Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/86/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Z., bytom R., zastúpenému

JUDr. Janou Vargovou, advokátkou so sídlom Žižková 6, Košice, proti žalovanému

Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, Bratislava, o

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 18486/09 z 31. augusta 2009, o odvolaní

žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, č. k. -58 z 22. septembra

2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach,

č. k. -58 z 22. septembra 2011 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) podľa

ustanovenia (ďalej len „OSP“) zastavil konanie

vo veci podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu

a rozhodnutia žalovaného č. 18486/09 z 31. augusta 2009 s odôvodnením, že žaloba smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom. Uvedeným

rozhodnutím žalovaný ako druhostupňový správny orgán potvrdil exekučnú výzvu vydanú

Colným úradom Košice pod č. EX 1407/2001/EV z 24. marca 2009.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na ustanovenie § 244

ods. 3 , ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri bližšie

2

jeho uznesenia sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

či sp. zn. ) a a nasl. o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinného

do 31. decembra 2011 (ďalej len „“ alebo „zákon o správe daní“),

že konanie bolo potrebné zastaviť podľa ustanovenia s poukazom

na ustanovenie .

Podľa názoru krajského súdu z ustanovenia a nasl.

(siedma časť – daňové exekučné konanie) jednoznačne vyplýva, že na základe existencie

exekučného titulu po začatí daňového exekučného konania je exekučná výzva (t. j. aj colná

exekučná výzva vydaná v právnej nadväznosti na ustanovenia § 61 ods. 1, 2 colného zákona)

iba jedným z procesnoprávnych „krokov“ správneho orgánu pred prípadným vydaním

exekučného príkazu podľa . Z uvedeného je teda zrejmé,

že výzvou správca dane iba vyzýva daňový subjekt na splnenie povinnosti zaplatiť daňový

nedoplatok, a to v náhradnej lehote. Výzva na zaplatenie daňového nedoplatku v náhradnej

lehote má teda už len povahu procesného úkonu a pri jej zaslaní sa vychádza z toho,

že jej adresát je už v pozícii daňového dlžníka s presne určenou daňovou (colnou)

povinnosťou. Doručením výzvy sa tak adresátove práva a povinnosti nemenia a už vôbec

nie zakladajú. Pretože daňová exekučná výzva nerieši a ani neukladá hmotnoprávne

povinnosti, ale svojou podstatou je iba upomienkou na zaplatenie daňového nedoplatku,

neukladá sa ňou daňová (colná) povinnosť, ale iba sa určuje náhradná doba, v ktorej

má povinný splniť už určenú a existujúcu povinnosť, ktorú si nesplnil v riadnej lehote. Nejde

tu teda o rozhodnutie o subjektívnych právach chránených verejným právom, a preto podľa

názoru súdu exekučná, resp. colná výzva nepodlieha súdnemu prieskumu.

Z uvedených dôvodov krajský súd považoval za právne irelevantné všetky námietky

uvedené v žalobe z 05. novembra 2009, ako aj v podaní žalobcu zo 14. októbra 2010

konkretizujúcom vznesené žalobné námietky. Podľa názoru krajského súdu by totiž

prichádzalo do úvahy preskúmanie daných námietok hmotnoprávneho charakteru

iba v prípade procesnej možnosti pripustenia súdneho preskúmavacieho konania podľa druhej

hlavy, piatej časti na žalobou napadnuté rozhodnutia, čo vzhľadom na uvedenú

argumentáciu neprichádza do úvahy.

Záverom krajský súd poznamenal, že práve rozhodnutie Colného úradu Košice

č. 1407/2001 z 11. júla 2001, proti ktorému žalobca nepodal riadny opravný prostriedok bolo

rozhodnutím zakladajúcim jeho právne povinnosti vo vzťahu k Slovenskej republike

a podliehalo súdnemu preskúmavaciemu konaniu v rámci správneho súdnictva.

3

K podaniu žalobcu poukazujúcej na obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. krajský súd, stotožňujúc sa právne s písomným vyjadrením

žalovaného z 21. júla 2011 konštatoval, že v označenej veci bolo predmetom súdneho

prieskumného konania odlišné rozhodnutie, týkajúce sa výzvy podľa § 58a zákona

č. v platnom znení, nie exekučná výzva vydaná podľa uvedeného

zákona, ako je tomu v preskúmavanej právnej veci.

O trovách konania krajský súd rozhodol tak, že žalobcovi nepriznal právo

na ich náhradu, keďže v konaní nebol úspešný a konanie bolo zastavené ( ,

s použitím prvá veta ).

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie

žalobca nesúhlasiac s právnym posúdením napádaného rozhodnutia žalovaného. Mal

za to, že posúdenie otázky, či rozhodnutie orgánu verejnej správy má výlučne procesnoprávny

charakter v zmysle a , alebo ide o rozhodnutie, ktoré sa dotýka aj hmotnoprávneho

postavenia účastníka konania, je potrebné skúmať s ohľadom na všetky okolnosti

posudzovaného prípadu.

Namietal, že krajský súd pri zisťovaní, či napádané rozhodnutie žalovaného podlieha

jeho preskúmavacej právomoci, posudzoval ho iba z toho hľadiska, či zakladá, mení alebo

zrušuje oprávnenia a povinnosti žalobcu. Nezaoberal sa však inými následkami napádaného

rozhodnutia žalovaného, a to, že sa priamo dotýka práv a právom chránených záujmov

žalobcu. Podľa názoru žalobcu napádané rozhodnutie žalovaného spĺňa kritériá vymedzené

v ustanovení prvá veta in fine, nakoľko sa dotýka práv a právom

chránených záujmov, pričom namietal, že Colný úrad Košice a žalovaný vydaním napádaného

rozhodnutia nerešpektovali prekážku litispendencie, nakoľko proti žalobcovi je v súčasnosti

vedené skôr začaté exekučné konanie na podklade totožného exekučného titulu. Táto

procesná situácia, zapríčinená nezákonným postupom žalovaného a Colného úradu Košice,

bez ďalšieho zasahuje do právom chránených záujmov žalobcu. Dostáva ho totižto do stavu

právnej neistoty spočívajúcej v tom, že žalobca bol postavený do pozície povinného v dvoch

colných exekučných konaniach zameraných na vymoženie totožného colného nedoplatku

a je otázne, či vôbec bude môcť dôjsť k zániku takéhoto nedoplatku v prípade, ak jeho

splnenie bude vymožené nezákonnými postupom správcu dane. Procesný postup žalovaného

a Colného úradu Košice podľa žalobcu spočíva v nesprávnej interpretácii ustanovení

upravujúcich colné exekučné konanie. Uvedený výklad má za následok opakujúcu sa prax

orgánov colnej správy, ktoré pre každý spôsob vykonania exekúcie začínajú osobitné

4

exekučné konanie, namiesto toho, aby pokračovali v pôvodne začatom exekučnom konaní.

Takýto postup správcu dane je podľa žalobcu v jednoznačnom rozpore so zákonom a vadou

nezákonnosti budú potom postihnuté aj všetky ďalšie úkony správcu dane smerujúce

k nútenému splneniu colného nedoplatku žalobcu.

V súvislosti s nerešpektovaním prekážky litispendencie žalobca poukázal aj na účinok

rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k plynutiu premlčacích dôb pre vyberanie a vymáhanie

colného nedoplatku žalobcu. Skôr začaté exekučné konanie na podklade totožného

exekučného titulu je vedené podľa colný zákon, a .

Napádané rozhodnutia žalovaného a Colného úradu Košice, napriek ich nezákonnosti,

v súčasnosti vyvolávajú účinky úkonu smerujúceho k vybratiu alebo vymáhaniu colného

nedoplatku, čo v prípade, ak zostanú v platnosti, znemožní žalobcovi namietať uplynutie

premlčacej doby. Z citovaného ustanovenia a colný

zákon je podľa žalobcu zrejmé, že s napádaným rozhodnutím žalovaného zákon spája

bezprostredné hmotnoprávne účinky postihujúce žalobcu, a to začatie plynutia novej

premlčacej doby. Premlčanie je hmotnoprávnym inštitútom, na základe čoho je aj z tohto

dôvodu konštatovanie súdu prvého stupňa o tom, že napádané rozhodnutie žalovaného

je svojou povahou výlučne procesným rozhodnutím, podľa nášho názoru nesprávne.

Žalobca ďalej poukázal na účinok napádaného rozhodnutia žalovaného vo vzťahu

k vlastníckemu právu žalobcu a jeho manželky. Žalobca v tejto súvislosti namietal nesprávne

právne posúdenie veci žalovaným, ktorý vychádzajúc z ustanovenia § 73 ods. 8 zákona

č. vyslovil právny názor, že v colnom exekučnom konaní je možné postihnúť

aj majetok nachádzajúci sa v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, z ktorých jeden

z manželov je colným dlžníkom aj v prípade, ak colný dlh vznikol pred dňom vzniku

manželstva. S týmto právnym záverom žalovaného a Colného úradu Košice žalobca

nesúhlasil a bol toho názoru, že predmetné ustanovenie je potrebné vykladať v kontexte

všeobecných ustanovení upravujúcich inštitút bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, v zmysle ktorých pohľadávka len jedného z veriteľov môže byť

pri výkone rozhodnutia uspokojená z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva

manželov len ak vznikla za trvania manželstva. Colný dlh vymáhaný voči žalobcovi vznikol

pred dňom vzniku jeho manželstva, preto vyjadrujeme presvedčenie, že mzda žalobcu,

na ktorú chce colný úrad uplatniť výkon colnej exekúcie, ako súčasť bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, nemôže byť po exekúciou.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti bol žalobca názoru, že napádané

rozhodnutie žalovaného zasahuje aj do hmotnoprávneho postavenia žalobcu, na základe čoho

5

nemá výlučný charakter procesného rozhodnutia týkajúceho sa vedenia konania podľa

ustanovenia , a to aj s poukazom na skutočnosť, že samotný zákon

o správe daní a poplatkov pripúšťa proti nemu opravný prostriedok odvolanie.

Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací napádané uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. –58 zo dňa

22. septembra 2011 v celom rozsahu zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie zotrval v plnom rozsahu

na svojom písomnom vyjadrení zn. zo dňa 21. júla 2011, ktoré bolo v danej

veci zaslané Krajskému súdu v Košiciach.

K nesúhlasu žalobcu s názorom krajského súdu, že rozhodnutie žalovaného

je vylúčené z preskúmavacej právomoci všeobecných súdov v zmysle

uviedol, že sa plne stotožňuje s názorom súdu a jeho odôvodnením uvedeným na str. 9 a 10

napadnutého uznesenia, kde Krajský súd v Košiciach obšírne odôvodnil vylúčenie exekučnej

výzvy a rozhodnutia o odvolaní proti exekučnej výzve zo súdneho preskúmavania, pričom

poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Preto žalovaný považuje

uvedené námietky žalobcu za účelové.

Pokiaľ žalobca v odvolaní proti predmetnému uzneseniu opätovne uvádza dôvody,

pre ktoré považuje rozhodnutie Colného riaditeľstva Slovenskej republiky zn. 18486/09

zo dňa 31. augusta 2009 a Colného úradu Košice zn. EX 1407/2001/EV zo dňa

24. marca 2009 za nezákonné, žalovaný poukázal na skutočnosť, že uvedené námietky

už žalobca uplatnil v žalobe a podaní zo dňa 14. októbra 2010 a žalovaný sa s nimi

vysporiadal vo vyjadrení zn. -1410 zo dňa 21. júla 2011.

Ak žalobca v žalobe i v odvolaní proti uzneseniu namietal, že colný úrad vydaním

rozhodnutí zn. EX 1407/2001/ZK zo dňa 10. marca 2009 a zn. EX 1407/2001/EV zo dňa

24. marca 2011 nerešpektoval prekážku litispedencie, keďže proti žalobcovi je v súčasnosti

vedené skôr začaté exekučné konanie na podklade totožného exekučného titulu, žalovaný

v súvislosti s touto námietkou uviedol, že Colný úrad Košice rozhodnutím o začatí

exekučného konania zn. zo dna 28. januára 2002 začal exekučné konanie

na vymoženie predmetného nedoplatku v celej výške 190.754 Sk, a to prikázaním pohľadávky

z účtu vedeného v T., a. s., pričom sa podarilo vymôcť časť nedoplatku vo výške 12.477,10

Sk. Dňa 11. decembra 2002 bolo colnému úradu doručené oznámenie, že na základe žiadosti

žalobcu bol jeho účet v T., a. s., dňa 05. novembra 2002 zatvorený a na základe uvedenej

6

skutočnosti považuje banka exekučný príkaz č. 1-1683-4500/2002 zo dňa 19. marca 2002 za

bezpredmetný. Z uvedeného dôvodu bolo exekučné konanie skončené. Keďže nedošlo

k vymoženiu celej dlžnej sumy, ktorej povinnosť zaplatenia rozhodnutia o začatí exekučného

konania zn. EX 1407/2001/ZK zo dňa 10. marca 2009 exekučné konanie na vymoženie

zvyšnej časti dlžnej sumy vo výške 5.917,70 eura (178.276,63 Sk), a to zrážkami zo mzdy.

Poukázal na to, že podľa môže colný úrad vykonať

exekúciu spôsobom vykonať exekúciu u jedného dlžníka i niekoľkými spôsobmi súčasne.

Z uvedených skutočností je zrejmé, že v danej veci nejde o prekážku litispedencie, keďže

z dôvodu zatvorenia bankového účtu dlžníka colný úrad skončil vymáhanie začaté na základe

rozhodnutia zn. zo dňa 28. januára 2002.

Námietky žalobcu uvedenú v žalobe i v odvolaní, že premlčanie aj v prípade,

že je upravené v procesnom predpise, je inštitútom hmotného práva; takže aj nezákonné

rozhodnutie, hoci vydané iba podľa procesného predpisu, nemá podľa názoru žalobcu

charakter procesného rozhodnutia týkajúceho sa vedenia konania, ak zasahuje

do hmotnoprávneho postavenia účastníka konania, z ktorého dôvodu je podľa názoru žalobcu

takéto rozhodnutia preskúmateľné súdom a nemá charakter procesného rozhodnutia

týkajúceho sa vedenia konania podľa , žalovaný považoval vzhľadom

na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu za irelevantné.

V súvislosti s námietkami žalobcu, ktoré sa týkajú účinkov napádaných rozhodnutí

vo vzťahu k vlastníckemu právu žalobcu, žalovaný s poukazom na ustanovenie § 73 ods. 8

uviedol, že má postavenie lex specialis

vo vzťahu k . V colnom exekučnom konaní colný úrad neaplikuje

ustanovenia , a to ani podporne. Tvrdenia žalobcu, že mzda žalobcu,

na ktorú colný úrad uplatnil výkon exekúcie, nemôže byť ako súčasť bezpodielového

spoluvlastníctva manželov postihnutá exekúciou, považuje žalovaný za účelové. S poukazom

na ustanovenie žalovaný uviedol, že takto zrazené

finančné prostriedky nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keďže

ide o nárok na výplatu mzdy, ktorý nie je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva

manželov; predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov sú až vyplatené finančné

prostriedky zo mzdy. Predmetom daňovej exekúcie zrážkami zo mzdy je totiž nárok daňového

dlžníka na mzdu, nie už vyplatená mzda. Po vyplatení mzdy dlžníkovi možno ním prijaté

peňažné čiastky postihnúť inou formou daňovej exekúcie (napr. prikázaním pohľadávky

z účtu).

7

Na základe uvedených skutočností, s poukazom na predchádzajúce vyjadrenie

žalovaného a jeho právny názor vyslovený v rozhodnutí vydanom v odvolacom konaní ako

aj právny názor krajského súdu, s ktorým sa žalovaný v plnom rozsahu stotožnil, žalovaný

žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby odvolaním napadnute uznesenie Krajského

súdu v Košiciach, č. k. -58 z 22. septembra 2011 potvrdil.

K vyjadreniu žalovaného sa žalobca podaním došlým Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky písomne vyjadril tak, že tvrdenie žalobcu ohľadom neexistencie prekážky

litispendencie neobstojí, nakoľko colný úrad je oprávnený „skončiť“ vymáhanie colného

nedoplatku iba na základe osobitného procesného rozhodnutia, ktorým je zastavenie colného

exekučného konania. Takéto rozhodnutie však žalobcovi nebolo nikdy doručené a napriek

tomu žalovaný začal voči žalobcovi exekučné konanie na podklade totožného titulu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolanie (§ 212 ods. 1

v spojení s veta prvá ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania

( veta prvá ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať

úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (piata časť, prvá

hlava, ).

Predpokladom pre preskúmanie rozhodnutia súdom podľa ustanovení druhej hlavy

piatej časti ( až ) je predovšetkým to, že vo veci bolo vydané

rozhodnutie, ktoré preskúmaniu podlieha.

Podľa súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov

predbežnej povahy a procesné rozhodnutie týkajúce sa vedenia konania.

Krajský súd v správnom súdnictve zásadne skúmal rozhodnutie žalovaného, ako

odvolacieho správneho orgánu v spojení s až

účinného do 31. decembra 2011 v spojení s o správe

daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

8

predpisov účinného od 01. januára 2012 (ďalej len „daňový poriadok“) v súvislosti

s predmetom výroku prvostupňového orgánu, tzn. v konkrétnej veci ide o daňovú exekučnú

výzvu vydanú v súlade s až 3 účinného

do 31. decembra 2011 v spojení s § 165 ods. 2 daňového poriadku. Nemožno pritom

opomenúť, že samotné exekučné konanie je iba dôsledkom nesplnenia daňovej (colnej)

povinnosti žalobcom dobrovoľným spôsobom, čo sú však právne následky, ktorých si musí

byť vedomý v zmysle skôr vydaných právoplatných a vykonateľných daňových rozhodnutí.

Podľa (v spojení s daňového poriadku)

je deň vyhotovenia výkazu daňových nedoplatkov dňom jeho vykonateľnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v danej veci nevzhliadol

dôvod na to, aby odklonil od doterajšej súdnej judikatúry, v zmysle ktorej daňová exekučná

výzva je takým procesným rozhodnutím, ktorým sa upravuje len vedenie exekučného konania

a nie je základným rozhodnutím pre daňové (colné) exekučné konanie. Exekučným titulom

a podkladom na vydanie exekučnej výzvy sú právoplatné a vykonateľné platobné výmery

alebo iné rozhodnutia, ktorým sa vyrubuje daň, penále a ktoré sa následne, po vzniku

daňového nedoplatku, stávajú základom pre daňové exekučné konanie. Daňová exekučná

výzva je rozhodnutie, ktorým správca dane vyzve daňového dlžníka (žalobcu) na úhradu

daňového nedoplatku. Z uvedených dôvodov má teda exekučná výzva charakter procesného

rozhodnutia, ktoré sa týka len vedenia exekučného konania, ktorým sa vykonáva povinnosť

uložená daňovému dlžníkov (k tomu pozri bližšie napr. uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. z 24. apríla 2008, sp. zn.

z 25. novembra 2008, sp. zn. z 22. júla 2010, či sp. zn.

z 15. júna 2011 – www.nsud.sk alebo ASPI).

Uvedené rozhodnutie napadnuté žalobou takto potom v zmysle doterajšej súdnej praxe

nepodlieha preskúmaniu súdom ( ), a preto nemožno vytknúť krajskému

súdu, že konanie podľa zastavil z dôvodu, že žaloba smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom.

Napriek tomu najvyšší súd k námietkam žalobcu vzneseným v odvolaní pre úplnosť

považuje za potrebné uviesť, že námietky týkajúcej sa litispendencie, boli vo vzťahu

k posúdeniu danej veci bez právneho významu, nakoľko, ako vyplýva z obsahu spisového

9

materiálu, v exekučnom konaní sp. zn. EX 1407/2001/ZK sa vedie exekučné konanie

na vymoženie zvyšnej časti dlžnej sumy vo výške 5.917,70 eura, ktorú sa z dôvodu zatvorenia

bankového účtu dlžníka (žalobcu) nepodarilo vymôcť v exekučnom konaní

sp. zn. . Teda nevedie sa konanie nové na základe toho istého titulu,

ako sa mylne domnieva žalobca, ale colný orgán pokračuje v exekúcii v súlade s § 61 ods. 1,

2 colného zákona a § 82 ods. 2 zákona o správne daní účinného v čase vydania daňovej

exekučnej výzvy. Tvrdenie žalobcu nemá preto oporu v administratívnom spise.

Ani skutočnosť, že premlčanie je inštitútom hmotného práva nie je dôvodom

na to, aby napadnuté rozhodnutie mohlo stratiť svoj procesný charakter, pričom zákon

o správe daní účinný v čase vydania exekučnej daňovej výzvy v § 69 ods. 3 zakotvil, že právo

na vymáhanie daňového nedoplatku je premlčané po 20 rokoch po skončení kalendárneho

roka, v ktorom daňová exekučná výzva nadobudla právoplatnosť. Daňový nedoplatok je však

možné vybrať najneskôr do 20 rokov po skončení roka, v ktorom daňový nedoplatok vznikol.

Pokiaľ ide o námietku tykajúcu sa bezpodielového spoluvlastníctva manželov, treba

uviesť, že manžel povinného sa stáva účastníkom exekučného konania vtedy, ak ide

o exekúciu predajom hnuteľných vecí, nehnuteľných vecí, predajom spoluvlastníckeho

podielu, cenných papierov alebo podniku, ktoré patria do bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, prípadne zriadením exekučného záložného práva k nehnuteľnosti. Pokiaľ

predmetom exekúcie nie sú veci v právnom slova zmysle, manžel povinného sa nemôže stať

účastníkom exekučného konania, aj keby postihovaný predmet exekúcie úzko súvisel

s bezpodielovým spoluvlastníctvom manželov, pričom je nesporné, že účet v banke pojmovo

vecou nie je a nie je ňou ani mzda (predmetom exekúcie je nárok na mzdu, ktorý tiež

nemožno považovať za vec).

Pretože žalobca vo svojom odvolaní ďalšie právne relevantné námietky neuviedol,

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na závery uvedené v rozhodnutiach Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sž-o-KS 22/2004, sp. zn. 3Sž-o-KS 63/2006,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , či sp. zn.

nepovažujúc tieto závery ani za nesúladné s článkom 46 ods. 2 vety druhej Slovenskej

republiky, napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 219

ods. 1, 2 potvrdil.

10

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa

v spojení s 246c ods. 1 veta prvá a a účastníkom nepriznal náhradu

trov odvolacieho konania, keďže žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovaný nemá

zo zákona na náhradu trov konania nárok.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 29. februára 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková