Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
193/386326.d1b390.pdf
PDF · 142.46 KB
No categories available
2Obdo/15/2012
Najvyšší súd 2 Obdo 15/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. J. P., advokát, U.,
právne zast. JUDr. D. A., advokátom, U., proti ţalovanému O. D., právne zast. JUDr. I. R.,
advokátkou, Š., v konaní o zaplatenie 4 061,94 Eur (122 370,-- Sk) s príslušenstvom,
na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. októbra 2011,
č. k. 2Cob/70/2011-238, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovaného o d m i e t a .
Ţalovaný je povinný nahradiť ţalobcovi trovy právneho zastúpenia dovolacieho
konania vo výške 317,32 Eur na účet jeho právneho zástupcu.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Michalovce rozsudkom zo dňa 09. 07. 2008, č. k. 18Cb/42/2006-167
zaviazal ţalovaného na zaplatenie sumy 122 370,-- Sk s 13% úrokom z omeškania
od 04. 01. 2003 do zaplatenia a 4% úrokom z omeškania ročne z istiny 23 200,-- Sk
od 04. 01. 2003 do zaplatenia, 4% úrokom z omeškania ročne z istiny 5 000,-- Sk
od 11. 02. 2003 do zaplatenia, 4% úrokom z omeškania ročne z istiny 5 000,-- Sk
od 11. 03. 2003 do zaplatenia, 4% úrokom z omeškania ročne z istiny 5 000,-- Sk
od 11. 04. 2003 do zaplatenia a trov konania vo výške 95 108,-- Sk na účet právneho
zástupcu. Súd zistil, ţe medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o poskytnutí právnej pomoci
dňa 01. 04. 2002, na základe ktorej sa ţalobca ako komerčný právnik zaviazal poskytovať pre
ţalovaného právnu pomoc vo veciach vyplývajúcich z právnych vzťahov tak, ako je to
dohodnuté v čl. I. zmluvy. V čl. II. písm. a/ bolo dohodnuté, ţe výška a spôsob odmeny sa
riadi vyhláškou č. 163/2002 Z. z. a ţe ţalovaný zaplatí ţalobcovi za poskytnuté právne sluţby
okrem zastupovania vo veciach súdnych a exekučných paušálnu odmenu vo výške 5 000,-- Sk
mesačne a 800,-- Sk mesačného paušálu na účelné vynaloţenie výdavkov. Ďalej bolo v čl. II.
písm. b/ bod 2 dohodnuté, ţe vo veciach a prípadoch, ktoré nie sú zahrnuté pod bodmi a/ a b/
a vo veciach, kedy odmena za jeden úkon presahuje odmenu 5 000,-- Sk, sa odmena určí
po vzájomnej dohode s primeraným pouţitím zmluvy a vyhlášky č. 163/2002 Z. z. V čl. II.
písm. c/ bolo dohodnuté, ţe ţalovaný poskytne ţalobcovi odmenu v zmysle čl. II. písm. a/
vţdy do 10. dňa beţného kalendárneho mesiaca za predchádzajúci mesiac a odmenu podľa čl.
II. písm. b/ bod 1, 2 poskytne ţalovaný po predloţení príslušného dokladu o ukončení veci
a vyúčtovaní. V čl. IV. bolo dohodnuté, ţe zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú, s účinnosťou
od 01. 04. 2002 s tým, ţe môţe byť ukončená dohodou, prípadne výpoveďou v trojmesačnej
výpovednej lehote, pričom výpoveď začína plynúť od 1. dňa nasledujúceho mesiaca
po doručení výpovede. Vychádzajúc z čl. II. písm. b/ bola dohodnutá tarifná odmena
za poskytnutie právnej pomoci zo dňa 02. 05. 2002. V zmysle čl. I. tejto dohody bolo
dohodnuté, ţe ţalobca bude zabezpečovať kompletné exekučné konanie na vymoţenie
daňovej pohľadávky vo výške 1 462 973,-- Sk voči daňovému dlţníkovi – R. D. D., a to
v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. V článku II. tejto dohody bolo dohodnuté, ţe vychádzajúc
z článku II. písm. b/ bod 2 a vyhlášky č. 591/2002 Z. z. a na náročnosť právnej pomoci sa
klient a komerčný právnik dohodli na tarifnej odmene podľa hodnoty veci príslušného
právneho úkonu (§ 12, § 13 citovanej vyhlášky) a komerčný právnik má nárok
na odmenu po vymoţení (aj čiastočnom) pohľadávky. V súvislosti s touto dohodou ţalobca
zabezpečil a vymohol daňovú pohľadávku. Po ukončení právnych sluţieb vyúčtoval faktúrou
č. 26/2002 zo dňa 30. 12. 2002 odmenu vo výške 214 269,-- Sk, z ktorej ostala sporná
uplatnená suma. Súd na námietku ţalovaného povaţoval zmluvu o právnej pomoci
z 01. 04. 2002 za určitú a zrozumiteľnú, k čomu dospel gramatickým a logickým výkladom
podľa ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka z umiestnenia bodu 2 v samotnej zmluve, ktorý
podľa jeho názoru treba vykladať tak, ţe čo nie je upravené v čl. II. písm. a/, b/ sa odmena
určí postupom podľa čl. II., písm. b/ bod 2. Podľa názoru súdu pre deň, kedy došlo
k účinnému uzavretiu zmluvy, nie je rozhodujúci dátum, ktorý je uvedený na zmluve, resp.
pokiaľ dátum nie je uvedený, ale rozhodujúce je, kedy skutočne došlo k uzavretiu dohody.
V danom prípade logicky mohlo dôjsť k podpísaniu a uzavretiu dohody aţ následne po tom,
keď bola zverejnená vyhláška č. 591/2002 Z. z. v zbierke zákonov, teda po 15. 10. 2002, keď
túto vyhlášku mali účastníci dohody k dispozícii. V tejto dohode v čl. II. bolo dohodnuté, ţe
tarifná odmena bude účtovaná podľa hodnoty príslušného právneho úkonu (§§ 12-13 vyhl. č.
591/2002 Z. z.) Komerčný právnik má nárok na odmenu po vymoţení (aj čiastočne)
pohľadávky. V konaní bolo preukázané, ţe pohľadávky – exekúcia bola čiastočne vymoţená.
Po preskúmaní všetkých úkonov právnej pomoci dospel súd k záveru, ţe všetky úkony sú
účelné na vymoţenie daňovej pohľadávky, keďţe zákon s nimi spája konkrétne dôsledky
pre účely daňového exekučného konania. Uviedol, ţe v danom prípade sa nejedná o úkony
právnej pomoci v sporovom konaní, ktorých účelnosť je potrebné posudzovať vo vzťahu
k druhému účastníkovi konania, či moţno od neho spravodlivo poţadovať, aby nahradil
vzniknuté trovy úspešnému účastníkovi konania. Kritérium účelnosti úkonu právnej pomoci,
na ktorý poukazuje ţalovaný, podľa ktorého je potrebné skúmať odbornú a tvorivú schopnosť
advokáta pri vynaloţení úkonu právnej pomoci, nie je v samotnej vyhláške č. 591/2002 Z. z.
uvedené ako kritérium účelnosti právneho úkonu, a preto je bez právneho významu. Naopak
samotná vyhláška umoţňuje posudzovať pojem úkonu právnej pomoci voľnejšie, čo vyplýva
z ust. § 16 ods. 4 citovanej vyhlášky, podľa ktorého za úkony právnej pomoci, ktoré nie sú
uvedené v ods. 1 a 2, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom
najbliţšie. Podľa názoru súdu rozhodujúcim kritériom pre posúdenie, či sa jedná o úkon
právnej pomoci, je skutočnosť, ţe sa jedná o úkon vo veci samej, čo v danom prípade bolo
naplnené a či s týmto úkonom zákon spája následky pre vymoţenie daňovej pohľadávky, čo
bolo taktieţ splnené. Tvrdenie ţalovaného, ţe úkony správcu dane po neúspešnej draţbe sú
v rozpore so zákonom, sú ničím neodôvodnené, keďţe samotný zákon o správe daní naopak
predpokladá takéto úkony v časti 7 zákona. Za námietku bez právneho významu povaţoval
súd tieţ námietku ţalovaného, ţe súd by mal brať do úvahy pri posudzovaní trov konania
záujem O., keďţe O. je v rovnakom postavení ako kaţdý iný účastník obchodného vzťahu.
Súd mal za to, ţe pokiaľ ţalovaný uzavrel dohodu o právnej pomoci, musel si byť vedomý
následkov z nej plynúcich. Zmenou štatutárneho zástupcu ţalovaného sa nijako nemôţu
zmeniť práva a povinnosti, vyplývajúce z dohody o právnej pomoci z 02. 05. 2002. Ďalším
dôkazom, ţe ţalovaný nemal námietky proti úkonom právnej pomoci, za ktoré poţaduje
ţalobca odmenu, je skutočnosť, ţe ţalobca podaním z 19. 11. 2004 vyšpecifikoval tieto
právne úkony, ktoré ţalovaný nijako nerozporoval. Z uvedených dôvodov súd zaviazal
ţalovaného zaplatiť čiastku 122 370,-- Sk, ktorá predstavuje rozdiel medzi uţ priznanou
čiastkou 91 899,-- Sk a fakturovanou sumou 214 269,-- Sk. Úrok z omeškania priznal
ţalobcovi podľa ust. § 369 a § 502 Obchodného zákonníka po zistení úrokových sadzieb
v sídle banky ţalovaného. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, v ďalšom konaní
napadnutým rozhodnutím rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd konštatoval,
ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade
s ust. § 132 O. s. p., vec správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol. Odvolací súd
v napadnutom rozhodnutí poukázal na rozsiahle odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa, s ktorým sa stotoţnil (ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Súd prvého stupňa podľa odvolacieho
súdu v súlade s ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka posúdil právne úkony účastníkov
konania a ich gramatickým a logickým výkladom správne dospel k záveru o ich platnosti
a obsahu a tieţ správne konštatoval, ţe ţalovaný má v konaní postavenie ako kaţdý iný
účastník konania. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie, ktoré odôvodnil tým,
ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Dovolateľ zdôraznil, ţe
medzi vydaním uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 16. 03. 2009 a napadnutým rozsudkom
toho istého súdu zo dňa 19. 10. 2011, nenastala ţiadna skutočnosť, ktorá by priniesla nové
poznatky o skutkovom stave, ani nedošlo k zmene právnej úpravy, spôsobilej viesť
k takémuto zvratu v skutkovom a právnom posúdení veci odvolacím súdom, ktoré znamená
úplné popretie jeho skutkových a právnych záverov z uznesenia zo dňa 16. 03. 2009.
Dovolateľ poukázal na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorým rozhodnutím sa
rušilo skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia.
Za tohto právneho stavu je preto podľa dovolateľa napadnuté rozhodnutie nezrozumiteľné,
nepreskúmateľné a nezdôvodnené. Dovolateľ má za to, ţe z napadnutého rozhodnutia nie je
moţné nijako zistiť, akými právnymi úvahami sa odvolací súd riadil, keď dospel
ku skutkovým a právnym záverom priamo protikladným, oproti svojim záverom, vysloveným
skoršie. V dovolaní dovolateľ poukázal aj na to, ţe odvolací súd sa nevyrovnal ani so ţiadnou
z odvolacích námietok, uvedených v odvolaní zo dňa 02. 09. 2008.
Dovolateľ uviedol, ţe so zreteľom na zásadu rovnosti účastníkov konania, ktorá
vyplýva nielen z čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale je inkorporovaná explicitne
v Občianskom súdnom poriadku v ust. § 18, musí odôvodnenie rozhodnutia napĺňať zákonné
poţiadavky, a tým rešpektovať právo účastníkov konania bez ohľadu na to, v prospech
ktorého účastníka je takéto rozhodnutie vynesené. Preto dovolateľ navrhuje napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolateľ si uplatnil aj
náhradu trov dovolacieho konania.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, ţe napadnutý rozsudok
je potrebné posúdiť vo vzájomnej súvislosti s predchádzajúcimi rozhodnutiami. Poukázal
na uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 29. 02. 2008, č. k. 2Cob/154/2007-143, v ktorom
uznesení odvolací súd vyslovil svoj právny názor a náleţite vysvetlil súdu prvého stupňa, ako
v konaní ďalej postupovať a v akom smere je potrebné doplniť dokazovanie. Okrem iných
uviedol, ţe ak bola medzi účastníkmi dohodnutá výška odplaty tak, ţe ţalobca má nárok
na tarifnú odmenu podľa hodnoty veci príslušného právneho úkonu, je úlohou súdu posúdiť,
ktorý z právnych úkonov právnej pomoci, účtovaných ţalobcom, bol účelný na vymoţenie
daňovej pohľadávky. Ďalej podľa vyššie uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu, súd
prvého stupňa pochybil, keď pri rozhodnutí o úroku z omeškania vychádzal zo správy NBS
o výške úrokových sadzieb za úvery poskytované v roku 2003. Ak súd prvého stupňa
rozhodol tak, ţe v súlade so zmluvou o právnej pomoci a dohodou zo dňa 02. 05. 2002 priznal
ţalobcovi časť uplatneného nároku, potom aj o úrokoch z omeškania, prislúchajúcich
k tomuto nároku, mal rozhodnúť s ohľadom na výšku úrokov, poţadovaných za úvery
poskytované bankami v sídle dlţníka v čase uzavretia zmluvy, nie v čase splatnosti faktúry.
Následne súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom zo dňa 09. 07. 2008, č. k.
18Cb/42/2006-167 a v rozhodnutí posúdil kaţdú listinu a úkony s označením príslušného
zákonného ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, ako aj účelnosť
úkonu v súvise s ust. § 16 ods. 4 vyhlášky č. 591/2002 Z. z. Ţalobca má za to, ţe popísanie
odvolacích dôvodov proti rozsudku súdu prvého stupňa a výstiţné a stručné vyhodnotenie
podstatného odvolacieho dôvodu, nie je odňatím moţnosti ţalovaného konať pred súdom, ani
porušením práva na súdnu ochranu. V tejto súvislosti poukázal na konštantnú judikatúru
v dovolacom konaní (Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 372/06 z 29. 03. 2007, sp. zn. I. ÚS 243/07
z 19. 06. 2008, sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, ako aj Uznesenia ÚS SR
sp. zn. IV. ÚS 350/09 a sp. zn. III. ÚS 152/2010). Ţalobca je preto toho názoru, ţe nie sú
splnené zákonné podmienky na dovolanie a dodal, ţe ţalovaný celú uplatnenú a súdom
priznanú pohľadávku ţalobcovi zaplatil. Na základe uvedených skutočností navrhuje ţalobca
dovolanie ţalovaného odmietnuť a rozhodnúť o trovách dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.). Dospel pritom k záveru, ţe z hľadiska jeho prípustnosti
neboli splnené zákonné podmienky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú
ustanovenia § 237 aţ § 239 O. s. p.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí z niektorou z vád uvedených v ust.
§ 237 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti
podľa ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho
súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto
pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je
v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad
rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci a tieţ v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
V danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust.
§ 238 O. s. p., pretoţe odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a prípustnosť
dovolania nevyslovil.
Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia ţalovaného, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať
pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne
dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,
právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe nie je dôvodná námietka dovolateľa, týkajúca sa
nezrozumiteľnosti, nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré
skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Vyššie citované ustanovenie bolo zavedené novelou Občianskeho súdneho poriadku
vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, a z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, ţe zákonodarca ním „reaguje
na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy
odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov.
V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý
rozsudok a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti
napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotoţňuje “.
Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.
Súd prvého stupňa okrem iného uviedol, ţe gramatickým a logickým výkladom podľa
ust. § 35 ods. 2 Obč. zák. z umiestnenia bodu 2 zmluvy o právnej pomoci zo dňa 01. 04. 2002
dospel k záveru, ţe ust. článku II. písm. b/ bod 2 treba povaţovať za dostatočne určité
a zrozumiteľné a treba ho vykladať tak, ţe čo nie je upravené v článku II. písm. a/, b/ 1 sa
odmena určí postupom podľa článku II. písm. b/ 2. S poukazom na ust. § 44 ods. 2
Obchodného zákonníka súd prvého stupňa dodal, ţe v danom prípade chýba jednoznačný
konsenzus oboch účastníkov ústnej zmluvy, keďţe cca. 20% vymoţenej istiny môţe
znamenať účtovanie odmeny aj nad 20%, pričom bývalý starosta uviedol, ţe bola dohoda
na 20%. Podľa názoru súdu prvého stupňa pre deň, kedy došlo k účinnému uzavretiu zmluvy
nie je rozhodujúci dátum, ktorý je uvedený na zmluve, resp. pokiaľ dátum nie je uvedený, ale
rozhodujúce je, kedy skutočne došlo k uzavretiu dohody. V danom prípade preto logicky
mohlo dôjsť k podpísaniu a uzavretiu dohody aţ následne po tom, keď bola zverejnená
vyhláška č. 591/2002 Z. z. v Zbierke zákonov, teda po 15. 12. 2002. Súd prvého stupňa
v konaní taktieţ skúmal účelnosť jednotlivých úkonov v počte 16 úkonov, ktoré tvoria prílohu
faktúry č. 26/2002. Po preskúmaní všetkých úkonov právnej pomoci dospel súd prvého stupňa
k záveru, ţe všetky tieto úkony sú účelné na vymoţenie daňovej pohľadávky, keďţe zákon
s týmito úkonmi spája konkrétne dôsledky pre účely daňového exekučného konania. Podľa
názoru súdu prvého stupňa rozhodujúcim kritériom pre posúdenie, či sa jedná o úkon právnej
pomoci je skutočnosť, ţe sa jedná o úkon vo veci samej, čo v danom prípade bolo naplnené
a či s týmto úkonom zákon spája následky pre vymoţenie daňovej pohľadávky, čo bolo
taktieţ splnené. Súd prvého stupňa zároveň dodal, ţe námietka ţalovaného ohľadom
posudzovania trov konania so zameraním sa na záujem O., je bez právneho významu, keďţe
O. je v rovnakom postavení ako kaţdý iný účastník obchodného vzťahu.
S odôvodnením súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Odvolací súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dodal, ţe súd prvého stupňa v súlade s ust. § 35 ods. 2
Občianskeho zákonníka posúdil právne úkony účastníkov konania a ich gramatickým
a logickým výkladom správne dospel k záveru o platnosti a obsahu a tieţ správne konštatoval,
ţe ţalovaný má v konaní postavenie ako kaţdý iný účastník konania.
Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2
O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať ani to, ţe odvolací súd neodôvodnil
napadnuté rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného, resp. ţe dospel k odlišným skutkovým
a právnym záverom, ako vo svojom skoršom rozhodnutí zo dňa 16. 03. 2009 (č. l. 196 spisu),
ktoré rozhodnutie bolo uznesením dovolacieho súdu zo dňa 17. 02. 2001 zrušené (č. l. 227
spisu). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pre úplnosť dovolací súd dodáva, ţe odvolací súd v napadnutom rozhodnutí stručným
konštatovaním a právnym záverom na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého
stupňa, sa vysporiadal s namietanou neplatnosťou zmluvy o právnej pomoci zo dňa
01. 04. 2002, ako aj s druhom a výškou odmeny, keďţe k tomu dospel gramatickým
a logickým výkladom a zároveň vyslovil, ţe v tomto vzťahu ţalovaná O. má v konaní
postavenie ako kaţdý iný účastník konania. Reagoval tak na argumenty ţalovaného
v odvolaní, ktoré skutkovo a právne zhodnotil súd prvého stupňa v rozhodnutí, ktoré nie je
zjavne neodôvodnené a nie je ho moţné povaţovať ani za arbitrárne.
Zákonodarcom upravenou fakultatívnou moţnosťou odvolacieho súdu, obmedziť sa
v odôvodnení potvrdzujúceho napadnutého rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto vo svetle judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, nedošlo v danom prípade
k porušeniu práva účastníka občianskeho súdneho konania (ţalovaného) na riadne
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu.
Dovolací súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, ţe ţalovaný nebol
postupom súdu prvého stupňa, ako ani odvolacieho súdu, vylúčený z realizácie procesných
práv, daných Občianskym súdnym poriadkom. Za týchto okolností tvrdenie ţalovaného, ţe
mu postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, nie je opodstatnené.
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia ţalovaným
tvrdenej procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a ţe najavo nevyšla ani ţiadna
iná vada uvedená v ust. § 237 O. s. p., dovolací súd v ďalšom vychádzal z toho, ţe
prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno z ust. § 237 O. s. p. vyvodiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovaného odmietol podľa ust.
§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Úspešnému ţalobcovi vzniklo podľa ust. § 243b ods. 4 v spojení s ust. § 224 ods. l
O. s. p. právo na náhradu trov dovolacieho konania. Trovy dovolacieho konania predstavujú
2x úkon právnej sluţby (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie) po 151,03 Eur a 2x
reţijný paušál po 7,63 Eur podľa ust. § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, písm. c/ a § 16 ods. 3
Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb, t. j. celkom trovy dovolacieho konania v sume 317,32 Eur. Dovolací súd ţalobcovi
náhradu dovolacích trov priznal a uloţil ţalovanému ich zaplatiť. Právnemu zástupcovi
ţalobcu vyčíslené DPH Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal, pretoţe tento nedoloţil,
ţe je jej platiteľom.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. júna 2012
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová