Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a80/384643.60ce7e.pdf
PDF · 111.69 KB
No categories available
1Sžr/177/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateliek: 1/ I., bytom P., 2/
B., bytom B., právne zastúpených Mgr. Ivetou Ţerebákovou, advokátkou v Ruţomberku, A.
Hlinku č. 54, proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Komárne, Senný trh č. 4,
Komárno, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. 2011/00216/7-Ps zo dňa
31.1.2011, o odvolaní navrhovateliek 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k.
19Sp/7/2011-170 zo dňa 7.10.2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre
č. k. 19Sp/7/2011-170 zo dňa 7.10.2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Nitre napadnutým rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia
potvrdil rozhodnutie č. 2011/00216/7-Ps zo dňa 31.1.2011, ktorým odporca nepriznal
navrhovateľkám právo na navrátenie vlastníctva k tam špecifikovaným nehnuteľnostiam
z dôvodu, ţe nehnuteľnosti neprešli na štát alebo na inú právnickú osobu v období
od 25.2.1948 do 1.1.1990 v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva
k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z.z.“). O trovách konania rozhodol
krajský súd tak, ţe odporcovi právo na ich náhradu nepriznal.
Krajský súd tak rozhodol potom, čo dospel k záveru, ţe zápis vlastníckeho práva
do katastra je záväzný, pokiaľ sa nepreukáţe opak a v predmetnej veci bolo preukázané,
2
ţe rozhodnutím Rady ONV Čalovo č. 4096/1958 zo dňa 2.7.1958 bol majetok pridelený
právnym predchodcom navrhovateliek odňatý, resp. bol zrušený Výmer o vlastníctve pôdy
č. 1397/48-11, pričom zrušenie výmeru bolo nezákonné. Uviedol, ţe úlohou správneho
orgánu bolo posúdiť, či došlo k prechodu nehnuteľností vo vlastníctve právnych predchodcov
navrhovateliek na štát v rozhodnom období napriek tomu, ţe v konaní ROEP sa pôvodní
prídelcovia nepovaţovali za vlastníkov predmetných nehnuteľností. Konštatoval, ţe k odňatiu
vlastníctva k nehnuteľnostiam a k prechodu na štát v rozhodnom období nedošlo,
pretoţe pozemky boli v čase ich prechodu do uţívania JRD vo vlastníctve rodičov
navrhovateliek.
Proti tomuto rozsudku podali navrhovateľky odvolanie ţiadajúc rozhodnutie odporcu
zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Krajskému súdu vytýkali nedostatočné odôvodnenie
rozsudku a tvrdili, ţe pokiaľ bolo rozhodnutie o zrušení prídelu vydané nad rámec právomoci
ONV a vlastníkmi boli naďalej ich právni predchodcovia, tak ako to tvrdili odporca i krajský
súd, tak potom muselo k odňatiu vlastníctva a k prevzatiu nehnuteľností inou osobu dôjsť
bez právneho dôvodu, čo by napĺňalo reštitučný titul v zmysle § 3 ods. 1 písm. o/ zákona
č. 503/2003 Z.z. Namietali, ţe v PKV vloţke č. X. v LV ešte pred vykonaním ROEP-u v roku
2003, bol jednoznačne vyznačený spôsob nadobudnutia vlastníctva práve dokument z roku
1958 – rozhodnutie ONV Čalovo. Aj v konaní o ROEP sa vychádzalo z tohto dokumentu.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateliek písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 v spojení s § 10
ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP
a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok
je potrebné zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu podľa § 221 ods. 1, písm. f/ OSP.
Z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis odporcu,
vyplýva, ţe navrhovateľky 1/ a 2/ si dňa 24.11.2004 uplatnili u odporcu reštitučný nárok
podľa ustanovení zákona č. 503/2003 Z.z. a domáhali sa navrátenia pozemkov nachádzajúcich
sa v k. ú. Č. po ich rodičoch, ktorým boli tieto pozemky pridelené výmerom o vlastníctve
pôdy č. 1397/48-11 zo dňa 25.3.1948 vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva
3
a pozemkovej reformy v Bratislave. Nárok opierali o reštitučný titul, ktorým bol prechod
pozemkov do druţstva.
Odporca preskúmavaným rozhodnutím právo na navrátenie pozemkov
navrhovateľkám nepriznal z dôvodu, ţe tieto neprešli na štát či inú právnickú osobu v období
od 25.2.1948 do 1.1.1990 v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. Dôvodil tým,
ţe prechodom pozemkov do druţstva nedošlo k prechodu vlastníctva, ale len uţívania
a to so zachovaním vlastníctva právnych predchodcov navrhovateliek 1/ a 2/. ONV Čalovo
následne rozhodnutím č. Pôd. 4096/1958 zo dňa 2.7.1958 odňalo prídel pôdy, no keďţe také
rozhodnutie mohlo vydať len Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa
§ 23 nar. SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR, nemohlo rozhodnutie ONV vydané nad rámec jeho
právomocí vyvolať právne účinky a teda rozhodnutím ONV v skutočnosti podľa odporcu
k zrušeniu výmeru nedošlo. Dodal, ţe v konaní ROEP bolo rozhodnuté o vlastníctve
k predmetným pozemkom a preto sa navrhovateľky mohli domáhať svojich práv v rámci
konania ROEP alebo sa obrátiť na súd.
Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu o potvrdení rozhodnutia
odporcu, ktorým nepriznal navrhovateľkám právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľnostiam a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne
v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,
najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami účastníkov
konania a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil napadnuté rozhodnutie a postup
odporcu.
Podľa § 250j ods. 2 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa
okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec ţalovanému správnemu
orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu
v medziach ţaloby dospel k záveru, ţe
a) rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
b) zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore
s obsahom spisov,
c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,
4
d) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov,
e) v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 246c ods. 1 veta prvá v spojení s § 250l ods. 2 OSP pre riešenie otázok, ktoré
nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej
časti tohto zákona.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa v danej veci neriadil vyššie
citovaným zákonným ustanovením.
Krajský súd v odôvodnení len konštatoval nesplnenie predpokladu v zmysle § 2 ods. 1
zákona č. 503/2003 Z.z. pouţijúc pritom argumentáciu odporcu z odôvodnenia jeho
rozhodnutia. Nevysporiadal sa však vôbec s námietkou navrhovateliek, ţe pokiaľ ONV
Čalovo vydalo rozhodnutie o zrušení prídelu nad rámec svojich právomocí a teda k odňatiu
prídelu vôbec nedošlo, tak v takom prípade muselo dôjsť k odňatiu nehnuteľností
bez právneho dôvodu a to v roku 1958, čím by boli naplnené predpoklady jedného
z reštitučných titulov a to podľa § 3 ods. 1 písm. o/ zákona č. 503/2003 Z.z. Krajský súd sa
nezaoberal ani argumentáciou navrhovateliek, ktorou spochybňovali tvrdený prechod
vlastníctva aţ v konaní o ROEP v roku 2003 a poukazovali na to, ţe práve na základe
rozhodnutia ONV Čalovo z roku 1958 bol ešte pred konaním o ROEP vyznačený na LV
spôsob nadobudnutia vlastníctva, teda ţe v konaní o ROEP sa vychádzalo práve z toho
dokumentu z roku 1958, ktorého platnosť a účinky odporca aj krajský súd spochybňovali.
Krajský súd sa však nezaoberal a nevysporiadal ani s ďalšími námietkami a tvrdeniami
navrhovateliek tak, ako vyplývajú z ich opravného prostriedku zo dňa 25.2.2011.
5
Súd pri preskúmaní správneho rozhodnutia musí v rozsahu prieskumu venovať pozornosť
ţalobným dôvodom ako aj námietkam ďalších účastníkov konania. Procesnému právu účastníka konania vznášať v konaní námietky a vyjadrovať sa k námietkam protistrany zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu ţalobných námietok, o vznesených námietkach účastníkov konania rozhodnúť a pokiaľ ich nepovaţoval za dôvodné, vysvetliť a vyloţiť, z akých dôvodov. Ak tak správny súd neurobí, zaťaţí svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov, ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave, siedmom oddiele Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03).
Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vyplýva to z potreby transparentnosti výkonu spravodlivosti a súvisí s právom účastníka prednášať návrhy aj argumenty a s tým, aby na ne dostal aj odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia je tieţ zárukou toho, ţe výkon spravodlivosti nie je arbitrárny a je predpokladom prípadného účinného uplatňovania práva na podanie opravného prostriedku a preskúmania súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní. Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné vyporiadanie sa s námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Odôvodnenie má totiţ predovšetkým presvedčiť účastníkov konania, ţe rozhodnutie bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov a nebolo svojvoľné.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru musia súdy
svoje rozhodnutia odôvodniť; tento záväzok nemôţe byť chápaný tak, ţe vyţaduje podrobnú odpoveď na kaţdý argument (pozri Van Hurk v. Holandsko, 1994), a preto rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností kaţdého prípadu (pozri Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko, 1994).
V predmetnej veci však z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je vôbec zrejmé, ako
sa krajský súd vysporiadal s protinámietkami a argumentmi navrhovateliek a prečo súhlasil s argumentmi odporcu. Krajský súd do odôvodnenia svojho rozsudku iba prevzal a zopakoval dôvody odporcu bez akéhokoľvek náznaku vlastných úvah pri hodnotení námietok a vyjadrení
6
navrhovateliek 1/ a 2/. Rozsudok krajského súdu je takto podľa názoru odvolacieho súdu pre absenciu odôvodnenia nepresvedčivý, arbitrárny a v konečnom dôsledku aj nepreskúmateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na obdobné prípady vedené
na krajskom súde - napr. pod sp. zn. 23Sp/25/2010 alebo 23Sp/6/2011 (reštitučný nárok
fyzických osôb k podielu na spoločnom majetku - pozemky v k. ú. Č.), v ktorých boli
rozsudky krajského súdu v odvolacom konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky
zrušené a vrátené na nové konania a v nich krajský súd v novom rozhodnutí vo veci
rozhodnutia odporcu zrušil dôvodiac práve tým, ţe k zrušeniu výmeru a k prechodu majetku
na štát v rozhodnom období de lege aj de iure jednoznačne došlo a v ROEP len došlo k zápisu
vlastníctva na štát.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok
krajského súdu postupom podľa § 250ja ods. 3 posledná veta v spojení s § 221 OSP z dôvodu
podľa § 221 ods. 1, písm. f/ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle § 246c ods. 1
a § 250l ods. 2 OSP v spojení s § 221 ods. 2 OSP.
V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu dôsledne sa vysporiadať so všetkými
podstatnými námietkami a tvrdeniami účastníkov konania, znova o opravnom prostriedku rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretoţe s poukazom
na § 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 a § 250l ods. 2 OSP bude povinnosťou súdu
prvého stupňa rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania v novom rozhodnutí vo veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. júla 2012
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová