Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6e6/385296.d34876.pdf
PDF · 232.34 KB
No categories available
7Cdo/33/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 33/2012
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ústavného súdu
Slovenskej republiky, so sídlom v Košiciach ,Hlavná 110, proti odporkyni S., s. r. o., so
sídlom v B., zastúpenej JUDr. R. A., advokátom v B., o uloženie povinnosti uverejniť
opravu a o zaplatenie primeranej peňažnej náhrady, vedenej na Okresnom súde
Bratislava V pod sp. zn. 12 C 175/2009 , o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 27. októbra 2011 sp. zn. 9 Co 280/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 12. apríla 2011 č. k. 12 C 175/2009 – 162
uloţil odporkyni povinnosť v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť
v týţdenníku Plus 7 dní na rovnocennom mieste a rovnakým písmom , akým bolo uverejnené
nepravdivé skutkové tvrdenie uverejnené 1. apríla 2009 v týţdenníku Plus 7 dní č. 14 na
strane 46, 47 článku autorky N. S. pod „názvom Kríza ? Nevadí“ s označením „oprava“
text v znení: Tvrdenia, ţe šéfka ústavného súdu Ivetta Macejková ide budovať nové byty pre
sudcov, aj keď na ne podľa zákona zrejme nemajú nárok, ako aj ďalšie tvrdenia autorky
článku vyvolávajúce dojem , ţe predsedníčka ústavného súdu sama rozhoduje o vnútorných
pomeroch a o návrhu rozpočtu inštitúcie, napr. „Potom, ako sa Ivetta Macejková chcela
2
budovy na Zbrojničnej ulici dokonca zbaviť, ... Šéfka Ústavného súdu teraz presadzuje zámer
prestavby tejto budovy ..., nie sú pravdivé. Oprava : O úprave svojich vnútorných pomerov
a o návrhu rozpočtu ústavného súdu v zmysle čl. 131 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozhoduje plénum ústavného súdu a nie predsedníčka ústavného súdu. Plénum ústavného
súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Rovnako tvrdenie autorky článku,
ţe pred tromi rokmi skončená rekonštrukcia budovy , ktorá má byť podľa Macejkovej
predstáv teraz zase prerobená na byty, stála vyše 50 miliónov korún. Takţe tie peniaze boli
v podstate vyhodené úplne zbytočne,“ nie sú pravdivé. Oprava: Nejde o vyhodené peniaze.
Stavebné úpravy vnútorných priestorov budovy č. 2 na účely bývania nesúvisia s celkovou
rekonštrukciou komplexu bývalých Jiskrových kasární na sídlo ústavného súdu v rokoch 2003
– 2005. Zmenou účelu uţívania budovy č. 2 bude potrebné stavebne upraviť iba vnútornú
dispozíciu priestorov. Nebude sa rekonštruovať uţ rekonštruované ( vonkajší plášť, strecha,
rozvody, atď. ). Zachované zostanú aj spoločné vnútorné priestory , komunikácie ( chodby
a schodište ), bez úpravy zostane spôsob vykurovania a prípravy teplej úţitkovej vody ako
aj štruktúrovaná kabeláţ. Nejde o vyhodené peniaze aj preto, ţe povinnosťou správcu
v zmysle § 3 zákona NR SR č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu , v platnom znení, je
okrem iného udrţiavať majetok štátu v riadnom stave a dbať, aby nedošlo k jeho poškodeniu.
Odporkyni uloţil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1 659, 69 € ako primeranú peňaţnú
náhradu v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol
a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním mal súd
preukázané, ţe odporkyňa v článku uverejnenom 1. apríla 2009 v týţdenníku Plus 7 dní
autorky N. S. pod názvom „Kríza? Nevadí“ s podtitulom šéfka ústavného súdu Ivetta
Macejková. ide budovať nové byty pre sudcov, aj keď na ne podľa zákona nemajú nárok ,
uviedla dve nepravdivé skutkové tvrdenia . Ţiadosť o ich opravu podal navrhovateľ včas (
ţiadosťou doručenou odporkyni 14. apríla 2009 ) a táto obsahovala všetky podstatné
náleţitosti. Na strane odporkyne neboli zistené ţiadne zákonné dôvody, pre ktoré by nebola
povinná opravu v tejto časti uverejniť ( § 7 ods. 6 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej
tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov ,“ďalej len
tlačový zákon“ ) . Keďţe si túto povinnosť nesplnila , navrhovateľ dôvodne podal návrh na
opravu ( § 10 ods. 2 tlačového zákona ) a o peňaţnú náhradu , ktorej výšku povaţoval súd
za primeranú vzniknutej ujme a okolnostiam , za ktorých došlo k porušeniu práva
navrhovateľa. Námietku odporkyne týkajúcu sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
3
navrhovateľa vyhodnotil za nedôvodnú. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3
Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporkyne rozsudkom z 27. októbra 2011
sp. zn. 9 Co 280/11 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých ( vyhovujúcich ) častiach
potvrdil a navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V plnom rozsahu sa
stotoţnil so skutkovým stavom zisteným prvostupňovým súdom ( § 153 ods. 1 O. s. p. ),
podľa ktorého odporkyňa ako vydavateľ periodickej tlače uverejnila článok, ktorý obsahuje
dve nepravdivé tvrdenia týkajúce sa navrhovateľa ako právnickej osoby . Na základe neho
dospel aj k správnemu právnemu záveru, ţe navrhovateľ podal ţiadosť o opravu v zákonom
stanovenej lehote a ţe nebol splnený ani jeden z taxatívne uvedených dôvodov ( § 7 ods. 6
tlačového zákona ), kedy vydavateľ nie je povinný opravu uverejniť. Vzhľadom na to, ţe
oprava nebola uverejnená a navrhovateľ spolu s návrhom na uverejnenie opravy poţiadal aj
o priznanie primeranej peňaţnej náhrady, správne súd prvého stupňa vyhovel návrhu aj
v tejto časti ( § 10 ods.3 tlačového zákona ). Odvolací súd sa stotoţnil aj s odôvodnením
rozhodnutia súdom prvého stupňa v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. ), na ktoré v podrobnostiach
odkázal ( § 219 ods. 2 O. s. p. ). Námietky odporkyne uvedené v odvolaní a týkajúce sa
rozsahu návrhu na uverejnenie opravy povaţoval za právne irelevantné, lebo zo ţiadneho
ustanovenia tlačového zákona nevyplýva , ţe v súdnom konaní si navrhovateľ nemohol
uplatniť menej, ako ţiadal v ţiadosti doručenej odporkyni a súd je petitom návrhu viazaný.
Za nedôvodnú povaţoval aj námietku aktívnej legitimácie navrhovateľa, lebo predmetné
tvrdenia sa netýkali JUDr. Ivetty Macejkovej ako fyzickej osoby, ale činnosti ústavného
súdu, právomocí jeho predsedu a pléna, spôsobu nakladania s majetkom ústavného súdu
a uţívania sluţobných bytov sudcami ústavného súdu. Za nedôvodnú vyhodnotil aj
námietku, ţe navrhovateľ v časti navrhovaného znenia opravy, vo vzťahu ku skutkovým
tvrdeniam týkajúcim sa JUDr. Ivetty Macejkovej , nedefinoval, ktoré ďalšie skutkové
tvrdenia povaţuje za nepravdivé, keď iba príkladom uviedol, niektoré z nich ( nebol splnený
ani jeden z dôvodov pre neuverejnenie opravy ) a námietku nesprávnych skutkových zistení
súdom prvého stupňa ( vykonané dokazovanie vyhodnotil v súlade s § 132 O. s. p. ). Súd
napokon nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dokazovania
a nevykonanie niektorého z navrhovaných dôkazov nemá za následok odňatie moţnosti
účastníkovi konania konať pred súdom ( R 125/1999, R 6/2000 ). Ďalšími námietkami
uvedenými v odvolaní sa odvolací súd nezaoberal , pretoţe súd prvého stupňa sa
4
v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zaoberal všetkým pre vec dôleţitými
argumentmi a tieto námietky neboli spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.
Boli len v rovine úvah bez ich podloţenia relevantnými dôkazmi. O náhrade trov
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie odporkyňa. Navrhla rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala vady konania uvedené
v § 237 O. s. p. a nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom ( § 241 ods. 2 písm.
c/ O. s. p. ). Podľa jej názoru je odôvodnenie právneho záveru odvolacieho súdu týkajúce sa
aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa nepreskúmateľné . V rozhodnutí odvolacieho súdu
úplne absentuje odôvodnenie, ako sa vysporiadal s dôkazom - prepisom rozhovoru medzi
autorkou článku a JUDr. Ivettou Macejkovou a nevysporiadal sa ani s dôkazom, ktorý
predloţila na pojednávaní dňa 30. septembra 2010 ( o autorizovaní priamej reči obsiahnutej
v článku ). Nepreskúmateľné a neodôvodnené je podľa jej názoru rozhodnutie aj v časti,
v ktorej odvolací súd uviedol, ţe sa nezaoberal námietkami uvádzanými v odvolaní , pretoţe
nie je zrejmé, ktoré námietky povaţoval za úvahy bez relevantných dôkazov. Mala tieţ za
to, ţe postupom odvolacieho súdu, ktorý nepokračoval vo výsluchu JUDr. Ivetty Macejkovej
( po jeho prerušení ) jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) ,
lebo jej bolo znemoţnené klásť ( ako účastníčke konania ) otázky.
Navrhovateľ navrhol dovolanie ako neprípustné ( uznesením ) odmietnuť podľa
§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. resp. ( rozsudkom ) dovolanie
v celom rozsahu podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietnuť. Podľa jeho názoru súd rešpektoval
procesné práva odporkyne , zaoberal sa jej návrhmi na dokazovanie , preto jej nebola odňatá
moţnosť konať pred súdom . Poukázal na to, ţe procesný úkon, ktorým súd nevyhovel
návrhu na doplnenie dokazovania sa v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu
nepovaţuje za dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ( R 6/2000 ). Výsluch účastníka
konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov , nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka
konania nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom
podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ( R 37/1993 ). Preto dovolanie nie je procesne prípustné.
Pokiaľ ide o námietku odporkyne o aktívnej vecnej legitimácii uviedla, ţe nepravdivé
skutočnosti uvedené v predmetnom článku sa týkali činnosti ústavného súdu , právomocí
jeho predsedu a pléna, spôsobu nakladania s majetkom ústavného súdu a uţívania sluţobných
bytov sudcami ústavného súdu. Nemoţno ich povaţovať za informácie o fyzickej osobe .
5
Ani námietky právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu nepovaţoval za dôvodné. Uviedol, ţe predmetom návrhu nebol obsah
rozhovoru predsedníčky ústavného súdu s autorkou článku , ale nepravdivé skutkové
tvrdenia uverejnené v článku a bolo preukázané, ţe išlo o tvrdenia nepravdivé . Odvolací sa
zaoberal rozhodujúcimi námietkami odporkyne a rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo
správne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po
zistení, ţe dovolanie podal účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpený advokátom
( § 241 ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p.)
skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, ţe dovolanie odporkyne nie
je prípustné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku , v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa , ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3, 4.
Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale taký potvrdzujúci
rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je
prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od
ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky k záveru, ţe dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné.
6
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. ( či uţ to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p, ale sa zaoberal aj
otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak
konanie v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov,
spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania , ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred
súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ).
Vady konania podľa ustanovenia § 237 a/ aţ e/ a g/ O. s. p. dovolateľ nenamietal a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd.
So zreteľom na odporkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá moţnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p.).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva , ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporkyni
neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej
oprávnených práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namietal porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to,
aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania , aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ( IV. ÚS 252/04 ).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi ( I. ÚS 50/04 ).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov ( I. ÚS 97/97 ), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania ( II. ÚS 3/97,
K námietke, ţe súd nevykonal odporkyňou navrhnutý dôkaz treba uviesť , ţe
Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé
súdne konanie, neustanovuje ale ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob,
ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebu ich vykonania sú otázky, ktorých
posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými
slovami , právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe zahŕňa právomoc posúdiť to,
čo a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie ( I. ÚS 52/03 ).
Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na
vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vţdy vecou súdu ( pozri § 120 ods. 1 O. s. p. ) a nie účastníkov konania.
Nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení
8
( vedúcu prípadne k vydaniu nesprávnych rozhodnutí ) , nie však procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. ( pozri R 37/1993 ). Zo samej skutočnosti , ţe súd v priebehu konania
nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového
stavu, nemoţno preto vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa
§ 237 písm. f/ O. s. p. prípustné ( pozri R 125/1999 ). Nevykonaním odporkyňou
navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom.
Treba tieţ uviesť, ţe výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných
prostriedkov , nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým
súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ( pozri
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 96/99 ).
Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy , a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,
no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
( pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím
dôvodom ani vtedy, keď je dovolenie procesne prípustné – pozri § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/
O. s. p. ).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
odporkyne týkajúca sa odôvodnenosti rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( ţalobca )
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( ţalovaný ) , prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva . Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý
argument strany, aj na taký , ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
9
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko uz 9. decembra 1994 , Annuaire , č. 303 – B ).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutia aj v náleze III. ÚS 119/03 – 30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu ( IV. ÚS 115/03 ).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Zo spisu totiţ vyplýva, ţe
odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový
stav, vychádzajúci z rozsudku súdu prvého stupňa , opísal priebeh konania, stanoviská oboch
procesných strán k prejednávanej veci , výsledky vykonaného dokazovania , obsah odvolania
, vyjadrenie navrhovateľa, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad
a z ktorých vyvodil právne závery. Vysporiadal sa s námietkami odporkyne uvedenými
v odvolaní a vysvetlil aj právne závery týkajúce sa aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa
( dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal ). Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno preto
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené . Skutočnosť, ţe dovolateľ sa nestotoţňuje
s právnym názorom súdov niţších stupňov, nemôţe ani viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ( pozri I. ÚS 188/06 ).
Právne posúdenie veci súdom ( namietané odporkyňou ) je realizáciou rozhodovacej
činnosti a nemôţe zaloţiť ţiadnu procesnú vadu , ktorá je uvedená v § 237 O. s. p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis , nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania
10
nezakladá ( nemá základ vo vade konania podľa § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia ). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené ( dovolací
súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval ) , dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za
následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania
podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd ( ne ) pouţil správny
právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné ( o taký prípad v prejednávanej veci nešlo ). Keďţe dovolanie nie je
procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdenie správnosti právneho
posúdenia veci odvolacím súdom.
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danej veci prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a iné vady konania podľa § 237 O. s. p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne
v súlade s § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa
právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov dovolací súd nepriznal,
pretoţe mu ţiadne trovy tohto konania nevznikli ( § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods.
1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. ).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. júna 2012
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta
11