Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
768/384321.f6f52d.pdf
PDF · 137.41 KB
No categories available
5Cdo/48/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 48/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. F., zastúpeného JUDr.
I.H., advokátom v K., proti ţalovanej J. P.P., zastúpenej JUDr. I.Š., advokátom vo SS.,
o zaplatenie 16 178,39 € s príslušenstvom, o návrhu na vydanie predbežného opatrenia,
vedenej na Okresnom súde P. pod sp.zn. 29 C 174/2011, o dovolaní ţalovanej proti uzneseniu
Krajského súdu v P. z 29. septembra 2011, sp.zn. 1 Co 100/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovanej o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd P. uznesením z 1. augusta 2011, č.k. 29 C 174/2011-47 zamietol návrh na
nariadenie predbeţného opatrenia, ktorým sa ţalobca domáhal uloţenia povinnosti ţalovanej
zdrţať sa predaja alebo ďalšieho nakladania s nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. X. kat.
úz. P.. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 76 ods. 1
a § 102 ods. 1 O.s.p. tým, ţe ţalobca nepreukázal naliehavosť potreby dočasnej úpravy
vzájomných vzťahov účastníkov konania neosvedčením ohrozenia práva alebo výkonu
rozhodnutia, keď nepreukázal, ţe ţalovaná vykonáva akékoľvek faktické alebo právne kroky
pri nakladaní so svojim majetkom, ktoré môţu vyvolať dôvodnú obavu ohrozenia budúceho
výkonu rozhodnutia vo vzťahu uplatneného nároku u ţalobcu a zároveň koná toho času
nehospodárne pri nakladaní so svojim majetkom a to čerpaním finančných prostriedkov
z nebankových subjektov.
Krajský súd v P. na odvolanie ţalobcu uznesením z 29. septembra 2011, sp.zn. 1 Co
100/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť
zdrţať sa predaja, darovania a zámeny, prenájmu, vloţenia nehnuteľnosti ako majetku do
obchodnej spoločnosti, vypoţičania, zriadenia vecného bremena, zriadenia záloţného práva
alebo zabezpečovacieho prevodu práva k nehnuteľnostiam a to k parcele č. X.ostatné
22
plochy o výmere 99 m, parcele č. X. zastavané plochy a nádvoria o výmere 372 m, parcele
2
č. X. záhrady o výmere 727 ma k rodinnému domu súp. č. X. postavenému na parcele č. X.,
zapísaným na LV č. X. kat. úz. P.. Zároveň vyslovil, ţe toto predbeţné opatrenie bude trvať
do právoplatného skončenia konania vo veci
29 C 174/2011 Okresného súdu P.. Mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový
stav, najmä pokiaľ ide o predmet tohto konania, okolnosť, ţe ţalobca ako veriteľ uplatňuje
svoje práva na základe neplatnosti zmluvy o pôţičke, ktorou poţičal ţalovanej sumu
39 832,70 €, pričom neplatnosť tejto zmluvy vrátane zabezpečenia pohľadávky bola určená
rozsudkom Okresného súdu P. z 21. apríla 2010 sp.zn. 11 C 218/2009 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v P. z 26. mája 2011 sp.zn. 8 Co 97/2010. Nesúhlasil však s argumentáciou
prvostupňového súdu spočívajúcou v tom, ţe ţalobca pred poskytnutím vysokej finančnej
sumy nedostatočne skúmal schopnosti a moţnosti poskytnuté finančné prostriedky splácať na
strane ţalovanej. Táto argumentácia nie je právne významná a nemôţe obstáť ako
odôvodnenie zamietnutia návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia. Konštatoval, ţe je
potrebné súhlasiť so všetkou argumentáciou uvedenou v odvolaní ţalobcu, ktorá spočíva
v tom, ţe súdne konanie v občianskoprávnych veciach trvá spravidla dlhší čas, pričom inštitút
predbeţného opatrenia slúţi práve na zabezpečenie toho, aby v prípade, ţe nedôjde
k dobrovoľnému plneniu povinnosti vyplývajúcej zo súdneho rozhodnutia, bol výkon tohto
súdneho rozhodnutia zabezpečený inými prostriedkami vrátane núteného výkonu, t.j.
exekúcie. Ak sa však má uspokojiť finančná pohľadávka, musí existovať majetok na strane
dlţníka, z ktorého je moţné sa uspokojiť. Preto je podľa názoru odvolacieho súdu poţiadavka
ţalobcu v predmetnej veci, spočívajúca v nariadení predbeţného opatrenia, ktorým by sa
zakázalo ţalovanej disponovať jej majetkom, tento majetok scudziť alebo akýmkoľvek
spôsobom ho zaťaţiť, plne dôvodná. Len zabezpečenie tohto majetku môţe dať predpoklad
návratnosti pohľadávky, ktorá je predmetom súdneho konania ţalobcu v budúcnosti.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, ktorý navrhla
uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola
odňatá moţnosť konať pred súdom a odklonom od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, bez vyrovnania sa so základnými otázkami bolo porušené jej právo na súdnu
ochranu. V dovolaní poukazovala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. septembra 1994, sp.zn. 6 Obo 270/1994, podľa ktorého predbeţné opatrenie, ktorým sa
zakazuje nakladať s majetkom alebo s jeho časťou, môţe súd nariadiť len v takom rozsahu,
aby to s prihliadnutím na podnikateľskú činnosť ţalovaného bolo primerané právu, ktorého
budúci súdny výkon je ohrozený. Namietala, ţe odvolací súd odklon od predmetného judikátu
neodôvodnil, čím došlo k porušenie princípu právnej istoty vyplývajúcej z konštantnej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V dôvodoch dovolania rozoberala
skutkový a právny stav veci.
Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu ţalovanej mal za to, ţe neexistuje dôvod na podanie
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a dovolanie je preto potrebné odmietnuť z dôvodu jeho
neprípustnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o predbeţnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej z ustanovenia § 239 O.s.p. nemoţno
vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní zistená.
So zreteľom na ţalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a ţalovanej neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom
na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namietala porušenie jej práva na súdnu ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza
aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto
právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).
Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom
a k porušeniu práva na súdnu ochranu došlo tým, ţe odvolací súd sa pri svojom rozhodnutí
odchýlil od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom konkrétne
poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 1994,
sp.zn. 6 Obo 270/1994. Dovolací súd má za to, ţe táto námietka nie je dôvodná, nakoľko
uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zaloţené na inom skutkovom
základe, a preto ho nemoţno aplikovať na prejednávanú vec.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
uznesenie súdu prvého stupňa zmenil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich
účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
ţalovanej nemoţno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p.
Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ţalovanej ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V konečnom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách dovolacieho
konania (§ 243d ods. 5, § 145 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. júna 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová