Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
cb3/385853.c8b5ff.pdf
PDF · 250.02 KB
No categories available
5Tdo/29/2012
N a j v y š š í s ú d 5 Tdo 29/2012 Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu
JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci
obvineného T. L. pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák.
účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Tr. zák.“) prerokoval na neverejnom zasadnutí
konanom 30. mája 2012 v Bratislave dovolanie obvineného T. L. proti rozsudku Krajského
súdu v Ţiline z 20. júla 2011, sp. zn. 2To/117/2010, a takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného T. L. sa o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín z 2. septembra 2010, sp. zn. 3T 17/2001,
bol obvinený T. L. uznaný za vinného z trestného činu vydierania
podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. v znení účinnom do 31.08.2002 (body 1 a 3
rozsudku) a trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi
podľa § 197a Tr. zák. v znení účinnom do 31.07.2001 (bod 2 rozsudku) na skutkovom
základe, ţe
1/ dňa 20. októbra 1999 asi o 8.30 hod. v Suchej Hore na konci miestnej komunikácie
neďaleko areálu závodu spoločnosti PEAT GROUP Inc., a.s. v konkurze (pôvodné obchodné
meno RAŠELINA QUIDO, a.s.), kde prebiehala ťaţba a úprava rašeliny (ďalej len „areál
“
závodu), po tom, ako zastal so svojím osobným motorovým vozidlom pred zábranou
na regulovanie príjazdu nákladných motorových vozidiel do areálu závodu, ţiadal
M. Š., nar. X., aby odstránil zábranu z príjazdovej cesty, pričom mieril
na neho pištoľou nezistenej značky a výrobného čísla so slovami „Otvor tú bránu, lebo ak nie,
tak ťa odjebem ako psa!“, v dôsledku čoho M. Š. z obavy, ţe obţalovaný zbraň voči nemu
pouţije, odstránil z príjazdovej cesty zábranu, a keď sa nachádzal po pravej strane vozidla
obţalovaného, obţalovaný stiahol okno na svojom motorovom vozidle zo strany spolujazdca
vodiča, opätovne namieril pištoľ na M. Š. a povedal mu „Ty tu dneska skončíš!“, čím vzbudil
u neho dôvodnú obavu o svoj ţivot a zdravie,
2/ dňa 20. októbra 1999 asi o 8.30 hod., následne po spáchaní skutku v bode 1/, podišiel
so svojím osobným motorovým vozidlom asi 5 metrov od miesta, kde predtým stál, smerom
k unimobunke slúţiacej ako vrátnica na stráţenie lokality rašeliniska, v ktorej pri obloku stál
J. Š., nar. X., ktorý predtým sledoval konanie obţalovaného opísané v bode 1/ a obţalovaný s
pištoľou nezistenej značky a výrobného čísla, ktorú drţal v ruke, namieril na J. Š. so slovami
“
„Odstrelím ťa ako psa!, v dôsledku čoho sa J. Š. z obavy, ţe obţalovaný na neho vystrelí,
okamţite skryl za stenu unimobunky, pretoţe obţalovaný vzbudil u neho dôvodnú obavu o
jeho ţivot,
3/ dňa 31. októbra 1999 asi o 16.00 hod. v Suchej Hore strieľal od vrátnice v areáli
závodu z presne nezistenej strelnej zbrane smerom, kde sa nachádzali J. Š.,
nar. X., S. T., nar. X., J. K., nar. X., J. Š., nar. X., J. J., nar. X., V. Š., nar. X. a M. P.,
nar. X., ktorí boli od neho vzdialení asi 100 metrov, a takto konal
v úmysle dosiahnuť, aby tieto osoby upustili od opätovného vytvárania zátarasu
na príjazdovej ceste k areálu závodu, ktorý krátko predtým obţalovaný odstránil s pracovným
strojom typu UNC, a aby toto miesto opustili.
Okresný súd Dolný Kubín (ďalej tieţ „súd prvého stupňa“) za to obvineného
T. L. odsúdil podľa § 235 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 35 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do
31. augusta 2002 na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. mu výkon uloţeného trestu odňatia slobody
podmienečne odloţil na skúšobnú dobu 4 (štyroch) rokov.
Proti tomuto rozsudku podal obvinený T. L. odvolanie, v ktorom namietal
vyhodnotenie vykonaného dokazovania, podrobne sa v odvolaní zaoberal vykonaným
dokazovaním, jednotlivými výpoveďami aj ich rozpormi. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a oslobodenia spod obţaloby. V dodatku k odvolaniu tvrdil, ţe súdy nekonali
vo veci efektívne zhruba 8 (osem) rokov, od 29. júna 2001 do 21. mája 2009, preto vzniesol
námietku premlčania.
Na základe odvolania obvineného vo veci rozhodoval Krajský súd v Ţiline, ktorý
rozsudkom z 20. júla 2011 sp. zn. 2To 117/2010 podľa § 258 ods. 1 písm. d/ Tr. por.
napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 259 ods. 3 Tr. por. sám vo veci rozhodol tak,
ţe obvineného T. L. uznal za vinného z trestného činu vydierania
podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkom základe, ţe
dňa 20. októbra 1999 asi o 08.30 hod. v Suchej Hore, okr. Námestovo, na konci
miestnej komunikácie neďaleko areálu závodu spoločnosti PEAT GROUP Inc., a.s.
v konkurze (pôvodne RAŠELINA QUIDO, a.s.), kde prebiehala ťaţba a úprava rašeliny
(ďalej len „areál závodu"), po tom, ako zastal so svojím osobným motorovým vozidlom
pred zábranou na regulovanie príjazdu nákladných motorových vozidiel do areálu závodu,
ţiadal M. Š., nar. X., aby odstránil zábranu z príjazdovej cesty, pričom mieril na neho
pištoľou nezistenej značky a výrobného čísla so slovami „Otvor tú bránu, lebo ak nie, tak ťa
odjebem ako psa!", v dôsledku čoho M. Š. z obavy, ţe obţalovaný zbraň voči nemu pouţije,
odstránil z príjazdovej cesty zábranu, a keď sa nachádzal po pravej strane vozidla
obţalovaného, obţalovaný stiahol okno na svojom motorovom vozidle
zo strany spolujazdca vodiča, opätovne namieril pištoľ na M. Š. a povedal mu
„Ty tu dneska skončíš!", čím vzbudil u neho dôvodnú obavu o svoj ţivot a zdravie; následne
podišiel so svojím osobným motorovým vozidlom asi 5 metrov od miesta, kde predtým stál,
smerom k unimobunke slúţiacej ako vrátnica na stráţenie lokality rašeliniska, v ktorej
pri obloku stál J. Š., nar. X., ktorý predtým sledoval konanie obţalovaného, a obţalovaný s
pištoľou nezistenej značky a výrobného čísla, ktorú drţal v ruke, namieril
na J. Š. so slovami „Odstrelím ťa ako psa!", v dôsledku čoho sa J. Š.
z obavy, ţe obţalovaný na neho vystrelí, okamţite skryl za stenu unimobunky.
Krajský súd v Ţiline za to obvineného T. L. odsúdil podľa § 235 ods. 2
Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 58 ods. 1 písm. a/,
§ 59 ods. 1 Tr. zák. súd obvinenému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odloţil
na skúšobnú dobu 2 (dvoch) rokov.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal obvinený T. L. na Okresný súd Dolný
Kubín dňa 2. marca 2012 dovolanie prostredníctvom splnomocneného obhajcu
JUDr. Branislava Jablonku, PhD. a uplatnil v ňom dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1
písm. c/ a písm. i/ Tr. por. a dôvod podľa § 369 ods. 3 Tr. por., pretoţe výrok rozhodnutia
odvolacieho súdu nebol urobený.
Obvinený T. L. vo vzťahu k obom dovolacím dôvodom spoločne argumentoval tým,
ţe
- uţ v pôvodnom konaní celý čas poukazoval na neprimeranú dĺţku trestného konania,
ktoré odo dňa vznesenia obvinenia aţ do právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
trvalo dvanásť rokov, čo je v zjavnom nepomere s jeho právom na spravodlivé súdne
konanie bez prieťahov, ktoré garantuje článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
- súdom prvého stupňa bol skutkový stav ustálený uţ v roku 2001, no po záverečných
rečiach sa súd rozhodol doplniť dokazovanie, kde následne súd počnúc rokom 2002
síce vykonal niekoľko úkonov trestného konania, tie ale neboli účelné, resp. efektívne
neviedli k skončeniu trestného konania s tým, ţe obdobie, kedy súd nekonal efektívne
je obdobie od 29. júna 2001 do 21. mája 2009, kedy predseda senátu súdu prvého
stupňa, ktorý vo veci nakoniec rozhodol, nariadil prvé pojednávanie (tu poukázal
na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 183/2005),
- v posudzovanej trestnej veci bola premlčacia doba u najprísnejšie ţalovaného skutku
päťročná (v zmysle § 67 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. účinného do 31. augusta 2002),
tá začala plynúť od hlavného pojednávania vykonaného 29. júna 2001 a uplynula
29. júna 2006, keď v tomto období nebol zo strany prvostupňového súdu vykonaný
ţiadny úkon, ktorý by mal za následok prerušenie plynutia premlčacej doby,
- teda dňom 29. júna 2006 došlo pri trestnom čine, z ktorého bol obvinený uznaný
rozsudkom odvolacieho súdu za vinného, k premlčaniu trestného stíhania.
V dovolaní obvinený T. L. ďalej namietal rozhodovanie odvolacieho súdu
vo vzťahu ku skutku pod bodom 4/ obţaloby resp. pod bodom 3/ výroku rozsudku súdu
prvého stupňa, konkrétne ţe tento skutok odvolací súd, na rozdiel od obţaloby i súdu prvého
stupňa, posúdil nie ako samostatný trestný čin, ale len ako čiastkový útok pokračovacieho
trestného činu a následne keď dospel k záveru, ţe tento čiastkový útok sa nestal,
resp. ţe ho nespáchal obvinený T. L., o ňom vo výroku rozsudku nerozhodol,
ale sa s touto skutočnosťou vyporiadal len v rámci odôvodnenia rozhodnutia. Podľa názoru
obvineného T. L. takýto postup odvolacieho súdu odporuje nielen Ústave Slovenskej
republiky a príslušným ustanoveniam Trestného poriadku, ale je aj dôkazom arbitrárnosti
a nesprávnosti rozhodovania odvolacieho súdu, ktorý v konečnom dôsledku obvineného
vystavuje právnej neistote, pretoţe o merite obţaloby nebolo do dnešného dňa rozhodnuté.
V tejto súvislosti obvinený T. L. poukázal na právnu vetu vyslovenú v rozsudku
Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. 3To 4/2007, podľa ktorej „ak pri posudzovaní
pokračovacieho trestného činu súd dospeje k záveru, ţe sa niektorý čiastkový útok nestal,
nemôţe rozhodnúť „iba“ o vypustení takéhoto čiastkového útoku zo skutku uvedeného
v obţalobe, ale má rozhodnúť v tejto časti o oslobodení spod obţaloby,
ţe sa čiastkový útok nestal.“
Obvinený T. L. namietal tieţ to, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku
poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa vetou „Krajský súd
sa s týmto rozsudkom, pokiaľ ide o rozsah a skutkové vyhodnotenie vykonaného dokazovania
v bodoch 1/ a 2/ stotoţnil a v podrobnostiach naň odkazuje.“ Obvinený T. L. je totiţ
presvedčený, ţe ak odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, je akékoľvek
poukazovanie na rozsah a skutkové vyhodnotenie dôkazov prvostupňovým súdom ústavne
neudrţateľné a vedie k úvahám ad absurdum, pretoţe odôvodnenie rozsudku odvolacieho
súdu sa opiera o zrušený, teda ničotný rozsudok súdu prvého stupňa. Rozsudok odvolacieho
súdu podľa obvineného T. L. vzhľadom na uvedené nie je riadne odôvodnený v intenciách §
125 Tr. por., čo je podľa jeho názoru ústavne neudrţateľné, v rozpore s imanentnými
princípmi právneho štátu. Zároveň to spôsobuje zásadnú arbitrárnosť konania a rozhodovania
odvolacieho súdu, a tak neakceptovateľne zasahuje do jeho práva
na spravodlivý proces a práva na obhajobu. V tejto súvislosti dal súdu do pozornosti nález
Ústavného súdu SR z 15. októbra 1998, sp. zn. PL. ÚS 19/98, uznesenie Ústavného súdu SR
z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 i rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
z 27. apríla 2006, sp. zn. 29Odo/551/2006.
V záverečnej časti dovolania obvinený T. L. venoval pozornosť „naplneniu znakov
skutkovej podstaty stíhaného trestného činu“, kde poukázal na závaţné rozpory
vo výpovediach svedkov, najmä svedka Š. Namietal, ţe bol odsúdený v podstate len na
základe výpovede tohto svedka, pričom o pravdivosti jeho výpovede moţno mať výrazné
pochybnosti, keď sám svedok priznal záujem na jeho odsúdení a tieţ viackrát zmenil
výpoveď. Napriek tomu súdy vyhodnotili výpoveď svedka v jeho neprospech,
teda v rozpore so zásadou in dubio pro reo. Súdom vytýkal, ţe výpovede svedkýň H., G. a V.,
ktoré svedčili v jeho prospech, označili za nedôveryhodné. Podľa jeho názoru z dokazovania
jednoznačne vyplynulo, ţe v ruke nemal ţiadnu zbraň, na poškodených nemohol zbraňou
mieriť, ani sa im so zbraňou v ruke nevyhráţal. Vzhľadom na uvedené
je nesprávnym právnym posúdením veci, pokiaľ prvostupňový súd a odvolací súd
bez bliţšieho hodnotil ako vierohodnú výpoveď svedka Š. a neprihliadol na výpovede
ostatných prítomných svedkov. Správnym právnym posúdením veci by totiţ súdy dospeli
k záveru, ţe pre absenciu úmyslu obvineného T. L. nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky
stíhaného trestného činu, ako ani objektívnej stránky, a to z dôvodu absencie všetkých jej
znakov. Na záver zdôraznil, ţe nikoho nevydieral a ani sa nikomu
so zbraňou v ruke nevyhráţal.
V petite dovolania potom navrhol, aby Najvyšší súd SR ako súd dovolací zrušil
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 20. júla 2011, sp. zn. 2To/117/2010, prikázal
tomuto súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol a postupom
podľa § 387 Tr. por. zároveň Krajskému súdu v Ţiline uloţil, aby o chýbajúcom výroku
napadnutého rozsudku (v bode 4/ obţaloby prokurátora) rozhodol tak, ţe obvineného
oslobodzuje spod obţaloby prokurátora z 26. apríla 2000.
K dovolaniu obvineného T. L. sa na výzvu predsedu senátu vyjadrila prokurátorka
Okresnej prokuratúry Dolný Kubín. Vo svojom vyjadrení uviedla, ţe s dôvodmi dovolania
nesúhlasí, tieto sú podľa nej účelovo vykonštruované a nezodpovedajú výsledkom
vykonaného dokazovania v rámci trestného konania. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa, bol vydaný na podklade dôkladného a riadneho
právneho úsudku, v zmysle príslušných hmotnoprávnych predpisov a v súlade so zásadami
trestného konania. Podľa nej obvinený T. L. zrejme opomenul prihliadnuť na ostatné zásady
trestného konania (konkrétne zásadu voľného hodnotenia dôkazov a zásadu objektívnej
pravdy - § 2 ods. 5, 6 Tr. por. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov).
Vo vzťahu k námietke porušenia práva na obhajobu prokurátorka uviedla len toľko,
ţe ak má obhajca týmto na mysli dobu trestného konania na súde, čomu nasvedčujú ním
rozpísané skutočnosti, je potrebné poukázať na platnú právnu úpravu vedenia konania
pred súdom v danom období (obžaloba bola podaná ešte v roku 2000 - 26. 04. 2000 !)
a na zmeny obsadenia predsedu senátu súdu prvého stupňa (nutnosť opätovného vykonávania
dôkazov v konaní pred súdom), pričom zároveň je potrebné poukázať osobitne na prístup
samotného obvineného T. L. v tomto konaní, na jeho písomné podania
a vyjadrovania, s následnou nutnosťou vyriešiť zákonným spôsobom jeho námietky,
a to uţ počas prípravného konania, takţe "aktívne" sám prispieval k predlţovaniu trestného
konania. S tým úzko súvisí aj názor obhajcu o premlčaní trestného stíhania z dôvodu
"neefektívnosti" konania pred súdom. Takéto hodnotenie postupu súdu, bez zohľadnenia
právnej úpravy a konania odsúdeného, je vyslovene zjednodušeným a nekritickým pohľadom
na priebeh trestného konania v konaní pred súdom, samozrejme bez relevantného právneho
podkladu a so svojsky vlastným výkladom ustanovení týkajúcich sa právnej úpravy
premlčania trestného stíhania (§ 67 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov).
Zdôraznila, ţe konanie na súde prebiehalo podľa ustanovení Tr. por. účinného
do 31. decembra 2005, kde nebola zakotvená zásada kontradiktórnosti konania, pričom
prokurátor v podanej obţalobe uviedol, ktoré dôkazy na hlavnom pojednávaní navrhuje
vykonať a týchto sa aj naďalej pridrţiaval, ţe zásada kontradiktórnosti bola do platného
právneho poriadku SR zavedená zákonodarcom aţ so zákonom č. 301/2005 Z. z. - Trestný
poriadok účinným od 1. januára 2006 (ďalej len „Tr. por.“), kde podľa § 564 ods. 3 Tr. por.
je jednoznačne určené, ţe vo veciach, v ktorých bola podaná obţaloba na okresný súd
pred dňom účinnosti tohto zákona, vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov.
Konania o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná krajský súd
podľa doterajších predpisov.
Čo sa týka "vynechania" skutku z obţaloby krajským súdom, aj v tomto smere má
prokurátorka za to, ţe postup súdu bol v súlade s Trestným poriadkom. Podľa jej názoru
obhajca pravdepodobne opäť čerpal svoj názor z Trestného poriadku účinného
od 1. januára 2006 a za základ si vzal ust. § 206 ods. 4, ods. 5 Tr. por., ktoré analogicky
aplikoval v prípade čiastkového skutku pokračovacieho trestného činu vydierania
kvalifikovaného podľa ustanovení Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.
V rámci jedného trestného konania nie je ale moţné aplikovať čiastočne jeden aj druhý
Trestný zákon a Trestný poriadok ("starý" a "nový"), čo bezpochyby vyplýva
aj zo záverečných ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku účinných
od 1. januára 2006.
Na záver vyjadrenia uviedla, ţe hoci je dovolanie značne obsiahle, podstatné
skutočnosti sú tu rozvedené opakovane a duplicitne, pričom nejde o také podstatné okolnosti,
ktoré by odôvodňovali zmenu napadnutého rozhodnutia súdu. Námietky tu popísané
vychádzajú zo subjektívne posudzovaných daných právnych skutočností.
S poukazom na vyššie uvedené prokurátorka navrhla dovolanie obvineného
T. L. zamietnuť, nakoľko nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.
Spisový materiál Okresného súdu Dolný Kubín spolu s dovolaním obvineného T. L.
bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky riadne predloţený na rozhodnutie 7. mája 2012.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predbeţne
preskúmal dovolanie obvineného T. L. a zistil, ţe dovolanie bolo podané oprávnenou osobou
(§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), prostredníctvom splnomocneného obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr.
por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.)
a na mieste, kde moţno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Tr. por.).
Zároveň ale zistil, ţe podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí,
lebo je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.
Obvinený T. L. ako prvé namietal, ţe v jeho trestnej veci došlo k zásadnému
porušeniu práva na obhajobu, ktoré porušenie zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. c/ Tr. por.
Z dikcie zákona je pritom zrejmé, ţe nie kaţdé porušenie práva na obhajobu obsahovo
napĺňa uvedený dovolací dôvod. Tento dôvod dovolania je daný len v prípade, ak bolo
toto právo porušené zásadným spôsobom. O zásadné porušenie práva na obhajobu podľa
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ide najmä vtedy, keď boli porušené
ustanovenia o povinnej (predtým nutnej) obhajobe. Ide teda o prípady, kedy sa úkony
trestného konania vykonávali bez obhajcu obvineného napriek tomu, ţe obvinený obhajcu
mať musel.
V posudzovanom prípade bolo trestné stíhanie obvineného T. L. vedené
pre viaceré trestné činy, z nich najprísnejšie trestný bol trestný čin vydierania
podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., za ktorý v tom čase účinný Trestný zákon - zákon
č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov ustanovoval trestnú sadzbu trestu odňatia
slobody vo výmere od 2 do 8 rokov.
Zdôrazniť treba aj to, ţe trestné stíhanie obvineného T. L. sa začalo
22. novembra 1999, teda za účinnosti „starého“ Trestného poriadku - zákona č. 141/1961 Zb.
v znení neskorších predpisov. Prípady nutnej obhajoby upravovalo ustanovenie
§ 36 citovaného zákona. Vzhľadom na trest, ktorý obvinenému T. L. hrozil, išlo v jeho
trestnej veci o prípad nutnej obhajoby podľa § 36 ods. 3 Tr. por. účinného
do 31. decembra 2005. Zároveň po jeho vzatí do väzby v tejto veci resp. v neskôr aj v inej
veci bol daný dôvod nutnej obhajoby aj podľa § 36 ods. 1 písm. a/ Tr. por. účinného
do 31. decembra 2005.
Zo spisového materiálu vyplýva, ţe obvinený T. L. si po vznesení obvinenia zvolil 23.
novembra 1999 za obhajcu JUDr. Pavla Kurica. Ten ho zastupoval v prípravnom konaní
osobne, prípadne prostredníctvom advokátskej koncipientky Mgr. Ivy Pavlíkovej, ktorý
postup bol v súlade s ust. § 35 ods. 1 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005. Obhajobu
obvineného T. L. následne v konaní pred súdom prevzal advokát
JUDr. Milan Kriţalkovič, ku ktorému sa neskôr pridala aj advokátka
Doc. JUDr. Anna Halušková, CSc. Po ukončení obhajoby zo strany splnomocnených
obhajcov prevzal obhajobu súdom ustanovený obhajca JUDr. Branislav Jablonka, PhD.,
ktorý obvineného T. L. zastupoval aţ do právoplatného skončenia jeho trestnej veci.
Pozornosti dovolacieho súdu neušlo pochybenie predsedu senátu okresného súdu
spočívajúce v tom, ţe obvinenému T. L. ustanovil (v spise na č. l. 1583)
18. decembra 2007 obhajcu JUDr. Branislava Jablonku, PhD. len z dôvodu
podľa § 36 ods. 1 písm. a/ Tr. por., teda z dôvodu väzobného stíhania obvineného
T. L. v inej trestnej veci, namiesto toho, aby mu ustanovil obhajcu predovšetkým z dôvodu
podľa § 36 ods. 3 Tr. por., keďţe v danom prípade sa konalo o trestnom čine,
na ktorý Trestný zákon ustanovoval trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšovala
päť rokov. V tom prípade by nenastala situácia, ţe po prepustení obvineného T. L. z väzby
v inej jeho trestnej veci predseda senátu len prípisom (v spise na č. l. 1673) oznámil dovtedy
ustanovenému obhajcovi JUDr. Branislavovi Jablonkovi, PhD., ţe „dôvody nutnej obhajoby
v tejto trestnej veci aj naďalej existujú z dôvodu podľa § 36 ods. 3 Tr. por. účinného do 31.
decembra 2005, a ţe je aj naďalej ustanoveným obhajcom.“ Takýto procesný postup súdu
nebol v súlade s Tr. por. účinným do 31. decembra 2005.
Zároveň ale treba uviesť, ţe toto formálne pochybenie sa na postavení obvineného
T. L. de facto zásadne neprejavilo, lebo zo spisu vyplýva, ţe mu bola poskytovaná adekvátna
právna pomoc aţ do právoplatného skončenia trestného konania. Z hľadiska uplatneného
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je tak podstatné len to, ţe obvinený
T. L. mal zabezpečenú riadnu obhajobu počas celého trestného konania. Vzhľadom k tomu
dovolací súd konštatuje, ţe v trestnej veci obvineného T. L. porušenie práva na obhajobu
zásadným spôsobom nezistil.
Námietka obvineného T. L. spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia
odvolacieho súdu (ktorá námietka bola vyššie v texte na str. 5 – 6 podrobne rozvedená),
nielenţe obsahovo nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., keďţe pod
tento primárne spadá porušenie ustanovení Trestného poriadku o povinnej (predtým nutnej)
obhajobe, ale navyše táto námietka nebola v danom prípade uplatnená dôvodne.
Dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe súčasťou práva na spravodlivý proces
je skutočne i právo obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je moţné uvedené právo vykladať tak,
ţe zaručuje právo obvineného na také rozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho predstavám.
Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza,
ţe uvedené právo nespočíva v tom, ţe na kaţdý argument sťaţovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať iba na tie argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
O porušenie tohto práva nejde ani v prípade, ak odvolací súd v rámci odôvodnenia
svojho rozhodnutia poukáţe resp. odkáţe v podstatnej časti na dôvody uvedené v rozsudku
súdu prvého stupňa, hoci zároveň tento odvolaním napadnutý rozsudok zrušuje. Podstatným
v tomto smere je totiţ dôvod, pre ktorý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd zrušuje.
V posudzovanom prípade odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 258 ods. 1
písm. d/ Tr. por. účinného do 31. decembra 2005, podľa ktorého odvolací súd zruší napadnutý
rozsudok tieţ, ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.
Následne vo veci podľa § 259 ods. 3 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 sám rozhodol.
K zrušeniu rozsudku súdu prvého stupňa teda nedošlo ani z dôvodu podstatných chýb
konania, ktoré by rozsudku predchádzali, ani pre chyby rozsudku (najmä pre nejasnosť
alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo pre to, že súd nevzal do úvahy všetky okolnosti
významné pre rozhodnutie) a ani pre pochybnosti o správnosti skutkových zistení
(na objasnenie ktorých by bolo treba dôkazy opakovať alebo vykonávať dôkazy ďalšie
a ich vykonávanie pred odvolacím súdom by znamenalo nahradzovať činnosť súdu prvého
stupňa). Ak by bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený pre niektorý z týchto dôvodov,
iba vtedy by bola táto námietka dôvodná.
Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu jednoznačne
vyplynulo, ţe tento súd nemal o správnosti a úplnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa
vo vzťahu ku skutkom pod bodom 1/ a 2/ rozsudku ţiadne pochybnosti. Ako ďalej vyplynulo
z odôvodnenia, odvolací súd pochybenie súdu prvého stupňa zistil len vo vyhodnotení
dokazovania ohľadom skutku pod bodom 3/ rozsudku a v ponímaní pokračovania v trestnej
činnosti. V tomto smere potom svoje rozhodnutie odvolací súd aj náleţite zdôvodnil.
Za daného stavu veci postup odvolacieho súdu zodpovedal beţnej rozhodovacej praxi
iných odvolacích súdov, ktoré v odvolacích konaniach v prípadoch úplných a presvedčivých
rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov by bolo len
kopírovaním vecne správnych dôvodov, sa obmedzujú len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne ešte doplnia na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Tieto závery platia aj v prípade, ak odvolací súd
napadnutý rozsudok súčasne zrušuje a sám vo veci rozhoduje, pokiaľ dôvod, pre ktorý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje spočíva práve v ust. § 258 ods. 1 písm. d/ Tr. por.
účinného do 31. decembra 2005. Tento dôvod totiţ predpokladá, ţe skutkové zistenia súdu
prvého stupňa sú správne, úplné a nie sú o nich pochybnosti. A práve preto je moţné na
takéto skutkové zistenia súdu prvého stupňa a k nim sa vzťahujúce úvahy v odôvodnení
rozhodnutia odvolacieho súdu len poukázať.
Ako druhý v poradí obvinený T. L. uplatnil dôvod dovolania podľa
§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie moţno podať, ak rozhodnutie
je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom pouţití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôţe skúmať a meniť.
K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. povaţuje
Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné uviesť, ţe uvedený dovolací dôvod je daný
v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu
je dovolací súd vţdy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy
prvého a druhého stupňa.
Z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je zrejmé, ţe dôvodom dovolania nemôţu byť
nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého
stupňa nemôţe ani meniť, ani dopĺňať. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho
dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený
(subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone.
Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú
alternatívy, jednak ţe skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin,
alebo ţe skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie,
ţe rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
V rámci tohto dovolacieho dôvodu ako prvé obvinený T. L. namietal,
ţe v jeho trestnej veci došlo k premlčaniu trestného stíhania argumentujúc tým, ţe premlčacia
doba u najprísnejšie ţalovaného skutku bola päťročná (v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Tr. zák.
účinného do 31. augusta 2002), ktorá začala plynúť od hlavného pojednávania vykonaného
29. júna 2001 a uplynula 29. júna 2006, keď v tomto období nebol zo strany prvostupňového
súdu vykonaný ţiadny efektívny úkon, ktorý by mal za následok prerušenie plynutia
premlčacej doby.
Podľa § 67 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. účinného do účinného do 31. augusta 2002,
trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je päť rokov, ak je horná hranica
trestnej sadzby odňatia slobody najmenej tri roky.
Podľa § 67 ods. 3 Tr. zák. účinného do účinného do 31. augusta 2002, premlčanie
trestného stíhania sa prerušuje
a) vznesením obvinenia pre trestný čin, o premlčanie ktorého ide, ako aj po ňom
nasledujúcimi úkonmi policajného orgánu, vyšetrovateľa, prokurátora alebo súdu smerujúcimi
k trestnému stíhaniu páchateľa, alebo
b) ak páchateľ spáchal v premlčacej dobe trestný čin nový, na ktorý tento zákon
ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší.
Podľa § 67 ods. 4 Tr. zák. účinného do účinného do 31. augusta 2002, prerušením
premlčania sa začína nová premlčacia doba.
V prvom rade treba uviesť, ţe námietka premlčania trestnosti činu obsahovo spadá
pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., lebo sa namieta nesprávna
interpretácia hmotnoprávneho ustanovenia upravujúceho zánik trestnosti činu uplynutím
premlčacej doby.
Pod pojmom trestnosť činu treba totiţ v súlade s ustálenou súdnou praxou rozumieť
súhrn všetkých podmienok, od ktorých závisí výrok súdu o vine a treste, vrátane podmienok
premlčania. Z toho vyplýva, ţe pri posudzovaní trestnosti činu je nevyhnutné zisťovať,
či nedošlo k zániku jeho trestnosti aj z dôvodov premlčania. Premlčanie trestného stíhania
patrí medzi tzv. negatívne znaky trestnosti. Pri premlčaní trestného stíhania zaniká trestná
zodpovednosť páchateľa trestného činu uplynutím doby, ktorá je stanovená zákonom.
Uplynutie zákonom stanovenej premlčacej doby je jedinou podmienkou zániku trestnosti
činu. Ustanovenie o premlčaní trestného stíhania sa vzťahuje na všetky trestné činy
s výnimkou trestných činov uvedených v § 67a Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005.
Okolnosti, ktoré majú vplyv na plynutie premlčacej doby sú uvedené v ustanovení
§ 67 ods. 2 aţ 4 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005.
Ako bolo vyššie uvedené, úprava podmienok premlčania trestnosti činu prináleţí
do komplexu otázok trestnej zodpovednosti, preto je potrebné sa touto otázkou bliţšie
zaoberať.
Dovolací súd z obsahu spisu zisťuje, ţe námietku s týmto obsahom obvinený
T. L. uplatnil uţ v odvolacom konaní. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu ďalej
zisťuje, ţe tento sa námietkou zaoberal a následne sa s ňou vyrovnal tak, ţe nadobudol
presvedčenie, ţe k premlčaniu trestného stíhania obvineného T. L. v danej veci nedošlo.
Vychádzal pri tom zo skutočností, ţe síce v namietanom čase od 29. júna 2001
do 21. mája 2009 k prieťahom zo strany okresného súdu skutočne došlo, no nemoţno
vysloviť, ţe by súd nekonal efektívne z vlastnej viny, resp. len z vlastnej viny, ţe by jeho
úkony zásadne boli neefektívne a ţe by zásadne nesmerovali k ukončeniu veci. S touto
argumentáciou sa dovolací súd stotoţňuje.
Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, obvinený T. L. sa so sťaţnosťou vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie
jeho záleţitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom
pod sp. zn. 3T 17/2001 obrátil i na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“), ktorý vo veci rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 353/2011 z 22. novembra 2011
(ďalej len „nález“) v bode I. výroku tak, ţe základné právo T. L. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prerokovanie jeho záleţitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní
vedenom pod sp. zn. 3T 17/2001 porušené bolo.
V odôvodnení nálezu na strane 21 ústavný súd konštatuje, ţe v postupe okresného
súdu zistil nedostatky, ktoré vo svojom súhrne predstavujú ústavnú relevanciu (bod 1 výroku
nálezu), keď okresný súd svojou nesústredenou a neefektívnou činnosťou sa podieľal
na predĺţení konania v rozsahu pribliţne piatich rokov, najmä v období od septembra 2003
(po vzdaní sa funkcie zákonnou sudkyňou JUDr. Bobíkovou) do 1. júla 2008 (pridelenie veci
JUDr. Stierankovi, ktorý začal efektívne konať).
Podľa názoru ústavného súdu tak obdobie nesústredenej a neefektívnej činnosti
okresného súdu nepresiahlo päť rokov. S týmto záverom ústavného súdu sa dovolací súd
stotoţnil a vzhľadom k tomu konštatuje, ţe k premlčaniu trestnosti činu v posudzovanej
trestnej veci obvineného T. L. nedošlo. K tomu ďalej dovolací súd uvádza,
ţe obdobie od septembra 2003 do 1. júla 2008, ktoré bolo zo strany ústavného súdu označené
ako obdobie nesústredenej a neefektívnej činnosti, bolo vymedzené a posúdené ako celok,
čo ale nevylučuje posúdenie niektorého z úkonov okresného súdu realizovaných v tom čase
z trestnoprávneho hľadiska ako úkonu, ktorý smeroval k trestnému stíhaniu obvineného T. L.
a ktorý spôsobil prerušenie plynutia premlčacej v zmysle § 67 ods. 3 písm. a/ Tr. zák.
účinného do 31. augusta 2002.
Obvinený T. L. v dovolaní odvolaciemu súdu ďalej vytýkal, ţe nerozhodol o všetkých
skutkoch uvedených v obţalobe, keď skutok pod bodom 4/ obţaloby
resp. pod bodom 3/ rozsudku súdu prvého stupňa posúdil len ako čiastkový útok
pokračovacieho trestného činu a keď dospel k záveru, ţe tento čiastkový útok sa nestal,
resp. ţe ho nespáchal obvinený T. L., tak o ňom vo výroku rozsudku nerozhodol,
ale sa s touto skutočnosťou vyrovnal len v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia.
V podstate tým obvinený T. L. namietal chýbajúci (oslobodzujúci) výrok v rozsudku
odvolacieho súdu, pričom tento argument obsahovo subsumoval pod dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Dovolací súd konštatuje, ţe dovolacia námietka spočívajúca v tom, ţe v rozhodnutí
niektorý výrok chýba alebo je neúplný, obsahovo nenapĺňa nielen dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ale ani ţiaden iný dôvod dovolania. Inak je tomu
v Českej republike, kde je tento dôvod dovolania v Trestnom poriadku expresis verbis
uvedený. V Slovenskej republike pochybenie súdov v tomto smere nie je moţné napraviť
v dovolacom konaní.
Na druhej strane treba uviesť, ţe v posudzovanej trestnej veci obvineného
T. L. k takémuto pochybeniu ani nedošlo. Ak odvolací súd dospel k záveru,
ţe skutok opísaný pod bodom 3/ rozsudku prvostupňového súdu je len pokračovaním
v trestnom čine (jeho čiastkovým útokom) a zároveň k záveru, ţe sa tohto čiastkového útoku
obvinený T. L. nedopustil, potom sa správne s touto skutočnosťou vyrovnal
len v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia bez toho, aby samostatným výrokom rozhodol
o oslobodení obvineného T. L. v tejto časti spod obţaloby. Postup odvolacieho súdu bol
v tomto smere správny, korešpondujúci s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov,
ktorá vychádzala z inej, neţ v súčasnosti platnej, koncepcie skutku pri pokračovaní v trestnom
čine.
Do 31. decembra 2005 totiţ pokračovanie v trestnom čine tvorilo z hľadiska hmotného
i procesného práva jeden skutok. Rozhodujúcim okamihom pre oddelenie jednotlivých
čiastkových útokov a ich posúdenie ako nového skutku bol okamih vznesenia obvinenia.
Pokiaľ súd rozhodol čo i len o časti takéhoto skutku, tak de iure rozhodol o celom skutku
a nové trestné stíhanie pre inú časť tohto skutku bolo vylúčené pre neprípustnosť
(zásada ne bis in idem – pozn. súdu). Inak povedané, čiastkové útoky tvorili len jeden skutok
a o jedinom skutku, ktorý bol pokračovaním v trestnom čine, nebolo moţné rozhodnúť
vo výroku rozsudku viacerými spôsobmi, napr. v časti odsudzujúcim a v časti oslobodzujúcim
výrokom.
Ako správne poukázala prokurátorka vo svojom vyjadrení, postup, ktorého sa domáhal
obvinený T. L. (poukazujúc pritom na právnu vetu rozsudku Vyššieho vojenského súdu
v Trenčíne sp. zn. 3To 4/2007) by bol moţný len v prípade, ak by sa v jeho trestnej veci
rozhodovalo podľa Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006. Súvisí to so zmenou,
ktorú „nový“ Trestný poriadok priniesol v ustanovení § 10 ods. 16 cit. zák., podľa ktorého
skutkom sa rozumie aj čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, ak nie je výslovne
ustanovené inak. Nemenej dôleţité je v tomto smere aj ust. § 9 ods. 2 Tr. por. účinného
od 1. januára 2006, podľa ktorého, ak sa týka dôvod uvedený v odseku 1 (dôvod
neprípustnosti trestného stíhania – pozn. súdu) len niektorého z čiastkových útokov
pokračovacieho trestného činu, nebráni to, aby sa vo zvyšnej časti takého činu viedlo trestné
stíhanie.
Zmyslom tejto „novej“ úpravy je umoţniť oddelené prejednávanie čiastkových útokov
pokračovacieho trestného činu bez toho, aby bolo nutné vyčkávať kompletného objasnenia
všetkých do úvahy prichádzajúcich útokov, ktoré tvoria pokračovací trestný čin.
A v neposlednom rade tieţ bez toho, aby v prípade právoplatného odsúdenia páchateľa
za čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu bolo treba zrušiť toto rozhodnutie v konaní
o niektorom z mimoriadnych opravných prostriedkov, ak dodatočne vyšli najavo ďalšie
čiastkové útoky tohto pokračovacieho trestného činu, ako tomu bolo do 31. decembra 2005
(pozri § 41 ods. 3 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 o ukladaní spoločného trestu).
Len pre úplnosť treba uviesť, ţe uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por. by inak zodpovedala námietka o nesprávnom právnom posúdení skutku
pod bodom 4/ obţaloby resp. pod bodom 3/ rozsudku súdu prvého stupňa ako pokračovacieho
trestného činu. Išlo by totiţ o posúdenie otázky, či súdy správne aplikovali iné hmotnoprávne
ustanovenie, konkrétne § 89 ods. 19 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, čo obsahovo
spadá pod tento dovolací dôvod.
Dovolanie moţno podať iba z dôvodov taxatívne vymenovaných v ustanovení § 371
Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vţdy uviesť (§ 374 ods. 2 Tr. por.).
Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením
(§ 385 ods. 1 Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej
iniciatívy. Právne fundovanú argumentáciu má zabezpečiť povinné zastúpenie obvineného
obhajcom – advokátom.
Obvinený T. L. v dovolaní nesprávne právne posúdenie skutku pod bodom 3/ výroku
rozsudku súdu prvého stupňa ako čiastkového útoku pokračovacieho trestného činu výslovne
nenamietal, keď ako uţ bolo vyššie uvedené svoju pozornosť sústredil
len na „absenciu oslobodzujúceho výroku.“ Z dôvodov vyššie uvedených sa preto dovolací
súd touto otázkou ďalej nezaoberal.
Obvinený T. L. v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por. nakoniec namietal, ţe ţalované skutky nespáchal, nikomu sa so zbraňou
v ruke nevyhráţal a na nikoho so zbraňou nemieril. V tejto časti dovolania rozoberal
a hodnotil jednotlivé dôkazy, najmä výpovede svedkov a zároveň poškodených
M. Š. a J. Š., ktorí ho zo ţalovanej trestnej činnosti usvedčovali,
pričom ich výpovede označil za nevierohodné, keďţe podľa jeho názoru sú v nich značné
rozpory, ktoré mali byť súdmi vyhodnotené v jeho prospech. Naopak, vyzdvihoval význam
svedeckých výpovedí H., G. a V., ktoré vypovedali v jeho prospech,
no súd ich výpovede označil za nevierohodné. Následne na základe takéhoto vlastného
hodnotenia vykonaných dôkazov predostieral dovolaciemu súdu vlastnú verziu skutkového
deja.
V dovolacom konaní sa obvinený nemôţe úspešne domáhať zmeny právnej
kvalifikácie skutku na podklade iných skutkových zistení, ako sú tie, ktoré ustálili súdy
prvého a druhého stupňa. Takéto tzv. skutkové námietky obsahovo nenapĺňajú nielen
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ale ani ţiaden iný dôvod dovolania.
Obvinený T. L. vykonané dôkazy podrobuje vlastným hodnotiacim úsudkom,
z ktorých následne vyvodzuje iné, neţ súdmi ustálené, za to však pre neho priaznivé,
skutkové zistenia. Evidentne sa teda obvinený T. L. v tejto časti dovolacích námietok
nedomáha posúdenia právnej kvalifikácie ţalovaných skutkov, ale domáha sa revízie
skutkových zistení súdov a v konečnom dôsledku oslobodenia spod obţaloby.
To ale v dovolacom konaní z dôvodu viazanosti dovolacieho súdu skutkovými zisteniami
súdov niţších stupňov nie je moţné. S týmito skutkovými námietkami preto obvinený
T. L. stojí zjavne mimo dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
V dovolacom konaní platí, ţe obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení
a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu
musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné
ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty
stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť
podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por., dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,
bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania
podľa § 371.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe všetkých vyššie uvedených skutočností,
úvah a právnych záverov konštatuje, ţe v trestnej veci obvineného T. L. neboli splnené
zákonné podmienky dovolania, preto s pouţitím § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného
T. L. uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. mája 2012.
JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.
predseda senátu
Vyhotovil : JUDr. Peter Szabo
Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Véghová