Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
174/384086.6d5c27.pdf
PDF · 159.42 KB
No categories available
7Nc/26/2012
Najvyšší súd 7 Nc 26/2012
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M. T. bývajúcej v P.
proti odporcom 1/ JUDr. R. B., bývajúcemu v P. 2/ JUDr. J. B., bývajúcej v P. a 3/ Ing. V.
D., bývajúcemu v S., o nemajetkovú ujmu, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 7
C 196/2011, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Prešove z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 11 NcC 12/2011 takto
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. J. A., JUDr. A. L., JUDr. J. B., JUDr. E. P.,
JUDr. E. R., JUDr. P. T., JUDr. M. T., JUDr. P. F., JUDr. E. D., JUDr. B. B., JUDr. M. F.,
JUDr. A. K., JUDr. M. M., JUDr. M. H., JUDr. M. K., JUDr. E. S., JUDr. G. K., PhD., JUDr.
G. V., JUDr. J. B., JUDr. Z. S., JUDr. M.l B., JUDr. I. D., JUDr. J. Š., JUDr. Ľ. M., JUDr. K.
M. N., JUDr. M. M., JUDr. M. Z., JUDr. V. Z. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a
rozhodovania vo veci vedenej na tomto súde pod sp zn. 11NcC 12/2011 ( na Okresnom súde
Poprad pod sp. zn. 7C 196/2011).
Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. A. I., JUDr. P. S., JUDr. P. R., JUDr. V.
M., JUDr. A. K., JUDr. R. T., Mgr. M. Ţ., JUDr. P. Š., JUDr. M. Š., JUDr. F. M. a JUDr. E.
Š. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na tomto
súde pod sp zn. 11NcC 12/2011 ( na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 7C 196/2011).
O d ô v o d n e n i e
V konaní sp. zn. 7C 196/2011 Okresného súdu Poprad oznámil sudca
JUDr. M. R., ţe sú u neho dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci ( §14 ods.1 O.s.p. a § 15 O.s.p. )
27 Nc 26/2012
Krajský súd v Prešove, ktorému bola vec predloţená na rozhodnutie o vylúčení
( nevylúčení ) sudcov Okresného súdu Poprad, ju predloţil Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na rozhodnutie o vylúčení ( nevylúčení ) sudcov Krajského súdu v Prešove.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trnave (§ 16
ods. l O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť oznámení sudcov tohto krajského súdu (§ 15 O.s.p.)
z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. l O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k
účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k
nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti
neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významným vzťah sudcu
buď k prejednávanej veci ( o ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (ide oň
napríklad v prípade rodinného alebo priateľského vzťahu sudcu k účastníkovi konania), alebo
k zástupcovi účastníka konania. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ
predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky)
súčasne na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka konania nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov
(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, ţe v určitej právnej veci musí
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania, ktorý zo zákonom predpokladaných
dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho prejednávania a rozhodovania.
Zámer, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu,
spočíva v zmarení hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie
nestranný - sudca.
Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti
býva povaţovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho
funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umoţňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a
nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť kaţdého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe
návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred
nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy
vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného)
súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k
účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti
Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
47 Nc 26/2012
symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe
spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná
(„Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je
subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku).
Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a
procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp.
aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho
pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno
usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o
zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne
oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú
také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či
je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku
nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných
skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo
aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu
nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
57 Nc 26/2012
Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia označených sudcov Krajského súdu v Prešove
o skutočnostiach vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší
súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, ţe výnimky z
tejto prezumpcie ustanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiţ vo všeobecnosti vylúčení z
prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo aţ vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k
veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Sudcovia Krajského súdu v Prešove uvedení vo výroku 1/ vo vyjadreniach k
námietke zaujatosti a ich doplnení svoj pomer k niektorému z odporcov špecifikovali ako
dlhodobo priateľský (blízky), majúci takú intenzitu, ţe presahuje rámec beţnej kolegiality pri
plnení pracovných povinností a zasahuje aj do ich súkromného ţivota (pravidelné priateľské
(kamarátske) stretnutia i za účasti ostatných rodinných príslušníkov, spoločné trávenie
času, rôznych pobytov a dovoleniek). Tieto uvedené okolnosti zakladajú pochybnosť o
nezaujatosti sudcov pre ich pomer k účastníkovi konania tak zo subjektívneho hľadiska, ako
aj z hľadiska objektívneho, a len tieto sú spôsobilé naplniť zákonné predpoklady pre
vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1
Sudkyňa JUDr. J. B. je ako účastníčka konania pre tento svoj pomer k veci bez
ďalšieho vylúčená z jej prejednávania a rozhodovania.
Ostatní sudcovia Krajského súdu v Košiciach uvedení vo výroku 2. tohto uznesenia sa
cítili zaujatí z dôvodu kolegiálneho vzťahu k niektorému z odporcov ( odporkyňa 2/ je
sudkyňou tamojšieho súdu, odporca 1/ je sudcom Okresného súdu Keţmarok ).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s tvrdenými kolegiálnymi vzťahmi
opätovne pripomína, ţe u takéhoto vzťahu chýba objektívny základ na konštatovanie
zaujatosti, pretoţe vzájomné vzťahy medzi sudcami sú zaloţené na profesionalite a
kolegiálnosti. Ak by z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o
tom, či takýto sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by
takéto posudzovanie vlastne, ţe výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo
všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak
rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti,
nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Aţ v prípade, ţe by vzájomný
vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter
bliţšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o
nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.
Vzťahy medzi sudcami, ktoré však beţný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak
tieto vzťahy spočívajú iba na tom, ţe sa sudcovia navzájom poznajú, pretoţe na výkon
funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo niţší) súd, v tom istom oddelení alebo
senáte], nemajú teda samé osobe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, ţe určitá vec sa týka sudcu, ku ktorému má ďalší
sudca či sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah, nemôţe zaloţiť pomer
predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o oznámeniach sudcov
Krajského súdu v Prešove uvedených vo výroku 2/, zaloţil na vzájomnej korelácii
a vyvaţovaní oboch relevantných hľadísk teórie zdania (tak subjektívneho, ako aj
objektívneho hľadiska) a v súlade s vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, ţe v prípade
týchto sudcov nemoţno mať objektívne pochybnosti o ich nezaujatosti, ktoré by boli
relevantné v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. Z tohto dôvodu rozhodol tak, ţe označení sudcovia nie
sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto o sudcoch Krajského súdu v Trnave rozhodol
tak ako je uvedené vo výrokoch 1/ a 2/ tohto rozhodnutia.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. mája 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta