Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
86e/383705.d0faa2.pdf
PDF · 135.87 KB
No categories available
5Cdo/197/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 197/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ V. P., 2/ V. P.,
zastúpených JUDr. L. Š., advokátom so sídlom v Č., proti ţalovanému Ing. I. Š.,
zastúpenému JUDr. M. S., advokátom so sídlom v Č., o určenie vlastníckeho práva, vedenej
na Okresnom súde Čadca, sp.zn. 13 C 42/2009, na dovolanie ţalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku
Krajského súdu v Ţiline , sp.zn. 9 Co 181/2010 z 24. februára 2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina rozsudkom z 2. marca 2010, č.k. 13 C 42/2009-63 zamietol
ţalobu, ktorou sa ţalobcovia 1/ a 2/ domáhali, aby súd určil, ţe sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi novovytvoreného pozemku parc. č. KN-C 2599/13 - trvalé trávnaté porasty
o výmere 261 m2, ktorý je sčasti totoţný s pôvodným pozemkom parc. č. KN-C 2599/1 -
trvalé trávnaté porasty o výmere 2836 m2, zapísané na LV č. X. pre kat. úz. R., ktorý bol
vytvorený geometrickým plánom č. 58/2008. Ţalobcom 1/ a 2/ uloţil spoločne a nerozdielne
povinnosť nahradiť ţalovanému trovy konania vo výške 319,15 € na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. M. S. do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil
s poukazom na ustanovenie § 135b Občianskeho zákonníka. Z výsledkov vykonaného
dokazovania dospel k záveru, ţe v danom prípade sa vôbec nejedná
o spracovanie veci, a preto sa nezaoberal ďalšími podmienkami pre nadobudnutie
vlastníckeho práva týmto spôsobom. Navyše mal za to, ţe ţalobcovia v konaní ani
neprodukovali ţiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, akým spôsobom, v ktorom
období mali podľa ich tvrdení spracovať pôvodný pozemok na nový pozemok, a teda pokiaľ
hodnotil dôkazy kaţdý jednotlivo a všetky vo vzájomných súvislostiach, dospel k záveru, ţe
ţaloba je nielenţe v celom rozsahu nedôvodná, ale je navyše vzhľadom aj na výsledok
súdneho konania, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Čadca pod sp.zn. 10 C 374/2002,
účelová. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. l O.s.p.
Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 24. februára 2011, sp.zn. 9 Co 181/2010, rozsudok
súdu prvého stupňa súdu ako správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Po preskúmaní veci sa plne
stotoţnil so záverom vysloveným súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí o tom, ţe
v prejednávanej veci sa vôbec nejedná o spracovanie veci v zmysle ust. § 135b Občianskeho
zákonníka. Konštatoval, ţe navozením skládky odpadu sa nevytvorila nová vec, a takáto nová
vec nevznikla ani tým, ţe si ţalobcovia vydelili z pôvodného pozemku, vedeného v katastri
nehnuteľnosti pod KN-C 2599/1, trvalé trávnaté porasty, o výmere 2836 m2, zapísané na LV
č. X. pre kat. úz. R., geometrickým plánom časť pozemku a tento označili číslom KN-C č.
2599/13. Nimi navozený odpad a materiál sa stal iba súčasťou pôvodného pozemku, resp.
súčasťou pôvodnej časti pozemku KN-C 2599/1 nedošlo ani k vytvoreniu novej veci hmotnej,
ani novej veci v právnom slova zmysle. Ďalej mal za to, ţe súčasť veci nie je spôsobilým
predmetom občianskoprávnych vzťahov a zdieľa osud po právnej stránke veci hlavnej. Ak
otázka vlastníctva k hlavnej veci k pozemku KN-C 2599/1 - trvalé trávnaté porasty o výmere
2836 m2 zapísanému na LV č. X. bola vyriešená v konaní Okresného súdu Čadca sp.zn.
10 C 374/2002 v spojení s rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho, týmto
vyriešením otázky vlastníctva k hlavnej veci bola vyriešená aj otázka vlastníctva k jej súčasti,
teda k tomu, čo ţalobcovia na časť tohto pozemku navozili a čo dnes nemoţno zrejme
fakticky, a nie je ani v záujme ţalobcov to od pozemku oddeliť. Taktieţ konštatoval, ţe
pre nadobudnutie vlastníctva vydrţaním musia byť splnené viaceré zákonné podmienky, a to
jednak spôsobilosť predmetu vydrţania, nerušené dobromyseľné uţívanie veci po zákonom
stanovenú dobu a dobromyseľnosť ako jedna z najzákladnejších podmienok vydrţania, ktorú
v danom prípade nepovaţoval za splnenú. Navyše mal za to, ţe nadobudnutie vlastníctva
spracovaním veci a jej vydrţaním sa vzájomne vylučujú. V danom prípade ţalobcovia tvrdili,
ţe nadobudli vlastníctvo spracovaním, aţ následne po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty
popísali skutočnosti, od ktorých odvodzovali vznik vlastníctva vydrţaním. V priebehu
odvolacej lehoty skutočnosti, ktoré by oprávňovali odvolací súd posudzovať splnenie
zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníctva týmto spôsobom neprodukovali, a preto
na nimi uvedené nové skutočnosti neprihliadol. O trovách odvolacieho konania rozhodol
v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia 1/, 2/.
Prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 237 písm. f) O.s.p., tým, ţe ţalobkyni 2/
bola odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe sa nemohla k veci osobne vyjadriť a tým, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené. Ďalej namietali, ţe konanie je
postihnuté aj vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p., t.j. ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom posúdení veci. V závere dovolania uviedli, ţe
dovolanie podávajú aj z dôvodu, ţe v predmetnom konaní moţno mať za to, ţe sa ním riešia
otázky zásadného právneho významu, a to - či si odporujú dva vlastnícke tituly, vydrţanie
veci a vytvorenie veci prvotnou okupáciou. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho
súdu aj súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaný na výzvu súdu prvého stupňa, aby sa vyjadril k predmetnému dovolaniu
zaslal sériu dokumentov technického charakteru, k samotnému dovolaniu sa však nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či ich
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa .
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcov 1/ a 2/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie
ţalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia
moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
So zreteľom na ţalobcami 1/ a 2/ tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší
súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe
v prejednávanej veci im súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť vylúčené buď po dobu
celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej
bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného ţivota účastníkov, alebo v rozsahu povaţovanom súdom za úplne
nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť
na ujmu záujmom spoločnosti.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS
14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny
základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.).
Ţalobkyňa 2/ namietala, ţe súd prvého stupňa jej odňal moţnosť konať pred ním tým,
ţe sa ako ţalobkyňa 2/ nemohla k veci osobne vyjadriť a ţe napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnené.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 1 O.s.p. ustanovuje, ţe povinnosťou súdu je
postupovať v konaní tak, aby vec bola spravodlivo a rýchlo prejednaná bez zbytočných
prieťahov (v súlade so zásadou hospodárnosti konania) a súčasne aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.
Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa
riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu
o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
V ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. Občiansky súdny poriadok bliţšie upravuje postup
súdu v nadväznosti na poţiadavku uskutočnenia pojednávania, a to v reakcii na súčinnosť,
resp. nečinnosť účastníkov konania. Je v ňom vyjadrený princíp arbitrárneho poriadku -
princíp, podľa ktorého súd vedie konanie tak, aby vydal meritórne rozhodnutie aj
bez súčinnosti účastníkov. V prípade, ak účastník z dôleţitého dôvodu poţiada o odročenie
pojednávania, súd pojednávanie odročí; ak však účastník konania nepoţiada o odročenie
pojednávania (resp. ak dôvod, ktorý uvádza pre odročenie pojednávanie súd nepovaţuje
za dôleţitý) a v prípade, ak sa účastník z pojednávania ospravedlní a netrvá na svojej účasti
na pojednávaní, súd pokračuje v konaní a môţe rozhodnúť vo veci, prihliadne pritom
na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy.
Z obsahu spisu súd zistil, ţe na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 2. marca 2010,
právny zástupca ţalobcov 1/ a 2/ ţiadal, aby súd ospravedlnil neúčasť ţalobkyne 2/
na pojednávaní s tým, ţe súhlasí, aby vec bola prejednaná v jej neprítomnosti. Keďţe
ţalobkyňa 2/ svoju účasť na pojednávaní ospravedlnila a ţiadala, aby súd pokračoval v konaní
aj počas jej neprítomnosti, vzdaním sa práva účasti na pojednávaní sa súčasne vzdala aj
svojich iných práv, ktoré jej Občiansky súdny poriadok na pojednávaní vykonať priznáva
(napr. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, právo navrhovať vykonanie dôkazov,
právo vyjadriť sa k veci), resp. tieto svoje práva preniesla na svojho právneho
zástupcu. Preto pokiaľ súd s prihliadnutím na obsah spisu a vykonané dôkazy povaţoval
skutkový stav za dostatočne zistený a vo veci na pojednávaní aj rozhodol, neporušil tým
ţiadnu svoju povinnosť, naopak postupoval v súlade s citovanými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku, za rešpektovania procesných zásad (zásadou hospodárnosti
konania, zásadou arbitrárneho poriadku a zásadou oficiality).
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 14/98 z 22. júna 1999, na ktorý sa
ţalobcovia odvolávajú a citujú jeho časť v znení:„ Právo byť prítomný na prerokovaní svojej
veci aj v prípade, ţe konanie bolo vyhlásené za neverejné, rovnako ako právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, nemôţe byť obmedzené ani zákonom.“, nemoţno
aplikovať na prejednávanú vec. Uvedené rozhodnutie totiţ vychádza z odlišného skutkového
a právneho stavu a reaguje na v tom čase (do 13. júla 1999) účinné znenie ustanovenia § 250f
Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého v jednoduchých prípadoch, najmä ak je
nepochybné, ţe správny orgán vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu a ak ide len
o posúdenie právnej otázky, môţe súd bez pojednávania rozhodnúť o ţalobe rozsudkom.
Ústavný súd v tomto náleze konštatoval, ţe moţnosť súdu nenariadiť pojednávanie podľa
§ 250f O.s.p. je porušením práva kaţdého byť prítomný na prerokovaní svojej veci.
V predmetnej veci súd prvého stupňa pojednávanie na prejedanie veci samej nariadil
a účastníkov a ich právnych zástupcov aj riadne predvolal. Ţalobkyňa 2/ sa však svojho práva
byť prítomnou na pojednávaní a realizovať na ňom svoje procesné oprávnenia, vlastným
rozhodnutím, sprostredkovaným súdu jej právnym zástupcom na pojednávaní 2. marca 2010,
vzdala sama.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná námietka
ţalobcov 1/ a 2/ týkajúca sa nedodatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211
O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí
byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak
rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je
nepreskúmateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací
súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru
o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157
ods. 2 O.s.p. (čoho sa ţalobcovia v konaní domáhali, čo bolo predmetom odvolania ţalobcov
1/ a 2/ ako sa k dovolaniu vyjadril ţalovaný, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých
dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil).
Uviedol, ţe sa stotoţňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a dodal, ţe navozením
skládky odpadu sa nevytvorila nová vec, a takáto nová vec nevznikla ani tým, ţe si ţalobcovia
vydelili z pôvodného pozemku geometrickým plánom časť pozemku a nimi navozený odpad
a materiál sa stal iba súčasťou pôvodného pozemku, pričom súčasť veci nie je spôsobilým
predmetom občianskoprávnych vzťahov a zdieľa osud po právnej stránke veci hlavnej.
Odvolací súd sa vyjadril aj k námietke, resp. tvrdeniu ţalobcov 1/ a 2/ o tom, ţe vlastníctvo
k predmetu sporu nenadobudli nielen postupom podľa § 135b Občianskeho zákonníka, ale ani
vydrţaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe tento spôsob nadobudnutia
vlastníctva ţiadali ţalobcovia posúdiť aţ zjavne po uplynutí zákonom stanovenej, 15-dňovej
odvolacej lehoty a ţe odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ktoré nemoţno
ďalej meniť ani dopĺňať. Napriek tomu uviedol, ţe k nadobudnutiu vlastníctva vydrţaním
musia byť splnené viaceré zákonné podmienky, pričom mal za to, ţe dobromyseľnosť, ako
jedna z najzákladnejších podmienok vydrţania, nepovaţoval za splnenú a ţe nadobudnutie
vlastníctva spracovaním veci a jej vydrţaním sa vzájomne vylučujú. V závere uviedol, ţe
v danom prípade ţalobcovia aţ po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty popísali skutočnosti,
od ktorých odvodzovali vznik vlastníctva vydrţaním, a preto na ne neprihliadol.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu obsahuje podľa názoru dovolacieho súdu
dostatočné skutkové aj právne dôvody, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie
vo veci dovolateľov a nemoţno ho povaţovať za zrejme neodôvodnené a arbitrárne. Dôvody,
na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie, nie sú podľa názoru dovolacieho súdu rozporné alebo
svojvoľné. Odvolací súd v podstate prevzal skutkový stav ako ho ustálil súd prvého stupňa (aj
keď ho slovne vyjadril inak) a stotoţnil sa aj s jeho právnym názorom.
Pokiaľ dovolatelia podávajú dovolanie aj z dôvodu, ţe v predmetnej veci sa riešia
otázky zásadného právneho významu, dovolací súd poznamenáva, ţe v zmysle ustanovenia
§ 238 ods. 3 O.s.p. je len odvolací súd oprávnený svojím výrokom vysloviť prípustnosť
dovolania, ak dospeje k názoru, ţe jeho rozsudok je po právnej stránke zásadného významu.
Nie je pritom právne významný názor samotného účastníka na právnu zásadnosť rozhodnutia,
ktoré napadol dovolaním.
Ţalobcovia 1/ a 2/ ďalej namietali aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcov boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcami vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov 1/ a 2/
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcom 1/ a 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p
v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. februára 2012
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová