Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 77 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (86)2aa/390604.218aa3.pdf
PDF · 179.19 KB
No categories available
2Cdo/256/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 256/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : A., B., proti
ţalovaným : 1/ J. B., bývajúca v Š., 2/ J. B., bývajúca v Š., 3/ R. B., bývajúci v Š., všetci
zastúpení JUDr. Ľ. K., advokátom v Š., o zaplatenie 11 393,07 € s prísl., vedenej na
Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 6 C 264/2005, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre zo 6. októbra 2011 sp. zn. 7 Co 181/2010
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 6. októbra 2011 sp. zn.
7 Co 181/2010 vo výroku, ktorým zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej
vyhovujúcej časti vo vzťahu k ţalovanej 1/ tak, ţe návrh ţalobkyne zamietol a vec mu
v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nové Zámky rozsudkom (v poradí druhým) z 19. októbra 2010 č.k.
6 C 264/2005-599 zaviazal ţalovanú 1/ zaplatiť ţalobcovi sumu 11 393,07 € so 6 % úrokom
z omeškania počínajúc dňom 10.8.2005 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Návrh ţalobcu voči ţalovaným 2/, 3/ zamietol. Uloţil ţalovanej 1/ zaplatiť ţalobcovi trovy
konania v sume 569,61 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovaným 2/, 3/ náhradu
trov konania nepriznal. Vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Vec právne posúdil podľa ustanovení § 806, § 813 ods. 1, § 420 ods. 1,
§ 422 ods. 1, § 438 ods. 1, § 442 ods. 1, 2, § 443 a § 450 Občianskeho zákonníka.
Po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, ţe zodpovednosť za vznik poţiaru nesie
ţalovaná 1/, keďţe poţiar vznikol vedome nedbanlivosťou a to neopatrnou manipuláciou
s otvoreným ohňom ţalovanou 1/, vtedy maloletou, ktorá podľa vyjadrenia ţalovaných 2/, 3/
ako i svedkov G. F., Ing. J. B., ako aj A. C. bola schopná ovládať svoje konanie a posúdiť
jeho následky. V konaní taktieţ bolo preukázané, ţe ţalovaní 2/ a 3/ nezanedbali náleţitý
dohľad nad vtedy maloletou. Z dokladov predloţených ţalobcom bolo preukázané, ţe
v dôsledku uvedeného poţiaru vznikla škoda v rozsahu 1 245 656,34 Sk, pričom ţalobca
plnil osobám poškodeným v dôsledku uvedeného poţiaru v rozsahu 769 772 Sk ako
poistné plnenie, avšak ţalobca v tomto spore poţadoval od ţalovaných náhradu len
v rozsahu 686 455 Sk (22 786,13 €). Súd mal z dokladov, ktoré ţalobca pripojil k návrhu na
začatie konania a z dokladov o poistnom plnení preukázané, ţe škoda v rozsahu ako to
uviedol ţalobca naozaj vznikla, pričom zohľadnil skutočnosť, ţe škoda u poškodených
subjektov, najmä T. S. a F. F. bola vyššia, keďţe u týchto subjektov sa u kaţdého z nich
mohlo poskytnúť maximálne moţné plnenie v zmysle poistných zmlúv, a to do sumy 300 000
Sk, pričom škoda presahovala v týchto prípadoch uvedenú sumu. Súd vyuţil svoje právo
podľa § 450 OZ a rozsah náhrady škody uplatnenej ţalobcom v návrhu zníţil o 1/2 na sumu
343 227,50 Sk, keďţe zohľadnil okolnosti uvedeného prípadu najmä skutočnosť, ţe
samotným ţalovaným vznikla škoda zničením ich bytu a bytového zariadenia a tieţ
s prihliadnutím na tú skutočnosť, ţe v rozsahu škody, ktorá vznikla prispeli skutočnosti, ktoré
ţalovaní nemohli ovplyvniť, najmä nedostatočné protipoţiarne opatrenia v bytovom dome,
v ktorom sa nachádzal byt ţalovaných, napríklad nefunkčnosť suchovodov, nefunkčnosť
vetracích klapiek na streche, nedostatočné utesnenie priestorov medzi bytmi v priestore
šachty, v ktorej vedú vodovodné, kanalizačné a plynové potrubia a taktieţ skutočnosť, ţe
protipoţiarny zásah sa uskutočnil bez dostatočného vybavenia, t.j. bez vysokozdviţnej
plošiny, ktorá bola schopná dosiahnuť k bytu, v ktorom poţiar vznikol. Zároveň pri zníţení
náhrady škody prihliadol aj na skutočnosť, ţe ţalovaná 1/ nemá ţiadny majetok a je
študentkou vysokej školy.
Na odvolanie ţalovaných 1/ aţ 3/ Krajský súd v Nitre rozsudkom zo 6. októbra 2011
č.k. 7 Co 181/2010-631 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti
vo vzťahu k ţalovanej 1/ tak, ţe návrh ţalobcu zamietol. V časti týkajúcej sa trov konania
a trov odvolacieho konania vo vzťahu k ţalovaným 1/ aţ 3/ rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, ţe zopakoval
dokazovanie oboznámením obsahu listinných dôkazov a dospel k záveru, ţe rozhodnutie súdu
prvého stupňa vo veci samej vo vzťahu k ţalovanej 1/ je treba ako vecne nesprávne zmeniť
a návrh ţalobcu, ktorý podľa názoru odvolacieho súdu v konaní neuniesol dôkazné bremeno
ako nedôvodné zamietnuť. Ţalobca v konaní dostatočným spôsobom si nesplnil povinnosť
tvrdenia rozhodujúcich skutočností, a tieţ povinnosť navrhnúť právne relevantné dôkazy. Mal
za to, ţe ak by aj prijal záver, ţe ţalobca preukázal zodpovednosť ţalovanej 1/ za vzniknutú
škodu, a tieţ ţe na ţalobcu ako na poistiteľa prešlo právo poisteného na náhradu škody
spôsobenej poistnou udalosťou voči osobe, ktorá škodu spôsobila a to aţ do výšky plnenia,
ktoré poistiteľ poskytol, nie je moţné v dôsledku nesplnenia dôkaznej povinnosti ţalobcu
vo vzťahu k vzniku škody aj výšky jeho ţalobe vyhovieť. Predovšetkým treba nesplnenie
dôkaznej povinnosti ţalobcu vidieť v tom, ţe nesplnil svoju povinnosť tvrdiť rozhodujúce
skutočnosti, a v tejto súvislosti nesplnil svoju povinnosť uviesť správne relevantné dôkazy
preukazujúce jeho tvrdenia a to vo vzťahu k výške uplatnenej istiny, ktorá je predmetom tohto
sporu. Nepostačuje, ak ţalobca v tomto konaní tvrdil a preukázal, ţe ţalovaná 1/ nesie
za vznik škody zodpovednosť a nepostačuje ani to, ţe preukázal, ţe existoval medzi ţalobcom
a poškodenými osobami poistný vzťah, s poukazom na ktorý v dôsledku poistnej udalosti
ţalobca im poskytol poistné plnenie vo väčšom rozsahu, neţ si uplatnil v tomto konaní.
Ţalobca v tomto konaní musí preukázať vznik a rozsah škody tak, ako by to bol povinný
v súdnom konaní preukazovať poškodený, keby sa domáhal priamo u škodcu náhrady škody.
Nepostačuje preto aby poistiteľ, v tomto konaní ţalobca, iba s poukazom na poistné udalosti
a ich čísla a tieţ s poukazom na poistné spisy (inak v niektorých prípadoch s ťaţko čitateľným
obsahom) a zoznam poškodených osôb s preukázanou výškou plnenia zo strany ţalobcu,
uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k rozsahu poistnou udalosťou poškodených vecí a teda
nepreukázal výšku škody, ktorá škodnou udalosťou vznikla. Absencia rozhodujúcich tvrdení
v tomto smere mala potom za následok, ţe ţalobca v konaní nenavrhol v tomto smere
vykonať potrebné dôkazy, pričom za takýto dôkaz nie je moţné povaţovať bez ďalšieho iba
predloţenie poistného spisu ţalobcom. Skutočnosť, ţe poistná udalosť postihla väčší počet
klientov nezbavuje ţalobcu povinnosti tvrdiť a preukázať, ktoré konkrétne veci boli škodnou
udalosťou poškodené, prípadne zničené a akým spôsobom dospel k hodnote týchto
poškodených vecí. V prípade pochybností o existencii týchto vecí prípadne o rozsahu
poškodenia ich hodnoty v čase poškodenej udalosti bol ţalobca povinný navrhnúť vykonanie
konkrétnych dôkazov na preukázanie svojho tvrdenia. Samotná skutočnosť, ţe ţalobca
v rámci likvidácie škodnej udalosti vyplatil svojim klientom poistné plnenia na základe
zoznamov poškodených, resp. zničených vecí podľa záznamov likvidátorov zaloţených
v poistnom spise, nemá za následok splnenie dôkaznej povinnosti tak, ako to má na mysli
ustanovenie § 120 O.s.p. Je tomu tak preto, ţe súd je povinný v prípade, ak dospel k záveru,
ţe ţalovaná 1/, ktorá zodpovedá za škodu podľa § 420 ods. 1 OZ je povinná ju nahradiť, zistiť
v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 OZ skutočnú škodu a v zmysle § 443 OZ pre určenie jej
výšky vychádzať z ceny v čase poškodenia. Keďţe v tomto smere počas celého konania
zo strany ţalobcu chýbali tvrdenia a aj dôkazy a súd bez vykonania týchto dôkazov nemôţe
ustáliť záver o existencii konkrétnej škody, jej rozsah a výšku, odvolací súd dospel k záveru,
ţe návrh ţalobcu je potrebné v dôsledku neunesenia dôkaznej povinnosti ţalobcu ako
nedôvodný zamietnuť. Z hmotného práva vyplýva povinnosť ţalobcovi preukázať rozsah
a výšku škody, pričom tak ako je uţ vyššie uvedené podľa názoru odvolacieho súdu
na preukázanie týchto skutočností zo strany ţalobcu nepostačuje iba predloţenie poistných
spisov s poukazom na ich obsah.
Proti rozsudku odvolacieho súdu do jeho zmeňujúcej časti podal dovolanie ţalobca,
ktorého prípustnosť odvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia
§ 241 ods. 2 písm.a/, b/, c/ O.s.p. Uviedol, ţe odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí
dňa 18.9.2008 nenariadil doplniť dokazovanie tak, ţe by z neho vyplynula povinnosť ţalobcu
vyšpecifikovať svoj nárok poloţku po poloţke u kaţdého jednotlivého poškodeného a podľa
§ 237 písm.f/ O.s.p. im tak odňal moţnosť konať pred súdom a uplatniť svoje právo
na predkladanie dôkazov, ktoré súd tvrdí, ţe boli nevyhnutné. Konkrétne im neumoţnil
vyšpecifikovať svoje nároky podľa jeho predstáv, keď v konaní pred okresným súdom takáto
špecifikácia sa nejavila ako nevyhnutná. Napadnutým rozhodnutím však ţalobcovi vytýka
práve to, čo sám predtým neţiadal. Pôvodne bolo vytknuté, ţe priamo v ţalobe nebola takáto
špecifikácia uvedená ale ţalobu predsa uţ nemôţe vymeniť, a keď sa súdu javilo, ţe ich nárok
nie je dostatočne preukázaný, uţ pri vydaní rozhodnutia dňa 18.9.2008 prečo vec hneď
nezamietol, ale namiesto toho vec vrátil súdu prvého stupňa. Týmto je naplnený dovolací
dôvod podľa § 241 ods. 2 písm.a/, lebo v konaní prišlo k vade podľa § 237 písm.f/ O.s.p.
Ďalej konanie pred odvolacím súdom je v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci lebo súd je podľa § 213 ods. 1 O.s.p.
viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa. Ak má súd za to, ţe súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd však
dokazovanie nezopakoval ani nepostupoval podľa § 213 ods. 4 O.s.p. a nedoplnil
dokazovanie, hoci výsluch poškodených bol navrhnutý pred súdom prvého stupňa, ale tento
súd od vykonania uvedeného dôkazu upustil. Nevychádzal tak zo skutkového zistenia o výške
škody tak, ako ju mal za preukázanú súd prvého stupňa. Odvolací súd napokon vec nesprávne
právne posúdil v zmysle § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., keď vyhodnotil predloţené dôkazy ako
nedostačujúce a rozhodol, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne výšky škody.
Odvolací súd povaţoval jeho nárok za nepreukázaný, lebo škoda nebola vyšpecifikovaná
na zvláštnom dokumente poloţka po poloţke. Takýto doklad však predsa sám nepreukazuje
výšku škody. Len by mohol slúţiť ako pomôcka pre súd pri rozhodovaní o jednotlivých
vyplatených náhradách. Odvolací súd vôbec nebral do úvahy predloţené písomné dôkazy,
tieto doslova ignoroval, ako by ani neexistovali, nevyhodnotil ich ako nedostatočné, len
uviedol pri ústnom odôvodnení, ţe súd nie je povinný robiť si výpisky a stále hovoril len
o tom, ţe mali kaţdé poistné plnenie rozpísať poloţku po poloţke ako by to vraj museli
urobiť všetci poškodení, keby sa priamo domáhali náhrady škody od ţalobcov oni.
Predloţením dokladov je však kaţdé poistné plnenie takto rozpísané a obsahuje podrobný
zoznam poškodených alebo zničených vecí. Ţalobcovi napokon počas celého konania nebolo
vytknuté ani to, ţe predloţené kópie sú nečitateľné a tak nemohol takýto nedostatok odstrániť.
Toto vytkol odvolací súd aţ pri vynesení rozhodnutia dňa 6.10.2011. Navrhol, aby dovolací
súd zmenil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu tak, ţe rozhodnutie okresného súdu ako
vecne správne potvrdí alebo alternatívne aby napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil
a vec vrátil odvolaciemu súdu, resp. okresnému súdu na ďalšie konanie.
Ţalovaní vo svojom vyjadrení sa stotoţnili s dôvodmi rozsudku odvolacieho súdu
s tým, ţe samotné dovolanie povaţujú za nedôvodné a v danej situácii za výlučne
obštruktívne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu
podľa § 242 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie
nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je
dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen
rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ tieto mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Dovolací súd je povinný podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. skúmať
vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa preto predovšetkým
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm.a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným).
K odňatiu ţalobcu konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, ţe odvolací
súd vo svojom rozhodnutí dňa 18.9.2008 nenariadil doplniť dokazovanie tak, ţe by z neho
vyplynula povinnosť ţalobcu vyšpecifikovať svoj nárok poloţku po poloţke u kaţdého
jednotlivého poškodeného a tým mu odňal moţnosť uplatniť svoje právo na predkladanie
dôkazov, ktoré súd tvrdí, ţe boli nevyhnutné.
V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných
stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe
pravdivo a úplne opíšu všetky podrobné skutočnosti a na ich preukázanie označia dôkazné
prostriedky (viď § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1). Týmito skutočnosťami sú skutkové údaje,
nevyhnutné na objasnenie, o čom na akom podklade má súd rozhodnúť. Ich opísaním plní
ţalobca povinnosť tvrdenia, vyplývajúcu pre neho aj z § 79 ods. 1 O.s.p. Označením dôkazov
na preukázanie svojich tvrdení plnia účastníci dôkaznú povinnosť. Pri označení dôkazov,
ktorých sa ţalobca dovoláva, ide o druhú procesnú povinnosť uloţenú ţalobcovi ustanovením
§ 79 ods. 1, a to o tzv. povinnosť dôkaznú. Ţalobca musí označiť dôkazy tak, aby z nich jeho
skutkové tvrdenia logickým spôsobom vyplývali. Najmä v sporových konaniach je
poţiadavka na logickú bezrozpornosť ţaloby vyššia ako v konaniach nesporových. Napriek
tomu, ţe povinnosť tvrdenia i dôkazná povinnosť sú procesnými povinnosťami, ich splnenie
nemôţe súd vynucovať ani sankcionovať. Aj nesplnenie dôkaznej povinnosti môţe byť
odstrániteľné postupom podľa § 43 ods. 1 O.s.p., avšak pri nesplnení si dôkaznej povinnosti
nejde o taký nedostatok konania, pre ktorý by sa v konaní nemohlo pokračovať. Jedinou
sankciou za nesplnenie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti bude spravidla neunesenie
tzv. bremena tvrdenia a dôkazného bremena a v sporových konaniach strata sporu.
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy a taktieţ nie je povinný poučovať účastníkov, ktoré a aké dôkazy
majú predkladať v sporovom konaní. Nesplnenie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti
nie je procesne sankcionované, môţe sa však prejaviť nepriamo v rozhodnutí vo veci, kde
predstavuje procesnú ujmu účastníka, ktorý si svoju procesnú povinnosť nesplnil, prípadne sa
môţe prejaviť aj vo výroku o náhrade trov konania. V ţiadnom prípade však nejde o procesnú
vadu v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., lebo sama osebe neznamená odňatie moţnosti pred súdom
konať a postupom súdu (odvolacieho) nebola ţalobcovi odňatá moţnosť pred súdmi konať.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní.
Dovolateľ namieta, ţe konanie pred odvolacím súdom je v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.
postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, lebo
odvolací súd je podľa § 213 ods. 1 O.s.p. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvého stupňa. Ak má súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213
ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd však dokazovanie nezopakoval a ani nepostupoval podľa § 213
ods. 4 O.s.p. a nedoplnil dokazovanie, hoci výsluch poškodených bol navrhnutý pred súdom
prvého stupňa, ale tento súd od vykonania od uvedeného dôkazu upustil. Nevychádzal tak
zo skutkového zistenia o výške škody tak, ako ju mal za preukázanú súd prvého stupňa.
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe odvolací súd nariadil na deň 6. októbra 2011 odvolacie
pojednávanie (č.l. 627 aţ 630), na tomto pojednávaní zástupca ţalobcu ako aj zástupca
ţalovanej 1/ predniesli svoje návrhy, odvolací súd vykonal dokazovanie podľa § 129 ods. 1
O.s.p. oboznámením obsahu listín, k vykonanému dokazovaniu prítomní zástupcovia
účastníkov nemali ţiadne pripomienky, na dotaz súdu ani nemali záujem sa k veci vyjadriť
a zotrvali na svojich prednesoch.
Z uvedeného je zrejmé, ţe konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté inou vadou konania
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci tak, ako to tvrdí dovolateľ.
Dovolateľ namieta, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolateľ namieta, ţe odvolací súd vôbec nebral do úvahy predloţené písomné dôkazy, tieto
doslova ignoroval akoby ani neexistovali, nevyhodnotil ich ako nedostatočné, len uviedol pri
ústnom pojednávaní, ţe súd nie je povinný robiť si výpisky a stále hovoril len o tom, ţe mali
kaţdé poistné plnenie rozpísať poloţku po poloţke ako by to vraj museli robiť všetci
poškodení, keby sa priamo domáhali náhrady škody od ţalovaných oni. Z predloţených
dokladov je však kaţdé poistné plnenie takto rozpísané a obsahuje podrobný zoznam
poškodených alebo zničených vecí. Ţalobcovi napokon počas celého konania nebolo vytknuté
ani to, ţe predloţené kópie sú nečitateľné a tak nemohol takýto nedostatok odstrániť. Ohľadne
výšky škody bola 7.9.2006 vypočutá aj p. T. S., ktorej bolo poukázané jedno z dvoch
najvyšších plnení, rovnako vo veci boli vypočutí likvidátori poistných udalostí, ktorí súdu
ozrejmili spôsob výpočtu jednotlivých plnení a rovnako predloţili súdu originály
výpisov poistných udalostí, ktoré však súd neţiadal zaloţiť do spisu. Napokon na pojednávaní
dňa 28.9.2010 ponechal zástupca ţalobcu na zváţenie súdu, či vypočuje ohľadom výšky
škody všetkých poškodených. Súd od vykonania tohto dôkazu upustil. Zrejme preto, ţe rozsah
škody povaţoval za nesporný.
Zákon ukladá účastníkom, ktorí ţiadajú o procesnú ochranu svojich nárokov a stoja
proti sebe v postavení vzájomných odporcov, povinnosť tvrdiť, ţe určitý právny vzťah,
o ktorého ochranu ţiadajú, skutočne existuje (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.). Ukladá
účastníkom tieţ tzv. dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť označiť dôkazné prostriedky spôsobilé
preukázať pravdivosť uplatnených tvrdení [§ 79 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p. (R 49/1982)].
Dôkazné bremeno je povinnosť účastníka, pokiaľ chce byť úspešný v konaní,
preukázať existenciu takých svojich skutkových tvrdení, ktoré môţu pre neho privodiť
priaznivý výsledok; dôkazné bremeno sa teda netýka vţdy výsledku celého konania, ale sa
môţe týkať aj čiastkového skutkového tvrdenia významného pre rozhodnutie súdu. Pre
určenie toho, kto je nositeľom dôkazného bremena, je kľúčová hmotnoprávna úprava vzťahu,
z ktorého ţalobca vyvodzuje svoje právo alebo povinnosť ţalovaného. Dôkazné bremeno
zaťaţuje ţalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností,
zakladajúcich ním tvrdené právo. Na druhej strane ţalovaného zaťaţuje dôkazné bremeno
spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho
existenciu ţalobca preukázal.
V princípe platí, ţe nesplnenie dôkaznej povinnosti znamená neunesenie dôkazného
bremena, čo má za následok prehru v spore.
Podľa § 813 ods. 1 OZ, ak poistený má proti inému právo na náhradu škody
spôsobenej poistnou udalosťou, prechádza jeho právo na poistiteľa, a to do výšky plnenia,
ktoré mu poistiteľ poskytol.
Podľa § 813 ods. 2 OZ, ak prešlo na poistiteľa právo podľa odseku 1 proti fyzickej
osobe, platí pri jeho uplatňovaní primerane ustanovenie § 450.
Podľa § 420 ods. 1 OZ, kaţdý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej
povinnosti.
Ustanovenie § 813 ods. 1 OZ sa neuplatňuje vţdy, ale len vtedy, keď poistná udalosť
bola spôsobená treťou osobou, ktorá za ňu zodpovedá podľa príslušných ustanovení
o zodpovednosti za spôsobenie škody. Predovšetkým musí ísť o spôsobenie škody
na poistenom majetku, ktorá je poistnou udalosťou podľa poistnej zmluvy. Ďalej musí ísť
o škodu, za ktorú je zodpovedná tretia osoba, voči ktorej má poistený právo na náhradu
škody. Plnenia poistiteľa kryje plnenie škodcu zo zodpovednosti za škodu. Ak plnenie
poisťovne kryje celý rozsah spôsobenej škody, celé právo na náhradu škody prechádza
z poisteného na poistiteľa. Ak kryje len časť z rozsahu plnenia, na poistiteľa prechádza len
časť práva na náhradu škody. Napokon poslednou, ale veľmi dôleţitou podmienkou prechodu
práva na náhradu škody na poistiteľa je, ţe poistiteľ poskytol poistenému, teda osobe, ktorá
má právo na náhradu škody voči tretej osobe, poistné plnenie. Aţ týmto poskytnutím
poistného plnenia prechádza právo poisteného na náhradu škody na poistiteľa.
Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel
konania najmä tým, ţe pravdivo opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné
prostriedky a ţe dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
Súd môţe výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,
ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závaţné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O.s.p.).
V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť
tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne
nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi
povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná
väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôţe splniť ani povinnosť
označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť
účastníka konania za to, ţe v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a ţe z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je
umoţniť súdu rozhodnúť súdu o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané
určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či uţ z dôvodu
nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
stanovené v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p. alebo preto, ţe takáto skutočnosť nemohla
byť preukázaná vôbec).
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia
dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané, ako aj nositeľa dôkazného bremena.
V konaní o náhradu škody podľa § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu
vyplatených poistných plnení pre klientov ţalobcu, ktorým vznikla škoda pri poţiari bytového
domu na Jesenského ulici č. 68 v Štúrove dňa 12. augusta 2003 má ţalobca (poisťovateľ)
povinnosť tvrdenia v tom, ţe za ţalovaných plnil (po preukázaní zodpovednosti ţalovanej 1/
za vzniknutú škodu) a tieţ, ţe na neho ako na poistiteľa prešlo právo poisteného na náhradu
škody spôsobenej poistnou udalosťou voči osobe, ktorá škodu spôsobila a to aţ do výšky
plnenia, ktoré poskytol. Na túto jeho povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy
preukazujúce tvrdené skutočnosti; ţalobcu zaťaţuje dôkazné bremeno preukázať vznik škody
a jej výšku. Pokiaľ to preukázal, uniesol tak bremeno tvrdenia ako aj bremeno dôkazu.
Otázku splnenia povinnosti tvrdiť určité skutkové okolnosti a povinnosti preukázať
pravdivosť tvrdení musí súd vţdy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej
veci.
V preskúmavanej veci nebolo sporné v čom spočíva poistná udalosť, kedy k nej došlo,
odvolací súd však mal pochybnosť, kto spôsobil škodu, či na ţalobcu ako na poistiteľa prešlo
právo poisteného na náhradu škody spôsobenej poistnou udalosťou voči osobe, ktorá škodu
spôsobila a to aţ do výšky plnenia, ktoré poistiteľ poskytol (čomu nasvedčuje v dôvodoch, ţe
ak by aj odvolací súd prijal záver), dôvodom na zamietnutie ţaloby však bolo nesplnenie si
dôkaznej povinnosti ţalobcu vo vzťahu k vzniku škody a jej výške spočívajúcej v tvrdení
rozhodujúcich skutočností vo vzťahu k výške uplatnenej istiny, ktorá je predmetom sporu.
Teda neuniesol dôkazné bremeno.
Dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu neobstoja. Z obsahu spisu je zrejmé (č.l. 419),
ţe ţalobca podaním 1.11.2008 na výzvu súdu špecifikoval výšku náhrady škody a výšku
vyplatených poistných plnení u jednotlivých poistencov, následne aj podaním zo dňa 8.6.2010
(č.l. 470 aţ 581) doloţil kópie poistných zmlúv ako aj doklad o úhrade poistných plnení, ktoré
sú predmetom regresného nároku, na pojednávaní pred prvostupňovým súdom dňa 28.9.2010
dokonca právny zástupca ţalobcu ponechal na zváţenie súdu, či súd vypočuje svedkov –
poškodených na rozsah škody a vecí, ktoré boli poţiarom zničené, súd prvého stupňa však
upustil od ďalšieho dokazovania (č.l. 594). V predmetnom spise na č.l. 29 aţ 221 sa
nachádzajú listinné dôkazy ohľadne výpočtu poistného plnenia a likvidácie škody, hlásenie
o škodovej udalosti, poukazy plnenia, záznamy z ohliadok, kde sú zaznamenané poškodené,
zničené veci u jednotlivých poškodených, kde je vyčíslená aj výška škody. Okrem týchto
listinných dôkazov bola na pojednávaní dňa 7.9.2006 pred prvostupňovým súdom vypočutá aj
poškodená T. S., ktorá okrem iného uviedla, ţe jej zhorela hotovosť vo výške 162 000 Sk,
ktorú prevzala za svoju invalidnú dcéru. Jednalo sa o plnenie zo sociálnej poisťovne, ktoré
nikto nespochybňoval. Rovnako boli vo veci vypočutí likvidátori poistných udalostí, ktorí
súdu ozrejmili spôsob výpočtu jednotlivých plnení a rovnako predloţili súdu originály spisov
poistných udalostí. V tejto súvislosti neobstoja tvrdenia odvolacieho súdu o neunesení
dôkazného bremena zo strany ţaloby, ktorý bez toho, aby sa konkrétne k jednotlivým
citovaným dôkazom vyjadril, zaoberal sa nimi, iba paušálne konštatoval neunesenie
dôkazného bremena.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe
napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/
O.s.p.). Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil vo výroku, ktorým zmenil výrok
rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo vzťahu k ţalovanej 1/ tak, ţe
návrh ţalobcu zamietol (§ 243b ods. 2 O.s.p.) a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie
konanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. júna 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová