Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/189/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ľubora Šeba a sudkýň JUDr. Evy Sakálovej a JUDr. Edity Bakošovej, v právnej veci

navrhovateľa G., zastúpeného JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom v Bratislave,

Karadžičova 10, proti odporcovi R. o zaplatenie 41.615,42 Eur

a 30.076,63 €, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp.zn. , o dovolaní

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. apríla 2010 sp.zn.

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa proti zmeňujúcej časti

výroku z a m i e t a.

Vo zvyšku dovolanie navrhovateľa o d m i e t a.

Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ a svojím návrhom domáhal od odporcu zaplatenia poplatku z omeškania

z poistného (306 980 Sk) od 22. októbra 2002 do 26. mája 2008 vo výške 41 615,42 €

a zaplatenia úrokov z omeškania zo sumy 887 452 Sk (poplatok z omeškania predpísaný

platobným výmerom č. 864/2002 zo dňa 21. októbra 2002) od 22. októbra 2002 do 26. mája

20058 vo výške 30 076,63 €.

Okresný súd Revúca rozsudkom z 15. decembra 2009 č.k. -72 návrh

na zaplatenie sumy 30 076,63 € zamietol. Konanie ohľadne zaplatenia sumy 41 615,42 €

zastavil. Odporcovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozsudok v časti zamietnutia

návrhu odôvodnil tým, že nemožno sa domáhať príslušenstva z príslušenstva pohľadávky.

Vyslovil názor, podľa ktorého uplatňovanie úrokov z omeškania i poplatkov z omeškania, je

v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko by tak veriteľ získal dva krát plnenie rovnakého

charakteru. Úroky z omeškania sú sankciou, a teda príslušenstvom pohľadávky, a preto

za omeškanie so zaplatením poplatkov z omeškania nevzniklo navrhovateľovi právo na úroky

z omeškania, pretože v tomto prípade ide o omeškanie so zaplatením príslušenstva. Nič

na tom nemení ani skutočnosť, že platenie poplatkov z omeškania podľa

Z.z. je zákonnou povinnosťou a úroky z omeškania podľa súkromnoprávnych predpisov si

veriteľ uplatniť nemusí. Poukázal na to, že nedoplatok na poistnom na zdravotné poistenie

a nezaplatené poplatky z omeškania z poistného, sú dlhmi z práva verejného, pri ktorom

poisťovňa vykonáva určitý rozsah správy vecí verejných na základe zákonného zmocnenia

a tento verejný charakter daného právneho vzťahu sa nezmení ani po tom, ako dôjde

k postúpeniu pohľadávky na poistnom s príslušenstvom zo zdravotnej poisťovne na iný

subjekt. Keďže nezaplatené poistné na zdravotné poistenie a poplatok z omeškania nie sú

dlhmi podľa práva súkromného, nemožno sa z týchto pohľadávok domáhať úrokov

z omeškania podľa súkromnoprávnej normy. Práve z toho dôvodu mal

osobitné ustanovenie o poplatkoch z omeškania ako sankciu pre prípad omeškania platiteľa

poistného. Zastavenie konania ohľadne zaplatenia sumy 41 615,42 € odôvodnil nedostatkom

právomoci vo veci konať a rozhodovať. S odkazom na

o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v platnom znení, podľa ktorého úrad vydáva platobné výmery vo veciach

poplatkov z omeškania, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedeného alebo

oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré mala zdravotná poisťovňa

nárok podľa predpisov účinných do 31. decembra 2004, súd prvého stupňa poukázal na to, že

v danej veci ide práve o takúto pohľadávku.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 15. apríla

2010 sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zamietnutí návrhu

a o náhrade trov konania potvrdil a v časti o zastavení konania ho zmenil tak, že návrh

zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že

písomne vyzval účastníkov konania k možnému použitiu ustanovenia § 19 ods. 2 zákona

č. , v zmysle ktorého príslušná poisťovňa (teda nie správca konkurznej podstaty

úpadcu, ktorým je zdravotná poisťovňa) predpíše zamestnávateľovi platobným výmerom

poistné, ak zamestnávateľ nevykázal poistné vôbec, alebo ak ho vykázal v nesprávnej výške.

Následne odvolací súd vyslovil názor, že súd prvého stupňa správne a dostatočne zistil

skutkový stav, avšak zo správne zisteného skutkového stavu veci nevyvodil správne právne

závery. Poukázal na to, že navrhovateľ sa domáha uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť

v návrhu uvedené sumy na základe platobného výmeru č. 863/2002 zo dňa 21. októbra 2002,

ktorým v mene P. správca konkurznej podstaty JUDr. Tomáš Kozovský uložil odporcovi za

nesplnenie povinnosti zaplatiť dlžné poistné povinnosť zaplatiť ho v čiastke 306 980 Sk a na

základe platobného výmeru č. 864/2002 zo dňa 21. októbra 2002, ktorým uložil povinnosť

odporcovi zaplatiť za nesplnenie povinnosti platiť poistné, poplatok z omeškania v čiastke

887 452 Sk. Podľa názoru odvolacieho súdu vyhlásenie konkurzu podľa

Zb. o konkurze a vyrovnaní, má okrem iného ten účinok, že na správcu konkurznej podstaty

prechádza oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré

súvisia s nakladaním s majetkom podstaty. Správca je teda oprávnený a zároveň povinný

vykonať úkony smerujúce k zisteniu majetkovej podstaty, jej následnému speňaženiu

a uspokojeniu veriteľov, ktorí svoje pohľadávky prihlásili. Vyhlásením konkurzu sa však

správca nestáva subjektom, na ktorý bol vyhlásený konkurz. Je ustanovený ako správca

konkurznej podstaty, teda ako subjekt, ktorý v určitom časovom úseku spravuje majetok

úpadcu (dlžníka). Neprislúcha mu právomoc orgánu verejnej správy konštitutívnymi

rozhodnutiami ukladať povinnosti vyplývajúce zo zdravotného poistenia tretím osobám,

v danom prípade to znamená, že správca konkurznej podstaty nie je orgánom, ktorý bol

oprávnený podľa vydávať platobné výmery ako rozhodnutia vydané

v správnom konaní. Ak správca konkurznej podstaty nebol oprávnený

na vydávanie platobných výmerov, výsledkom takejto jeho činnosti je nulitný právny akt,

„paakt“, ktorý nespĺňa náležitosti spôsobilého exekučného titulu. Preto, pokiaľ prvostupňový

súd návrh čiastočne zamietol z toho dôvodu, že nezaplatené poistné na zdravotné poistenie

a poplatok z omeškania sú dlhmi z práva verejného, a preto sa nemožno v týchto

pohľadávkach domáhať úrokov z omeškania podľa súkromnoprávnej normy, ako aj právny

záver prvostupňového súdu, že sa nemožno domáhať príslušenstva z príslušenstva

pohľadávky (úrokov z omeškania z poplatkov z omeškania), je síce právny názor súdu prvého

stupňa správny z tých dôvodov, ktoré uvádza v odôvodnení svojho rozsudku, avšak takýto

právny názor by bol relevantný len v tom prípade, keby vo veci boli vydané platobné výmery,

z ktorých by navrhovateľ tieto svoje nároky odvodzoval. Keďže na nulitný právny akt treba

hľadieť ako keby vôbec nebol ani vydaný, to znamená – je neexistujúci, z takéhoto nulitného

právneho aktu nemôžu vzniknúť žiadne práva a povinnosti, preto prvostupňový súd mal návrh

v tejto časti zamietnuť z tohto dôvodu. Pokiaľ súd prvého stupňa konanie čiastočne zastavil

z toho dôvodu, že súd nemá právomoc rozhodovať v súdenej veci o poplatkoch z omeškania

z poistného, tá skutočnosť, že vo veciach poplatkov z omeškania, ak ide o pohľadávky

na poistnom vyplývajúce z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného poistného

na zdravotné poistenie, na ktoré mala zdravotná poisťovňa nárok podľa predpisov účinných

do 31. decembra 2004, vydáva platobné výmery Úrad pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou postupom podľa ešte neznamená, že súd

o návrhu uplatnenom navrhovateľom nie je oprávnený rozhodnúť. Pri rozhodovaní o tejto

časti návrhu odvolací súd vychádzal z rovnakého právneho stavu, ako v potvrdzujúcej časti

svojho rozsudku, teda že pokiaľ platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty

ohľadom dlžného poistného je nulitný právny akt, nemôže z takéhoto nulitného právneho aktu

vzniknúť právo navrhovateľa na zaplatenie poplatkov z omeškania z dlžného poistenia. Preto

odvolací súd prvostupňový rozsudok v časti výroku o zastavení konania zmenil tak, že návrh

zamietol. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s

ods. 1 s tým, že úspešnému odporcovi v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie navrhovateľ

z dôvodu podľa v spojení s ustanovením ,

navrhol ho spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. V dôvodoch dovolania uviedol, že odvolací súd postupoval v zmysle

ustanovenia a vyzval navrhovateľa (žalobcu) na vyjadrenie sa k právnemu

predpisu ohľadne možnosti, resp. nemožnosti predpisovania platobných výmerov správcom

konkurznej podstaty. Pokiaľ by bolo predmetom konania zaplatenie nejakého plnenia

vyplývajúceho z predmetných platobných výmerov, bol by daný postup súdu v súlade

so zákonom. V danom prípade je však predmetom konania zaplatenie poplatku z omeškania

vo výške 0,2 % denne zo sumy poistného za obdobie odo dňa nasledujúceho po vyrubení časti

poplatku z omeškania do dňa zaplatenia predmetného poistného. Platobné výmery vo vzťahu

k zaplateniu časti poplatku z omeškania, plnia len funkciu preukázania počiatku plynutia

doby, od ktorej je v zmysle zákonných ustanovení odporca povinný zaplatiť zostávajúcu časť

poplatku z omeškania. Za nepravdivý označil dovolateľ záver súdu, že ide o nárok, ktorý

nemá oporu v žiadnom zákone, pretože ak platobné výmery, ktoré boli vydané správcom

konkurznej podstaty sú nulitné, nemôžu na základe takýchto nulitných právnych aktov

vzniknúť žiadne ďalšie práva. Túto nesprávnu argumentáciu pritom použil až odvolací súd

a navrhovateľ sa k nej nemal možnosť žiadnym spôsobom vyjadriť. Možnosť takéhoto

postupu dovolací súd opomenul spomenúť vo výzve, ktorú adresoval navrhovateľovi v rámci

odvolacieho konania. Podľa názoru dovolateľa je tak jednoznačné, že súd o nároku

navrhovateľa na zaplatenie poplatku z omeškania rozhodol na základe iného právneho

dôvodu, vychádzajúc zo skutočností, ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal. Takýmto

konaním sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a zároveň

boli porušené základné práva garantované SR a medzinárodnými dohovormi.

Odporca vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie navrhovateľa zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide

o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 ( ).

V preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd v časti

o zamietnutí návrhu a o náhrade trov konania potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom

v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým tento vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 ). a v časti o zastavení konania ho zmenil tak, že návrh zamietol. Z uvedeného

tak vyplýva, že zatiaľ čo prípustnosť dovolania navrhovateľa proti zmeňujúcej časti výroku

rozsudku odvolacieho súdu je daná v zmysle ustanovenia , proti

potvrdzujúcej časti výroku rozsudku odvolacieho súdu prípustnosť dovolania navrhovateľa z

až 3 nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ , pričom

nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom

ustanovení. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa ,

na ktoré poukazoval dovolateľ. Navrhovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho a zákonmi

garantovaného práva na spravodlivý súdny proces došlo rozhodnutím odvolacieho súdu

o navrhovateľom uplatnenom nároku na základe iného právneho dôvodu, vychádzajúc

zo skutočností, ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal a ku ktorým sa navrhovateľ nemal

možnosť žiadnym spôsobom vyjadriť, v dôsledku čoho mu postupom súdu bola odňatá

možnosť konať pred súdom.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký

nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa odníme účastníkovi možnosť pred súdom konať a v konaní uplatňovať (realizovať)

procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade došlo v konaní na súdoch nižších stupňov

k odňatiu možnosti navrhovateľovi konať, vzal dovolací súd na zreteľ, že vada konania

v zmysle je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania

na spravodlivý proces ( a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd). Za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie

odvolacieho súdu o návrhom uplatnenom nároku na základe iného právneho dôvodu,

vychádzajúc zo skutočností, ktorými sa ani prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí

nezaoberal a ku ktorým sa účastník konania nemal možnosť vyjadriť. Podľa názoru

dovolacieho súdu však v preskúmavanej veci o takýto prípad nejde.

Ako vyplýva z obsahu spisu, odvolací súd čiastočne potvrdil a čiastočne zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa, pričom takto rozhodol z iného právneho dôvodu, čo je zrejmé

z odôvodnení rozsudkom oboch súdov nižších stupňov (opísaných už vyššie v dôvodoch tohto

rozhodnutia). Tento (iný) dôvod, pre ktorý bolo potrebné návrh zamietnuť ako celok,

vychádza zo skutočnosti, že pokiaľ navrhovateľ odvodzuje svoj uplatnený nárok z platobných

výmerov, ktoré treba považovať za nulitné právne akty (paakty), nakoľko boli vydané v mene

P. správcom konkurznej podstaty, teda subjektom, ktorý nie je orgánom oprávneným podľa

vydávať platobné výmery ako rozhodnutia vydané v správnom

konaní, nemôžu z takýchto nulitných právnych aktov vzniknúť žiadne práva ani povinnosti.

A práve z dôvodu, že touto skutočnosťou sa súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí

nezaoberal, odvolací súd pred svojim rozhodnutím vyzval podľa ustanovenia § 213 ods. 2

oboch účastníkov konania, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia ods.

2 , v zmysle ktorého príslušná poisťovňa (teda nie správca konkurznej

podstaty úpadcu, ktorým je zdravotná poisťovňa) predpíše zamestnávateľovi platobným

výmerom poistné, ak zamestnávateľ nevykázal poistné vôbec alebo ho vykázal v nesprávnej

výške. Na túto výzvu odvolacieho súdu reagovali obaja účastníci konania, pričom

navrhovateľ vo svojej odpovedi na výzvu (č.l. 102-104 spisu) prezentoval svoj názor, podľa

ktorého správca konkurznej podstaty bol oprávnený vydať platobný výmer. Z toho možno

podľa názoru dovolacieho súdu nepochybne vyvodiť, že

na základe uvedenej výzvy a navrhovateľovej reakcie na ňu, bola navrhovateľovi zrejmá

úvaha odvolacieho súdu o možnosti posúdenia návrhom uplatneného nároku z hľadiska

(ne)oprávnenia správcu konkurznej podstaty úpadcu vydávať platobné výmery, ako

relevantné rozhodnutia – akty verejnej moci (akty aplikácie práva). Znamená to teda, že

pokiaľ odvolací súd v danom prípade potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho

zamietajúcom výroku, aj keď z iného právneho dôvodu (pričom z toho istého právneho

dôvodu zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení konania v časti

uplatneného nároku), avšak účastníkov pred rozhodnutím vyzval na vyjadrenie sa k možnému

použitiu ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, teda postupoval v zmysle ustanovenia § 213

ods. 2 , neodňal tým účastníkovi (v danom prípade navrhovateľovi) možnosť konať pred

súdom v zmysle Preto ani pri posudzovaní danej veci nemožno

vychádzať z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

a , na ktoré poukazoval navrhovateľ v dovolaní, ktoré však riešia inú procesnú

situáciu.

Pokiaľ ide o dovolateľom namietané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom, ktorý „odôvodnil svoj rozsudok...skutočnosťami...ktoré...vychádzajú z nesprávnych

právnych konštrukcií...“ v súvislosti s povahou platobných výmerov vydaných správcom

konkurznej podstaty úpadcu, táto námietka je neopodstatnená.

Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré

existovali v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca

konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty

a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom

podstaty ( o konkurze a vyrovnaní). Z ustanovení

tohto zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať akty aplikácie práva – individuálne akty

orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu v uvedenom zmysle preto

nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci (zdravotnej poisťovne),

vrátane oprávnenia vydávať individuálne akty aplikácie práva. Správca konkurznej podstaty

bez ďalšieho nenadobúda postavenie orgánu verejnej správy s rozhodovacou právomocou

v zmysle právomoci vydávať akty aplikácie práva, má iba právo a povinnosť vykonať všetky

nevyhnutné a potrebné úkony (napr. podať žalobu, opravné prostriedky a iné) v záujme

uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi

konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takúto právomoc

správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok

neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne

právne akty (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

, ). Ak teda aj napriek chýbajúcej právomoci vydávať

individuálne právne akty správca konkurznej podstaty vydal, platobné výmery, na základe

ktorých si navrhovateľ uplatnil svoj nárok, ide o nulitné akty, ktoré nikoho nezaväzujú a hľadí

sa na ne akoby neexistovali. Závery odvolacieho súdu sú tak v preskúmavanej veci správne.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

navrhovateľa proti zmeňujúcej časti výroku rozsudku odvolacieho súdu zamietol (§ 243b

ods. 1 ) a vo zvyšku (t.j. v potvrdzujúcej časti výroku), keďže dovolanie nie je podľa

prípustné, nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania

v zmysle a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v ,

dovolanie navrhovateľa ako neprípustné odmietol ( v spojení s

ods. 1 písm. c/ ).

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania

proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Odporca si však náhradu týchto trov neuplatnil, preto mu náhrada trov

dovolacieho konania priznaná nebola.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2012

JUDr. Ľubor Šebo, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová