Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Tdo/29/2012

N a j v y š š í s ú d Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu

JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

obvineného T. L. pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák.

účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Tr. zák.“) prerokoval na neverejnom zasadnutí

konanom 30. mája 2012 v Bratislave dovolanie obvineného T. L. proti rozsudku Krajského

súdu v Ţiline z 20. júla 2011, sp. zn. , a takto

rozhodol:

Podľa dovolanie obvineného T. L. sa o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín z 2. septembra 2010, sp. zn. ,

bol obvinený T. L. uznaný za vinného z trestného činu vydierania

podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. v znení účinnom do 31.08.2002 (body 1 a 3

rozsudku) a trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi

podľa § 197a Tr. zák. v znení účinnom do 31.07.2001 (bod 2 rozsudku) na skutkovom

základe, ţe

1/ dňa 20. októbra 1999 asi o 8.30 hod. v Suchej Hore na konci miestnej komunikácie

neďaleko areálu závodu spoločnosti PEAT GROUP Inc., a.s. v konkurze (pôvodné obchodné

meno RAŠELINA QUIDO, a.s.), kde prebiehala ťaţba a úprava rašeliny (ďalej len „areál

“

závodu), po tom, ako zastal so svojím osobným motorovým vozidlom pred zábranou

na regulovanie príjazdu nákladných motorových vozidiel do areálu závodu, ţiadal

M. Š., nar. X., aby odstránil zábranu z príjazdovej cesty, pričom mieril

na neho pištoľou nezistenej značky a výrobného čísla so slovami „Otvor tú bránu, lebo ak nie,

tak ťa odjebem ako psa!“, v dôsledku čoho M. Š. z obavy, ţe obţalovaný zbraň voči nemu

2

pouţije, odstránil z príjazdovej cesty zábranu, a keď sa nachádzal po pravej strane vozidla

obţalovaného, obţalovaný stiahol okno na svojom motorovom vozidle zo strany spolujazdca

vodiča, opätovne namieril pištoľ na M. Š. a povedal mu „Ty tu dneska skončíš!“, čím vzbudil

u neho dôvodnú obavu o svoj ţivot a zdravie,

2/ dňa 20. októbra 1999 asi o 8.30 hod., následne po spáchaní skutku v bode 1/, podišiel

so svojím osobným motorovým vozidlom asi 5 metrov od miesta, kde predtým stál, smerom

k unimobunke slúţiacej ako vrátnica na stráţenie lokality rašeliniska, v ktorej pri obloku stál

J. Š., nar. X., ktorý predtým sledoval konanie obţalovaného opísané v bode 1/ a obţalovaný s

pištoľou nezistenej značky a výrobného čísla, ktorú drţal v ruke, namieril na J. Š. so slovami

“

„Odstrelím ťa ako psa!, v dôsledku čoho sa J. Š. z obavy, ţe obţalovaný na neho vystrelí,

okamţite skryl za stenu unimobunky, pretoţe obţalovaný vzbudil u neho dôvodnú obavu o

jeho ţivot,

3/ dňa 31. októbra 1999 asi o 16.00 hod. v Suchej Hore strieľal od vrátnice v areáli

závodu z presne nezistenej strelnej zbrane smerom, kde sa nachádzali J. Š.,

nar. X., S. T., nar. X., J. K., nar. X., J. Š., nar. X., J. J., nar. X., V. Š., nar. X. a M. P.,

nar. X., ktorí boli od neho vzdialení asi 100 metrov, a takto konal

v úmysle dosiahnuť, aby tieto osoby upustili od opätovného vytvárania zátarasu

na príjazdovej ceste k areálu závodu, ktorý krátko predtým obţalovaný odstránil s pracovným

strojom typu UNC, a aby toto miesto opustili.

Okresný súd Dolný Kubín (ďalej tieţ „súd prvého stupňa“) za to obvineného

T. L. odsúdil podľa § 235 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 35 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do

31. augusta 2002 na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. mu výkon uloţeného trestu odňatia slobody

podmienečne odloţil na skúšobnú dobu 4 (štyroch) rokov.

Proti tomuto rozsudku podal obvinený T. L. odvolanie, v ktorom namietal

vyhodnotenie vykonaného dokazovania, podrobne sa v odvolaní zaoberal vykonaným

dokazovaním, jednotlivými výpoveďami aj ich rozpormi. Domáhal sa zrušenia napadnutého

rozsudku a oslobodenia spod obţaloby. V dodatku k odvolaniu tvrdil, ţe súdy nekonali

vo veci efektívne zhruba 8 (osem) rokov, od 29. júna 2001 do 21. mája 2009, preto vzniesol

námietku premlčania.

3

Na základe odvolania obvineného vo veci rozhodoval Krajský súd v Ţiline, ktorý

rozsudkom z 20. júla 2011 sp. zn. podľa

napadnutý rozsudok zrušil a podľa sám vo veci rozhodol tak,

ţe obvineného T. L. uznal za vinného z trestného činu vydierania

podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkom základe, ţe

dňa 20. októbra 1999 asi o 08.30 hod. v Suchej Hore, okr. Námestovo, na konci

miestnej komunikácie neďaleko areálu závodu spoločnosti PEAT GROUP Inc., a.s.

v konkurze (pôvodne RAŠELINA QUIDO, a.s.), kde prebiehala ťaţba a úprava rašeliny

(ďalej len „areál závodu"), po tom, ako zastal so svojím osobným motorovým vozidlom

pred zábranou na regulovanie príjazdu nákladných motorových vozidiel do areálu závodu,

ţiadal M. Š., nar. X., aby odstránil zábranu z príjazdovej cesty, pričom mieril na neho

pištoľou nezistenej značky a výrobného čísla so slovami „Otvor tú bránu, lebo ak nie, tak ťa

odjebem ako psa!", v dôsledku čoho M. Š. z obavy, ţe obţalovaný zbraň voči nemu pouţije,

odstránil z príjazdovej cesty zábranu, a keď sa nachádzal po pravej strane vozidla

obţalovaného, obţalovaný stiahol okno na svojom motorovom vozidle

zo strany spolujazdca vodiča, opätovne namieril pištoľ na M. Š. a povedal mu

„Ty tu dneska skončíš!", čím vzbudil u neho dôvodnú obavu o svoj ţivot a zdravie; následne

podišiel so svojím osobným motorovým vozidlom asi 5 metrov od miesta, kde predtým stál,

smerom k unimobunke slúţiacej ako vrátnica na stráţenie lokality rašeliniska, v ktorej

pri obloku stál J. Š., nar. X., ktorý predtým sledoval konanie obţalovaného, a obţalovaný s

pištoľou nezistenej značky a výrobného čísla, ktorú drţal v ruke, namieril

na J. Š. so slovami „Odstrelím ťa ako psa!", v dôsledku čoho sa J. Š.

z obavy, ţe obţalovaný na neho vystrelí, okamţite skryl za stenu unimobunky.

Krajský súd v Ţiline za to obvineného T. L. odsúdil podľa § 235 ods. 2

Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 58 ods. 1 písm. a/,

§ 59 ods. 1 Tr. zák. súd obvinenému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odloţil

na skúšobnú dobu 2 (dvoch) rokov.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal obvinený T. L. na Okresný súd Dolný

Kubín dňa 2. marca 2012 dovolanie prostredníctvom splnomocneného obhajcu

JUDr. Branislava Jablonku, PhD. a uplatnil v ňom dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1

4

písm. c/ a písm. i/ a dôvod podľa , pretoţe výrok rozhodnutia

odvolacieho súdu nebol urobený.

Obvinený T. L. vo vzťahu k obom dovolacím dôvodom spoločne argumentoval tým,

ţe

- uţ v pôvodnom konaní celý čas poukazoval na neprimeranú dĺţku trestného konania,

ktoré odo dňa vznesenia obvinenia aţ do právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

trvalo dvanásť rokov, čo je v zjavnom nepomere s jeho právom na spravodlivé súdne

konanie bez prieťahov, ktoré garantuje ,

- súdom prvého stupňa bol skutkový stav ustálený uţ v roku 2001, no po záverečných

rečiach sa súd rozhodol doplniť dokazovanie, kde následne súd počnúc rokom 2002

síce vykonal niekoľko úkonov trestného konania, tie ale neboli účelné, resp. efektívne

neviedli k skončeniu trestného konania s tým, ţe obdobie, kedy súd nekonal efektívne

je obdobie od 29. júna 2001 do 21. mája 2009, kedy predseda senátu súdu prvého

stupňa, ktorý vo veci nakoniec rozhodol, nariadil prvé pojednávanie (tu poukázal

na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. ),

- v posudzovanej trestnej veci bola premlčacia doba u najprísnejšie ţalovaného skutku

päťročná (v zmysle § 67 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. účinného do 31. augusta 2002),

tá začala plynúť od hlavného pojednávania vykonaného 29. júna 2001 a uplynula

29. júna 2006, keď v tomto období nebol zo strany prvostupňového súdu vykonaný

ţiadny úkon, ktorý by mal za následok prerušenie plynutia premlčacej doby,

- teda dňom 29. júna 2006 došlo pri trestnom čine, z ktorého bol obvinený uznaný

rozsudkom odvolacieho súdu za vinného, k premlčaniu trestného stíhania.

V dovolaní obvinený T. L. ďalej namietal rozhodovanie odvolacieho súdu

vo vzťahu ku skutku pod bodom 4/ obţaloby resp. pod bodom 3/ výroku rozsudku súdu

prvého stupňa, konkrétne ţe tento skutok odvolací súd, na rozdiel od obţaloby i súdu prvého

stupňa, posúdil nie ako samostatný trestný čin, ale len ako čiastkový útok pokračovacieho

trestného činu a následne keď dospel k záveru, ţe tento čiastkový útok sa nestal,

resp. ţe ho nespáchal obvinený T. L., o ňom vo výroku rozsudku nerozhodol,

ale sa s touto skutočnosťou vyporiadal len v rámci odôvodnenia rozhodnutia. Podľa názoru

obvineného T. L. takýto postup odvolacieho súdu odporuje nielen Ústave Slovenskej

republiky a príslušným ustanoveniam , ale je aj dôkazom arbitrárnosti

5

a nesprávnosti rozhodovania odvolacieho súdu, ktorý v konečnom dôsledku obvineného

vystavuje právnej neistote, pretoţe o merite obţaloby nebolo do dnešného dňa rozhodnuté.

V tejto súvislosti obvinený T. L. poukázal na právnu vetu vyslovenú v rozsudku

Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. , podľa ktorej „ak pri posudzovaní

pokračovacieho trestného činu súd dospeje k záveru, ţe sa niektorý čiastkový útok nestal,

nemôţe rozhodnúť „iba“ o vypustení takéhoto čiastkového útoku zo skutku uvedeného

v obţalobe, ale má rozhodnúť v tejto časti o oslobodení spod obţaloby,

ţe sa čiastkový útok nestal.“

Obvinený T. L. namietal tieţ to, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku

poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa vetou „Krajský súd

sa s týmto rozsudkom, pokiaľ ide o rozsah a skutkové vyhodnotenie vykonaného dokazovania

v bodoch 1/ a 2/ stotoţnil a v podrobnostiach naň odkazuje.“ Obvinený T. L. je totiţ

presvedčený, ţe ak odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, je akékoľvek

poukazovanie na rozsah a skutkové vyhodnotenie dôkazov prvostupňovým súdom ústavne

neudrţateľné a vedie k úvahám ad absurdum, pretoţe odôvodnenie rozsudku odvolacieho

súdu sa opiera o zrušený, teda ničotný rozsudok súdu prvého stupňa. Rozsudok odvolacieho

súdu podľa obvineného T. L. vzhľadom na uvedené nie je riadne odôvodnený v intenciách §

125 , čo je podľa jeho názoru ústavne neudrţateľné, v rozpore s imanentnými

princípmi právneho štátu. Zároveň to spôsobuje zásadnú arbitrárnosť konania a rozhodovania

odvolacieho súdu, a tak neakceptovateľne zasahuje do jeho práva

na spravodlivý proces a práva na obhajobu. V tejto súvislosti dal súdu do pozornosti nález

Ústavného súdu SR z 15. októbra 1998, sp. zn. , uznesenie Ústavného súdu SR

z 23. júna 2004, sp. zn. i rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

z 27. apríla 2006, sp. zn. .

V záverečnej časti dovolania obvinený T. L. venoval pozornosť „naplneniu znakov

skutkovej podstaty stíhaného trestného činu“, kde poukázal na závaţné rozpory

vo výpovediach svedkov, najmä svedka Š. Namietal, ţe bol odsúdený v podstate len na

základe výpovede tohto svedka, pričom o pravdivosti jeho výpovede moţno mať výrazné

pochybnosti, keď sám svedok priznal záujem na jeho odsúdení a tieţ viackrát zmenil

výpoveď. Napriek tomu súdy vyhodnotili výpoveď svedka v jeho neprospech,

teda v rozpore so zásadou in dubio pro reo. Súdom vytýkal, ţe výpovede svedkýň H., G. a V.,

6

ktoré svedčili v jeho prospech, označili za nedôveryhodné. Podľa jeho názoru z dokazovania

jednoznačne vyplynulo, ţe v ruke nemal ţiadnu zbraň, na poškodených nemohol zbraňou

mieriť, ani sa im so zbraňou v ruke nevyhráţal. Vzhľadom na uvedené

je nesprávnym právnym posúdením veci, pokiaľ prvostupňový súd a odvolací súd

bez bliţšieho hodnotil ako vierohodnú výpoveď svedka Š. a neprihliadol na výpovede

ostatných prítomných svedkov. Správnym právnym posúdením veci by totiţ súdy dospeli

k záveru, ţe pre absenciu úmyslu obvineného T. L. nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky

stíhaného trestného činu, ako ani objektívnej stránky, a to z dôvodu absencie všetkých jej

znakov. Na záver zdôraznil, ţe nikoho nevydieral a ani sa nikomu

so zbraňou v ruke nevyhráţal.

V petite dovolania potom navrhol, aby Najvyšší súd SR ako súd dovolací zrušil

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 20. júla 2011, sp. zn. , prikázal

tomuto súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol a postupom

podľa zároveň Krajskému súdu v Ţiline uloţil, aby o chýbajúcom výroku

napadnutého rozsudku (v bode 4/ obţaloby prokurátora) rozhodol tak, ţe obvineného

oslobodzuje spod obţaloby prokurátora z 26. apríla 2000.

K dovolaniu obvineného T. L. sa na výzvu predsedu senátu vyjadrila prokurátorka

Okresnej prokuratúry Dolný Kubín. Vo svojom vyjadrení uviedla, ţe s dôvodmi dovolania

nesúhlasí, tieto sú podľa nej účelovo vykonštruované a nezodpovedajú výsledkom

vykonaného dokazovania v rámci trestného konania. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa, bol vydaný na podklade dôkladného a riadneho

právneho úsudku, v zmysle príslušných hmotnoprávnych predpisov a v súlade so zásadami

trestného konania. Podľa nej obvinený T. L. zrejme opomenul prihliadnuť na ostatné zásady

trestného konania (konkrétne zásadu voľného hodnotenia dôkazov a zásadu objektívnej

pravdy - , č. v znení neskorších predpisov).

Vo vzťahu k námietke porušenia práva na obhajobu prokurátorka uviedla len toľko,

ţe ak má obhajca týmto na mysli dobu trestného konania na súde, čomu nasvedčujú ním

rozpísané skutočnosti, je potrebné poukázať na platnú právnu úpravu vedenia konania

pred súdom v danom období (obžaloba bola podaná ešte v roku 2000 - 26. 04. 2000 !)

a na zmeny obsadenia predsedu senátu súdu prvého stupňa (nutnosť opätovného vykonávania

dôkazov v konaní pred súdom), pričom zároveň je potrebné poukázať osobitne na prístup

7

samotného obvineného T. L. v tomto konaní, na jeho písomné podania

a vyjadrovania, s následnou nutnosťou vyriešiť zákonným spôsobom jeho námietky,

a to uţ počas prípravného konania, takţe "aktívne" sám prispieval k predlţovaniu trestného

konania. S tým úzko súvisí aj názor obhajcu o premlčaní trestného stíhania z dôvodu

"neefektívnosti" konania pred súdom. Takéto hodnotenie postupu súdu, bez zohľadnenia

právnej úpravy a konania odsúdeného, je vyslovene zjednodušeným a nekritickým pohľadom

na priebeh trestného konania v konaní pred súdom, samozrejme bez relevantného právneho

podkladu a so svojsky vlastným výkladom ustanovení týkajúcich sa právnej úpravy

premlčania trestného stíhania ( Tr. v znení neskorších predpisov).

Zdôraznila, ţe konanie na súde prebiehalo podľa ustanovení účinného

do 31. decembra 2005, kde nebola zakotvená zásada kontradiktórnosti konania, pričom

prokurátor v podanej obţalobe uviedol, ktoré dôkazy na hlavnom pojednávaní navrhuje

vykonať a týchto sa aj naďalej pridrţiaval, ţe zásada kontradiktórnosti bola do platného

právneho poriadku SR zavedená - Trestný

poriadok účinným od 1. januára 2006 (ďalej len „“), kde podľa

je jednoznačne určené, ţe vo veciach, v ktorých bola podaná obţaloba na okresný súd

pred dňom účinnosti tohto zákona, vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov.

Konania o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná krajský súd

podľa doterajších predpisov.

Čo sa týka "vynechania" skutku z obţaloby krajským súdom, aj v tomto smere má

prokurátorka za to, ţe postup súdu bol v súlade s . Podľa jej názoru

obhajca pravdepodobne opäť čerpal svoj názor z účinného

od 1. januára 2006 a za základ si vzal ust. , , ktoré analogicky

aplikoval v prípade čiastkového skutku pokračovacieho trestného činu vydierania

kvalifikovaného podľa ustanovení účinného do 31. decembra 2005.

V rámci jedného trestného konania nie je ale moţné aplikovať čiastočne jeden aj druhý

a ("starý" a "nový"), čo bezpochyby vyplýva

aj zo záverečných ustanovení a účinných

od 1. januára 2006.

Na záver vyjadrenia uviedla, ţe hoci je dovolanie značne obsiahle, podstatné

skutočnosti sú tu rozvedené opakovane a duplicitne, pričom nejde o také podstatné okolnosti,

8

ktoré by odôvodňovali zmenu napadnutého rozhodnutia súdu. Námietky tu popísané

vychádzajú zo subjektívne posudzovaných daných právnych skutočností.

S poukazom na vyššie uvedené prokurátorka navrhla dovolanie obvineného

T. L. zamietnuť, nakoľko nie sú splnené dôvody dovolania podľa

Spisový materiál Okresného súdu Dolný Kubín spolu s dovolaním obvineného T. L.

bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky riadne predloţený na rozhodnutie 7. mája 2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) predbeţne

preskúmal dovolanie obvineného T. L. a zistil, ţe dovolanie bolo podané oprávnenou osobou

( ), prostredníctvom splnomocneného obhajcu ( Tr.

por.), v zákonom stanovenej lehote ( )

a na mieste, kde moţno tento mimoriadny opravný prostriedok podať ( ).

Zároveň ale zistil, ţe podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí,

lebo je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania podľa

Obvinený T. L. ako prvé namietal, ţe v jeho trestnej veci došlo k zásadnému

porušeniu práva na obhajobu, ktoré porušenie zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. c/

Z dikcie zákona je pritom zrejmé, ţe nie kaţdé porušenie práva na obhajobu obsahovo

napĺňa uvedený dovolací dôvod. Tento dôvod dovolania je daný len v prípade, ak bolo

toto právo porušené zásadným spôsobom. O zásadné porušenie práva na obhajobu podľa

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ide najmä vtedy, keď boli porušené

ustanovenia o povinnej (predtým nutnej) obhajobe. Ide teda o prípady, kedy sa úkony

trestného konania vykonávali bez obhajcu obvineného napriek tomu, ţe obvinený obhajcu

mať musel.

V posudzovanom prípade bolo trestné stíhanie obvineného T. L. vedené

pre viaceré trestné činy, z nich najprísnejšie trestný bol trestný čin vydierania

podľa , Tr. zák., za ktorý v tom čase účinný - zákon

č. v znení neskorších predpisov ustanovoval trestnú sadzbu trestu odňatia

slobody vo výmere od 2 do 8 rokov.

9

Zdôrazniť treba aj to, ţe trestné stíhanie obvineného T. L. sa začalo

22. novembra 1999, teda za účinnosti „starého“ -

v znení neskorších predpisov. Prípady nutnej obhajoby upravovalo ustanovenie

§ 36 citovaného zákona. Vzhľadom na trest, ktorý obvinenému T. L. hrozil, išlo v jeho

trestnej veci o prípad nutnej obhajoby podľa účinného

do 31. decembra 2005. Zároveň po jeho vzatí do väzby v tejto veci resp. v neskôr aj v inej

veci bol daný dôvod nutnej obhajoby aj podľa účinného

do 31. decembra 2005.

Zo spisového materiálu vyplýva, ţe obvinený T. L. si po vznesení obvinenia zvolil 23.

novembra 1999 za obhajcu JUDr. Pavla Kurica. Ten ho zastupoval v prípravnom konaní

osobne, prípadne prostredníctvom advokátskej koncipientky Mgr. Ivy Pavlíkovej, ktorý

postup bol v súlade s ust. účinného do 31. decembra 2005. Obhajobu

obvineného T. L. následne v konaní pred súdom prevzal advokát

JUDr. Milan Kriţalkovič, ku ktorému sa neskôr pridala aj advokátka

Doc. JUDr. Anna Halušková, CSc. Po ukončení obhajoby zo strany splnomocnených

obhajcov prevzal obhajobu súdom ustanovený obhajca JUDr. Branislav Jablonka, PhD.,

ktorý obvineného T. L. zastupoval aţ do právoplatného skončenia jeho trestnej veci.

Pozornosti dovolacieho súdu neušlo pochybenie predsedu senátu okresného súdu

spočívajúce v tom, ţe obvinenému T. L. ustanovil (v spise na č. l. 1583)

18. decembra 2007 obhajcu JUDr. Branislava Jablonku, PhD. len z dôvodu

podľa , teda z dôvodu väzobného stíhania obvineného

T. L. v inej trestnej veci, namiesto toho, aby mu ustanovil obhajcu predovšetkým z dôvodu

podľa , keďţe v danom prípade sa konalo o trestnom čine,

na ktorý ustanovoval trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšovala

päť rokov. V tom prípade by nenastala situácia, ţe po prepustení obvineného T. L. z väzby

v inej jeho trestnej veci predseda senátu len prípisom (v spise na č. l. 1673) oznámil dovtedy

ustanovenému obhajcovi JUDr. Branislavovi Jablonkovi, PhD., ţe „dôvody nutnej obhajoby

v tejto trestnej veci aj naďalej existujú z dôvodu podľa účinného do 31.

decembra 2005, a ţe je aj naďalej ustanoveným obhajcom.“ Takýto procesný postup súdu

nebol v súlade s účinným do 31. decembra 2005.

10

Zároveň ale treba uviesť, ţe toto formálne pochybenie sa na postavení obvineného

T. L. de facto zásadne neprejavilo, lebo zo spisu vyplýva, ţe mu bola poskytovaná adekvátna

právna pomoc aţ do právoplatného skončenia trestného konania. Z hľadiska uplatneného

dovolacieho dôvodu podľa je tak podstatné len to, ţe obvinený

T. L. mal zabezpečenú riadnu obhajobu počas celého trestného konania. Vzhľadom k tomu

dovolací súd konštatuje, ţe v trestnej veci obvineného T. L. porušenie práva na obhajobu

zásadným spôsobom nezistil.

Námietka obvineného T. L. spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia

odvolacieho súdu (ktorá námietka bola vyššie v texte na str. 5 – 6 podrobne rozvedená),

nielenţe obsahovo nenapĺňa dovolací dôvod podľa , keďţe pod

tento primárne spadá porušenie ustanovení o povinnej (predtým nutnej)

obhajobe, ale navyše táto námietka nebola v danom prípade uplatnená dôvodne.

Dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe súčasťou práva na spravodlivý proces

je skutočne i právo obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je moţné uvedené právo vykladať tak,

ţe zaručuje právo obvineného na také rozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho predstavám.

Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza,

ţe uvedené právo nespočíva v tom, ţe na kaţdý argument sťaţovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať iba na tie argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

O porušenie tohto práva nejde ani v prípade, ak odvolací súd v rámci odôvodnenia

svojho rozhodnutia poukáţe resp. odkáţe v podstatnej časti na dôvody uvedené v rozsudku

súdu prvého stupňa, hoci zároveň tento odvolaním napadnutý rozsudok zrušuje. Podstatným

v tomto smere je totiţ dôvod, pre ktorý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd zrušuje.

V posudzovanom prípade odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 258 ods. 1

písm. d/ účinného do 31. decembra 2005, podľa ktorého odvolací súd zruší napadnutý

rozsudok tieţ, ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie .

Následne vo veci podľa účinného do 31. decembra 2005 sám rozhodol.

11

K zrušeniu rozsudku súdu prvého stupňa teda nedošlo ani z dôvodu podstatných chýb

konania, ktoré by rozsudku predchádzali, ani pre chyby rozsudku (najmä pre nejasnosť

alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo pre to, že súd nevzal do úvahy všetky okolnosti

významné pre rozhodnutie) a ani pre pochybnosti o správnosti skutkových zistení

(na objasnenie ktorých by bolo treba dôkazy opakovať alebo vykonávať dôkazy ďalšie

a ich vykonávanie pred odvolacím súdom by znamenalo nahradzovať činnosť súdu prvého

stupňa). Ak by bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený pre niektorý z týchto dôvodov,

iba vtedy by bola táto námietka dôvodná.

Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu jednoznačne

vyplynulo, ţe tento súd nemal o správnosti a úplnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa

vo vzťahu ku skutkom pod bodom 1/ a 2/ rozsudku ţiadne pochybnosti. Ako ďalej vyplynulo

z odôvodnenia, odvolací súd pochybenie súdu prvého stupňa zistil len vo vyhodnotení

dokazovania ohľadom skutku pod bodom 3/ rozsudku a v ponímaní pokračovania v trestnej

činnosti. V tomto smere potom svoje rozhodnutie odvolací súd aj náleţite zdôvodnil.

Za daného stavu veci postup odvolacieho súdu zodpovedal beţnej rozhodovacej praxi

iných odvolacích súdov, ktoré v odvolacích konaniach v prípadoch úplných a presvedčivých

rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov by bolo len

kopírovaním vecne správnych dôvodov, sa obmedzujú len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne ešte doplnia na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Tieto závery platia aj v prípade, ak odvolací súd

napadnutý rozsudok súčasne zrušuje a sám vo veci rozhoduje, pokiaľ dôvod, pre ktorý

rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje spočíva práve v ust.

účinného do 31. decembra 2005. Tento dôvod totiţ predpokladá, ţe skutkové zistenia súdu

prvého stupňa sú správne, úplné a nie sú o nich pochybnosti. A práve preto je moţné na

takéto skutkové zistenia súdu prvého stupňa a k nim sa vzťahujúce úvahy v odôvodnení

rozhodnutia odvolacieho súdu len poukázať.

Ako druhý v poradí obvinený T. L. uplatnil dôvod dovolania podľa

, podľa ktorého dovolanie moţno podať, ak rozhodnutie

je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom pouţití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôţe skúmať a meniť.

12

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa povaţuje

Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné uviesť, ţe uvedený dovolací dôvod je daný

v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného

skutku. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu

je dovolací súd vţdy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy

prvého a druhého stupňa.

Z dikcie je zrejmé, ţe dôvodom dovolania nemôţu byť

nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého

stupňa nemôţe ani meniť, ani dopĺňať. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho

dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený

(subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v .

Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú

alternatívy, jednak ţe skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin,

alebo ţe skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie,

ţe rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

V rámci tohto dovolacieho dôvodu ako prvé obvinený T. L. namietal,

ţe v jeho trestnej veci došlo k premlčaniu trestného stíhania argumentujúc tým, ţe premlčacia

doba u najprísnejšie ţalovaného skutku bola päťročná (v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Tr. zák.

účinného do 31. augusta 2002), ktorá začala plynúť od hlavného pojednávania vykonaného

29. júna 2001 a uplynula 29. júna 2006, keď v tomto období nebol zo strany prvostupňového

súdu vykonaný ţiadny efektívny úkon, ktorý by mal za následok prerušenie plynutia

premlčacej doby.

Podľa § 67 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. účinného do účinného do 31. augusta 2002,

trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je päť rokov, ak je horná hranica

trestnej sadzby odňatia slobody najmenej tri roky.

Podľa § 67 ods. 3 Tr. zák. účinného do účinného do 31. augusta 2002, premlčanie

trestného stíhania sa prerušuje

13

a) vznesením obvinenia pre trestný čin, o premlčanie ktorého ide, ako aj po ňom

nasledujúcimi úkonmi policajného orgánu, vyšetrovateľa, prokurátora alebo súdu smerujúcimi

k trestnému stíhaniu páchateľa, alebo

b) ak páchateľ spáchal v premlčacej dobe trestný čin nový, na ktorý tento zákon

ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší.

Podľa § 67 ods. 4 Tr. zák. účinného do účinného do 31. augusta 2002, prerušením

premlčania sa začína nová premlčacia doba.

V prvom rade treba uviesť, ţe námietka premlčania trestnosti činu obsahovo spadá

pod dovolací dôvod podľa , lebo sa namieta nesprávna

interpretácia hmotnoprávneho ustanovenia upravujúceho zánik trestnosti činu uplynutím

premlčacej doby.

Pod pojmom trestnosť činu treba totiţ v súlade s ustálenou súdnou praxou rozumieť

súhrn všetkých podmienok, od ktorých závisí výrok súdu o vine a treste, vrátane podmienok

premlčania. Z toho vyplýva, ţe pri posudzovaní trestnosti činu je nevyhnutné zisťovať,

či nedošlo k zániku jeho trestnosti aj z dôvodov premlčania. Premlčanie trestného stíhania

patrí medzi tzv. negatívne znaky trestnosti. Pri premlčaní trestného stíhania zaniká trestná

zodpovednosť páchateľa trestného činu uplynutím doby, ktorá je stanovená zákonom.

Uplynutie zákonom stanovenej premlčacej doby je jedinou podmienkou zániku trestnosti

činu. Ustanovenie o premlčaní trestného stíhania sa vzťahuje na všetky trestné činy

s výnimkou trestných činov uvedených v § 67a Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005.

Okolnosti, ktoré majú vplyv na plynutie premlčacej doby sú uvedené v ustanovení

§ 67 ods. 2 aţ 4 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005.

Ako bolo vyššie uvedené, úprava podmienok premlčania trestnosti činu prináleţí

do komplexu otázok trestnej zodpovednosti, preto je potrebné sa touto otázkou bliţšie

zaoberať.

Dovolací súd z obsahu spisu zisťuje, ţe námietku s týmto obsahom obvinený

T. L. uplatnil uţ v odvolacom konaní. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu ďalej

zisťuje, ţe tento sa námietkou zaoberal a následne sa s ňou vyrovnal tak, ţe nadobudol

14

presvedčenie, ţe k premlčaniu trestného stíhania obvineného T. L. v danej veci nedošlo.

Vychádzal pri tom zo skutočností, ţe síce v namietanom čase od 29. júna 2001

do 21. mája 2009 k prieťahom zo strany okresného súdu skutočne došlo, no nemoţno

vysloviť, ţe by súd nekonal efektívne z vlastnej viny, resp. len z vlastnej viny, ţe by jeho

úkony zásadne boli neefektívne a ţe by zásadne nesmerovali k ukončeniu veci. S touto

argumentáciou sa dovolací súd stotoţňuje.

Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, obvinený T. L. sa so sťaţnosťou vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prerokovanie

jeho záleţitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom

pod sp. zn. obrátil i na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“), ktorý vo veci rozhodol nálezom sp. zn. z 22. novembra 2011

(ďalej len „nález“) v bode I. výroku tak, ţe základné právo T. L. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo

na prerokovanie jeho záleţitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní

vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

V odôvodnení nálezu na strane 21 ústavný súd konštatuje, ţe v postupe okresného

súdu zistil nedostatky, ktoré vo svojom súhrne predstavujú ústavnú relevanciu (bod 1 výroku

nálezu), keď okresný súd svojou nesústredenou a neefektívnou činnosťou sa podieľal

na predĺţení konania v rozsahu pribliţne piatich rokov, najmä v období od septembra 2003

(po vzdaní sa funkcie zákonnou sudkyňou JUDr. Bobíkovou) do 1. júla 2008 (pridelenie veci

JUDr. Stierankovi, ktorý začal efektívne konať).

Podľa názoru ústavného súdu tak obdobie nesústredenej a neefektívnej činnosti

okresného súdu nepresiahlo päť rokov. S týmto záverom ústavného súdu sa dovolací súd

stotoţnil a vzhľadom k tomu konštatuje, ţe k premlčaniu trestnosti činu v posudzovanej

trestnej veci obvineného T. L. nedošlo. K tomu ďalej dovolací súd uvádza,

ţe obdobie od septembra 2003 do 1. júla 2008, ktoré bolo zo strany ústavného súdu označené

ako obdobie nesústredenej a neefektívnej činnosti, bolo vymedzené a posúdené ako celok,

čo ale nevylučuje posúdenie niektorého z úkonov okresného súdu realizovaných v tom čase

15

z trestnoprávneho hľadiska ako úkonu, ktorý smeroval k trestnému stíhaniu obvineného T. L.

a ktorý spôsobil prerušenie plynutia premlčacej v zmysle § 67 ods. 3 písm. a/ Tr. zák.

účinného do 31. augusta 2002.

Obvinený T. L. v dovolaní odvolaciemu súdu ďalej vytýkal, ţe nerozhodol o všetkých

skutkoch uvedených v obţalobe, keď skutok pod bodom 4/ obţaloby

resp. pod bodom 3/ rozsudku súdu prvého stupňa posúdil len ako čiastkový útok

pokračovacieho trestného činu a keď dospel k záveru, ţe tento čiastkový útok sa nestal,

resp. ţe ho nespáchal obvinený T. L., tak o ňom vo výroku rozsudku nerozhodol,

ale sa s touto skutočnosťou vyrovnal len v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia.

V podstate tým obvinený T. L. namietal chýbajúci (oslobodzujúci) výrok v rozsudku

odvolacieho súdu, pričom tento argument obsahovo subsumoval pod dovolací dôvod

podľa

Dovolací súd konštatuje, ţe dovolacia námietka spočívajúca v tom, ţe v rozhodnutí

niektorý výrok chýba alebo je neúplný, obsahovo nenapĺňa nielen dovolací dôvod

podľa , ale ani ţiaden iný dôvod dovolania. Inak je tomu

v Českej republike, kde je tento dôvod dovolania v expresis verbis

uvedený. V Slovenskej republike pochybenie súdov v tomto smere nie je moţné napraviť

v dovolacom konaní.

Na druhej strane treba uviesť, ţe v posudzovanej trestnej veci obvineného

T. L. k takémuto pochybeniu ani nedošlo. Ak odvolací súd dospel k záveru,

ţe skutok opísaný pod bodom 3/ rozsudku prvostupňového súdu je len pokračovaním

v trestnom čine (jeho čiastkovým útokom) a zároveň k záveru, ţe sa tohto čiastkového útoku

obvinený T. L. nedopustil, potom sa správne s touto skutočnosťou vyrovnal

len v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia bez toho, aby samostatným výrokom rozhodol

o oslobodení obvineného T. L. v tejto časti spod obţaloby. Postup odvolacieho súdu bol

v tomto smere správny, korešpondujúci s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov,

ktorá vychádzala z inej, neţ v súčasnosti platnej, koncepcie skutku pri pokračovaní v trestnom

čine.

Do 31. decembra 2005 totiţ pokračovanie v trestnom čine tvorilo z hľadiska hmotného

i procesného práva jeden skutok. Rozhodujúcim okamihom pre oddelenie jednotlivých

16

čiastkových útokov a ich posúdenie ako nového skutku bol okamih vznesenia obvinenia.

Pokiaľ súd rozhodol čo i len o časti takéhoto skutku, tak de iure rozhodol o celom skutku

a nové trestné stíhanie pre inú časť tohto skutku bolo vylúčené pre neprípustnosť

(zásada ne bis in idem – pozn. súdu). Inak povedané, čiastkové útoky tvorili len jeden skutok

a o jedinom skutku, ktorý bol pokračovaním v trestnom čine, nebolo moţné rozhodnúť

vo výroku rozsudku viacerými spôsobmi, napr. v časti odsudzujúcim a v časti oslobodzujúcim

výrokom.

Ako správne poukázala prokurátorka vo svojom vyjadrení, postup, ktorého sa domáhal

obvinený T. L. (poukazujúc pritom na právnu vetu rozsudku Vyššieho vojenského súdu

v Trenčíne sp. zn. ) by bol moţný len v prípade, ak by sa v jeho trestnej veci

rozhodovalo podľa účinného od 1. januára 2006. Súvisí to so zmenou,

ktorú „nový“ priniesol v ustanovení cit. zák., podľa ktorého

skutkom sa rozumie aj čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, ak nie je výslovne

ustanovené inak. Nemenej dôleţité je v tomto smere aj ust. účinného

od 1. januára 2006, podľa ktorého, ak sa týka dôvod uvedený v odseku 1 (dôvod

neprípustnosti trestného stíhania – pozn. súdu) len niektorého z čiastkových útokov

pokračovacieho trestného činu, nebráni to, aby sa vo zvyšnej časti takého činu viedlo trestné

stíhanie.

Zmyslom tejto „novej“ úpravy je umoţniť oddelené prejednávanie čiastkových útokov

pokračovacieho trestného činu bez toho, aby bolo nutné vyčkávať kompletného objasnenia

všetkých do úvahy prichádzajúcich útokov, ktoré tvoria pokračovací trestný čin.

A v neposlednom rade tieţ bez toho, aby v prípade právoplatného odsúdenia páchateľa

za čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu bolo treba zrušiť toto rozhodnutie v konaní

o niektorom z mimoriadnych opravných prostriedkov, ak dodatočne vyšli najavo ďalšie

čiastkové útoky tohto pokračovacieho trestného činu, ako tomu bolo do 31. decembra 2005

(pozri § 41 ods. 3 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 o ukladaní spoločného trestu).

Len pre úplnosť treba uviesť, ţe uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i/ by inak zodpovedala námietka o nesprávnom právnom posúdení skutku

pod bodom 4/ obţaloby resp. pod bodom 3/ rozsudku súdu prvého stupňa ako pokračovacieho

trestného činu. Išlo by totiţ o posúdenie otázky, či súdy správne aplikovali iné hmotnoprávne

17

ustanovenie, konkrétne § 89 ods. 19 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, čo obsahovo

spadá pod tento dovolací dôvod.

Dovolanie moţno podať iba z dôvodov taxatívne vymenovaných v ustanovení § 371

, pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vţdy uviesť ( ).

Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením

( ) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej

iniciatívy. Právne fundovanú argumentáciu má zabezpečiť povinné zastúpenie obvineného

obhajcom – advokátom.

Obvinený T. L. v dovolaní nesprávne právne posúdenie skutku pod bodom 3/ výroku

rozsudku súdu prvého stupňa ako čiastkového útoku pokračovacieho trestného činu výslovne

nenamietal, keď ako uţ bolo vyššie uvedené svoju pozornosť sústredil

len na „absenciu oslobodzujúceho výroku.“ Z dôvodov vyššie uvedených sa preto dovolací

súd touto otázkou ďalej nezaoberal.

Obvinený T. L. v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i/ nakoniec namietal, ţe ţalované skutky nespáchal, nikomu sa so zbraňou

v ruke nevyhráţal a na nikoho so zbraňou nemieril. V tejto časti dovolania rozoberal

a hodnotil jednotlivé dôkazy, najmä výpovede svedkov a zároveň poškodených

M. Š. a J. Š., ktorí ho zo ţalovanej trestnej činnosti usvedčovali,

pričom ich výpovede označil za nevierohodné, keďţe podľa jeho názoru sú v nich značné

rozpory, ktoré mali byť súdmi vyhodnotené v jeho prospech. Naopak, vyzdvihoval význam

svedeckých výpovedí H., G. a V., ktoré vypovedali v jeho prospech,

no súd ich výpovede označil za nevierohodné. Následne na základe takéhoto vlastného

hodnotenia vykonaných dôkazov predostieral dovolaciemu súdu vlastnú verziu skutkového

deja.

V dovolacom konaní sa obvinený nemôţe úspešne domáhať zmeny právnej

kvalifikácie skutku na podklade iných skutkových zistení, ako sú tie, ktoré ustálili súdy

prvého a druhého stupňa. Takéto tzv. skutkové námietky obsahovo nenapĺňajú nielen

dovolací dôvod podľa , ale ani ţiaden iný dôvod dovolania.

18

Obvinený T. L. vykonané dôkazy podrobuje vlastným hodnotiacim úsudkom,

z ktorých následne vyvodzuje iné, neţ súdmi ustálené, za to však pre neho priaznivé,

skutkové zistenia. Evidentne sa teda obvinený T. L. v tejto časti dovolacích námietok

nedomáha posúdenia právnej kvalifikácie ţalovaných skutkov, ale domáha sa revízie

skutkových zistení súdov a v konečnom dôsledku oslobodenia spod obţaloby.

To ale v dovolacom konaní z dôvodu viazanosti dovolacieho súdu skutkovými zisteniami

súdov niţších stupňov nie je moţné. S týmito skutkovými námietkami preto obvinený

T. L. stojí zjavne mimo dovolacieho dôvodu podľa

V dovolacom konaní platí, ţe obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení

a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu

musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa

Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné

ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty

stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť

podľa

Podľa , dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania

podľa § 371.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe všetkých vyššie uvedených skutočností,

úvah a právnych záverov konštatuje, ţe v trestnej veci obvineného T. L. neboli splnené

zákonné podmienky dovolania, preto s pouţitím dovolanie obvineného

T. L. uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. mája 2012.

JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.

predseda senátu

Vyhotovil : JUDr. Peter Szabo

Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Véghová