Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f22/386330.754369.pdf
PDF · 147.52 KB
No categories available
2Obdo/19/2012
Najvyšší súd 2 Obdo 19/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: S. E. - D., a. s., P., IČO:
X., proti žalovanému: O. S. B. D., G., IČO: X., právne zastúpenému JUDr. S. Z., advokátom,
F. o náhradu škody spôsobenej neoprávneným odberom elektriny vo výške 6 580,80 Eur,
na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. februára 2012, č.
k. 13Cob 239/2011-82, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného o d m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Čadca rozsudkom zo dňa 28. 01. 2011, č. k. 10Cb/33/2010-54 uložil
žalovanému zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 6 480,80 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení
rozhodnutia Okresný súd poukázal na ust. § 39 ods. 1, 2 zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 656/2004 Z.
z.“) a uviedol, že žalobca v konaní preukázal (a žalovaný jeho tvrdenia v konaní nevyvrátil),
že mu ako dodávateľovi elektriny bola spôsobená škoda neoprávneným odberom elektriny
v bytovom dome č. X. v T., podľa zistení žalobcu pri kontrole odberného miesta dňa
11. 11. 2009. Podmienky nároku na náhradu škody, spôsobenej neoprávneným odberom
elektriny, upravuje úprava v ust. § 39 ods. 1, 2 zákona č. 656/2004 Z. z. ako osobitná právna
úprava, vrátane spôsobu výpočtu takto spôsobenej škody v prípade, ak nemožno vyčísliť
skutočne vzniknutú škodu na základe objektívnych a spoľahlivých podkladov, ustanoveného
vyhláškou MH SR č. 154/2005 Z. z., ktorou sa ustanovuje spôsob výpočtu škody, spôsobenej
neoprávneným odberom elektriny. Proti spôsobu výpočtu škody spôsobenej, neoprávneným
odberom elektriny podľa špecifikácie vo faktúre žalobcu zo dňa 29. 11. 2009, vo výške
uplatneného nároku na zaplatenie istiny 6 580,80 Eur, žalovaný v priebehu konania túto
osobitne nenamietal. V prejednávanej veci išlo o nárok na náhradu škody, spôsobenej
neoprávneným odberom elektriny dodanej do bytového domu, t. j. pre potreby jednotlivých
vlastníkov bytov v predmetnom bytovom dome ako odberateľov elektriny v zmysle ust. § 2
písm. b/ bod 20,22 a nasl. zákona č. 656/2004 Z. z., a to vrátane elektriny, spotrebovanej
v spoločných častiach bytového domu, či na prevádzku spoločných priestorov bytového
domu. Pre posúdenie podstatnej (a medzi účastníkmi spornej) právnej otázky o existencii
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov v konkrétnej veci - žalobcu ako dodávateľa elektriny
a žalovaného ako správcu bytového domu, do ktorého bola elektrina dodávaná bez existencie
zmluvného vzťahu s dodávateľom elektriny a bez zabezpečenia merania spotreby takto
dodávanej elektriny, a teda posúdenie otázky tzv. pasívnej legitimácie žalovaného
vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu, okresný súd aplikoval osobitnú právnu úpravu
o náhrade škody, spôsobenej neoprávneným odberom elektriny v spojení s osobitnou právnou
úpravou zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len
„zákon č. 182/1993 Z. z.“). Konštatoval, že zákonná úprava v zákone č. 182/1993 Z. z., ktorej
predmetom je okrem iného úprava práv a povinností vlastníkov bytových domov
a vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytových domoch, v ust. 6 až 10 upravuje
i podmienky správy domu vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome a právne
postavenie správcu. Z hľadiska predmetu sporu v tejto veci okresný súd aplikoval práve tieto
ustanovenia citovaného zákona, v spojení s ust. § 2 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.,
definujúce spoločné zariadenia bytového domu. Postavenie správcu bytového domu, jeho
práva a povinnosti voči vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome sú významné, keď
správca vedie a spravuje samostatné analytické účty za každý spravovaný dom a je oprávnený
na zabezpečenie činností súvisiacich so správou domu, disponovať i s finančnými
prostriedkami, získanými od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, osobitne
s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv domu, ktorým potom i zodpovedá za všetky
škody, vzniknuté v dôsledku neplnenia alebo nedostatočného plnenia povinností,
vyplývajúcich mu zo zákonnej úpravy alebo zo zmluvy o výkone správy. Podrobnejšiu
úpravu práv a povinností správcu upravuje ust. § 8b zákona č. 182/1993 Z. z. definujúc, že
správca vykonáva správu samostatne, v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v dome a na ich účet. Osobitne najmä ust. § 8b ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. výslovne
menuje správcu, ktorý zodpovedá za záväzky vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v dome, vzniknuté pri výkone správy až do výšky splatených úhrad za plnenia alebo do výšky
zostatku fondu prevádzky, údržby a opráv v príslušnom dome, vrátane zodpovednosti
za úhradu záväzkov voči dodávateľom služieb a tovaru (nepochybne vrátane dodávateľa
elektrickej energie), ktoré obstaráva správca v rámci zmluvy o výkone správy. Podľa
zákonného ust. § 8b ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z., najmä jeho druhej vety by vlastníci
bytov alebo nebytových priestorov v dome sami za záväzky zodpovedali iba vtedy a v takom
rozsahu, v ktorom by neboli kryté úhradami za plnenia alebo úhradami preddavkov do fondu
prevádzky, údržby a opráv správcovi - takýto eventuálny dôvod úplného alebo čiastočného
zbavenia sa zodpovednosti za záväzky vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome
v prejednávanej veci žalovaný ako správca v celom priebehu konania netvrdil, nepreukazoval,
ani nepreukázal.
Súd prvého stupňa skonštatoval, že pasívne legitimovanou osobou vo vzťahu
k záväzku vlastníkov bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome ako
odberateľov elektriny, z titulu náhrady škody, spôsobenej neoprávneným odberom elektriny
voči žalobcovi ako dodávateľovi elektriny podľa ust. § 39 ods. 1, 2 zákona č. 656/2004 Z. z.
bol žalovaný ako správca predmetného bytového domu, zodpovedajúci za daný záväzok
podľa ust. § 8b ods. 4 v spojení s ust. zákona č. 182/1993 Z. z. Ďalej považoval za potrebné
vysporiadať sa so žalovaným vznesenou námietkou premlčania, ktorý namieta premlčanie
s odkazom na ustanovenia Obchodného zákonníka tvrdiac, že ku škodovej udalosti došlo v r.
1980 - vychádzajúc zo svedeckej výpovede Ľ. P. (ktorý potvrdil, že sporný elektromer podľa
jeho ciachovania bol namontovaný asi v r. 1980). O. súd uviedol, že vlastníci bytov
v bytovom dome ako odberatelia elektriny v domácnosti, požívajú okrem ochrany
spotrebiteľa podľa všeobecných predpisov o ochrane spotrebiteľa i osobitnú ochranu podľa
ust. § 20 zákona č. 656/2004 Z. z. Žalovaný v tomto smere voči žalobcovi vystupuje ako
pasívne legitimovaná osoba, ktorej postavenie (správcu) je odvodené z postavenia vlastníkov
bytov v bytovom dome. Podľa názoru okresného súdu nemožno prostredníctvom inštitútu
zákonného zastúpenia vlastníkov bytov v bytovom dome ako spotrebiteľov, správcom domu
ako podnikateľom, v súdnom konaní zbaviť týchto práv, ktoré im inak prináležia z titulu
ochrany spotrebiteľa. Podmienky premlčania nároku, keďže zákon č. 656/2004 Z. z.
samostatnú právnu úpravu premlčania neobsahuje, okresný súd posudzoval vychádzajúc
z primárneho vzťahu podľa tomu zodpovedajúcej všeobecne záväznej právnej úpravy
Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľa výhodnejšej. Poukázal na ust. § 106 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka a uviedol, že v prejednávanej veci nemožno za tzv. škodovú udalosť
považovať samotnú montáž sporného elektromera v r. 1980. Vychádzajúc zo súdom zisteného
skutkového stavu veci a predmetu uplatneného nároku je škodovou udalosťou neoprávnený
odber elektriny - svojou povahou ide o prebiehajúci dej (pretrvávajúci protiprávny stav),
pri ktorom škoda vzniká (zvyšuje sa) priebežne, v závislosti od jeho trvania. Žalobca sa
o škode (neoprávnenom odbere elektriny) preukázateľne dozvedel dňa 11. 11. 2009 a podľa
špecifikácie výpočtu výšky škody, postupom podľa ust. § 1 vyhlášky č. 154/2005 Z. z. nárok
na náhradu spôsobenej škody uplatnil za obdobie od 29. 07. 2009 do 11. 11. 2009. Pretože
nárok proti žalovanému žalobca uplatnil návrhom na okresnom súde dňa 14. 04. 2010, stalo
sa tak pred uplynutím subjektívnej dvojročnej i objektívnej trojročnej premlčacej doby podľa
ust. § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k zisteniu škody, i k vzniku škody
za uplatnené obdobie. Námietka premlčania, vznesená žalovaným, bola preto vo vzťahu
k celému uplatnenému nároku žalobcu nedôvodná. Z uvedených dôvodov, po preukázaní
uplatneného nároku žalobcu proti žalovanému čo do jeho základu i výšky, okresný súd
po posúdení námietky žalovaného o nedostatku jeho pasívnej legitimácie a námietky
premlčania nároku, žalobe žalobcu ako dôvodnej v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania
rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1, § 150 ods. 1 O. s. p. Napriek výsledku sporového konania
okresný súd právo na náhradu trov žalobcovi nepriznal z dôvodu § 150 ods. 1 O. s. p. Ako
dôvody hodné osobitného zreteľa posúdil tie skutkové zistenia, ktoré nemali právny význam
pre posúdenie uplatneného nároku a rozhodnutie okresného súdu vo veci samej. Mali však
vypovedaciu hodnotu o okolnostiach vzniku sporu a o správaní sa jeho účastníkov. Menovite
nielen žalovaný pri plnení si povinností, vyplývajúcich mu zo správy bytového domu, ale
i žalobca, z hľadiska všeobecnej zákonnej povinnosti predchádzať škodám v zmysle ust.
§ 415 Občianskeho zákonníka, si počínal benevolentne, pokiaľ od r. 1980, kedy bolo sporné
meracie zariadenie v danom odbernom mieste inštalované, napriek periodicky vykonávaným
kontrolám stavu meracích zariadení inštalovaných v tom istom rozvádzači, prostredníctvom
poverených osôb nezistil takýto závadný protiprávny stav, skôr ako podľa údajov
v služobnom príkaze zo dňa 06. 11. 2009, čím mohol predísť ďalšiemu zvyšovaniu škody
neoprávneným odberom elektriny, a tým možno i vzniku sporu so žalovaným v tejto veci.
Na odvolanie žalovaného odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie
súdu prvého stupňa s tým, že prvý výrok rozsudku správne znie: „Žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi istinu 6 580,80 Eur v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.“
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že základom pre rozhodnutie
odvolacieho súdu bola aplikácia ust. § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožnil so správnosťou záverov prvostupňového súdu tak po skutkovej, ako
aj právnej stránke, dotýkajúcej sa napadnutého výroku rozsudku okresného súdu
a v podrobnostiach odvolací súd na tieto závery odkázal. Len na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia a vo vzťahu k odvolacím dôvodom odvolací súd poukázal na to, že
z vykonaného dokazovania a medzi účastníkmi nebolo sporné, že predmetom uplatneného
nároku žalobcu je nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla neoprávneným odberom
elektriny v odbernom mieste bytový dom č. X. v T., a to pri kontrole odberného miesta dňa
11. 11. 2009. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného odvolací súd poukázal
na vykonané dokazovanie prvostupňovým súdom a z neho vyvodený správny skutkový
a právny záver. Pokiaľ súd prvého stupňa postavenie správcu, a tým jeho pasívnu legitimáciu
odvodzoval z právnej úpravy zákona č. 182/1993 Z. z., konkrétne ust. § 6 ods. 1,
§ 6 ods. 2 písm. a/, b/, vo väzbe na ust. § 8b ods. 1 až 4, a to konkrétne ods. 4, tak právne
posúdenie súdu prvého stupňa, týkajúce sa postavenia žalovaného a jeho pasívnej legitimácie
bolo vecne správne a s týmto posúdením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Je zrejmé,
že žalovaný ako správca bytového domu je osobou, ktorá zabezpečuje pre vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome okrem iného služby spojené s užívaním bytu a nebytového
priestoru, ďalej prevádzku údržby, opravy a udržania spoločných častí domu, spoločných
zariadení domu a je povinný vykonávať správu domu samostatne, v mene vlastníkov bytov
nebytových priestorov na ich účet, ako aj konať pri správe domu za vlastníkov bytov
a zodpovedá za záväzky až do výšky splatených úhrad za plnenia, alebo do výšky zostatku
fondu prevádzky. Pokiaľ zákonná úprava definuje takéto postavenie správcu, jeho
zodpovednosť, pričom správca dôvod úplného alebo čiastočného zbavenia sa zodpovednosti
za záväzky vlastníkov bytov a nebytových priestorov v predmetnom dome nepreukázal,
konštatácia prvostupňového súdu o pasívnej legitimácii žalovaného, vo vzťahu k náhrade
škody spôsobenej neoprávneným odberom elektriny voči žalobcovi, v zmysle osobitnej
právnej úpravy ust. § 39 ods. 1, 2 zákona č. 656/2004 Z. z. bola vecne správna.
Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania žalovaného rovnako sa stotožnil odvolací
súd s posúdením prvostupňového súdu, že za škodovú udalosť nie je možné považovať
samotnú montáž elektromera v roku 1980, ale škodovou udalosťou v zmysle neoprávneného
odberu elektriny bol stav zistený pri vykonaní kontroly dňa 11. 11. 2009, čiže týmto dňom
došlo k zisteniu vzniku škody, spôsobenej neoprávneným odberom elektriny, výška ktorej
bola špecifikovaná postupom podľa vyhlášky č. 154/2005 Z. z. Pretože žalobca uplatnil svoj
nárok za obdobie od 29. 07. 2009 do 11. 11. 2009 a žaloba o náhradu škody, vzniknutej
neoprávneným odberom elektriny bola doručená okresnému súdu dňa 14. 04. 2010, bola
doručená pred uplynutím premlčacej doby stanovenej v ust. § 106 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka. Pokiaľ súd prvého stupňa vyhodnotil námietku premlčania žalovaného so záverom
nedôvodnosti, tak tento záver bol vecne správny. K námietke o neaplikácii ust. § 376
Obchodného zákonníka prvostupňovým súdom, považoval odvolací súd za potrebné
zdôrazniť, že k tomuto žalovaný nesplnenie si svojej povinnosti výlučne konaním žalobcu
bližšie nezadefinoval a v rámci konania pred súdom prvého stupňa ani neuviedol, akým
spôsobom by malo dôjsť k zníženiu nároku žalobcu na náhradu škody. V tejto súvislosti však
odvolací súd poukázal na prevenčnú povinnosť v zmysle ust. § 415 Občianskeho zákonníka
aplikovateľného cez ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorá sa vzťahuje tak na žalobcu,
ako i žalovaného. Práve správanie sa sporových strán a okolnosti vzniku sporu vyústili
do rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti trov prvostupňového konania, keď okresný súd
pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania aplikoval ust. § 150 ods. 1 O. s. p.
Zrejmá chyba v písaní pri uvedení priznanej sumy vo výroku rozsudku okresného
súdu, namiesto sumy 6 480,80 Eur bola odstránená napadnutým rozsudkom, jeho výrokom,
v ktorom je uvedená správna suma 6 580,80 Eur.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s ust. § 142 ods. 1, § 150 ods. 1 O. s. p. V zhode so záverom prvostupňového súdu,
i odvolací súd v danom prípade videl dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. V tomto prípade odvolací súd
rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že
žalobca bol úspešným účastníkom odvolacieho konania.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktoré odôvodnil ust. § 237
písm. f/ O. s. p. Uviedol, že za porušenie práva na spravodlivé konanie treba považovať aj
nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavka na riadne odôvodnenie
rozsudku súdu je upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., ktoré platí aj pre odvolacie konanie.
Žalovaný sa domnieva, že vadou nedostatočného odôvodnenia je postihnuté napadnuté
rozhodnutie.
Dovolateľ sa ďalej nestotožňuje s procesným postupom odvolacieho súdu, ktorý súd
s poukazom na ust. § 222 ods. 3 O. s. p. v spojení s ust. § 164 O. s. p. opravil prvý výrok
rozsudku súdu prvého stupňa. Žalovaný má za to, že týmto postupom mu odňal možnosť
konať pred súdom a podľa žalovaného je napadnuté rozhodnutie z tohto dôvodu zmätočné.
Žalovaný v podanom dovolaní zdôraznil, že v priebehu konania namietal svoju
pasívnu legitimáciu, nakoľko spotrebovanú elektrickú energiu neodberal, ale skutočnými
odberateľmi boli vlastníci bytov a nebytových priestorov daného bytového domu. Bolo
preukázané, že túto spotrebovanú elektrickú energiu (nemeranú) odoberali vlastníci tohto
bytového domu, táto energia slúžila na prevádzku spoločných zariadení bytového domu,
ktorých spoluvlastníkmi sú jednotliví vlastníci bytového domu. Touto námietkou žalovaného
sa súdy podľa dovolateľa nezaoberali. Dodal, že pokiaľ by jeho pasívna legitimácia bola daná,
tak navrhoval žalobcovi náhradu škody podľa ust. § 376 Obchodného zákonníka nepriznať.
V tejto súvislosti žalovaný okrem iného aj na pojednávaní uvádzal, že žalobca nemá nárok
na náhradu škody, ak nesplnenie povinnosti zmluvnej strany bolo spôsobené konaním
poškodenej strany. Žalovaný konkretizoval, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť
vyfakturovať skutočné odobraté množstvo. Ani touto skutočnosťou sa súdy v konaní podľa
dovolateľa nezaoberali. Podľa žalovaného nemá oporu vo vykonanom dokazovaní ani
konštatovanie súdu, že žalovaný netvrdil, nepreukazoval a ani nepreukázal eventuálny dôvod
úplného, alebo čiastočného zbavenia sa zodpovednosti za záväzky.
Vzhľadom na vyššie uvedené, navrhuje dovolateľ, aby dovolací súd napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a uložil žalobcovi povinnosť
nahradiť trovy dovolacieho konania žalovaného.
Žalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie bolo podané účastníkom konania včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O. s. p.), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust.
§ 238.
Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky
rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo
na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že
dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád, uvedených
v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade
prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti,
v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237
O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242
ods. 1 O. s. p.). V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí
niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie
nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust.
§ 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad
rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa
odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
rozsudok prvostupňového súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pričom
odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie nie je prípustné.
Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238
O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
Dôvody (prípustnosti a opodstatnenosti) dovolania dovolací súd neposudzuje len
podľa toho, ako boli slovne vyjadrené (naformulované), ale predovšetkým podľa obsahu tohto
opravného prostriedku (ust. § 41 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 243c O. s. p.).
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia žalovaného, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,
právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu, i k právnej stránke veci.
Dovolateľ okrem iného tvrdí a za vadu v zmysle ust. § 237 O. s. p. aj považuje, že
odvolací súd v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku opravil výrok súdu prvého
stupňa, ktorým postupom podľa dovolateľa obišiel ust. § 164 O. s. p.
Rozsudkom sa rozhoduje o veci samej (ust. § 152 ods. 1 O. s. p.). V rozsudku súd
vyjadruje svoj právny názor na vec, ktorú prejednáva. Rozsudok je povinný vždy verejne
vyhlásiť (ust. § 156 ods. 1 O. s. p.). Vyhlásenie rozsudku spočíva vo verejnom oboznámení
účastníkov a prítomných osôb s úplným znením výroku, ďalej vo vysvetlení dôvodov
rozhodnutia a v poskytnutí poučenia o opravnom prostriedku.
Vyhlásením sa výrok rozsudku stáva pre súd záväzným (ust. § 156 ods. 4 O. s. p.).
Viazanosť súdu vyhláseným výrokom rozsudku znamená, že súd už nemôže rozhodnúť inak,
než rozhodol, a že v písomnom vyhotovení rozsudku sa nesmie v žiadnom smere odchýliť
od výroku, ktorý ústne predniesol pri vyhlásení rozsudku a ktorý uviedol v zápisnici
o hlasovaní. Ak by v písomnom vyhotovení došlo k rozporu, spočívajúcemu v nejakej chybe
v písaní, počítaní alebo k inej zrejmej nesprávnosti, možno dosiahnuť nápravu opravou
rozsudku (ust. § 164 O. s. p.).
Opravné rozhodnutie sa vydáva v podstate v jednoduchom konaní, ako to vyplýva
z ustanovenia § 164 O. s. p., podľa ktorého „Súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku
chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie,
ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné
uznesenie nenadobudne právoplatnosť“; t. j. skutkovo vychádza už iba zo „zrejmých
nesprávností“, teda v tomto konaní sa už dokazovanie spravidla nevykonáva.
Opraviť rozhodnutie súdu podľa ust. § 164 O. s. p. je možné len v prípadoch, že ide
o zrejmé chyby v písaní a počítaní, ďalej o také chyby, ktoré sú zrejmými nesprávnosťami
podobného pôvodu, ako chyby v písaní a počítaní, t. j., ku ktorým došlo len zjavným
a okamžitým zlyhaním duševnej alebo i mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo
k vyhotoveniu rozhodnutia, a ktoré sú každému zrejmé. Zrejmosť v tomto smere vyplýva
najmä z porovnania výroku rozhodnutia s jeho odôvodnením, prípadne aj z iných súvislostí.
Za podmienok ustanovených § 164 O. s. p. môže odvolací súd nariadiť aj opravu
napadnutého rozhodnutia (ust. § 222 ods. 3 O. s. p.).
Pokiaľ je odvolanie podané včas, odvolací súd tieto zrejmé nesprávnosti odstráni buď
sám v rozhodnutí o odvolaní, ktorým napadnuté rozhodnutie potvrdzuje alebo mení, prípadne
v zmysle citovaného ustanovenia § 222 ods. 3 O. s. p. môže nariadiť prvostupňovému súdu
opravu napadnutého rozhodnutia. V takomto prípade vráti spis prvostupňovému súdu, ktorý
ho predloží odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní znovu až po uplynutí odvolacej
lehoty plynúcej v zmysle citovaného ustanovenia § 204 ods. 1 O. s. p. od doručenia
opravného uznesenia.
Možnosť odvolacieho súdu nariadiť opravu napadnutého rozhodnutia sa mení na jeho
povinnosť iba v prípade, ak zistí, že odvolanie proti rozhodnutiu, ktoré vo výroku vyžaduje
opravu, bolo podané oneskorene. Vyžaduje to zásada spravodlivej ochrany práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania, vyplývajúca z ustanovenia § 1 O. s. p.
V danom prípade bolo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podané včas,
z ktorého dôvodu mohol odvolací súd zrejmú nesprávnosť v písaní odstrániť sám priamo
v rozhodnutí o odvolaní, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, zastáva názor, že prvý výrok
súdu prvého stupňa ohľadom istiny v sume 6 480,80 Eur trpel zrejmou chybou pri jeho
písomnom vyhotovení, pretože z vyhláseného výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa
i z písomného vyhotovenia odôvodnenia je jednoznačne zrejmé, že súd pri rozhodovaní
vychádzal z návrhu o zaplatenie istiny vo výške 6 580,80 Eur. Výrok súdu prvého stupňa
i v kontexte jeho odôvodnenia, preto napĺňa skutkovú podstatu pre rozhodnutie podľa ust.
V súvislosti s námietkou dovolateľa, že odvolací súd vykonal opravu rozsudku súdu
prvého stupňa priamo rozhodnutím o odvolaní, dovolací súd poukazuje na prvú vetu ust.
§ 167 ods. 1 O. s. p., podľa ktorej vety, ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd
uznesením.
Odvolací súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok; inak
rozhoduje uznesením (ust. § 223 O. s. p.).
V prípade napadnutého rozhodnutia je v zmysle uvedeného formou rozhodnutia
rozsudok, preto správne odvolací súd rozhodol formou rozsudku rešpektujúc ust. § 167 ods. 2
O. s. p., keď v rozsudku vykoná opravu, má charakter uznesenia.
Ak teda odvolací súd v danom prípade v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku
uviedol opravenú výšku 6 580,80 Eur, než ktorú v písomnom vyhotovení rozsudku súd
prvého stupňa uviedol vo výške 6 480,80 Eur, nie je táto nesprávnosť dôsledkom
znemožnenia realizácie niektorého procesného oprávnenia dovolateľa, a preto ani nejde
o procesnú vadu konania v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
V predmetnej veci odvolací súd prijal názor, že rozhodnutie súdu prvého stupňa trpí
chybou, ktorú by bolo potrebné odstrániť. S týmto názorom sa dovolací súd stotožňuje
a zároveň konštatuje, že zrejmú chybu v písaní opravil odvolací súd priamo napadnutým
rozhodnutím v súlade s ust. § 222 ods. 3 O. s. p. v spojitosti s ust. § 164 O. s. p. Odvolací súd
preto v tejto súvislosti pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi
predpismi a dovolateľovi neznemožnil uplatniť procesné práva, priznané mu právnym
poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Dovolací súd k námietke dovolateľa ohľadom nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti
má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový
stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.
Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci
vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v súlade s ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 211 ods. 2 O. s. p. obsahuje všetky náležitosti kladené
zákonom.
V odôvodnení rozhodnutia je uvedený rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísaný priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré súd aplikoval na prejednávaný
prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Dovolací súd ďalej konštatuje, že odvolací súd sa v napadnutom rozsudku neobmedzil
len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa ust. § 219
ods. 2 O. s. p., na ktoré ustanovenie v napadnutom rozhodnutí poukázal, nakoľko odvolací
súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa napadnuté rozhodnutie
doplnil.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd zaoberal okrem iného aj
argumentáciou žalovaného ohľadom jeho námietky o neaplikovaní ust. § 376 Obchodného
zákonníka, preto ho nemožno považovať ani za arbitrárne.
Nemožno preto vyvodiť, že dovolateľovi postupom súdu bolo odňaté právo konať
pred súdom.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho
dovolanie odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Úspešnému žalobcovi vzniklo podľa ust. § 243b ods. 4 v spojení s ust. § 224 ods. 1
O. s. p. právo na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací súd žalobcovi nepriznal
náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní mu žiadne trovy konania
nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. júna 2012
JUDr. Beata Miničová, v. r .
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová