Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1TdoV/13/2007

N a j v y š š í s ú d 1 Tdo V 13/2007

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Haralda

Stiffela a sudcov JUDr. Jozefa Kanderu, JUDr. Milana Lipovského, JUDr. Štefana Michálika

a JUDr. Pavla Tomana na verejnom zasadnutí v Bratislave 12. mája 2008 v trestnej veci

obvineného Ing. P. M. pre trestný čin podvodu podľa ,

Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. zák.) vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.

, o dovolaní, ktoré podal obvinený Ing. P. M., zastúpený JUDr. M. B., advokátom

v Martine, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2007, sp. zn.

, z dôvodu uvedeného v v znení neskorších

predpisov (), podľa , a

takto

rozhodol:

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2007, sp. zn.

, a v konaní ktoré mu predchádzalo

bol porušený zákon

v ustanovení § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.

Napadnutý rozsudok sa zrušuje.

21 Tdo V 13/2007

Zrušuje sa aj rozsudok Krajského súdu v Nitre z 23. septembra 2004, sp. zn.

.

Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozsudky obsahovo nadväzujúce,

ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu

prerokoval a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre ako súdu prvého stupňa z 23. septembra 2004,

sp. zn. , obvinený Ing. P. M. bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu

podvodu podľa , Tr. zák. (v znení účinného

do 31. júla 2004) na tom skutkovom základe, že

ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným S. (mandatár) v jej mene

14. decembra 1998 v Komárne uzavrel mandátnu zmluvu o zabezpečení kúpy cenných

papierov s akciovou spoločnosťou (a.s.) S. (mandant), zastúpenou Ing. P. H. a JUDr. K. K.,

ktorou sa ako mandatár zaviazal najneskôr do 31. decembra 1999 pre mandanta zabezpečiť

na jeho účet, vo svojom mene, kúpu cenných papierov – akcií A. – každá v nominálnej

hodnote 10 000 Sk v počte 7 150 kusov, za dohodnutú kúpnu cenu spolu 131 760 020 Sk;

pro forma faktúrou z 30. decembra 1998 požiadal (mandanta) o vyplatenie zálohy

na nákup cenných papierov v sume 130 000 000 Sk, ktorú žiadal poukázať na bežný účet

mandatára v A., pričom vedel, že mandatár mal v tom čase v uvedenej banke nezaplatený

zmenkový úver č. 1998/227 po lehote splatnosti a že si banka z tohto účtu v zmysle zmluvy

o tomto úvere bude inkasovať nominálnu hodnotu zmenky a sankčné úroky, v tom čase spolu

128 478 047,50 Sk;

v ten istý deň, teda 30. decembra 1998, bankovým prevodom bola požadovaná suma

130 000 000 Sk z účtu mandanta na účet mandatára poukázaná, následne si uvedená banka

v ten istý deň uplatnila právo inkasa z účtu mandatára v sume 128 478 047,50 Sk a zvyšok

z poukázanej zálohy v sume 1 521 952,50 Sk (obvinený) použil na iné obchodné účely;

31 Tdo V 13/2007

kúpu cenných papierov pre mandanta nerealizoval, poukázanú zálohu nevrátil,

čím spôsobil a.s. S. v konkurze škodu vo výške 130 000 000 Sk.

Za tento trestný čin krajský súd podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. obvinenému uložil trest

odňatia slobody na osem rokov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny (§ 39a

ods. 3 Tr. zák.); podľa , resp. podľa

v znení neskorších predpisov bola obvinenému uložená povinnosť poškodenej

a.s. S. v konkurze nahradiť škodu v sume 130 000 000 Sk, resp. táto firma so zvyškom nároku

na náhradu škody bola odkázaná na konanie o občianskoprávnych veciach.

Najvyšší súd ako súd odvolací na základe odvolania obvineného, rozsudkom

z 27. februára 2007, sp. zn. , podľa zrušil rozsudok

krajského súdu a rozhodujúc vo veci podľa uznal obvineného za vinného

z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. (v znení účinnom

do 1. januára 2006) na rovnakom skutkovom základe zistenom súdom prvého stupňa a už

uvedenom; podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. obvinenému uložil trest odňatia slobody na osem

rokov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny (§ 39a ods. 3 Tr. zák.) a podľa

odkázal poškodenú a.s. S. v konkurze s jej nárokom na náhradu škody

na konanie o občianskoprávnych veciach.

Obvinený Ing. P. M. prostredníctvom splnomocneného obhajcu JUDr. M. B., advokáta

v Martine, proti rozsudku Najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho podal dovolanie, v ktorom

dokazoval, že sú splnené jeho dôvody podľa ;

dožadoval sa, aby Najvyšší súd ako súd dovolací vyslovil, že napadnutým rozsudkom

Najvyššieho súdu z 27. februára 2007, sp. zn. , a v konaní, ktoré mu

predchádzalo, bol porušený zákon v ustanovení § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., aby napadnutý

rozsudok, jemu predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Nitre z 23. septembra 2004,

sp. zn. , ako aj nadväzujúce rozhodnutia zrušil a uvedenému krajskému súdu

ako súdu prvého stupňa prikázal vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť.

V odôvodnení svojho dovolania obvinený uviedol, že doterajšie rozsudky súdov oboch

stupňov sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku (§ 371

ods. 1 písm. i/ ), lebo jeho posúdené konanie nie je trestným činom

41 Tdo V 13/2007

podvodu podľa § 250 ods. 1 (resp. aj ods. 5) Tr. zák. Obvinený nenamietal skutkové zistenia

súdov, ale ich právne posúdenie ako trestnoprávneho deliktu. Oponoval tomuto záveru súdov

tvrdiac, že najmä pri uzatváraní mandátnej zmluvy 14. decembra 1998 nebol preukázaný jeho

úmysel podvodne uviesť do omylu mandanta, teda a.s. S., resp. s týmto úmyslom nekonal ani

po uzavretí tejto zmluvy. Podľa názoru obvineného mandátna zmluva medzi ním (jeho

firmou) a mandantom vytvorila obchodnoprávny vzťah, ktorý doteraz nebol ukončený

a ako taký aj má byť riešený.

Generálny prokurátor pre nenaplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/

toto navrhol odmietnuť; poškodená strana sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil,

že dovolanie je prípustné ( ), bolo podané oprávnenou osobou,

s výslovným písomným súhlasom obvineného, v zákonnej lehote a mieste, kde možno tento

mimoriadny opravný prostriedok podať (, ) za splnenia ustanovenia

, , ale zároveň zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné

prerokovať na verejnom zasadnutí podľa , lebo je zrejmé, že sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371.

Rozsudkami súdov doteraz bolo zistené, že obvinený ako konateľ firmy (mandatár)

uzavrel 14. decembra 1998 s a.s. S. (mandant) zmluvu, podľa ktorej pre ňu mal

do 31. decembra 1999 kúpiť 7 150 akcií spoločnosti S. v Bratislave za sumu 131 760 020 Sk.

Mandatár 30. decembra 1998 požiadal mandanta o vyplatenie zálohy 130 miliónov Sk na účet

v banke, čo v ten deň aj bolo realizované. Banka vedúca účet (taktiež S.) na pokrytie dlhu,

ktorý voči nej mal obvinený, z poukázanej sumy si právom inkasa stiahla 128 478 047,50 Sk

a zvyšok sumy 1 521 952,50 Sk obvinený použil na iné obchodné účely. Podľa záverov

doteraz rozhodujúcich súdov obvinený vyplatenú sumu mandantovi nevrátil a ani kúpu akcií

pre neho nerealizoval.

Krajský súd zo zisteného skutku vyvodil, že obvinený poškodenú stranu uviedol

do omylu už pri uzavretí mandátnej zmluvy, lebo kúpu predmetných akcií nemal

zabezpečenú; pritom vedel, že banka si z poukázanej zálohy stiahne peniaze pre seba z jeho

účtu.

51 Tdo V 13/2007

Odvolací súd vo svojom rozsudku k tomu rezultoval, že obvinený nemal dosť

vlastných prostriedkov na kúpu akcií, a preto si vyžiadal od mandanta zálohu

130 miliónov Sk. Tento požadovanú sumu aj vyplatil, lebo mal záujem, aby akcie S. získal,

čo sa nerealizovalo pre nedostatok prostriedkov na strane obvineného.

Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že obvinený, ktorý mal od banky viac úverov

riadne ním nesplácaných (zmenkové obchody, prolongácia zmenky už nebola možná), musel

vedieť a byť minimálne uzrozumený s tým, že banka si dlžnú sumu v zmysle úverových

podmienok môže odpísať z jeho účtu, čo sa aj stalo.

Obvinený prostredníctvom iných obchodných subjektov už koncom decembra 1998

získal určité akcie S., ktoré však nepreviedol na mandanta, čo odvolací súd posúdil

ako dôkazy svedčiace proti nemu. Obvinený v polovici roku 1999 získal ďalšie akcie toho

istého subjektu, čo ale odvolací súd hodnotil ako nepodstatnú okolnosť z dôvodu, že tieto

akcie boli vlastníctvom iných firiem a na mandanta napokon ani neboli prevedené.

Dovolací súd však dospel k záveru, že zistený skutkový stav nebol z hľadiska

zavinenia vyčerpávajúco logicky hodnotený, najmä z toho pohľadu, či bol preukázaný úmysel

obvineného už na začiatku celej transakcie uviesť firmu S. do omylu (alebo jej omyl využiť)

a sám sa na jej úkor obohatiť.

Nebolo vzaté do úvahy, že firma S. prostredníctvom obvineného (jeho firmy)

už od roku 1997 získala akcie S. asi za 110 miliónov Sk (svedok H.), pričom prostredníctvom

spomínanej mandátnej zmluvy zo 14. decembra 1998 mala snahu v tomto trende pokračovať.

Súdy prvého i druhého stupňa bez výhrady považovali obhajobu obvineného

za účelovú; ten totiž tvrdil, že získané akcie chcel previesť na mandanta, ktorý však

už na naplnení zmluvy zo 14. decembra 1998 netrval. Z dokazovania vyplýva, že v a.s. S.

v období týchto transakcií dochádzalo k zmene vedenia a rozhodujúceho vplyvu na činnosť

spoločnosti. S. sa v tomto období dostala do veľmi vážnej ekonomickej situácie (konkurzné

konanie), čo malo logický vplyv na záujem o jej akcie. Nejaví sa preto adekvátnym

bez príslušného odôvodnenia odmietnuť obhajobu obvineného vo vzťahu k jeho

trestnoprávnemu zavineniu ako účelovú.

61 Tdo V 13/2007

Z tohto pohľadu sa javí sporným aj hodnotenie neprevedenia akcií S. na mandanta,

ktoré obvinený mal k dispozícii. Za vyčerpávajúci nie je možné označiť tiež záver

odvolacieho súdu, že je irelevantná ponuka obvineného v polovici roku 1999 na prevod

určitých predmetných akcií mandantovi, lebo tieto boli vo vlastníctve iných obchodných

subjektov. Dostatočne neboli hodnotené zistené okolnosti, že s týmito subjektmi bol obvinený

v určitých vzťahoch, že išlo aj o personálne prepojenie týchto firiem (obvinený v nich bol

konateľ alebo riaditeľ), čo dáva jeho tvrdeniam určitú nehodnotenú dimenziu.

V tejto súvislosti nebolo jasne hodnotené tiež to, že obvinený bol zmluvne zaviazaný

získané akcie odovzdať do vlastníctva mandanta až vo viac ako ročnej lehote

(do 31. decembra 1999).

Nedostatočná ujasnenosť hodnotenia zisteného skutkového stavu vyplýva aj z toho,

že súd prvého stupňa posúdil konanie obvineného ako trestný čin spáchaný v priamom úmysle

(§ 4 písm. a/ Tr. zák.), odvolací súd však ako trestný čin podvodu spáchaný v úmysle

nepriamom (§ 4 písm. b/ Tr. zák.), pričom ale obidva rozsudky v tomto smere nie sú

adekvátne odôvodnené.

Závery rozsudkov súdov oboch stupňov sú však zhodné v tom, že obvinený

v podvodnom úmysle konal už pri uzatváraní mandátnej zmluvy 14. decembra 1998, čo malo

potvrdzovať aj vyžiadanie zálohy 130 miliónov Sk od mandanta 30. decembra 1998, lebo

on sám nemal dosť prostriedkov na kúpu akcií S.. Obvinený napokon ani netvrdil, že mal

na daný účel vlastné finančné zdroje; mandátna zmluva preto aj zaväzovala mandanta

obvinenému už 17. decembra 1998 poskytnúť zálohu 130 miliónov Sk na jej realizáciu. Firma

S. si svoju zmluvnú povinnosť včas nesplnila a zálohu poukázala až 30. decembra 1998

na základe legálnej intervencie obvineného, ktorého na taký krok oprávňovala uvedená

zmluva.

