Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
acb/382549.824991.pdf
PDF · 137.05 KB
No categories available
1Cdo/131/2009
Najvyšší súd 1 Cdo 131/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne R., so sídlom v T.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou S., so sídlom v B., proti ţalovanému Slovenskému
pozemkovému fondu, so sídlom v Bratislave, Búdkova č. 36, zastúpenému JUDr. J. M.,
advokátom so sídlom v B., o vydanie nehnuteľných vecí, vedenej na Okresnom súde Galanta
pod sp. zn. 15 C 246/2007, v konaní o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Trnave z 19. marca 2009 sp. zn. 9 Co 34/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 19. marca 2009
sp. zn. 9 Co 34/2008 v napadnutej časti výroku vo veci samej a súvisiacom výroku o trovách
konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa sa ţalobou doručenou Okresnému súdu Galanta 5. apríla 2007 domáhala
navrátenia vlastníctva a vydania nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom území K.,
vedených v pzkn. vl. č. X. ako parc. č. X. – roľa o výmere X. ha, parc. č. X. – roľa o výmere X.
ha, parc. č. X. – roľa o výmere X. ha, parc. č. X. – roľa o výmere X. ha, parc. č. X. – jarok
o výmere X. ha, parc. č. X. – cesta o výmere X. ha, parc. č. X. – cesta o výmere X. ha, parc. č. X.
– cesta o výmere X. ha a v registri X. na mape určeného operátu na LV č. X. Katastrálnym
2
úradom v N., Správou katastra Š. ako parc. č. X. – orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. – orná
22
pôda o výmere X. m, parc. č. X. – orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. – orná pôda o výmere
222
X. m, parc. č. X. – vodné plochy o výmere X. m, parc. č. X. – ostatné plochy o výmere X. m,
2 2
parc. č. X. – ostatné plochy o výmere X. ma parc. č. X. – ostatné plochy o výmere X. m(ďalej
len „sporné nehnuteľnosti“), spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia. Ţalobu odôvodnila tým, ţe Československá univerzitná základina
bola výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností a v zmysle predpisov rímskokatolíckej cirkvi
sa zaraďuje pod zboţnú nadáciu, ktorá je zoskupením vecí určených na ciele zodpovedajúce
poslaniu cirkvi, schválenú kompetentnou cirkevnou vrchnosťou (kánon 1544 a nasl. CIC 1917).
S poukazom na Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou a ustanovenia
Kódexu kánonického práva (CIC) je oprávnená uplatňovať si reštitučné nároky po zaniknutých
alebo zrušených cirkevných organizáciách alebo po cirkevných organizáciách, ktoré pôvodne
patrili pod právomoc Ostrihomského arcibiskupstva. Preto sa ako oprávnená osoba z dôvodu
podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam
cirkvám a náboţenským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam
(ďalej len „zákon č. 161/2005 Z.z.“) domáhala vydania sporných nehnuteľností proti ţalovanému
ako osobe povinnej, ktorý sporné nehnuteľnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky spravoval,
nakoľko prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období bez náhrady v zmysle pozemkových
reforiem. Opodstatnenosť tohto dôvodu odôvodnila zápisom v pzkn. vl. č. X. zo 7. apríla 1948,
ktorým bolo poznamenané, ţe sporné nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa zákona
č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy (ďalej len „zákon o revízii“). Napriek tomu,
ţe podľa zákona č. 161/2005 Z.z. včas vyzvala ţalovaného na vrátenie vlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam a ich vydanie písomnou výzvou, v ktorej sporné nehnuteľnosti špecifikovala
a ku ktorej pripojila identifikáciu parciel a pzkn. vl. č. X., ţalovaný jej sporné nehnuteľnosti
odmietol vydať.
Okresný súd Galanta rozsudkom z 23. októbra 2007 č.k. 15 C 246/2007-151 ţalobu
zamietol. Ţalobkyňu zaviazal k povinnosti nahradiť ţalovanému trovy konania v sume
4 103,96 eur (123 636,-- Sk) k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Okresný súd po tom, čo mal preukázané, ţe ţalobkyňa doručila ţalovanému
v zákonnej lehote výzvu, z ktorej podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva vydanie akých
nehnuteľností ţiada, sa zaoberal otázkou oprávnenosti (povinnosti) vydania sporných
nehnuteľností z dôvodu podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z. Konkrétne, či došlo
k odňatiu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam bez náhrady, postupom podľa zákona o revízii.
Dospel pritom k záveru, ţe ţalobkyňa nepreukázala dôvod odňatia podľa § 3 ods. 1 písm. c)
zákona č. 161/2005 Z.z., keď k výzve nepriloţila a ani v konaní nepreukázala existenciu
rozhodnutia, ktoré by preukazovalo, ţe k odňatiu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam došlo
odňatím bez náhrady postupom podľa zákona o revízii. Podľa názoru súdu prvého stupňa,
samotná poznámka v pzkn. vl. č. X., ţe nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa
zákona o revízii, nebola právnym dôvodom odňatia vlastníctva sporných nehnuteľností ich
pôvodnému vlastníkovi štátom a s poukazom na § 1 aţ § 4 zákona o revízii mal za to, ţe sporné
nehnuteľnosti neboli predmetom záboru podľa zákona č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého
majetku pozemkového, ani podľa vykonávacích predpisov a zostali tak vo vlastníctve
Československého univerzitného fondu, resp. Slovenskej univerzitnej základiny. Okresný súd
v odôvodnení zároveň uviedol, ţe i keby došlo k odňatiu sporných nehnuteľností postupom podľa
§ 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z., nebolo by moţné ţalobe vyhovieť, nakoľko
ţalobkyňa nie je oprávnenou osobou na vydanie sporných nehnuteľností podľa § 2 zákona
č. 161/2005 Z.z., ktoré ustanovenie predpokladá, ţe oprávnenou osobou je registrovaná cirkev
a náboţenská spoločnosť, vrátane ich útvarov so samostatnou právnou subjektivitou, ktorých
nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, alebo obce postupom podľa § 3 zákona
č. 161/2005 Z.z. Podľa jeho názoru sporné nehnuteľnosti neboli nikdy vo vlastníctve ţalobkyne,
ale ich vlastníkom bol Československý univerzitný fond a od roku 1946 Slovenská univerzitná
základina (zápis v pzkn. vl. č. X.), ktorá nebola súčasťou rímskokatolíckej cirkvi, ani jej útvarom
so samostatnou právnou subjektivitou, ale samostatnou právnickou osobou (stojacou mimo
rímskokatolíckej cirkvi), zdruţením majetku, ktorý slúţil na určitý účel.
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 19. marca 2009 sp. zn.
9 Co 34/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť vydať
a navrátiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, nachádzajúcich sa v k.ú. K., zapísaných
Katastrálnym úradom N., Správa katastra Š. v registri X. na mape určeného operátu na LV č. X.
22
ako parc. č. X. – orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. – orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. –
22
orná pôda o výmere X. m, parc. č. X. – orná pôda o výmere X. m(ďalej len „sporné
nehnuteľnosti“) a vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok potvrdil. V časti náhrady trov konania
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov
konania a zároveň im nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. V zmeňujúcej časti svoje
rozhodnutie odôvodnil § 3 ods. 1 písm. c) a § 5 zákona č. 161/2005 Z.z. Bol toho právneho
názoru, ţe ţalobkyňa včas uplatnila u ţalovaného ako povinnej osoby písomnou výzvou právo na
navrátenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré dostatočne špecifikovala v prílohe
podľa ich zápisu v pzkn. vl. č. X., v ktorej je poznámka zo 7. apríla 1948, ţe nehnuteľnosti sú
predmetom revízie podľa zákona o revízii a k výzve aj priloţila identifikáciu parciel a pzkn.
vl. č. X.. Túto výzvu odvolací súd povaţoval za kvalifikovanú na vydanie sporných
nehnuteľností, nakoľko bola podľa jeho názoru určitá a zrozumiteľná (§ 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) a obsahovala všetky náleţitosti podľa zákona č. 161/2005 Z.z. Na rozdiel od súdu
prvého stupňa mal za to, ţe v nej bol dostatočne preukázaný aj dôvod odňatia sporných
nehnuteľností postupom podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z., a to poukazom na
zápis v pzkn. vl. č. X., ktorým bolo poznamenané, ţe nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa
zákona o revízii a bol v nej dostatočne zdôvodnený i prechod vlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam na ţalobkyňu. Neuviedol ustanovenia príslušných právnych predpisov, na
základe ktorých, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, ţe samotná poznámka, ţe
sporné nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa zákona o revízii, je právnym dôvodom
prechodu vlastníckeho práva na štát. Ohľadom aktívnej legitimácie ţalobkyne, jej právneho
nástupníctva po pôvodnej vlastníčke sporných nehnuteľností, Slovenskej univerzitnej základine,
bol odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, toho právneho názoru, ţe ţalobkyňa je
oprávnenou osobou podľa zákona č. 161/2005 Z.z., keďţe je jej právnou nástupkyňou. Uviedol,
ţe majetok Slovenskej univerzitnej základiny bol majetkom cirkevným, i keď bol spravovaný
štátom do jeho prechodu na štát v roku 1948. V odôvodnení svojho rozhodnutia ani v tejto otázke
neuviedol ustanovenia príslušných právnych predpisov, na základe ktorých dospel k záveru, ţe
Slovenská univerzitná základina je právnym predchodcom ţalobkyne, a teda, ţe sporné
nehnuteľnosti sú majetkom cirkvi. Len všeobecne uviedol, čo sa povaţuje za cirkevný majetok
a čo sú základiny. Pasívnu legitimáciu ţalovaného ako povinnej osoby, ktorá ku dňu účinnosti
zákona č. 161/2005 Z.z. spravovala nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky,
odvolací súd odôvodnil § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. V potvrdzujúcej časti svoje
rozhodnutie odôvodnil § 2 ods. 1 a § 6 zákona podľa zákona č. 161/2005 Z.z., v spojení so
zákonom č. 220/2004 Z.z. o ochrane a vyuţívaní poľnohospodárskej pôdy. Dospel k záveru, ţe
ţalobkyňa ţiadala vydať aj nehnuteľnosti, ktorých sa navrátenie vlastníctva podľa § 2 zákona
č. 161/2005 Z.z. netýka, resp. ku ktorým sa vlastníctvo podľa § 6 zákona č. 161/2005 Z.z.
nenavracia (napr. jarok, cesta, vodné plochy), preto v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu, v jeho zmeňujúcej časti, podal dovolanie ţalovaný podľa
§ 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) z dôvodov podľa § 241 ods. 2
písm. b) a c) O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol rozhodnutie krajského súdu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru je rozhodnutie odvolacieho súdu
v zmeňujúcej časti nevykonateľné, pretoţe sporné nehnuteľnosti boli odvolacím súdom
nesprávne označené. Nesprávne právne posúdenie videl ţalovaný v právnom závere odvolacieho
súdu, ktorý výzvu ţalobkyne povaţoval za kvalifikovanú, obsahujúcu dostatočnú špecifikáciu
sporných nehnuteľností. Ďalej uviedol, ţe ţalobkyňa v zákonnej lehote navyše ani nepreukázala
dôvod odňatia vlastníckeho práva podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z. Poukázanie
ţalobkyne i odvolacieho súdu len na zápis v pzkn. vl. č. X., ţe nehnuteľnosti sú predmetom
revízie podľa zákona o revízii a konštatovanie odvolacieho súdu, ţe ide o verejnú listinu, nie je
podľa jeho názoru preukázaním dôvodu odňatia. Nakoniec namietal aj nesprávne právne
posúdenie otázky aktívnej a pasívnej legitimácie. Podľa názoru dovolateľa ţalobkyňa
nepredloţila právne relevantný dôkaz o tom, ţe vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
bolo odňaté jej. Teda, ţe pôvodná vlastníčka, Slovenská univerzitná základina bola jej právnou
predchodkyňou a ţe ţalobkyňa je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníckeho práva
k sporným nehnuteľnostiam. Zároveň poukázal na historický vývoj a ním predloţené dokumenty
počas konania, s ktorými sa odvolací súd podľa jeho názoru argumentačne vôbec nevysporiadal.
Nevysporiadal sa ani s otázkou právneho postavenia študijných, univerzitných základín,
s otázkou, kto je právnym nástupcom po zaniknutej študijnej, univerzitnej základine. Či ten, kto
majetok do základiny vloţil, alebo ten, aj pre potreby koho výnos z majetku základiny slúţil.
Ohľadom pasívnej legitimácie uviedol, ţe povinná osoba, definovaná v § 4 ods. 1 zákona
č. 161/2005 Z.z. je ex lege splnomocnená konať za vlastníka, Slovenskú republiku len za účelom
uzatvorenia dohody na vydanie nehnuteľných vecí, ktoré sú inak vo vlastníctve Slovenskej
republiky. Pokiaľ však výzve na vydanie nehnuteľných vecí nevyhovie a oprávnená osoba uplatní
svoje právo na súde, uţ nie je povinnou osobou správca majetku štátu, nakoľko zákon vlastníka,
Slovenskú republiku nevylúčil z procesu plnenia formou navrátenia vlastníctva a vydania
nehnuteľných vecí. Preto ţalovaným v tomto konaní mala byť správne Slovenská republika a nie
Slovenský pozemkový fond, ktorý nehnuteľnosti, v jej vlastníctve spravuje.
Ţalobkyňa sa vo vyjadrení k dovolaniu stotoţnila so skutkovými a právnymi závermi
odvolacieho súdu. Poukázala na svoje predchádzajúce podania a zároveň uviedla k jednotlivým
dôvodom dovolania svoje stanovisko. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla dovolanie
ţalovaného zamietnuť a zaviazať ho k povinnosti zaplatiť jej náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe
dovolanie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného
dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie
odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a) aţ g) tohto ustanovenia
(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolateľ nenamietal, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a)
aţ g) O.s.p., dovolací súd však zistil, ţe v prejednávanej veci je konanie postihnuté vadou podľa
Odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f) O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. (pozn. dovolacieho súdu – príslušné ustanovenie i nasledujúce,
účinné v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
V preskúmavanej veci dospel súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
v otázke oprávnenosti (povinnosti) vydania sporných nehnuteľností z dôvodu podľa § 3 ods. 1
písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z. k záveru, ţe ţalobkyňa nepreukázala prechod sporných
nehnuteľností do vlastníctva štátu odňatím bez náhrady postupom podľa zákona o revízii.
Samotnú poznámku v pzkn. vl. č. X. nepovaţoval za právny dôvod odňatia vlastníctva. Ohľadom
aktívnej legitimácie bol toho právneho názoru, ţe ţalobkyňa nie je oprávnenou osobou podľa
zákona č. 161/2005 Z.z., s poukazom na zápis vlastníckeho práva v pzkn. vl. č. X. v prospech
Slovenskej univerzitnej základiny, ktorá podľa jeho názoru nebola súčasťou rímskokatolíckej
cirkvi, ani jej útvarom so samostatnou právnou subjektivitou. Odvolací súd, na rozdiel
od prvostupňového súdu, dospel k odlišnému právnemu záveru, preto rozsudok okresného súdu,
ktorým tento súd ţalobu zamietol, zmenil tak, ţe ţalobe v časti nehnuteľností, týkajúcich sa
poľnohospodárskej pôdy vyhovel. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa však obmedzil iba
na konštatovanie, ţe dôvod odňatia sporných nehnuteľností postupom podľa § 3 ods. 1 písm. c)
zákona č. 161/2005 Z.z. je preukázaný zápisom v pzkn. vl. č. X., ktorým bolo poznamenané, ţe
nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa zákona o revízii. Neuviedol ustanovenia príslušných
právnych predpisov, na základe ktorých mal za to, ţe právnym dôvodom prechodu vlastníctva
na štát bola samotná poznámka v pzkn. vl. Odvolací súd sa skutkovo ani právne nevysporiadal
ani s otázkou aktívnej legitimácie ţalobkyne. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé,
na základe akých skutkových zistení a na základe ustanovení ktorých právnych predpisov dospel
k záveru, ţe ţalobkyňa je oprávnenou osobou podľa zákona č. 161/2005 Z.z. ako právna
nástupkyňa Slovenskej univerzitnej základiny. Odvolací súd len uviedol, ţe jej majetok bol
majetkom cirkevným, čo sa za takýto majetok povaţuje a čo sú základiny. V odôvodnení
rozhodnutia nie je vysvetlené, prečo odvolací súd povaţoval argumenty ţalovaného
za nepreukázané alebo nesprávne.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu
niţšieho stupňa musí podľa názoru dovolacieho súdu obsahovať zákonné náleţitosti uvedené
v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.), pretoţe pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa
odvolacím súdom, tento súd svojím rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce
skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery a zároveň musí odôvodniť, prečo
neprihliadol na ostatné skutočnosti a dôkazy, ktoré počas konania vyšli najavo. Účelom
odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu
a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, ţe
rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd
vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal,
z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa
a vôbec nie je právne odôvodnené, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho
súdu, ktorý nemá náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný
a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá
moţnosť v dovolacom konaní náleţite argumentovať.
Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí
byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je moţné preskúmať správnosť postupu
odvolacieho súdu. Jeho rozhodnutie neobsahuje dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré dospel
k danému právnemu záveru, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal, ktoré vzal za preukázané a ktoré nie a ako vec právne posúdil a podľa
ktorých právnych ustanovení. Dovolací súd tak nemá moţnosť posúdiť opodstatnenosť
a dôvodnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, a teda ani preskúmať, či
zmeňujúci rozsudok spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, ţe rozhodnutie je v zmeňujúcej časti nevykonateľné,
k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza nasledovné. Zo spisu, porovnaním
zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom na č.l. 378 a rozhodnutia odvolacieho súdu
na č.l. 382 nepochybne vyplýva, ţe pri písomnom vyhotovení rozhodnutia došlo k chybe v písaní,
keď odvolací súd namiesto „k nehnuteľnostiam zapísaným KÚ N.“ (pozn. zo skratky ktorej
vyplýva „katastrálnym úradom“) nesprávne uviedol „k nehnuteľnostiam zapísaným v k.ú. N.“
(pozn. zo skratky ktorej vyplýva „v katastrálnom území“). Podľa § 164 O.s.p., súd kedykoľvek aj
bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave
vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môţe odloţiť vykonateľnosť rozsudku
na čas, kým opravné uznesenie nenadobudlo právoplatnosť. Na základe uvedeného dovolací súd
musí konštatovať, ţe ide o chybu v písaní, ktorú súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví.
V preskúmavanom prípade navyše dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej
časti zrušuje.
Skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou,
pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané
v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne.
Pokiaľ dovolateľ ako dovolací dôvod uvádza aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe napadnutý rozsudok nemohol v dovolacom
konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov vzhľadom
na zistenú procesnú vadu, z dôvodu ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu nie je pre toto
posúdenie dostatočným podkladom, avšak poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky I. ÚS 12/2010-47 zo 7. júla 2010.
Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.) bez toho, aby pristúpil k posúdeniu
opodstatnenosti námietky dovolateľa, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. decembra 2011
JUDr. Ľubor Šebo, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová