Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d0b/434404.6e8aa2.pdf
PDF · 130.01 KB
No categories available
1TdoV/13/2007
N a j v y š š í s ú d 1 Tdo V 13/2007
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Haralda
Stiffela a sudcov JUDr. Jozefa Kanderu, JUDr. Milana Lipovského, JUDr. Štefana Michálika
a JUDr. Pavla Tomana na verejnom zasadnutí v Bratislave 12. mája 2008 v trestnej veci
obvineného Ing. P. M. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 zák. č. 140/1961
Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. zák.) vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.
1 T 20/02, o dovolaní, ktoré podal obvinený Ing. P. M., zastúpený JUDr. M. B., advokátom
v Martine, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2007, sp. zn.
2 To 32/2005, z dôvodu uvedeného v § 371 písm. i/ zák. č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších
predpisov (Trestný poriadok), podľa § 386 ods. 1, ods. 2 a § 388 ods. 1 Trestného poriadku
takto
rozhodol:
Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2007, sp. zn.
2 To 32/2005, a v konaní ktoré mu predchádzalo
bol porušený zákon
v ustanovení § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.
Napadnutý rozsudok sa zrušuje.
21 Tdo V 13/2007
Zrušuje sa aj rozsudok Krajského súdu v Nitre z 23. septembra 2004, sp. zn.
Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozsudky obsahovo nadväzujúce,
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Nitre ako súdu prvého stupňa z 23. septembra 2004,
sp. zn. 1 T 20/02, obvinený Ing. P. M. bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu
podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. (v znení zák. č. 403/2004 Z.z. účinného
do 31. júla 2004) na tom skutkovom základe, že
ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným S. (mandatár) v jej mene
14. decembra 1998 v Komárne uzavrel mandátnu zmluvu o zabezpečení kúpy cenných
papierov s akciovou spoločnosťou (a.s.) S. (mandant), zastúpenou Ing. P. H. a JUDr. K. K.,
ktorou sa ako mandatár zaviazal najneskôr do 31. decembra 1999 pre mandanta zabezpečiť
na jeho účet, vo svojom mene, kúpu cenných papierov – akcií A. – každá v nominálnej
hodnote 10 000 Sk v počte 7 150 kusov, za dohodnutú kúpnu cenu spolu 131 760 020 Sk;
pro forma faktúrou z 30. decembra 1998 požiadal (mandanta) o vyplatenie zálohy
na nákup cenných papierov v sume 130 000 000 Sk, ktorú žiadal poukázať na bežný účet
mandatára v A., pričom vedel, že mandatár mal v tom čase v uvedenej banke nezaplatený
zmenkový úver č. 1998/227 po lehote splatnosti a že si banka z tohto účtu v zmysle zmluvy
o tomto úvere bude inkasovať nominálnu hodnotu zmenky a sankčné úroky, v tom čase spolu
128 478 047,50 Sk;
v ten istý deň, teda 30. decembra 1998, bankovým prevodom bola požadovaná suma
130 000 000 Sk z účtu mandanta na účet mandatára poukázaná, následne si uvedená banka
v ten istý deň uplatnila právo inkasa z účtu mandatára v sume 128 478 047,50 Sk a zvyšok
z poukázanej zálohy v sume 1 521 952,50 Sk (obvinený) použil na iné obchodné účely;
31 Tdo V 13/2007
kúpu cenných papierov pre mandanta nerealizoval, poukázanú zálohu nevrátil,
čím spôsobil a.s. S. v konkurze škodu vo výške 130 000 000 Sk.
Za tento trestný čin krajský súd podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. obvinenému uložil trest
odňatia slobody na osem rokov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny (§ 39a
ods. 3 Tr. zák.); podľa § 228 ods. 1, resp. podľa § 229 ods. 2 zák. č. 141/1961 Zb.
v znení neskorších predpisov (Tr. por.) bola obvinenému uložená povinnosť poškodenej
a.s. S. v konkurze nahradiť škodu v sume 130 000 000 Sk, resp. táto firma so zvyškom nároku
na náhradu škody bola odkázaná na konanie o občianskoprávnych veciach.
Najvyšší súd ako súd odvolací na základe odvolania obvineného, rozsudkom
z 27. februára 2007, sp. zn. 2 To 32/2005, podľa § 258 ods. 1 písm. d/ Tr. por. zrušil rozsudok
krajského súdu a rozhodujúc vo veci podľa § 259 ods.3 Tr. por. uznal obvineného za vinného
z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. (v znení účinnom
do 1. januára 2006) na rovnakom skutkovom základe zistenom súdom prvého stupňa a už
uvedenom; podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. obvinenému uložil trest odňatia slobody na osem
rokov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny (§ 39a ods. 3 Tr. zák.) a podľa
§ 229 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodenú a.s. S. v konkurze s jej nárokom na náhradu škody
na konanie o občianskoprávnych veciach.
Obvinený Ing. P. M. prostredníctvom splnomocneného obhajcu JUDr. M. B., advokáta
v Martine, proti rozsudku Najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho podal dovolanie, v ktorom
dokazoval, že sú splnené jeho dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku;
dožadoval sa, aby Najvyšší súd ako súd dovolací vyslovil, že napadnutým rozsudkom
Najvyššieho súdu z 27. februára 2007, sp. zn. 2 To 32/2005, a v konaní, ktoré mu
predchádzalo, bol porušený zákon v ustanovení § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., aby napadnutý
rozsudok, jemu predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Nitre z 23. septembra 2004,
sp. zn. 1 T 20/02, ako aj nadväzujúce rozhodnutia zrušil a uvedenému krajskému súdu
ako súdu prvého stupňa prikázal vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť.
V odôvodnení svojho dovolania obvinený uviedol, že doterajšie rozsudky súdov oboch
stupňov sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku (§ 371
ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku), lebo jeho posúdené konanie nie je trestným činom
41 Tdo V 13/2007
podvodu podľa § 250 ods. 1 (resp. aj ods. 5) Tr. zák. Obvinený nenamietal skutkové zistenia
súdov, ale ich právne posúdenie ako trestnoprávneho deliktu. Oponoval tomuto záveru súdov
tvrdiac, že najmä pri uzatváraní mandátnej zmluvy 14. decembra 1998 nebol preukázaný jeho
úmysel podvodne uviesť do omylu mandanta, teda a.s. S., resp. s týmto úmyslom nekonal ani
po uzavretí tejto zmluvy. Podľa názoru obvineného mandátna zmluva medzi ním (jeho
firmou) a mandantom vytvorila obchodnoprávny vzťah, ktorý doteraz nebol ukončený
a ako taký aj má byť riešený.
Generálny prokurátor pre nenaplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/
Trestného poriadku toto navrhol odmietnuť; poškodená strana sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil,
že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou,
s výslovným písomným súhlasom obvineného, v zákonnej lehote a mieste, kde možno tento
mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.) za splnenia ustanovenia
§ 373 ods. 1, ods. 2 Tr. por., ale zároveň zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné
prerokovať na verejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Tr. por., lebo je zrejmé, že sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371.
Rozsudkami súdov doteraz bolo zistené, že obvinený ako konateľ firmy (mandatár)
uzavrel 14. decembra 1998 s a.s. S. (mandant) zmluvu, podľa ktorej pre ňu mal
do 31. decembra 1999 kúpiť 7 150 akcií spoločnosti S. v Bratislave za sumu 131 760 020 Sk.
Mandatár 30. decembra 1998 požiadal mandanta o vyplatenie zálohy 130 miliónov Sk na účet
v banke, čo v ten deň aj bolo realizované. Banka vedúca účet (taktiež S.) na pokrytie dlhu,
ktorý voči nej mal obvinený, z poukázanej sumy si právom inkasa stiahla 128 478 047,50 Sk
a zvyšok sumy 1 521 952,50 Sk obvinený použil na iné obchodné účely. Podľa záverov
doteraz rozhodujúcich súdov obvinený vyplatenú sumu mandantovi nevrátil a ani kúpu akcií
pre neho nerealizoval.
Krajský súd zo zisteného skutku vyvodil, že obvinený poškodenú stranu uviedol
do omylu už pri uzavretí mandátnej zmluvy, lebo kúpu predmetných akcií nemal
zabezpečenú; pritom vedel, že banka si z poukázanej zálohy stiahne peniaze pre seba z jeho
účtu.
51 Tdo V 13/2007
Odvolací súd vo svojom rozsudku k tomu rezultoval, že obvinený nemal dosť
vlastných prostriedkov na kúpu akcií, a preto si vyžiadal od mandanta zálohu
130 miliónov Sk. Tento požadovanú sumu aj vyplatil, lebo mal záujem, aby akcie S. získal,
čo sa nerealizovalo pre nedostatok prostriedkov na strane obvineného.
Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že obvinený, ktorý mal od banky viac úverov
riadne ním nesplácaných (zmenkové obchody, prolongácia zmenky už nebola možná), musel
vedieť a byť minimálne uzrozumený s tým, že banka si dlžnú sumu v zmysle úverových
podmienok môže odpísať z jeho účtu, čo sa aj stalo.
Obvinený prostredníctvom iných obchodných subjektov už koncom decembra 1998
získal určité akcie S., ktoré však nepreviedol na mandanta, čo odvolací súd posúdil
ako dôkazy svedčiace proti nemu. Obvinený v polovici roku 1999 získal ďalšie akcie toho
istého subjektu, čo ale odvolací súd hodnotil ako nepodstatnú okolnosť z dôvodu, že tieto
akcie boli vlastníctvom iných firiem a na mandanta napokon ani neboli prevedené.
Dovolací súd však dospel k záveru, že zistený skutkový stav nebol z hľadiska
zavinenia vyčerpávajúco logicky hodnotený, najmä z toho pohľadu, či bol preukázaný úmysel
obvineného už na začiatku celej transakcie uviesť firmu S. do omylu (alebo jej omyl využiť)
a sám sa na jej úkor obohatiť.
Nebolo vzaté do úvahy, že firma S. prostredníctvom obvineného (jeho firmy)
už od roku 1997 získala akcie S. asi za 110 miliónov Sk (svedok H.), pričom prostredníctvom
spomínanej mandátnej zmluvy zo 14. decembra 1998 mala snahu v tomto trende pokračovať.
Súdy prvého i druhého stupňa bez výhrady považovali obhajobu obvineného
za účelovú; ten totiž tvrdil, že získané akcie chcel previesť na mandanta, ktorý však
už na naplnení zmluvy zo 14. decembra 1998 netrval. Z dokazovania vyplýva, že v a.s. S.
v období týchto transakcií dochádzalo k zmene vedenia a rozhodujúceho vplyvu na činnosť
spoločnosti. S. sa v tomto období dostala do veľmi vážnej ekonomickej situácie (konkurzné
konanie), čo malo logický vplyv na záujem o jej akcie. Nejaví sa preto adekvátnym
bez príslušného odôvodnenia odmietnuť obhajobu obvineného vo vzťahu k jeho
trestnoprávnemu zavineniu ako účelovú.
61 Tdo V 13/2007
Z tohto pohľadu sa javí sporným aj hodnotenie neprevedenia akcií S. na mandanta,
ktoré obvinený mal k dispozícii. Za vyčerpávajúci nie je možné označiť tiež záver
odvolacieho súdu, že je irelevantná ponuka obvineného v polovici roku 1999 na prevod
určitých predmetných akcií mandantovi, lebo tieto boli vo vlastníctve iných obchodných
subjektov. Dostatočne neboli hodnotené zistené okolnosti, že s týmito subjektmi bol obvinený
v určitých vzťahoch, že išlo aj o personálne prepojenie týchto firiem (obvinený v nich bol
konateľ alebo riaditeľ), čo dáva jeho tvrdeniam určitú nehodnotenú dimenziu.
V tejto súvislosti nebolo jasne hodnotené tiež to, že obvinený bol zmluvne zaviazaný
získané akcie odovzdať do vlastníctva mandanta až vo viac ako ročnej lehote
(do 31. decembra 1999).
Nedostatočná ujasnenosť hodnotenia zisteného skutkového stavu vyplýva aj z toho,
že súd prvého stupňa posúdil konanie obvineného ako trestný čin spáchaný v priamom úmysle
(§ 4 písm. a/ Tr. zák.), odvolací súd však ako trestný čin podvodu spáchaný v úmysle
nepriamom (§ 4 písm. b/ Tr. zák.), pričom ale obidva rozsudky v tomto smere nie sú
adekvátne odôvodnené.
Závery rozsudkov súdov oboch stupňov sú však zhodné v tom, že obvinený
v podvodnom úmysle konal už pri uzatváraní mandátnej zmluvy 14. decembra 1998, čo malo
potvrdzovať aj vyžiadanie zálohy 130 miliónov Sk od mandanta 30. decembra 1998, lebo
on sám nemal dosť prostriedkov na kúpu akcií S.. Obvinený napokon ani netvrdil, že mal
na daný účel vlastné finančné zdroje; mandátna zmluva preto aj zaväzovala mandanta
obvinenému už 17. decembra 1998 poskytnúť zálohu 130 miliónov Sk na jej realizáciu. Firma
S. si svoju zmluvnú povinnosť včas nesplnila a zálohu poukázala až 30. decembra 1998
na základe legálnej intervencie obvineného, ktorého na taký krok oprávňovala uvedená
zmluva.
Úmysel obvineného uviesť mandanta do omylu a na jeho úkor sa obohatiť mal
vyplývať z toho, že vedel o ďalšom postupe banky, do ktorej bola záloha poukázaná, že totiž
táto si z jeho účtu financie predisponuje na krytie vlastnej pohľadávky (ako rezultoval súd
prvého stupňa), resp. že o takom postupe banky musel vedieť a byť s tým minimálne
uzrozumený (záver odvolacieho súdu). Tento postup banky bol legálny, vyplývajúci
zo zmluvy medzi ňou a obvineným ako dlžníkom, o čom tento od uzavretia príslušnej zmluvy
71 Tdo V 13/2007
o pôžičke logicky musel mať vedomosť. Súdy však nehodnotili v tomto smere obhajobu
obvineného, že išlo o nepredvídané opatrenie zo strany banky ako veriteľa,
lebo v obdobných vzťahoch bol s touto bankou ako jej dlžník (v rámci vcelku bežnej úverovej
praxe) už predtým a také opatrenie nebolo voči nemu uplatnené. Tento záver potvrdzuje
aj dokazovanie, ale dôvod uplatnenia takého opatrenia bankou (zrejme nezodpovedajúci
praxi) nebol zistený a konštatovaný.
Súdy obidvoch riadnych inštancií nehodnotili právne okolnosti mandátnej zmluvy
uzavretej medzi obvineným a firmou S. 14. decembra 1998, hoci obsah tejto zmluvy bol
zistený a obvinený namietal, že práve ona zakladá obchodnoprávny režim celého prípadu.
Dovolací súd v tomto smere rezultuje, že predmetná mandátna zmluva
zo 14. decembra 1998 nemá ustanovenie o možnosti jej zrušenia, resp. o možnosti odstúpenia
od nej. Vzhľadom na to, že v tejto súvislosti neexistuje právoplatné rozhodnutie súdu, bolo
potrebné túto otázku riešiť ako predbežnú. Dovolací súd preto v rozhodovanej trestnej veci
vyslovuje názor, že túto mandátnu zmluvu je potrebné považovať za platnú a účinnú. Podľa
nej obvinený ako mandatár mal plniť do 31. decembra 1999, a preto dôležitým záverom je
vyrovnanie sa s tým, či mandant odmietol prevziať od obvineného akcie S., čo má vplyv
na posúdenie legálnosti jeho konania. Dovolací súd na margo poznamenáva, že podľa § 33
zák. č. 600/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a § 566 a nasl. zák. č. 531/1991 Zb. v znení
neskorších predpisov firma S. sa mohla domáhať plnenia zo zmluvy, resp. podľa dielu VIII,
časť 3 (§ 344 a nasl.) zák. č. 531/1991 Zb. v znení neskorších predpisov mohla uplatňovať
zánik nesplneného záväzku; bez týchto krokov uvedená firma zo zmluvy alebo zo zákona
nemala jasný právny dôvod na vrátenie vyplatenej zálohy.
Najvyšší súd ako súd dovolací po zvážení všetkých rozhodných okolností dospel
k záveru, že v doterajšom konaní bol skutok obvineného nesprávne právne posúdený
ako trestný čin podvodu. Rozsudok odvolacieho súdu (rovnako ako jemu predchádzajúci
rozsudok súdu prvého stupňa) je minimálne predčasný, lebo bez bližšieho rozboru
a odôvodnenia bol obvinenému v podstate imputovaný záver, že tento konal v úmysle
sa obohatiť na škodu majetku iného jeho uvedením do omylu. Podľa názoru súdov oboch
stupňov existencia tohto úmyslu mala byť preukázaná už v dobe uzavretia spomínanej
mandátnej zmluvy 14. decembra 1998.
81 Tdo V 13/2007
K nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku dochádza ja vtedy, keď určité
konanie páchateľa je právne kvalifikované ako trestný čin, hoci nie sú preukázané a naplnené
všetky znaky skutkovej podstaty deliktu; taký stav zakladá existenciu dôvodu dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku.
Najvyšší súd ako súd dovolací preto podľa § 386 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku
vyslovil porušenie zákona v ustanovení § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., zrušil napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu, jemu predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa a nadväzujúce
rozhodnutia; podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku potom Krajskému súdu v Nitre ako súdu
prvého stupňa prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Najvyšší súd pritom poznamenáva, že bolo zrušené právoplatné rozhodnutie súdu,
na základe ktorého obvinený vykonáva uložený trest odňatia slobody; jeho režim musel tým
skončiť. Podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku prichádzalo do úvahy rozhodnutie o potrebe
ďalšieho obmedzenia osobnej slobody obvineného; Najvyšší súd však tohto do väzby nevzal,
lebo nezistil v súčasnosti existenciu niektorého jej dôvodu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 12. mája 2008
JUDr. Harald S t i f f e l v, r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Milan Lipovský
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová