Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1TdoV/27/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Haralda Stiffela

a sudcov JUDr. Pavla Tomana, JUDr. Milana Lipovského, JUDr. Štefana Michalíka

a JUDr. Viliama Dohňanského, v trestnej veci proti obvinenému Ing. P. M. , vedenej na Krajskom

súde v Nitre, pod sp. zn. , prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom dňa 24. januára

2012 v Bratislave, dovolanie, ktoré podala J. M., manželka obvineného Ing. P. M., zastúpená

obhajcom JUDr. M. B., advokátom v Martine, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. júna 2011, sp. zn. , a takto

rozhodol:

Podľa sa dovolanie J. M., manželky obvineného Ing. P. M.,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „ krajský súd “) z 02. decembra 2010, sp. zn.

, bol obvinený Ing. P. M. uznaný za vinného z trestného činu podvodu podľa

, účinného do 01. januára 2006 (ďalej len „ Tr. zák.“), na tom

skutkovom základe, že

ako konateľ S.K.K.S. s.r.o., K., IČO: X. (mandatár) v jej mene dňa 14. decembra 1998 v K.,

uzatvoril mandátnu zmluvu o zabezpečení kúpy cenných papierov so S. L.,a.s., K., IČO: X.

v zastúpení Ing. P. H. a JUDr. K. K. (mandant), v zmysle ktorej sa ako mandatár zaviazal najneskôr

do 31. decembra 1999 pre mandanta zabezpečiť vo svojom mene na účet mandanta kúpu cenných

papierov-akcií Slovenskej kreditnej banky a.s., Bratislava, ISIN SK: X., nominálnej hodnoty Sk

10.000,-v počte 7.150 kusov, za dohodnutú kúpnu cenu v celkovej výške 131.760.020,-Sk

(4.373.631,41 eur), po čom napriek tomu, že nemal dohodnuté odkúpenie akcií SKB a.s., Bratislava

od žiadneho z akcionárov a ani neviedol s akcionármi žiadne rokovania ohľadom odkúpenia akcií

SKB a.s., Bratislava, požiadal proforma faktúrou č. X. zo dňa 30. decembra 1998 o vyplatenie

zálohy na nákup cenných papierov v sume 130.000.000,-Sk (4.315.209,45 eur), ktorú žiadal

poukázať na bežný účet spoločnosti č. X. vedený v SKB a.s., Bratislava, pričom vedel, že S.K.K.S

s.r.o., K. mala vtom čase v banke nezaplatený zmenečný úver č. X. po lehote splatnosti a že si

banka z uvedeného účtu v zmysle čl. II. zmluvy o zmenečnom úvere č. X. zo dňa 29. októbra 1998

zinkasuje nominálnu hodnotu zmenky a sankčné úroky, čo v tom čase predstavovalo celkovú sumu

128.478.047,50,-Sk (4.264.689,88 eur), v ten istý deň 30. decembra 1998 bola bankovým prevodom

z účtu mandanta č. X. záloha vo výške 130.000.000,-Sk (4.315.209,45 eur), na požadovaný

bankový účet mandatára poukázaný, následne si banka ešte toho istého dňa uplatnila z tohto účtu

právo inkasa peňažnej sumy vo výške 128.478.047,50,-Sk (4.264.689,88 eur a zvyšnú časť

z poukázanej zálohy vo výške 1.521.952,50,-Sk (50.519,56 eur) použil na iné obchodné účely, kúpu

cenných papierov pre S.L., a.s., K. nezrealizoval, poukázanú zálohu nevrátil, čím spôsobil pre S.L.,

a.s., K. v konkurze škodu vo výške 130.000.000,-Sk (4.315.209,45 eur).

Za tento trestný čin uložil krajský súd obvinenému Ing. P. M. podľa § 250 ods. 5 Tr. zák.

trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov so zaradením na jeho výkon podľa § 39a ods. 3 Tr.

zák. do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa účinného do 01. januára 2006 odkázal poškodenú stranu S.L.

a.s., v konkurze, R. Š.., K., s nárokom na náhradu škody na konanie o veciach občiansko-právnych.

Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 28. júna 2011, kedy Najvyšší súd

Slovenskej republiky, ako súd odvolací, uznesením sp. zn. , podľa

účinného do 01. januára 2006 odvolania obvineného Ing. P. M. a poškodenej strany S.L. ,a.s.,

v konkurze, R. Š., X, K., zamietol.

Krajský súd v Nitre predložil dňa 30. novembra 2011 Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky dovolanie, ktoré podala J. M., manželka obvineného Ing. P. M. na uvedenom krajskom

súde dňa 26. októbra 2011, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 2011,

sp. zn. , z dôvodu uvedeného v účinného do 31. augusta

2011 (ďalej len „“). Domáhala sa ním, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako dovolací

súd, vyslovil, že týmto uznesením a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol zákon porušený

v neprospech obvineného Ing. P. M. vo výroku o vine a treste a vo výroku o náhrade škody. V tejto

súvislosti J. M., manželka obvineného Ing. P. M., prostredníctvom obhajcu argumentovala

nasledovne :

Krajský súd v Nitre ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutia opreli

o dôkazy, ktoré boli v priebehu trestného konania vykonané riadne a zákonným spôsobom,

na základe ktorých bol riadne a dostatočne zistený skutkový stav veci. Orgány činné v trestnom

konaní ako aj súdy však z takto riadne zisteného skutkového stavu vyvodili nesprávne právne

závery. Túto skutočnosť konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa

12. mája 2008, sp. zn. , ktorým judikoval, že rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 27. februára 2007, sp. zn. (ktorým bol obvinený uznaný

za vinného a odsúdený za toho istého skutkového stavu), bol porušený zákon v ustanovení § 250

ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 01. januára 2006. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom

rozsudku konštatoval, že k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku dochádza aj vtedy, keď určité

konanie páchateľa je právne kvalifikované ako trestný čin, hoci nie sú preukázané a naplnené

všetky znaky skutkovej podstaty deliktu.

V príkrom rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcej z čl. I ods. 1 Slovenskej

republiky je potom uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2010, sp. zn.

, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil postupom podľa § 258 ods. 1 písm. b)

rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. septembra 2009 s argumentom, že dovolanie

nie je určené na revíziu skutkových zistení, a to najmä vo vzťahu k okolnosti, prečo považoval

konanie SKB, a. s., ktorá stiahla z účtu finančné prostriedky, ktoré mu poskytol poškodený,

za konanie nepredvídateľné, ako aj ohľadne argumentácie spochybňujúcej subjektívnu stránku

konania obžalovaného v tom, že k splneniu záväzku spoločnosti obžalovaného nemohlo dôjsť

aj prostredníctvom inej spoločnosti, v ktorej bol obžalovaný generálnym riaditeľom a napokon

aj to, že dosiaľ akcie nepreviedol a nevykonal k tomu ani žiadne kroky.

Princíp právnej istoty zahŕňa aj predvídateľnosť konania a rozhodovania štátnych orgánov

a predovšetkým súdov a ich viazanosť výrokmi vynesenými vo svojich rozhodnutiach. Zmena

právneho názoru jednej súdnej inštancie, a to najvyššej, navodená ex post spôsobuje stav právnej

neistoty, a to najmä v situácii, keď je predovšetkým subjektívnu stránku trestného činu podľa

rozhodnutí tých istých súdov vykladať rôzne za nezmeneného skutkového stavu.

Ak je namieste jedno a to isté konanie podriadiť pod istú kategóriu právnych vzťahov raz

ako trestný čin a druhý krát ako konanie, ktoré nemá charakter ani znaky trestného činu, tak

je v súlade s princípom právnej istoty a prezumpcie neviny nevyhnutné aplikovať zásadu in dubio

pro reo a obvineného spod obžaloby oslobodiť.

V prípade obvineného Ing. P. M. ide o osobu, ktorá bola obvinená a odsúdená

za trestný čin, ktorý nespáchal, pretože k spáchaniu trestného činu nikdy nedošlo. Celá vec nemá

charakter trestnoprávnej veci, ale ide o obchodnoprávny vzťah medzi dvomi obchodnými

spoločnosťami, ktorý dosiaľ trvá, pretože nedošlo z dôvodov uvedených v zákone alebo v zmluve

k jeho zániku ( napr. splnením alebo odstúpením od zmluvy ).

Vôbec nie je namieste celú veci uzavrieť tak, ako to urobil Najvyšší súd Slovenskej republiky

na str. 7 ods. 1 uznesenia zo dňa 28. júna 2011, kde konštatuje, že „Podstatnou skutočnosťou pre

posúdenie veci však je, že trestný čin podvodu bol dokonaný už uzatvorením mandátnej zmluvy 14.

decembra 1998 a prevedením finančných prostriedkov, v dôsledku čoho táto zmluva v zmysle § 39

je absolútne neplatnou z dôvodu danosti podvodného úmyslu“.

Podľa je neplatný právny úkon, ktorý svojím

obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Mandátna zmluva z 14. decembra 1998 je stále platným právnym úkonom, od ktorého

žiadna zo zmluvných strán neodstúpila a nevykonala ani iný úkon, následkom ktorého by bolo jej

zrušenie. SL a. s., K. alebo správca konkurznej podstaty tejto obchodnej spoločnosti sa môžu riadne

domáhať splnenia tejto zmluvy podľa o cenných papieroch,

a nasl. , alebo domáhať sa náhrady spôsobenej škody,

ak im vznikla podľa a nasl. , alebo aplikovať postup

podľa dielu VIII, tretej časti , v ktorom sú upravené inštitúty

o zániku nesplneného záväzku (§ 344 a nasl.).

Mandátna zmluva zo 14. decembra 1998 je len pokračovaním a spôsobom naplnenia

pôvodného zmluvného vzťahu založeného ešte 06. decembra 1997, ktorého predmetom

bolo zabezpečenie nákupu akcií SKB a.s.

Z výpovede svedka Ing. H. je evidentné, že obvinený len na základe jeho iniciatívy požiadal

o zaplatenie už splatnej zálohy. Z takéhoto konania obvineného tiež nie je možné vyvodzovať úmysel

dokonať podvod.

K tomu že dosiaľ SKKS, s.r.o., K. nesplnila záväzok z tejto mandátnej zmluvy, nedošlo

zavinením obvineného. Výpoveďami svedkov Ing. H. a Ing. D., ktorí oznámili obvinenému, že

poškodený už nemá záujem na zakúpení akcií z dôvodov na ich strane, a to aj napriek tomu, že ako

generálny riaditeľ obchodnej spoločnosti C. P. T. mohol kedykoľvek záväzok splniť. Splnenie

záväzku bez súčinnosti veriteľa je síce možné, ale ak tento vyjadril, že nemá záujem na plnení,

dostal sa do omeškania, ktoré nezapríčinil obvinený. Navyše za tejto okolnosti obvinený nemohol

plniť záväzok aj z dôvodov podľa .

Rozhodnutie veriteľa, odmietnuť plnenie záväzku obvineného, nemohol obvinený v čase

uzavretia mandátnej zmluvy zo 14. decembra 1998 predpokladať.

Súdy vôbec nevzali dosiaľ do úvahy to, že v zmysle ustanovenia § 352 Obchodného

zákonníka, podľa ktorého je záväzok splniteľný aj ak je ho možno splniť prostredníctvom inej osoby.

Aj táto skutočnosť a možnosť splnenia záväzku obvineného bola v konaní pred Krajským súdom

v Nitre aj pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky v Bratislave opakovane predmetom

dokazovania.

Závery súdov, že v danej situácii je pre posúdenie veci irelevantné, že obvinený mal akcie

zabezpečené vo firme, kde bol generálnym riaditeľom, nezodpovedajú skutkovému stavu veci.

Pokiaľ súdy uzavreli, že obvinený mal vedieť a minimálne byť uzrozumený o tom, že SKB

vykoná inkaso z jeho účtu je nevyhnutné opätovne uviesť, že takýto hoci aj nepriamy úmysel

(uzrozumenie) nebol obvinenému dokázaný. SKB firme obvineného opakovane prolongovala

splatnosti úveru a nebol dôvod na strane obvineného, pochybovať o tom, že dôjde k ďalšej

prolongácii úveru. Už v priebehu decembra 2008 podľa výpovedí svedkov a listinných dôkazov

obvinený rokoval s SKB o poskytnutí ďalšieho úveru, ktorý mu následne po tomto inkase aj bol

skutočne poskytnutý. Ak by súdy celú vec správne právne posúdili, dospeli by k záveru, že neboli

naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu, pretože nedošlo k spáchaniu trestného činu.

Z týchto dôvodov J. M., manželka obvineného Ing. P. M., v dovolaní navrhla, aby Najvyšší

súd Slovenskej republiky podľa z dôvodov uvedených v ,

ods. 4 konštatoval uvedené porušenie zákona v neprospech obvineného Ing. P. M. a podľa

zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 2011, sp.

zn. , v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 02. decembra 2010, sp. zn.

. Ďalej navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 388 ods. 1 Tr.

por. prikázal krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

V zmysle sa z procesných strán, dňa 21. novembra 2011 k obsahu uvedeného

dovolania vyjadril len krajský prokurátor, ktorý uviedol:

Po oboznámení sa s obsahom dovolania konštatujem, že dovolanie obvineného nenapĺňa

dôvody podľa .

Nestotožňujem sa s uvedeným stanoviskom obvineného, nakoľko podľa môjho názoru

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu vo veci

samej je určené len na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je určené na revíziu skutkových zistení súdov

prvého alebo druhého stupňa.

Spochybňovanie subjektívnej stránky trestného činu, za spáchanie ktorého bol Ing. P. M.

odsúdený, však podľa môjho názoru smeruje k revízii skutkových zistení súdu, nakoľko subjektívna

stránka predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý

sa navonok prejaví v jeho konaní a napokon po vyhodnotení dôkazov aj v obsahu skutkovej vety

rozhodnutia. V zmysle písmeno i) však správnosť a úplnosť

zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Krajský prokurátor preto navrhol, aby dovolací súd uznesením odmietol dovolanie podľa

písmeno c) , nakoľko podľa jeho názoru je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil, že dovolanie je

prípustné (§ 368 ods.1 a ods. 2 písm. h) Tr. por ), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 5

), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať

(, ), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to, že podané dovolanie

je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa ( ).

Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne uplatnených

námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho

dôvodu, musí skutočne, t.j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu

uvedeného v Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na

príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty

stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa

Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý

je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti podania dovolania,

vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto

mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dôvody

dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní

- podstatne užšie.

Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že J. M., manželka obvineného Ing. P. M.,

existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle , založila na

výhrade týkajúcej sa rozdielnej kvalifikácie trestného činu podvodu na podklade uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2010, sp. zn. , ktorý podľa jej

názoru odignoroval predchádzajúci právny názor iného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, vyjadreného v rozsudku z 12. mája 2008, sp. zn. . Podstatou podaného

dovolania je teda snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil dôkaznú situáciu, ktorá sa podľa

názoru manželky obvineného po vydaní rozhodnutia senátu 1 Tdo V nezmenila a na základe iného

hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké následne urobili prvostupňový

a odvolací súd.

Reagujúc na dovolaciu námietku týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty, je treba

poukázať na existujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 14. júna 2010, sp. zn. Tpj 39/2010, a na tomto základe zdôvodniť, prečo sa dovolací súd od

predchádzajúceho rozhodnutia senátu 1 Tdo V 13/2007 v trestnej veci obvineného Ing. P. M.

odkláňa (porovnaj rozh. č. 3/2011, Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky, zošit 1/2011).

Podľa tohto stanoviska dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom

určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Tento dovolací

dôvod preto nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným

dokazovaní subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa

k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t.j. tak

ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia.

Predmetom dovolacieho dôvodu podľa potom môže byť už len

nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi

prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenie, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je

možné akokoľvek dopĺňať a meniť.

Nad rámec dovolacieho konania je treba dodať, že Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej

judikatúre () v zhode a s poukazom na judikatúru s ESĽP konštatoval, „že rozdiely

v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený

na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil,

že „úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky“ (Zielinski, Pradal,

Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č.

34173/96., bod 59). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej

otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie nie je udržateľná, pokiaľ ju nemožno

objektívne a rozumne odôvodniť (, m. m. , ,

), čo však za daných okolností nespadá pod uvedený prípad.

Podľa ustanovenia účinného do 31. augusta 2011 dovolanie

možno podať len, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku,

alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutkového stavu však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Namietanie iných skutočností, ktoré dovolateľka uplatnila (platnosť uzavretej mandátnej

zmluvy z 14. decembra 1998, výpoveď svedka Ing. H., nepreukázaný úmysel spáchať trestný čin,

zabezpečenie akcií v inej obchodnej spoločnosti - C. P. T.), napr. spochybňovanie vyhodnotenia

vykonaného dokazovania, iné hodnotenie skutku, predstavuje namietanie skutkových zistení

a záverov, čo vyššie citované ustanovenie nepripúšťa. Skutkové zistenia

(v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú pre

dovolací súd záväzné a tento nemôže na nich nič meniť. Ťažisko dokazovania je v konaní pred

súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len odvolací súd.

Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dovolací

dôvod uvedený v len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť

skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu hodnotí aj skutočnosť, či skutok,

z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v tzv. skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby

zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu (porovnaj rozh. č. 47/2008,

Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 5/2008).

Na podklade tohto dovolacieho dôvodu teda nie je možné posudzovať a hodnotiť správnosť

a úplnosť skutkového stavu v zmysle , ani preverovať úplnosť vykonaného

dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov podľa , pretože to sú

otázky upravené normami procesného práva a nie hmotným právom. Tento záver zodpovedá

skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd,

kde nemožno znovu vytvárať, či zásadne meniť skutkové zistenia. Právna úprava spôsobu

rozhodovania najvyššieho súdu predpokladá, že v tomto konaní nebude dokazovanie vykonané

vôbec alebo len celkom výnimočne v značne obmedzenom rozsahu a zamerané výlučne na to, aby

mohlo byť rozhodnuté o dovolaní ( ).

Treba uviesť, že dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok v zmysle tohto

ustanovenia, je určené k náprave právnych pochybení vo veci samej, pokiaľ tieto pochybenia

spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva, nie

však z hľadiska procesných predpisov. Najvyšší súd vychádza z toho, že tento dovolací dôvod

súvisí s nesprávnou aplikáciou zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu na zistený

skutkový stav, ktorým je dovolací súd viazaný, prípadne nesprávnej aplikácie iných noriem

hmotného práva. Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera

o dôvod dovolania podľa len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol

obvinený uznaný za vinného, bol v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal

znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu.

Podstatou správnej právnej kvalifikácie teda je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom

konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný

(podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v , pričom

len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie citovaného dovolacieho dôvodu.

Vychádzajúc z tejto právnej úpravy dovolací súd skúmal, či zistený skutkový stav bol

správne právne kvalifikovaný, teda či skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty daného trestného

činu a či nedošlo k porušeniu iných ustanovení trestnoprávneho charakteru (napr. či neexistujú

dôvody vylučujúce protiprávnosť skutku, zánik trestnosti a pod.).

Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo a dospel k záveru, že námietku uvedenú v dovolaní, že rozhodnutie je založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, nie je možné akceptovať.

Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že právna kvalifikácia

skutku ustáleného súdmi v pôvodnom konaní z hľadiska všetkých jeho zákonných znakov

zodpovedá ustanoveniu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., v zmysle ktorého sa trestného činu

podvodu dopustí ten, ako v konkrétnom prípade obvinený, kto na škodu cudzieho majetku seba

obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu a spôsobí tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu

(viď uznesenie odvolacieho súdu sp. zn. , strana 7). Súdy oboch stupňov správne

použili uvedenú právnu kvalifikáciu skutku, aj z hľadiska aplikácie ustanovenia § 16 ods. 1 Tr. zák.

So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli naplnené uplatnený dôvod dovolania

podľa , dovolací súd bez preskúmania veci podané dovolanie J. M.,

manželky obvineného Ing. P. M., odmietol na neverejnom zasadnutí ( ).

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok ( ).

V Bratislave, 24. januára 2012

JUDr. Harald S t i f f e l , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová