Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_24Sa-19-2020.pdf
PDF · 134.32 KB
Case nature
Area
Subarea
24Sa/19/2020
Rozhodnutie
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Máriou Dubcovou, v právnej veci žalobcu: G. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom R. cesta XXX/X, XXX XX Y., štátny občan SR, zastúpeného zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Halagan, s.r.o., so sídlom Framborská 253/21, 010 01 Žilina, IČO: 50 626 329, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava 1, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 4.5.2020
rozhodol:
Rozhodnutie Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 4.5.2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou zo dňa 17.07.2020 podľa ust. § 6 ods. 2 písm. c) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 4.5.2020 s návrhom na zrušenie tohto rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie a priznania náhrady trov súdneho konania. Žalobca v žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie mu bolo doručené dňa 18.05.2020. Žalobca nesúhlasil s rozhodnutím Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 4.5.2020, ktorým bolo odvolanie žalobcu zamietnuté a potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie Číslo XXX XXX XXXX X - I. a III. zo dňa 24. januára 2017. Žalobca poukázal na rozhodnutie Číslo XXX XXX XXXX X - I. zo dňa 24.01.2017, ktorým bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok od 24.08.2016 v sume 481,70 Eur mesačne, ktorý bol od 01.01.2017 zvýšený na sumu 489,90 Eur mesačne. Rozhodnutím Číslo XXX XXX XXXX X - III. zo dňa 24.01.2017 bolo rozhodnuté tak, že žalobcovi nevznikol nárok na sumu minimálneho dôchodku, pretože suma starobného dôchodku 481,70 Eur mesačne je vyššia ako suma minimálneho dôchodku 352,70 Eur mesačne. Proti týmto rozhodnutiam žalobca podal odvolanie, pretože nesúhlasil s rozhodnutiami, ktorými mu nebol započítaný zárobok za rok 1991 a 1992. Žalobca uviedol, že od 01.01.1991 do 30.11.1992 bol zamestnaný v JRD Plaveč a poberal riadnu mzdu, teda nečerpal neplatené voľno, taktiež namietal, že podpis na evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia za uvedené obdobie je sfalšovaný. Následne bolo rozhodnuté rozhodnutím Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa 31.07.2017 Číslo XXX XXX XXXX X, ktorým Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne vo veci starobného dôchodku zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie. Proti tomuto rozhodnutiu Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne podal žalobca správnu žalobu zo dňa 10.10.2017, o ktorej rozhodol Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp.zn. 24Sa/35/2017 tak, že žalobu žalobcu zamietol. Na základe kasačnej sťažnosti podanej proti tomuto rozsudku krajského súdu, ktorý bol vydaný dňa 27.03.2018, podal žalobca kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 9Sk/23/2018 zo dňa 30.10.2019. Podľa záveru Najvyššieho súdu SR žalovaný opomenul a neskúmal, čo malo za následok nedostatočné zistenie skutočného stavu veci, či v období roka 1991 a roka 1992, prípadne aj
do 30.11.1992 žalobca bol alebo mal byť prihlásený na dôchodkové zabezpečenie do poistenia a či si aj platil poistné ako samostatne zárobková činná osoba (ďalej len „SZČO“).
2. V ďalšej časti žaloby žalobca poukázal na to, že správny orgán, a to Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne v intenciách rozhodnutia NS SR skúmal, či žalobca platil poistné ako SZČO v roku 1991 a 1992. V rozhodnutí Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne uviedol „že listom zo dňa 26. marca 2020, doručeným Sociálnej poisťovni, pobočke Žilina dňa 30.03.2020, Daňový úrad Žilina oznámil, že účastník konania nepodal za obdobie rokov 1991 a 1992 Daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb a prvé riadne daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb podal dňa 31. marca 1994 za zdaňovacie obdobie roka 1993. Podľa názoru správneho orgánu tento v súlade s povinnosťou uloženou Najvyšším súdom SR v rozsudku sp.zn. 9Sk/23/2018 zo dňa 30.10.2019 opätovne vykonal dokazovanie za účelom zistenia, či účastník konania v období roka 1991, prípade aj roka 1992 do 30.11.1992 bol alebo mal byť prihlásený na dôchodkové zabezpečenie do poistenia a či aj zaplatil poistné. Mal preukázané, že žalobca nepodal prihlášku na sociálne zabezpečenie ako SZČO za obdobie od 26.11.1990, t.j. od začiatku podnikania na základe rozhodnutia vydaného Okresným národným výborom v Žiline č.j. MH 01044/90-No zo dňa 26.11.1990 do 30.11.1992 a za uvedené obdobie ani neplatil poistné ako SZČO. Podľa žalobcu k takémuto záveru správny orgán dospel na základe vyjadrenia Daňového úradu Žilina doručeného Sociálnej poisťovni, pobočke Žilina dňa 30.03.2020, keď daňový úrad oznámil správnemu orgánu, že účastník konania, t.j. žalobca nepodal za obdobie rokov 1991 a 1992 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb a prvé daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb podal až dňa 31. marca 1994 za zdaňovacie obdobie roka 1993. Keďže žalobca nemal v roku 1991 a 1992 podľa správneho orgánu žiaden príjem, nebol povinný platiť poistné na dôchodkové a sociálne zabezpečenie. Žalobca mal za to, že skutkové zistenie orgánu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP ako aj, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.
3. Podľa žalobcu Sociálna poisťovňa, ústredie vychádzala z nesprávneho zisteného obdobia dôchodkového poistenia a zárobku žalobcu v roku 1991, 1992, keď pri období dôchodkového poistenia a zárobkov vychádzala len z vyjadrenia Daňového úradu zo dňa 30.03.2020, kde Daňový úrad Žilina oznámil, že žalobca nepodal za obdobie rokov 1991 a 1992 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb. Podľa žalobcu správny orgán mal povinnosť zisťovať podľa rozhodnutia NS SR, či žalobca bol prihlásený na dôchodkové zabezpečenie do poistenia a zaplatil poistné, keďže táto skutočnosť je právne významná pre posúdenie nároku na hodnotenie namietaného obdobia ako aj pri zistení osobného vymeriavacieho základu žalobcu. Žalobca predložil dôkaz o opaku, a to výpis z úradných listín zo dňa 25.5.2020 z Daňového úradu Žilina, kde Daňový úrad Žilina na základe zákona č. 35/2019 o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v zmysle zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov vykonal nasledovný výpis úradných záznamov - Potvrdenie o podaní daňového priznania pre daň z príjmov obyvateľstva za zdaňovacie obdobie rok 1991 a 1992 daňového subjektu, a to žalobcu Stanislav Zaťko v registri subjektov daňového úradu bytom Y. XXX, XXX XX Y., dátum narodenia XX.XX.XXXX, IČO: 14 214 989, DIČ: 1020540114. Z tejto listiny bolo nesporne preukázané, že v termíne od 14.04.1993 do 23.04.1993 prebiehala u daňového subjektu kontrola dane z príjmov obyvateľstva podľa zákona č. 389/1990 Zb. a zákona č. 511/1992 Zb. za zdaňovacie obdobie 1991 a 1992. Daňovou kontrolou boli zistené a preverené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Z uvedeného dôkazu je nesporné, že žalobca podal daňové priznanie za rok 1991, pričom jeho príjmy predstavovali 873.530,26 Sk, výdavky 806.103,78 Sk. Z tejto listiny je nesporné, že príjmy žalobcu za zdaňovacie obdobie za rok 1992 predstavovali 785.891,10 Sk a výdavky 728.455,40 Sk. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ust. § 145b ods. 1, 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení platnom do 01.05.1990 a znenie toho istého zákonného ustanovenia v období od 01.01.1992 do 31.12.1992. Žalobca uviedol, že na základe daňových priznaní, ktoré podal pre roky 1991 a 1992 je nesporné, že žalobca ako SZČO bol povinný platiť na svoje nemocenské a dôchodkové zabezpečenie poistné a podávať prihlášky a odhlášky na toto zabezpečenie. Žalobca mesačne platil poistné na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie ako SZČO a tieto výdavky sú zahrnuté aj vo výdavkoch k daňovému priznaniu, ktoré za rok 1991 tvorili 806.103,78 Sk a za rok 1992 tvorili 728.455,40 Sk. To, že žalobca podal daňové priznanie za roky 1991 a 1992 a v zmysle daňového priznania z vymeriavacieho základu aj platil poistné na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie, uvedené malo vplyv na výšku priznaného starobného dôchodku, ktorá vychádza z priemerného osobného mzdového bodu. Ak by žalobcovi bol za uvedené obdobie započítaný vymeriavací základ, bol by priznaný starobný dôchodok v sume vyššej,
ako mu bol rozhodnutím Číslo XXX XXX XXXX X - I. zo dňa 24.01.2017 priznaný. Žalobca bol toho názoru, že žalovaný postupoval v rozpore s ust. § 195 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a pred vydaním rozhodnutia nezistil presne a úplne skutočný stav veci. Žalobca v spojení aj s podaním zo dňa 24.05.2021 (č.l. 30 spisu) uviedol, že nežiada vo veci nariadiť pojednávanie.
4. K žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní, ktoré je súčasťou spisu na č.l. 21, 22 spisu. Žalovaný mal za to, že námietka žalobcu v tom, keď sa vychádzalo z vyjadrenia Daňového úradu zo dňa 26. marca 2020, že žalobca nepodal za uvedené obdobie daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb, nie je opodstatnená, pretože Generálny riaditeľ žalovaného mal za preukázané, že žalobca nepodal za obdobie od 26. novembra 1990 do 30. novembra 1992 prihlášku na sociálne zabezpečenie ako SZČO. Žalobca nepreukázal opak. Žalobca podnikal na základe rozhodnutia Okresného národného výboru v Žiline č.j. MH 01044/90-No zo dňa 26. novembra 1990. V administratívnom spise bolo preukázané, že za obdobie od 26. novembra 1990 do 30. novembra 1992 neplatil poistné ako SZČO. K námietke, že Daňový úrad Žilina vydal dve rozdielne potvrdenia, žalovaný uviedol, že táto námietka nie je relevantná, pretože aj v prípade, že žalobca odviedol daň z príjmu, a teda splnil si povinnosť voči daňovému úradu, na základe uvedeného nemožno dôvodne predpokladať, resp. vyvodiť záver, že žalobca zaplatil v uvedenom období z titulu výkonu SZČO poistné na dôchodkové zabezpečenie. Námietka žalobcu, ktorou poukazuje na ust. § 145b ods. 1, 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení platnom od 1. mája 1990 do 31. decembra 1991 je podľa žalovaného rovnako neopodstatnená, pretože ust. § 145b ods. 1, 2 zákona č. 100/1988 Zb. podrobne upravovala vyhláška Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonával zákon o sociálnom zabezpečení č. 100/1988 Zb. a podľa § 63 ods. 2 tejto vyhlášky SZČO nebola povinná podávať prihlášku na sociálne zabezpečenie, ak vykonávala činnosť tak malého rozsahu, že jej príjem nedosahoval 4800 Kčs ročne alebo ak bola už zúčastnená na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu, alebo ak poberala starobný alebo invalidný dôchodok. Pokiaľ bol žalobca dôchodkovo zabezpečený v období od 1. januára 1991 do 30. novembra 1992 u zamestnávateľa JRD Plaveč, čo v administratívnom spise žalobcu nebolo sporné, nemal povinnosť podať prihlášku na dôchodkové zabezpečenie ako SZČO a nemal ani povinnosť platiť poistné na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie. Pokiaľ ide o obdobie od 1. januára 1992 do 1. decembra 1992, ohľadne ktorého žalobca rovnako poukázal na § 145b ods. 1, 2 zákona č. 100/1988 Zb. s rozdielom minimálneho vymeriavacieho základu, ktorý podliehal povinnosti platiť poistné 2.000 Kčs mesačne pri stanovenom limite dosahovaného príjmu 9.600 Kčs ročne, aj táto námietka žalobcu je neopodstatnená, pretože podľa § 145 ods. 1, 2 zákona č. 100/1988 Zb. v uvedenom období naďalej platilo, v spojení s vyhláškou č. 149/1988 Zb., že ak bola samostatne zárobkovo činná osoba už zúčastnená na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu, nemala povinnosť podávať prihlášku na dôchodkové zabezpečenie. Bolo preukázané, že žalobca podal prihlášku na sociálne zabezpečenie ako SZČO až 1. decembra 1992, t.j. po skončení zamestnania u zamestnávateľa JRD Plaveč, kedy povinnosť podať prihlášku v zmysle uvedeného už žalobcovi vznikla, a tým možno dôvodne predpokladať, že za obdobie od 26. novembra 1990 do 30. novembra 1992, dokedy bol zúčastnený na dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu, ako zamestnanec JRD Plaveč a prihlášku nepodal, nemal záujem byť zúčastnený na dôchodkovom zabezpečení ako SZČO, a teda nemal záujem ani platiť poistné na dôchodkové zabezpečenie, čo neplatil. Žalovaný zotrval na správnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne a navrhol žalobu zamietnuť. Žalovaný nežiadal správny súd, aby vo veci nariadil pojednávanie.
5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 24.05.2021. Žalobca opätovne poukázal na dôvody správnej žaloby, podľa ktorých v rozhodnutiach vydaných prvostupňovým orgánom mu nebol započítaný zárobok za rok 1991 a 1992 u zamestnávateľa JRD Plaveč. Prvostupňový orgán nezapočítal žalobcovi zárobok zo závislej činnosti za uvedené roky z dôvodu, že z evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia vyplýva, že žalobca mal v uvedenom období neplatené voľno. Z tejto listiny však nevyplýva, či žalobca mal neplatené voľno bez náhrady mzdy alebo s náhradou mzdy. Ak by ale mal žalobca neplatené voľno bez náhrady mzdy, žalobca prestal by sa považovať za zamestnanca, pretože nepoberal príjem zo zárobkovej činnosti. Bolo povinnosťou zamestnávateľa túto skutočnosť oznámiť príslušnej Sociálnej poisťovni. Už v pôvodnej žalobe o preskúmanie rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa 10.10.2017 žalobca žiadal započítať hrubú mzdu za uvedené obdobie podľa priložených čestných vyhlásení svedkov Z. Y., N. K., I. Y. a I. K.. Ak žalovaný tvrdí, že žalobca bol zúčastnený na dôchodkovom zabezpečení prostredníctvom zamestnávateľa a nie je preukázané, že žalobca mal neplatené voľno bez náhrady mzdy, bolo povinnosťou žalovaného vychádzať pri započítaní hrubej mzdy uvedenej v čestných vyhláseniach svedkov, ktoré tvoria súčasť správneho spisu. Žalobca
podal daňové priznanie za rok 1991 ako SZČO, jeho príjmy predstavovali 873.530,26 Kčs a príjmy za zdaňovacie obdobie 1992 predstavovali 785.891,10 Kčs. V danom prípade bolo povinnosťou žalovaného započítať hrubú mzdu žalobcu, ako to bolo uvedené v daňových priznaniach za predmetné obdobie. Žalobca zotrval na návrhu, aby bolo rozhodnutie zrušené a vec vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie.
6. Postupom krajského súdu, a to podaním zo dňa 03.06.2021 (č.l. 34 spisu) bolo vyjadrenie žalobcu doručené žalovanému s možnosťou vyjadrenia sa k nemu v lehote 20 dní od doručenia výzvy, ktorú možnosť žalovaný nevyužil.
7. Z pripojeného administratívneho spisu mal krajský súd za zistené, že Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím Číslo: XXX XXX XXXX X - I. zo dňa 24. januára 2017 podľa § 65 a § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov žalobcovi priznala od 24. augusta 2016 starobný dôchodok v sume 481,70 Eur mesačne a podľa § 82, § 293dq a § 293dr zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov od 1. januára 2017 zvýšila starobný dôchodok na sumu 489,90 Eur mesačne.
8. Rozhodnutím Číslo: XXX XXX XXXX X - III. zo dňa 24. januára 2017 Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodla podľa § 82b zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 140/2015 Z.z., že žalobcovi od 24. augusta 2016 nevznikol nárok na zvýšenie sumy starobného dôchodku na sumu minimálneho dôchodku a podľa § 82, § 293dq a § 293dr ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov od 1. januára 2017 bol zvýšený žalobcovi starobný dôchodok na sumu 489,90 Eur mesačne. V odôvodnení tohto rozhodnutia bolo uvedené, že pokiaľ suma starobného dôchodku po zvýšení podľa § 82, § 293dq a § 293dr ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov je 489,90 Eur mesačne a je vyššia ako suma minimálneho dôchodku 352,70 Eur mesačne, nevznikol žalobcovi nárok na zvýšenie na sumu minimálneho dôchodku podľa § 82b zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 140/2015 Z.z..
9. Rozhodnutím Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 4.5.2020 na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sk/23/2018 zo dňa 30. októbra 2019, vo veci odvolania žalobcu podaného proti rozhodnutiam Sociálnej poisťovne, ústredie Číslo: XXX XXX XXXX X - I. a III. zo dňa 24. januára 2017, vo veci starobného dôchodku Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne rozhodol tak, že rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie Číslo: XXX XXX XXXX X - I. a III. zo dňa 24. januára 2017 potvrdil a odvolanie v plnom rozsahu zamietol. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne v odôvodnení rozhodnutia poukázal na podstatný záver rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorého vyplynulo pre ďalšie konanie zisťovanie, či v období roka 1991, prípadne aj v roku 1992 do 30. novembra 1992 bol žalobca alebo mal byť prihlásený na dôchodkové zabezpečenie do poistenia, či aj zaplatil poistné, ktoré zistenie môže byť právne významné pre posúdenie nároku na hodnotenie namietaného obdobia, ako aj pre zistenie osobného vymeriavacieho základu. Túto otázku Sociálna poisťovňa podľa rozhodnutia najvyššieho súdu opomenula a neskúmala, čo malo za následok nedostatočné zistenie skutočného stavu. V odôvodnení rozhodnutia Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne poukázal na žiadosť o starobný dôchodok zo dňa 2. decembra 2016, v ktorej účastník konania, ktorým bol žalobca, uviedol, že na zaslanom evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia za zamestnávateľa JRD Plaveč je uvedené, že v období od 1. júna 1991 do 30. novembra 1992 mal neplatené voľno, s čím účastník konania nesúhlasil. Vyhlásil, že pracoval v JRD Plaveč a v uvedenom období poberal mzdu. Pretože sa mzdový list žalobcu nedal zabezpečiť, žiadal započítať hrubý zárobok podľa priložených vyhlásení svedkov, vo vzťahu ku ktorým Sociálna poisťovňa listom zo dňa 24. januára 2017 oznámila žalobcovi, že vyhlásenie o hrubom zárobku, ktoré priložil k žiadosti o starobný dôchodok, nie je dôveryhodné, pretože svedkovia, ktorých účastník konania - žalobca uviedol, nevykonávali rovnaký druh práce. S týmto sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 9Sk/23/2018 zo dňa 30. októbra 2019, v ktorom uviedol, že požiadavka, aby išlo o svedkov, ktorí pracovali u toho istého zamestnávateľa a na tom istom pracovisku, a pokiaľ možno aj v rovnakom pracovnom zaradení, z ktorého vyplýva ich znalosť o trvaní zamestnania, je logická a nemožno ju namietať ako nezákonnú. Ďalej sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že obdobie dôchodkového zabezpečenia za roky 1991 a 1992 bolo žalobcovi ako účastníkovi konania zhodnotené na základe evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia, vyhotoveného zamestnávateľom JRD Plaveč a potvrdeného pobočkou Sociálnej poisťovne Stará Ľubovňa. Evidenčný list bol opatrený podpisom žalobcu, pravosť ktorého nebola spochybnená. Žalobcovi ako účastníkovi konania bola zhodnotená doba zamestnania v roku
1991 v rozsahu od 1. januára 1991 do 31. decembra 1991, doba zamestnania v počte 314 dní, náhradná doba v počte 51 dní, osobný vymeriavací základ (hrubý zárobok) v sume 29.353,00 Sk. V roku 1992 bola zhodnotená doba zamestnania v rozsahu od 1. januára 1992 do 30. novembra 1992 v počte 335 dní bez hrubého zárobku a doba samostatne zárobkovo činnej osoby od 1. decembra 1992 do 31. decembra 1992 v počte 31 dní s hrubým zárobkom 2.000,00 Sk. Za obdobie od 1. júna 1991 do 30. novembra 1992 podľa evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia žalobca - účastník konania čerpal neplatené voľno a táto skutočnosť tiež nebola spochybnená.
10. V napadnutom rozhodnutí Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne sa poukazuje na ust. § 195 zákona č. 461/2003 Z.z. s tým, že bolo vychádzané zo správne zisteného obdobia dôchodkového zabezpečenia a zárobkov, ktoré žalobca ako účastník konania dosiahol v predmetnom období a ktoré boli predložené prvotným evidenčným listom dôchodkového zabezpečenia, vyhotoveným zamestnávateľom účastníka konania, a to JRD Plaveč, ktoré údaje neboli spochybnené, a preto nebolo možné vychádzať z čestných vyhlásení svedkov. Rozhodnutím Číslo XXX XXX XXXX X - III. zo dňa 24. januára 2017 bolo rozhodnuté tak, že účastníkovi konania - žalobcovi podľa § 82b zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 140/2015 Z.z. od 24. augusta 2016 nevznikol nárok na zvýšenie sumy starobného dôchodku na sumu minimálneho dôchodku, pretože suma starobného dôchodku 481,70 Eur mesačne je vyššia ako suma minimálneho dôchodku 352,70 Eur mesačne. Žalobca ako účastník konania bol poberateľom invalidného dôchodku od 19. februára 2012, ktorý mu bol priznaný rozhodnutím Číslo: XXX XXX XXXX zo dňa 31. januára 2013. Toto rozhodnutie žalobca nenapadol, pričom obdobie dôchodkového poistenia a hrubý zárobok za obdobie rokov 1991 a 1992 mu bolo zhodnotené tiež na základe evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia, rovnako ako v rozhodnutí vydanom pod číslom I. Podľa rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne v súlade s povinnosťou uloženou Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 9Sk/23/2018 zo dňa 30. októbra 2019 bolo doplnené dokazovanie za účelom zistenia, či účastník konania v období roka 1991, prípadne aj v roku 1992 do 30. novembra 1992 bol alebo mal byť prihlásený na dôchodkové zabezpečenie do poistenia a či aj zaplatil poistné. Pretože žalobca ako účastník konania nepodal prihlášku na sociálne zabezpečenie ako SZČO za obdobie od 26. novembra 1990, t.j. odo dňa začiatku podnikania na základe rozhodnutia vydaného Okresným národným výborom v Žiline č.j. MH 01044/90-No zo dňa 26. novembra 1990, do 30. novembra 1992 a za uvedené obdobie ani neplatil poistné ako SZČO, Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina požiadala Daňový úrad Žilina listom zo dňa 9. marca 2020 o zaslanie dokladov za zdaňovacie obdobie rokov 1991 a 1992 a oznámenie, aké daňové priznanie k dani z príjmu fyzických osôb účastník konania podal. Zároveň bol Daňový úrad Žilina požiadaný v prípade, ak účastník konania podal po 1. januári 2004 dodatočné daňové priznanie alebo správca dane vydal dodatočný platobný výmer po daňovej kontrole po 1. januári 2004 o zaslanie výpisu z daňového priznania riadneho a zároveň výpisu z daňového priznania dodatočného. Listom zo dňa 26. marca 2020, doručeným Sociálnej poisťovni, pobočke Žilina dňa 30. marca 2020, Daňový úrad Žilina oznámil, že účastník konania nepodal za obdobie rokov 1991 a 1992 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb, prvé riadne daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb podal dňa 31. marca 1994 za zdaňovacie obdobie roka 1993 a účastník konania podal za obdobie od 1. januára 2004 k 26. marcu 2020 riadne a dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za obdobie roka 2014. V zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa konštatuje, že bolo preukázané to, že žalobca ako účastník konania nepodal prihlášku na sociálne zabezpečenie ako SZČO za obdobie od 26. novembra 1990, t.j. odo dňa začiatku podnikania na základe Rozhodnutia vydaného Okresným národným výborom v Žiline č.j. MH 01044/90-No zo dňa 26. novembra 1990 do 30. novembra 1992 a za uvedené obdobie ani neplatil poistné ako SZČO, a preto Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne ako odvolací orgán rozhodol tak, ako vyjadril vo výroku rozhodnutia, ktorým rozhodnutím sa vykonáva rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sk/23/2018 zo dňa 30. októbra 2019.
11. Krajský súd v Žiline ako správny súd postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 107 ods. 2 SSP za dodržania ust. § 137 ods. 4 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie, postup, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu a za aplikácie ust. § 191 ods. 1 písm. e) SSP napadnuté rozhodnutie Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne zrušil a za aplikácie ust. § 191 ods. 4 SSP mu vrátil vec na ďalšie konanie.
12. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postup, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 24Sa/19/2020-56 zo dňa 08.11.2021, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené
na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia dňa 11.01.2022 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom za aplikácie ust. § 137 ods. 4 SSP.
13. Primárne krajský súd uvádza, že žaloba bola podaná včas pri doručení žalobou napadnutého rozhodnutia žalobcovi dňa 18.05.2020 a odoslania žaloby podľa č.l. 10 spisu dňa 17.07.2020.
14. Žalobca nielen v podanej žalobe, ale jednoznačne aj v podaní zo dňa 24.05.2021 nežiadal vo veci nariadiť pojednávanie. Žalovaný sa vo vyjadrení k žalobe žalobcu okrem iného vyjadril tak, že nežiada, aby vo veci správny súd nariadil pojednávanie. Za tohto vyjadrenia žalobcu a žalovaného mal krajský súd splnené procesné podmienky k tomu, aby vec prejednal postupom bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 107 ods. 2 SSP.
15. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 4.5.2020. Týmto rozhodnutím v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sk/23/2018 zo dňa 30. októbra 2019 vo veci odvolania pána G. F. (žalobcu), rodné číslo: XXXXXX/XXXX, bytom Y. č. XXX, XXX XX M. U., podaného proti rozhodnutiam Sociálnej poisťovne, ústredie Číslo: XXX XXX XXXX X - I. a III. zo dňa 24. januára 2017, vo veci starobného dôchodku rozhodol tak, že rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie Číslo: XXX XXX XXXX X - I. a III. zo dňa 24. januára 2017 potvrdil a odvolanie v plnom rozsahu zamietol.
16. Krajský súd v súvislosti s podanou žalobou žalobcu zvýrazňuje to, že pre preskúmavanie rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 4.5.2020 bolo určujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sk/23/2018 zo dňa 30. októbra 2019, ktorým rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 27. marca 2018 sp.zn. 24Sa/35/2017 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 31.07.2017 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi bola priznaná náhrada účelne vynaložených trov konania pred krajským súdom a kasačného konania vo výške 50 %.
17. Podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalobcovi bola zhodnotená doba zamestnania v roku 1991 v rozsahu od 1. januára 1991 do 31. decembra 1991, doba zamestnania v počte 314 dní a náhradná doba v počte 51 dní, osobný vymeriavací základ (hrubý zárobok) v sume 29.353,00 Sk. V roku 1992 bola zhodnotená doba zamestnania v rozsahu od 1. januára 1992 do 30. novembra 1992 v počte 335 dní bez hrubého zárobku a doba samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej len „SZČO“) od 1. decembra 1992 do 31. decembra 1992 v počte 31 dní s hrubým zárobkom 2000,00 Sk. Za obdobie od 1. júna 1991 do 30. novembra 1992 podľa evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia účastník konania - žalobca čerpal neplatené voľno, ktorá skutočnosť nebola spochybnená.
18. Pokiaľ žalobca namietal, že v napadnutom rozhodnutí Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne sa malo pri započítaní hrubej mzdy vychádzať z čestných vyhlásení svedkov Z. Y., N. K., I. Y. a I. K., tak tento dôvod žalobcu nebol relevantný. Vo vzťahu k tomuto dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 9Sk/23/2018 zo dňa 30. októbra 2019 v odôvodnení v odseku 14. svojho rozsudku uviedol: ...„Ak krajský súd dospel k názoru, že svedectvo osôb, ktoré v rozhodnom období nepracovali so žalobcom na tom istom pracovisku, nie je spôsobilé spochybniť údaje zamestnávateľa o dobe zamestnania a hrubom zárobku na evidenčnom liste o dobách zamestnania, resp. ani údaje v žiadosti o invalidný dôchodok, ktorú žalobca podpísal, takéto z odôvodnenia rozsudku vyplývajúce hodnotenie krajského súdu nemožno považovať za nepodložené“. Naviac Najvyšší súd SR ako kasačný súd v odseku 14. odôvodnenia svojho rozsudku sp.zn. 9Sk/23/2018 zo dňa 30. októbra 2019 považoval za potrebné doplniť, že „správnosť tohto záveru podporuje aj skutočnosť, že podľa evidenčných listov o dobách zamestnania svedkov u toho istého zamestnávateľa boli ich hrubé zárobky v porovnaní s tvrdením žalobcu vo „Vyhlásení“ (za rok 1991 hrubý zárobok 114.000 Sk, za rok 1992 vo výške 105.000 Sk) nižšie zhruba o dve tretiny, resp. o viac ako polovicu.“ Súčasne Najvyšší súd SR v tomto odseku 14. odôvodnenia svojho rozsudku uviedol, že „požiadavka, aby išlo o svedkov, ktorí pracovali u toho istého zamestnávateľa na tom istom pracovisku, a pokiaľ možno aj v rovnakom pracovnom zaradení, z ktorého vyplýva ich znalosť o trvaní zamestnania, je logická a nemožno ju namietať ako nezákonnú.“
19. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 9Sk/23/2018 zo dňa 30. októbra 2019 v odseku 19. odôvodnenia uviedol: ...„Zistenie, či v období roka 1991, prípadne aj v roku 1992 do 30.11.1992 žalobca bol alebo mal byť prihlásený na dôchodkové zabezpečenie do poistenia a či aj zaplatil poistné však môže byť právne významné pre posúdenie nároku na hodnotenie namietaného obdobia ako aj pre zistenie osobného vymeriavacieho základu žalobcu. Túto otázku však žalovaný opomenul a neskúmal, čo podľa názoru kasačného súdu malo za následok nedostatočné zistenie skutočného stavu.“
20. Ako už vyjadril krajský súd v odôvodnení tohto svojho rozsudku vyššie, podstatné pri podanej žalobe žalobcu a preskúmavaní napadnutého rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 4.5.2020 bolo zodpovedať, či bolo napadnutým rozhodnutím a postupom, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal, postupované v zmysle záverov tohto rozhodnutia najvyššieho súdu. Žalobca v žalobe tvrdil, že nebolo dostatočným spôsobom vykonané dokazovanie, pretože podľa žalobcu tento mal postavenie SZČO a platil na svoje nemocenské a dôchodkové zabezpečenie poistné, čo potvrdzujú daňové priznania, ktoré podal žalobca pre roky 1991 a 1992. Žalobca v žalobe (strana 5) zdôraznil, že mesačne platil poistné na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie ako SZČO a tieto výdavky sú zahrnuté aj vo výdavkoch k daňovému priznaniu, ktoré za rok 1991 tvorili 806.103,78 Sk a za rok 1992 tvorili 728.455,40 Sk. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že ak podal daňové priznanie za roky 1991 a 1992 a v zmysle daňového priznania z vymeriavacieho základu aj platil poistné na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie, uvedené má vplyv na výšku priznaného starobného dôchodku, ktorá vychádza z priemerného osobného mzdového bodu. Podľa žalobcu, ak by mu bol za uvedené obdobie započítaný vymeriavací základ, bol by priznaný starobný dôchodok v sume vyššej, ako mu bol rozhodnutím Číslo: XXX XXX XXXX X - I. zo dňa 24.01.2017 priznaný. K tomuto dôvodu žaloby žalobca doložil výpis z úradných listín Daňového úradu Žilina zo dňa 25.05.2020, podľa ktorého Daňový úrad Žilina na základe zákona č. 35/2019 Z.z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zmysle zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov vykonal nasledovný výpis úradných záznamov - Potvrdenie o podaní daňového priznania pre daň z príjmov obyvateľstva za zdaňovacie obdobie rok 1991 a 1992 daňového subjektu, ktorým bol žalobca.
21. Krajský súd uvádza, že oproti tomuto žalobnému dôvodu a doloženého výpisu z úradných listín Daňového úradu Žilina zo dňa 25.05.2020, Potvrdenia o podaní daňového priznania pre daň z príjmov obyvateľstva za zdaňovacie obdobie za rok 1991 a 1992 daňového subjektu, ktorým bol žalobca, sa v napadnutom rozhodnutí poukazuje na list zo dňa 26. marca 2020, doručený Sociálnej poisťovni, pobočke Žilina dňa 30. marca 2020, ktorým Daňový úrad Žilina oznámil, že účastník konania, a to žalobca nepodal za obdobie rokov 1991 a 1992 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb, prvé riadne daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb podal dňa 31. marca 1994 za zdaňovacie obdobie roka 1993 a žalobca ako účastník konania podal za obdobie od 1. januára 2004 k 26. marcu 2020 riadne a dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za obdobie roka 2014. Žalobou v napadnutom rozhodnutí sa na tento list Daňového úradu Žilina zo dňa 26. marca 2020 poukazuje v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom sp.zn. 9Sk/23/2018 zo dňa 30. októbra 2019 uložil žalovanému doplniť dokazovanie za účelom zistenia, či žalobca ako účastník konania v období roka 1991, prípadne aj v roku 1992 do 30. novembra 1992 bol alebo mal byť prihlásený na dôchodkové zabezpečenie do poistenia a či aj zaplatil poistné. V napadnutom rozhodnutí sa poukazuje na to, že žalobca nepodal prihlášku na sociálne zabezpečenie ako SZČO za obdobie od 26. novembra 1990, t.j. odo dňa začiatku podnikania do 30. novembra 1992 a za uvedené obdobie ani neplatil poistné ako SZČO, preto Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina požiadala Daňový úrad Žilina listom zo dňa 9. marca 2020 o zaslanie dokladov za zdaňovacie obdobie rokov 1991 a 1992 a o oznámenie, aké daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb účastník konania podal.
22. Podľa preskúmavaného napadnutého rozhodnutia podľa názoru krajského súdu je potrebné prisvedčiť tomu, že žalovaný, Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne vykonával pre zistenie skutočného stavu veci úkony, tak ako mu to bolo uložené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sk/23/2018 zo dňa 30. októbra 2019. Žalovaný, Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní napadnutým rozhodnutím vychádzal okrem iného aj z listu Daňového úradu Žilina zo dňa 26. marca 2020, ktorým bolo oznámené, že žalobca ako účastník konania nepodal za obdobie rokov 1991 a 1992 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb. Oproti tomuto však žalobca doložil s dátumom 22.05.2020 výpis z úradných listín, podľa ktorého Daňový úrad Žilina konštatoval potvrdenie o podaní
daňového priznania pre daň z príjmov obyvateľstva za zdaňovacie obdobie rok 1991 a 1992 žalobcu ako daňového subjektu (č.l. 7 spisu).
23. Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
24. Žalobou napadnuté rozhodnutie Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne Číslo: XXX XXX XXXX X je z dátumu 4.5.2020. Žalobcom doložený výpis z úradných listín z Daňového úradu Žilina je síce z dátumu 25.05.2020, t.j. po tom, ako bolo Generálnym riaditeľom Sociálnej poisťovne dňa 4.5.2020 rozhodnuté, avšak krajský súd v kontexte celej veci bol povinný prihliadnuť k tomuto výpisu z úradných listín vystaveného Daňovým úradom Žilina dňa 25.05.2020, keďže obsahovo potvrdzuje podanie daňového priznania pre daň z príjmov obyvateľstva za zdaňovacie obdobie rokov 1991, 1992 žalobcu ako daňového subjektu, t.j. za to obdobie, ku ktorému aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp.zn. 9Sk/23/2018 zo dňa 30. októbra 2019 uložil žalovanému, aby pre dostatočné zistenie skutočného stavu veci zisťoval, či žalobca bol alebo mal byť prihlásený na dôchodkové zabezpečenie do poistenia a či aj zaplatil poistné, čo môže byť právne významné pre posúdenie nároku na hodnotenie namietaného obdobia ako aj pre zistenie osobného vymeriavacieho základu žalobcu.
25. V žalobou napadnutom rozhodnutí Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne konštatoval stav, z ktorého mal za preukázané, že účastník konania - žalobca nepodal prihlášku na sociálne zabezpečenie ako SZČO za obdobie od 26. novembra 1990. t.j. odo dňa začiatku podnikania na základe rozhodnutia vydaného Okresným národným výborom v Žiline č.j. MH 01044/90-No zo dňa 26. novembra 1990 do 30. novembra 1992 a za uvedené obdobie ani neplatil poistné ako SZČO. Pri tomto závere Sociálna poisťovňa, Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne vychádzal okrem iných dôkazov aj z listu Daňového úradu Žilina zo dňa 26. marca 2020, ktorým bolo oznámené, že žalobca nepodal za obdobie rokov 1991, 1992 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb. Žalobca však disponuje výpisom z úradných listín Daňového úradu Žilina zo dňa 25.05.2020, podľa ktorého Daňový úrad Žilina potvrdzuje podanie daňového priznania pre daň z príjmov obyvateľstva za zdaňovacie obdobie rokov 1991 a 1992 žalobcu ako daňového subjektu. Práve na základe tohto dôkazu žalobca tvrdí, že mesačne platil poistné na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie ako SZČO a tieto výdavky sú zahrnuté aj vo výdavkoch k daňovému priznaniu za kalendárny rok 1991, 1992.
26. Pre úplnosť skutočného zistenia stavu veci krajský súd zrušil rozhodnutie Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne za aplikácie ust. § 191 ods. 1 písm. e) SSP a vrátil mu vec na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 4 SSP. V novom konaní bude doplnené dokazovanie v spojení s výpisom z úradných listín Daňového úradu Žilina zo dňa 25.05.2020, z ktorého vyplýva potvrdenie o podaní daňového priznania pre daň z príjmov obyvateľstva za zdaňovacie obdobie rok 1991, 1992 žalobcu ako daňového subjektu, pretože Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne pri napadnutom rozhodnutí vychádzal zo správy Daňového úradu Žilina zo dňa 26.03.2020, podľa ktorej daňový subjekt, a to žalobca nepodal za obdobie rokov 1991, 1992 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb. Žalobca práve ním doloženým dôkazom tvrdí, že platil poistné na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie ako SZČO, ktoré výdavky sú zahrnuté aj vo výdavkoch k daňovému priznaniu za rok 1991, 1992, pričom v napadnutom rozhodnutí Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne sa konštatuje, že žalobca ako SZČO neplatil poistné ako aj, že nepodal prihlášku na sociálne zabezpečenie ako samostatne zárobkovo činná osoba za obdobie od 26. novembra 1990 do 30. novembra 1992.
27. Krajský súd k svojmu postupu, a to k vyhoveniu žaloby a zrušenia rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 4.5.2020 uvádza, že ako správny súd nemôže nahrádzať činnosť orgánu verejnej správy, pretože úlohou správneho súdu je preskúmavať žalobou napadnuté rozhodnutie. Z uvedeného preto bolo nevyhnutné napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne v rozhodnutí vychádzal z rozdielneho potvrdenia Daňového úradu Žilina, než ktoré tento úrad vystavil dňa 25.05.2020 žalobcovi na jeho vlastnú žiadosť ako daňového subjektu za účelom doloženia potvrdenia Sociálnej poisťovni. Rozhodne tento stav, i keď sa nedá pričítať rozhodovaniu Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, je stavom, v ktorom ide o dôkaz, ktorý v spojení aj s ďalšími postupmi je povinný vykonať orgán verejnej správy a následne ho vyhodnotiť vo svojom rozhodnutí, ktoré v prípade podania správnej žaloby sa až môže stať základom preskúmavania správnym súdom. Krajský súd ako správny súd preto takéto potvrdenie Daňového úradu Žilina zo dňa 25.05.2020 mimo toho, aby tento dôkaz posúdil a vyhodnotil orgán verejnej správy vo svojom rozhodnutí,
nemôže hodnotiť v danom súdnom konaní a takéto hodnotenie v rovine predpokladu nemohlo byť akceptované ani podľa vyjadrenia žalovaného v tom, že ak by aj žalobca odviedol daň z príjmu, a teda si splnil povinnosť voči daňovému úradu, na základe výpisu z úradných listín Daňového úradu Žilina zo dňa 25.05.2020, podľa žalovaného nemožno dôvodne predpokladať, resp. vyvodiť záver, že žalobca zaplatil v uvedenom období z titulu výkonu SZČO poistné na dôchodkové zabezpečenie. Krajský súd má za to, že v súvislosti s takýmto dôkazom nie je možné v tomto štádiu uvádzať predpokladané závery, názory, pretože svoje miesto posúdenie tejto listiny má až vo vydanom rozhodnutí orgánom verejnej správy.
28. O náhrade trov súdneho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 167 ods. 3 písm. a) SSP, podľa ktorého správny súd môže tiež rozhodnúť, že náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vzhľadom k postupu Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne v žalobou napadnutom rozhodnutí, keď tento vychádzal zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sk/23/2018 zo dňa 30. októbra 2019 a z podanej správy Daňového úradu Žilina zo dňa 26.03.2020, ktorý Daňový úrad Žilina vydal dve rozdielne potvrdenia, a to podanie správy zo dňa 26.03.2020, z ktorého vychádzalo žalobou napadnuté rozhodnutie a výpis z úradných listín Daňového úradu Žilina zo dňa 25.05.2020 vydaný na žiadosť žalobcu po dátume napadnutého rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, v tomto Krajský súd v Žiline ako správny súd videl dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, hoci bol so svojou žalobou úspešný. Základným dôvodom zrušenia rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne bolo žalobcom doložené rozdielne potvrdenie Daňového úradu Žilina zo dňa 25.05.2020, podľa ktorého podal daňové priznanie pre daň z príjmu obyvateľstva za zdaňovacie obdobie rokov 1991, 1992, pričom Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne v napadnutom rozhodnutí vychádzal z potvrdenia Daňového úradu Žilina zo dňa 26.03.2020, v ktorom daňový úrad uviedol, že žalobca ako daňový subjekt nepodal za obdobie rokov 1991, 1992 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb. V podstate Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne nemohol do odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia zakomponovať iné potvrdenie Daňového úradu Žilina, než to z dátumu 26.03.2020, ktoré bolo doručené Sociálnej poisťovni, pobočka Žilina dňa 30.03.2020, podľa ktorého žalobca za obdobie rokov 1991, 1992 nepodal daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb. Ak je tu však iné potvrdenie Daňového úradu Žilina zo dňa 25.05.2020 dátumovo nasledujúce až po dátume rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa 4.5.2020, v ktorom sa potvrdzuje podanie daňového priznania pre daň z príjmov obyvateľstva za zdaňovacie obdobie rokov 1991, 1992 žalobcom ako daňovým subjektom, ktoré v rámci nového konania bude posudzovať a hodnotiť v rozhodnutí žalovaný, tak ak uvedený stav protichodnosti potvrdení Daňového úradu Žilina nastal mimo toho, aby to mohol ovplyvniť žalovaný, išlo tu o dôvod hodný osobitného zreteľa. Práve pre takto zistený a vyjadrený dôvod nedošlo k priznaniu náhrady trov súdneho konania žalobcovi. V tomto krajský súd videl osobitnú okolnosť konkrétnej veci, jej výnimočnosť, pre ktorú aplikoval ust. § 167 ods. 3 písm. a) SSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia. Kasačná sťažnosť sa podáva Krajskému sudu v Žiline. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konanie o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
V kasačnej sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis), uvedie označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa ust. § 440 ods. 1 SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Podľa ust. § 440 ods. 2 SSP dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.