Úmysel obvineného uviesť mandanta do omylu a na jeho úkor sa obohatiť mal

vyplývať z toho, že vedel o ďalšom postupe banky, do ktorej bola záloha poukázaná, že totiž

táto si z jeho účtu financie predisponuje na krytie vlastnej pohľadávky (ako rezultoval súd

prvého stupňa), resp. že o takom postupe banky musel vedieť a byť s tým minimálne

uzrozumený (záver odvolacieho súdu). Tento postup banky bol legálny, vyplývajúci

zo zmluvy medzi ňou a obvineným ako dlžníkom, o čom tento od uzavretia príslušnej zmluvy

71 Tdo V 13/2007

o pôžičke logicky musel mať vedomosť. Súdy však nehodnotili v tomto smere obhajobu

obvineného, že išlo o nepredvídané opatrenie zo strany banky ako veriteľa,

lebo v obdobných vzťahoch bol s touto bankou ako jej dlžník (v rámci vcelku bežnej úverovej

praxe) už predtým a také opatrenie nebolo voči nemu uplatnené. Tento záver potvrdzuje

aj dokazovanie, ale dôvod uplatnenia takého opatrenia bankou (zrejme nezodpovedajúci

praxi) nebol zistený a konštatovaný.

Súdy obidvoch riadnych inštancií nehodnotili právne okolnosti mandátnej zmluvy

uzavretej medzi obvineným a firmou S. 14. decembra 1998, hoci obsah tejto zmluvy bol

zistený a obvinený namietal, že práve ona zakladá obchodnoprávny režim celého prípadu.

Dovolací súd v tomto smere rezultuje, že predmetná mandátna zmluva

zo 14. decembra 1998 nemá ustanovenie o možnosti jej zrušenia, resp. o možnosti odstúpenia

od nej. Vzhľadom na to, že v tejto súvislosti neexistuje právoplatné rozhodnutie súdu, bolo

potrebné túto otázku riešiť ako predbežnú. Dovolací súd preto v rozhodovanej trestnej veci

vyslovuje názor, že túto mandátnu zmluvu je potrebné považovať za platnú a účinnú. Podľa

nej obvinený ako mandatár mal plniť do 31. decembra 1999, a preto dôležitým záverom je

vyrovnanie sa s tým, či mandant odmietol prevziať od obvineného akcie S., čo má vplyv

na posúdenie legálnosti jeho konania. Dovolací súd na margo poznamenáva, že podľa § 33

v znení neskorších predpisov a a nasl. v znení

neskorších predpisov firma S. sa mohla domáhať plnenia zo zmluvy, resp. podľa dielu VIII,

časť 3 ( a nasl.) v znení neskorších predpisov mohla uplatňovať

zánik nesplneného záväzku; bez týchto krokov uvedená firma zo zmluvy alebo zo zákona

nemala jasný právny dôvod na vrátenie vyplatenej zálohy.

Najvyšší súd ako súd dovolací po zvážení všetkých rozhodných okolností dospel

k záveru, že v doterajšom konaní bol skutok obvineného nesprávne právne posúdený

ako trestný čin podvodu. Rozsudok odvolacieho súdu (rovnako ako jemu predchádzajúci

rozsudok súdu prvého stupňa) je minimálne predčasný, lebo bez bližšieho rozboru

a odôvodnenia bol obvinenému v podstate imputovaný záver, že tento konal v úmysle

sa obohatiť na škodu majetku iného jeho uvedením do omylu. Podľa názoru súdov oboch

stupňov existencia tohto úmyslu mala byť preukázaná už v dobe uzavretia spomínanej

mandátnej zmluvy 14. decembra 1998.

81 Tdo V 13/2007

K nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku dochádza ja vtedy, keď určité

konanie páchateľa je právne kvalifikované ako trestný čin, hoci nie sú preukázané a naplnené

všetky znaky skutkovej podstaty deliktu; taký stav zakladá existenciu dôvodu dovolania

podľa .

Najvyšší súd ako súd dovolací preto podľa ,

vyslovil porušenie zákona v ustanovení § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., zrušil napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu, jemu predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa a nadväzujúce

rozhodnutia; podľa potom Krajskému súdu v Nitre ako súdu

prvého stupňa prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Najvyšší súd pritom poznamenáva, že bolo zrušené právoplatné rozhodnutie súdu,

na základe ktorého obvinený vykonáva uložený trest odňatia slobody; jeho režim musel tým

skončiť. Podľa prichádzalo do úvahy rozhodnutie o potrebe

ďalšieho obmedzenia osobnej slobody obvineného; Najvyšší súd však tohto do väzby nevzal,

lebo nezistil v súčasnosti existenciu niektorého jej dôvodu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 12. mája 2008

JUDr. Harald S t i f f e l v, r.

predseda senátu

Vypracoval: JUDr. Milan Lipovský

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová