Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
736/383461.b691b3.pdf
PDF · 176.23 KB
No categories available
1TdoV/27/2011
Najvyšší súd 1 TdoV 27/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Haralda Stiffela
a sudcov JUDr. Pavla Tomana, JUDr. Milana Lipovského, JUDr. Štefana Michalíka
a JUDr. Viliama Dohňanského, v trestnej veci proti obvinenému Ing. P. M. , vedenej na Krajskom
súde v Nitre, pod sp. zn. 2 T 1/2008, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom dňa 24. januára
2012 v Bratislave, dovolanie, ktoré podala J. M., manželka obvineného Ing. P. M., zastúpená
obhajcom JUDr. M. B., advokátom v Martine, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. júna 2011, sp. zn. 2 To 2/2011, a takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Tr. por. sa dovolanie J. M., manželky obvineného Ing. P. M.,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „ krajský súd “) z 02. decembra 2010, sp. zn.
2 T 1/2008, bol obvinený Ing. P. M. uznaný za vinného z trestného činu podvodu podľa
§ 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 01. januára 2006 (ďalej len „ Tr. zák.“), na tom
skutkovom základe, že
ako konateľ S.K.K.S. s.r.o., K., IČO: X. (mandatár) v jej mene dňa 14. decembra 1998 v K.,
uzatvoril mandátnu zmluvu o zabezpečení kúpy cenných papierov so S. L.,a.s., K., IČO: X.
v zastúpení Ing. P. H. a JUDr. K. K. (mandant), v zmysle ktorej sa ako mandatár zaviazal najneskôr
do 31. decembra 1999 pre mandanta zabezpečiť vo svojom mene na účet mandanta kúpu cenných
papierov-akcií Slovenskej kreditnej banky a.s., Bratislava, ISIN SK: X., nominálnej hodnoty Sk
10.000,-v počte 7.150 kusov, za dohodnutú kúpnu cenu v celkovej výške 131.760.020,-Sk
(4.373.631,41 eur), po čom napriek tomu, že nemal dohodnuté odkúpenie akcií SKB a.s., Bratislava
od žiadneho z akcionárov a ani neviedol s akcionármi žiadne rokovania ohľadom odkúpenia akcií
SKB a.s., Bratislava, požiadal proforma faktúrou č. X. zo dňa 30. decembra 1998 o vyplatenie
zálohy na nákup cenných papierov v sume 130.000.000,-Sk (4.315.209,45 eur), ktorú žiadal
poukázať na bežný účet spoločnosti č. X. vedený v SKB a.s., Bratislava, pričom vedel, že S.K.K.S
s.r.o., K. mala vtom čase v banke nezaplatený zmenečný úver č. X. po lehote splatnosti a že si
banka z uvedeného účtu v zmysle čl. II. zmluvy o zmenečnom úvere č. X. zo dňa 29. októbra 1998
zinkasuje nominálnu hodnotu zmenky a sankčné úroky, čo v tom čase predstavovalo celkovú sumu
128.478.047,50,-Sk (4.264.689,88 eur), v ten istý deň 30. decembra 1998 bola bankovým prevodom
z účtu mandanta č. X. záloha vo výške 130.000.000,-Sk (4.315.209,45 eur), na požadovaný
bankový účet mandatára poukázaný, následne si banka ešte toho istého dňa uplatnila z tohto účtu
právo inkasa peňažnej sumy vo výške 128.478.047,50,-Sk (4.264.689,88 eur a zvyšnú časť
z poukázanej zálohy vo výške 1.521.952,50,-Sk (50.519,56 eur) použil na iné obchodné účely, kúpu
cenných papierov pre S.L., a.s., K. nezrealizoval, poukázanú zálohu nevrátil, čím spôsobil pre S.L.,
a.s., K. v konkurze škodu vo výške 130.000.000,-Sk (4.315.209,45 eur).
Za tento trestný čin uložil krajský súd obvinenému Ing. P. M. podľa § 250 ods. 5 Tr. zák.
trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov so zaradením na jeho výkon podľa § 39a ods. 3 Tr.
zák. do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. účinného do 01. januára 2006 odkázal poškodenú stranu S.L.
a.s., v konkurze, R. Š.., K., s nárokom na náhradu škody na konanie o veciach občiansko-právnych.
Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 28. júna 2011, kedy Najvyšší súd
Slovenskej republiky, ako súd odvolací, uznesením sp. zn. 2 To 2/2011, podľa § 256 Tr. por.
účinného do 01. januára 2006 odvolania obvineného Ing. P. M. a poškodenej strany S.L. ,a.s.,
v konkurze, R. Š., X, K., zamietol.
Krajský súd v Nitre predložil dňa 30. novembra 2011 Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dovolanie, ktoré podala J. M., manželka obvineného Ing. P. M. na uvedenom krajskom
súde dňa 26. októbra 2011, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 2011,
sp. zn. 2 To 2/2011, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného do 31. augusta
2011 (ďalej len „Tr. por.“). Domáhala sa ním, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako dovolací
súd, vyslovil, že týmto uznesením a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol zákon porušený
v neprospech obvineného Ing. P. M. vo výroku o vine a treste a vo výroku o náhrade škody. V tejto
súvislosti J. M., manželka obvineného Ing. P. M., prostredníctvom obhajcu argumentovala
nasledovne :
Krajský súd v Nitre ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutia opreli
o dôkazy, ktoré boli v priebehu trestného konania vykonané riadne a zákonným spôsobom,
na základe ktorých bol riadne a dostatočne zistený skutkový stav veci. Orgány činné v trestnom
konaní ako aj súdy však z takto riadne zisteného skutkového stavu vyvodili nesprávne právne
závery. Túto skutočnosť konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa
12. mája 2008, sp. zn. 1 Tdo V 13/2007, ktorým judikoval, že rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27. februára 2007, sp. zn. 2To/32/2005 (ktorým bol obvinený uznaný
za vinného a odsúdený za toho istého skutkového stavu), bol porušený zákon v ustanovení § 250
ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 01. januára 2006. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom
rozsudku konštatoval, že k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku dochádza aj vtedy, keď určité
konanie páchateľa je právne kvalifikované ako trestný čin, hoci nie sú preukázané a naplnené
všetky znaky skutkovej podstaty deliktu.
V príkrom rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcej z čl. I ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky je potom uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2010, sp. zn.
2To/6/2010, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil postupom podľa § 258 ods. 1 písm. b)
Tr. por. rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. septembra 2009 s argumentom, že dovolanie
nie je určené na revíziu skutkových zistení, a to najmä vo vzťahu k okolnosti, prečo považoval
konanie SKB, a. s., ktorá stiahla z účtu finančné prostriedky, ktoré mu poskytol poškodený,
za konanie nepredvídateľné, ako aj ohľadne argumentácie spochybňujúcej subjektívnu stránku
konania obžalovaného v tom, že k splneniu záväzku spoločnosti obžalovaného nemohlo dôjsť
aj prostredníctvom inej spoločnosti, v ktorej bol obžalovaný generálnym riaditeľom a napokon
aj to, že dosiaľ akcie nepreviedol a nevykonal k tomu ani žiadne kroky.
Princíp právnej istoty zahŕňa aj predvídateľnosť konania a rozhodovania štátnych orgánov
a predovšetkým súdov a ich viazanosť výrokmi vynesenými vo svojich rozhodnutiach. Zmena
právneho názoru jednej súdnej inštancie, a to najvyššej, navodená ex post spôsobuje stav právnej
neistoty, a to najmä v situácii, keď je predovšetkým subjektívnu stránku trestného činu podľa
rozhodnutí tých istých súdov vykladať rôzne za nezmeneného skutkového stavu.
Ak je namieste jedno a to isté konanie podriadiť pod istú kategóriu právnych vzťahov raz
ako trestný čin a druhý krát ako konanie, ktoré nemá charakter ani znaky trestného činu, tak
je v súlade s princípom právnej istoty a prezumpcie neviny nevyhnutné aplikovať zásadu in dubio
pro reo a obvineného spod obžaloby oslobodiť.
V prípade obvineného Ing. P. M. ide o osobu, ktorá bola obvinená a odsúdená
za trestný čin, ktorý nespáchal, pretože k spáchaniu trestného činu nikdy nedošlo. Celá vec nemá
charakter trestnoprávnej veci, ale ide o obchodnoprávny vzťah medzi dvomi obchodnými
spoločnosťami, ktorý dosiaľ trvá, pretože nedošlo z dôvodov uvedených v zákone alebo v zmluve
k jeho zániku ( napr. splnením alebo odstúpením od zmluvy ).
Vôbec nie je namieste celú veci uzavrieť tak, ako to urobil Najvyšší súd Slovenskej republiky
na str. 7 ods. 1 uznesenia zo dňa 28. júna 2011, kde konštatuje, že „Podstatnou skutočnosťou pre
posúdenie veci však je, že trestný čin podvodu bol dokonaný už uzatvorením mandátnej zmluvy 14.
decembra 1998 a prevedením finančných prostriedkov, v dôsledku čoho táto zmluva v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka je absolútne neplatnou z dôvodu danosti podvodného úmyslu“.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. je neplatný právny úkon, ktorý svojím
obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Mandátna zmluva z 14. decembra 1998 je stále platným právnym úkonom, od ktorého
žiadna zo zmluvných strán neodstúpila a nevykonala ani iný úkon, následkom ktorého by bolo jej
zrušenie. SL a. s., K. alebo správca konkurznej podstaty tejto obchodnej spoločnosti sa môžu riadne
domáhať splnenia tejto zmluvy podľa § 33 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch,
§ 566 a nasl. Obchodného zákonníka č. 531/1991 Zb., alebo domáhať sa náhrady spôsobenej škody,
ak im vznikla podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka č. 531/1991 Zb., alebo aplikovať postup
podľa dielu VIII, tretej časti Obchodného zákonníka č. 531/1991 Zb., v ktorom sú upravené inštitúty
o zániku nesplneného záväzku (§ 344 a nasl.).
Mandátna zmluva zo 14. decembra 1998 je len pokračovaním a spôsobom naplnenia
pôvodného zmluvného vzťahu založeného ešte 06. decembra 1997, ktorého predmetom
bolo zabezpečenie nákupu akcií SKB a.s.
Z výpovede svedka Ing. H. je evidentné, že obvinený len na základe jeho iniciatívy požiadal
o zaplatenie už splatnej zálohy. Z takéhoto konania obvineného tiež nie je možné vyvodzovať úmysel
dokonať podvod.
K tomu že dosiaľ SKKS, s.r.o., K. nesplnila záväzok z tejto mandátnej zmluvy, nedošlo
zavinením obvineného. Výpoveďami svedkov Ing. H. a Ing. D., ktorí oznámili obvinenému, že
poškodený už nemá záujem na zakúpení akcií z dôvodov na ich strane, a to aj napriek tomu, že ako
generálny riaditeľ obchodnej spoločnosti C. P. T. mohol kedykoľvek záväzok splniť. Splnenie
záväzku bez súčinnosti veriteľa je síce možné, ale ak tento vyjadril, že nemá záujem na plnení,
dostal sa do omeškania, ktoré nezapríčinil obvinený. Navyše za tejto okolnosti obvinený nemohol
plniť záväzok aj z dôvodov podľa § 342 ods. 3 Obchodného zákonníka.
Rozhodnutie veriteľa, odmietnuť plnenie záväzku obvineného, nemohol obvinený v čase
uzavretia mandátnej zmluvy zo 14. decembra 1998 predpokladať.
Súdy vôbec nevzali dosiaľ do úvahy to, že v zmysle ustanovenia § 352 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého je záväzok splniteľný aj ak je ho možno splniť prostredníctvom inej osoby.
Aj táto skutočnosť a možnosť splnenia záväzku obvineného bola v konaní pred Krajským súdom
v Nitre aj pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky v Bratislave opakovane predmetom
dokazovania.
Závery súdov, že v danej situácii je pre posúdenie veci irelevantné, že obvinený mal akcie
zabezpečené vo firme, kde bol generálnym riaditeľom, nezodpovedajú skutkovému stavu veci.
Pokiaľ súdy uzavreli, že obvinený mal vedieť a minimálne byť uzrozumený o tom, že SKB
vykoná inkaso z jeho účtu je nevyhnutné opätovne uviesť, že takýto hoci aj nepriamy úmysel
(uzrozumenie) nebol obvinenému dokázaný. SKB firme obvineného opakovane prolongovala
splatnosti úveru a nebol dôvod na strane obvineného, pochybovať o tom, že dôjde k ďalšej
prolongácii úveru. Už v priebehu decembra 2008 podľa výpovedí svedkov a listinných dôkazov
obvinený rokoval s SKB o poskytnutí ďalšieho úveru, ktorý mu následne po tomto inkase aj bol
skutočne poskytnutý. Ak by súdy celú vec správne právne posúdili, dospeli by k záveru, že neboli
naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu, pretože nedošlo k spáchaniu trestného činu.
Z týchto dôvodov J. M., manželka obvineného Ing. P. M., v dovolaní navrhla, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky podľa § 386 ods. 1 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. i),
ods. 4 Tr. por. konštatoval uvedené porušenie zákona v neprospech obvineného Ing. P. M. a podľa
§ 386 ods. 2 Tr. por. zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 2011, sp.
zn. 2 To 2/2011, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 02. decembra 2010, sp. zn.
2 T 1/2008. Ďalej navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 388 ods. 1 Tr.
por. prikázal krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
V zmysle § 376 Tr. por. sa z procesných strán, dňa 21. novembra 2011 k obsahu uvedeného
dovolania vyjadril len krajský prokurátor, ktorý uviedol:
Po oboznámení sa s obsahom dovolania konštatujem, že dovolanie obvineného nenapĺňa
dôvody podľa § 371 Trestného poriadku.
Nestotožňujem sa s uvedeným stanoviskom obvineného, nakoľko podľa môjho názoru
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu vo veci
samej je určené len na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení.
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je určené na revíziu skutkových zistení súdov
prvého alebo druhého stupňa.
Spochybňovanie subjektívnej stránky trestného činu, za spáchanie ktorého bol Ing. P. M.
odsúdený, však podľa môjho názoru smeruje k revízii skutkových zistení súdu, nakoľko subjektívna
stránka predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý
sa navonok prejaví v jeho konaní a napokon po vyhodnotení dôkazov aj v obsahu skutkovej vety
rozhodnutia. V zmysle § 371 odsek 1 písmeno i) Trestného poriadku však správnosť a úplnosť
zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Krajský prokurátor preto navrhol, aby dovolací súd uznesením odmietol dovolanie podľa
§ 382 písmeno c) Trestného poriadku, nakoľko podľa jeho názoru je zrejmé, že nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že dovolanie je
prípustné (§ 368 ods.1 a ods. 2 písm. h) Tr. por ), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 5
Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať
(§ 370 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to, že podané dovolanie
je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c) Tr. por.).
Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne uplatnených
námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho
dôvodu, musí skutočne, t.j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu
uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na
príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty
stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa
Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý
je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti podania dovolania,
vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto
mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dôvody
dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní
- podstatne užšie.
Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že J. M., manželka obvineného Ing. P. M.,
existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., založila na
výhrade týkajúcej sa rozdielnej kvalifikácie trestného činu podvodu na podklade uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2010, sp. zn. 2 To 6/2010, ktorý podľa jej
názoru odignoroval predchádzajúci právny názor iného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, vyjadreného v rozsudku z 12. mája 2008, sp. zn. 1 Tdo V 13/2007. Podstatou podaného
dovolania je teda snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil dôkaznú situáciu, ktorá sa podľa
názoru manželky obvineného po vydaní rozhodnutia senátu 1 Tdo V nezmenila a na základe iného
hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké následne urobili prvostupňový
a odvolací súd.
Reagujúc na dovolaciu námietku týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty, je treba
poukázať na existujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 14. júna 2010, sp. zn. Tpj 39/2010, a na tomto základe zdôvodniť, prečo sa dovolací súd od
predchádzajúceho rozhodnutia senátu 1 Tdo V 13/2007 v trestnej veci obvineného Ing. P. M.
odkláňa (porovnaj rozh. č. 3/2011, Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, zošit 1/2011).
Podľa tohto stanoviska dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom
určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Tento dovolací
dôvod preto nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným
dokazovaní subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa
k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t.j. tak
ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia.
Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. potom môže byť už len
nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi
prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenie, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je
možné akokoľvek dopĺňať a meniť.
Nad rámec dovolacieho konania je treba dodať, že Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej
judikatúre (IV. ÚS 209/2010) v zhode a s poukazom na judikatúru s ESĽP konštatoval, „že rozdiely
v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený
na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil,
že „úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky“ (Zielinski, Pradal,
Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č.
34173/96., bod 59). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej
otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie nie je udržateľná, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05), čo však za daných okolností nespadá pod uvedený prípad.
Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 dovolanie
možno podať len, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku,
alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutkového stavu však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Namietanie iných skutočností, ktoré dovolateľka uplatnila (platnosť uzavretej mandátnej
zmluvy z 14. decembra 1998, výpoveď svedka Ing. H., nepreukázaný úmysel spáchať trestný čin,
zabezpečenie akcií v inej obchodnej spoločnosti - C. P. T.), napr. spochybňovanie vyhodnotenia
vykonaného dokazovania, iné hodnotenie skutku, predstavuje namietanie skutkových zistení
a záverov, čo vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku nepripúšťa. Skutkové zistenia
(v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú pre
dovolací súd záväzné a tento nemôže na nich nič meniť. Ťažisko dokazovania je v konaní pred
súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len odvolací súd.
Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dovolací
dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť
skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu hodnotí aj skutočnosť, či skutok,
z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v tzv. skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby
zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu (porovnaj rozh. č. 47/2008,
Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 5/2008).
Na podklade tohto dovolacieho dôvodu teda nie je možné posudzovať a hodnotiť správnosť
a úplnosť skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 5 Tr. por., ani preverovať úplnosť vykonaného
dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov podľa § 2 ods. 6 Tr. por., pretože to sú
otázky upravené normami procesného práva a nie hmotným právom. Tento záver zodpovedá
skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd,
kde nemožno znovu vytvárať, či zásadne meniť skutkové zistenia. Právna úprava spôsobu
rozhodovania najvyššieho súdu predpokladá, že v tomto konaní nebude dokazovanie vykonané
vôbec alebo len celkom výnimočne v značne obmedzenom rozsahu a zamerané výlučne na to, aby
mohlo byť rozhodnuté o dovolaní (§ 379 ods. 2 Tr. por.).
Treba uviesť, že dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok v zmysle tohto
ustanovenia, je určené k náprave právnych pochybení vo veci samej, pokiaľ tieto pochybenia
spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva, nie
však z hľadiska procesných predpisov. Najvyšší súd vychádza z toho, že tento dovolací dôvod
súvisí s nesprávnou aplikáciou zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu na zistený
skutkový stav, ktorým je dovolací súd viazaný, prípadne nesprávnej aplikácie iných noriem
hmotného práva. Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera
o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol
obvinený uznaný za vinného, bol v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal
znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu.
Podstatou správnej právnej kvalifikácie teda je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom
konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný
(podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom
len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie citovaného dovolacieho dôvodu.
Vychádzajúc z tejto právnej úpravy dovolací súd skúmal, či zistený skutkový stav bol
správne právne kvalifikovaný, teda či skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty daného trestného
činu a či nedošlo k porušeniu iných ustanovení trestnoprávneho charakteru (napr. či neexistujú
dôvody vylučujúce protiprávnosť skutku, zánik trestnosti a pod.).
Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že námietku uvedenú v dovolaní, že rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, nie je možné akceptovať.
Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že právna kvalifikácia
skutku ustáleného súdmi v pôvodnom konaní z hľadiska všetkých jeho zákonných znakov
zodpovedá ustanoveniu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., v zmysle ktorého sa trestného činu
podvodu dopustí ten, ako v konkrétnom prípade obvinený, kto na škodu cudzieho majetku seba
obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu a spôsobí tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu
(viď uznesenie odvolacieho súdu sp. zn. 2 To 2/2011, strana 7). Súdy oboch stupňov správne
použili uvedenú právnu kvalifikáciu skutku, aj z hľadiska aplikácie ustanovenia § 16 ods. 1 Tr. zák.
So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli naplnené uplatnený dôvod dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., dovolací súd bez preskúmania veci podané dovolanie J. M.,
manželky obvineného Ing. P. M., odmietol na neverejnom zasadnutí (§ 382 písm. c) Tr. por.).
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok (§ 392 ods. 2 Tr. por.).
V Bratislave, 24. januára 2012
JUDr. Harald S t i f f e l , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová