Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
06d/385234.1fb3bd.pdf
PDF · 226.09 KB
No categories available
4Cdo/230/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 230/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky A. S., bývajúcej v K.,
zastúpenej JUDr. Augustínom Tomášom, advokátom v Košiciach, ul. Floriánska č. 16,
o pozbavenie M. A. spôsobilosti na právne úkony, umiestnenej v Zariadení pre seniorov
Harmónia, Prešov-Cemjata, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 24 Ps 10/2009, na
dovolanie M. A. zastúpenej opatrovníčkou M. B., súdnou tajomníčkou Krajského súdu
Prešov, a JUDr. Dášou Komkovou, advokátkou v Prešove, ul. Hlavná č. 27, proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 10. novembra 2010 sp. zn. 3 CoP 17/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 10. novembra
2010 sp. zn. 3 CoP 17/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 5. mája 2010 č.k. 24 Ps 10/2009-85 1/ zbavil M. A.
spôsobilosti na právne úkony, 2/ rozhodol o upustení od doručenia jej tohto rozhodnutia, 3/
ustanovil jej na zastupovanie pred súdmi a inými orgánmi opatrovníka Mesto Prešov, 4/
náhradu trov konania štátu nepriznal a 5/ ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov
konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na záver znaleckého posudku z ktorého
vyplýva, ţe sa jedná o osobu, ktorá trpí demenciou zmiešaného typu ťaţkého stupňa, ktorá nie
je len prechodného charakteru, výpoveďou navrhovateľky a výpoveďou zamestnankyne
zariadenia, v ktorom je vyšetrovaná umiestnená. Na základe týchto zistení dospel k záveru, ţe
M. A. je potrebné zbaviť spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu. Výrok o ustanovení
opatrovníka odôvodnil ustanovením § 189a a § 192 O.s.p., rozhodnutie o trovách štátu
ustanovením § 191 ods. 1 O.s.p. a rozhodnutie o trovách účastníkov konania ustanovením §
146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Na odvolanie M. A. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 10. novembra 2010 sp. zn. 3
CoP 17/2010 rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch o pozbavení spôsobilosti na právne
úkony, o trovách štátu a trovách konania účastníkov, potvrdil a vo zvyšnej časti zrušil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe k pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony
došlo v prejednávanej veci za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 10 Občianskeho
zákonníka a pri dodrţaní postupu podľa § 186 - § 191 O.s.p. Ďalej uviedol, ţe návrh na
začatie konania podaný navrhovateľkou okrem všeobecných náleţitostí podľa § 42 ods. 3
O.s.p., obsahoval aj opísanie skutočností, z ktorých navrhovateľka dospela k záveru o nutnosti
pozbaviť spôsobilosti na právne úkony M. A. a spolu s návrhom predloţila aj vypracovaný
znalecký posudok, preto nebol dôvod na začatie konania ex offo. Poukázal na to, ţe súd
prvého stupňa nevychádzal len zo záverov znaleckého posudku znalca MUDr. Kamila
Mikulu, ale doplnil dokazovanie aj výsluchom zamestnankýň zariadenia, v ktorom je
vyšetrovaná umiestnená, z ktorého vyplynulo, ţe ide o osobu leţiacu, jej pamäťové
schopnosti sú striedavé a sú obdobia keď si veci pamätá a keď nekomunikuje a nepamätá si
nič. Postup súdu prvého stupňa tak s poukazom na ustanovenie § 219 posúdil ako správny,
keď rozhodol o úplnom zbavení spôsobilosti na právne úkony M. A. a tieţ rozhodnutie
o trovách konania štátu a účastníkov. Keďţe rozhodnutie o zbavení spôsobilosti na právne
úkony nie je ešte právoplatné, zrušil výrok o ustanovení opatrovníka a tieţ výrok, ktorým
upustil od doručenia rozhodnutia M. A..
Tento rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním M. A., navrhla ho zrušiť a vec
vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila poukazom na § 237 písm. f/ O.s.p.
a odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/,b/,c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237 O.s.p., konanie je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).
Uviedla, ţe súd prvého stupňa rozhodol na základe návrhu jej sestry, ktorá s ňou neţila
v spoločnej domácnosti od roku 1950 a ani ju nenavštevovala, a pokiaľ by súd vychádzal
z procesných podmienok v zmysle § 42 ods. 3 O.s.p., bol by konanie zastavil. Odvolací súd sa
nevysporiadal s jej námietkou, či v predmetnej veci išlo o návrh alebo o podnet na konanie,
kedy by musel postupovať v zmysle § 81 O.s.p. a vydať uznesenie o začatí konania.
Poukázala na nedostatky znaleckého dokazovania v predmetnom konaní, keď v konaní nebolo
nariadené kontrolné znalecké dokazovanie, ktoré ţiadala. Súdy sa taktieţ nevysporiadali s jej
námietkami, ţe aţ do roku 2008 viedla súdne konanie voči synovi navrhovateľky, ktorý jej je
dlţný za odpredaj rodinného domu, ktorý mala s navrhovateľkou v spoločnom vlastníctve. Do
roku 1993 ţila v spoločnej domácnosti so svojou matkou, za ktorú vykonávala všetky úkony
a po jej smrti v roku 1995 na vlastnú ţiadosť odišla do domova dôchodcov, kde je doteraz.
Zo znaleckého dokazovania vyplynulo, ţe kontakt s osobami v jej blízkosti nadväzuje a na ne
reaguje. Súd pochybil aj tým, ţe znalecký posudok predchádzal výsluchu účastníkov. Ţiadala
vykonať v konaní kontrolný znalecký posudok aj preto, ţe výpoveď znalca pred súdom je
neobjektívna, účelová, prirovnáva ju k cigánom a poukazuje, ţe ona ako babka si nemala kde
intelektový deficit vylepšiť, poukázal na jej choroby, ktoré sú však v jej veku beţné
a z polhodinového prednesu vyvodil svoj záver. Znalec naviac nebol stotoţnený s predmetom
konania, keď vo svojej výpovedi poukazoval na testamenty, ktoré neboli predmetom konania.
Rozhodnutím súdov bolo zasiahnuté do jej práva na rešpektovanie súkromného a rodinného
ţivota, keď došlo u nej k neodôvodnenému pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony.
Navrhovateľka chce takýmto spôsobom zamedziť, aby svoje finančné prostriedky za odpredaj
nehnuteľnosti jej synovi získala prostredníctvom výkonu rozhodnutia, ktoré prebieha.
Uviedla, ţe ako prestárlá osoba nie je pre spoločnosť nebezpečná, je imobilná, nevlastní
majetok, preto spoločnosť by nemala mať záujem na sklonku ţivota zobrať jej všetky práva
a povinnosti garantované Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Navrhovateľka vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie M. A. odmietnuť ako
dovolanie podané neoprávnenou osobou (advokátkou), pretoţe plnomocenstvo udelené
právnej zástupkyni v dovolacom konaní povaţuje za neplatné vzhľadom k tomu, ţe aj znalec
MUDr. Kamil Mikula v konaní uviedol, ţe M. A. nemohla udeliť plnú moc na zastupovanie
advokátke. Pokiaľ v dovolaní dovolateľka namieta, ţe dôvodom snahy na jej zbavenie
spôsobilosti na právne úkony je záujem zamedziť získať finančné prostriedky od syna
navrhovateľky uviedla, ţe aj takéto tvrdenie svedčí o zlom psychickom stave dovolateľky,
pretoţe tá svoju pohľadávku postúpila zmluvou z 8. apríla 2008 a teda jej uţ z rozsudkov
súdu nevyplývajú ţiadne finančné nároky.
Mesto Prešov vo vyjadrení k dovolaniu uviedlo, ţe preskúmanie otázky nesplnenia
procesných podmienok a ich dodrţanie v konaní o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony
povaţuje za zásadné a plne sa stotoţňuje s odôvodnením uvedeným v dôvodoch dovolateľky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie tieţ prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolateľkou napadnutý rozsudok nevykazuje znaky ani jedného z vyššie uvedených
rozsudkov, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. Prípustnosť
podaného dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolací súd vzhľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. ďalej skúmal, či procesná prípustnosť
dovolania nevyplýva z § 237 O.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ d/ a g/
O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či konanie
nie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. či postupom súdu nebola
dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie
realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľka namietala, ţe odvolací súd sa nevysporiadal s ňou namietanými
procesnými vadami, a to, či konanie začalo na návrh alebo na základe podnetu, ţe posudok
znalca predchádzal výsluchu účastníkov konania, ţe v konaní napriek výslovnej poţiadavke
nebol vypracovaný kontrolný znalecký posudok a tieţ, ţe súd nepostupoval v súlade
s ustanovením § 120 O.s.p., z ktorého súdu vyplýva povinnosť vo veciach, v ktorých konanie
moţno začať aj bez návrhu, zabezpečovať dôkazy a náleţite zisťovať skutkový stav z vlastnej
iniciatívy. Vychádzajúc z uvedeného, obsahom takto uplatnenej dovolacej námietky je
nespokojnosť dovolateľky s tým, ako a či sa odvolací súd vysporiadal v odôvodnení svojho
rozhodnutia s jej odvolacími námietkami, t.j. či v tomto smere dal dostatočnú a uspokojivú
odpoveď na všetky podľa dovolateľky relevantné skutkové a právne otázky prejednávanej
veci a či jeho rozhodnutie je v tomto smere riadne odôvodnené.
Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, ţe odvolací súd sa
v plnom rozsahu stotoţnil s právnym názorom súdu prvého stupňa vyjadreným v jeho
rozhodnutí vo vzťahu k prvému výroku, t.j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. (por. č.l.
105p.v. prvý odsek zhora), t.j. stotoţnil sa so záverom súdu prvého stupňa týkajúcim sa
splnenia podmienok pre zbavenie spôsobilosti dovolateľky na právne úkony.
Dovolací súd v nadväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. akceptuje judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky, v ktorej sa zdôrazňuje, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Zákonodarcom upravenú fakultatívnu moţnosť
odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) je vţdy
potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy) aplikovať aj
vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka súdneho
konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd
nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné povaţovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený,
a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods.1 Listiny základných práv
a slobôd. Z uvedeného vyplýva, ţe je úlohou dovolacieho súdu podľa špecifických okolností
konkrétneho prípadu posúdiť, či absencia odôvodnenia tak, ako na ňu poukazovala
dovolateľka uţ v odvolaní (por. č.l. 88), dosahuje takú intenzitu, ţe ňou bolo zasiahnuté do jej
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava“)
a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) a práva zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).
Dovolací súd preto preskúmal aj rozsudok Okresného súdu Prešov č.k.
24 Ps 10/2009-85 z 5. mája 2010, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 3 CoP 17/2010 z 10. novembra 2010 a v tejto súvislosti povaţoval za potrebné uviesť:
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, ţe účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a pouţívanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy. Článok 6 ods. 1
Dohovoru tieţ zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemoţno ho chápať tak, ţe
vyţaduje, aby na kaţdý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 Dohovoru, moţno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany,
aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť v kontexte okolností kaţdej veci (I. ÚS 56/01).
Povinnosť súdu rozhodnutie náleţite v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.
odôvodniť je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi
uplatnených nárokov, ako aj so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného
práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania
(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie,
táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (III. ÚS 198/2011).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah podaného návrhu,
vyjadrenie právnej zástupkyne M. A., čo zistil z obsahu znaleckého posudku, opísal vzťah
navrhovateľky k svojej sestre M. A., poukázal na skutočnosť, ţe v konaní ustanovil
opatrovníčku na zastupovanie a s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 Občianskeho
zákonníka uviedol, ţe „na základe týchto zistení súd dospel k záveru, ţe odporkyňa trpí
duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná a v dôsledku toho nie je vôbec schopná robiť
právne úkony, preto ju súd pozbavil spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu.“
Ohľadom svojho právneho záveru v odôvodnení rozhodnutia vôbec neuviedol, ktoré
skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ani podľa ktorých ustanovení vec právne posúdil.
Len konštatovanie existencie duševnej poruchy nie je odôvodnením ako to vyţaduje
ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa neobsahuje
vysvetlenie, na základe čoho, akých skutkových a právnych záverov dospel súd k záveru, ţe
M. A. spĺňa podmienky pre pozbavenie spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu, v čom
je sebe alebo svojmu okoliu nebezpečná a z akého dôvodu bolo potrebné takýmto spôsobom
zasiahnuť do jej integrity. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu
a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň aj dostatočným
podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom, príp. dovolacom konaní. V prípade, ţe
rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov
súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov
vychádzal. Rozsudok súdu, ktorý nemá náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom
nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom,
nakoľko nemá moţnosť v opravnom konaní náleţite argumentovať.
Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t. j.
musí byť preskúmateľné. Dovolací súd dospel k záveru, ţe v prejednávanej veci rozsudok
súdu prvého stupňa nespĺňa poţiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a je preto
nepreskúmateľný. Ak potom odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 O.s.p. stotoţniac
sa so záverom a dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa napadnuté rozhodnutie potvrdil, ani
jeho rozhodnutie nie je moţné povaţovať za preskúmateľné a zakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ totiţ rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahuje dôvody,
pre ktoré dospel k danému právnemu záveru, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré vzal za preukázané a ktoré nie a ako vec
právne posúdil a podľa ktorých právnych ustanovení a takéto odôvodnenie neobsahuje ani
rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolací súd nemá moţnosť posúdiť, či rozsudok odvolacieho
súdu spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci.
Odvolací súd však nevyvodil ţiadne dôsledky ani z ďalších pochybení ktorých sa
dopustil súd prvého stupňa, a to nielen z pochybení namietaných dovolateľkou priamo
v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ale ani z tých, na ktoré mal povinnosť
prihliadať ex offo.
Ako uţ bolo uvedené vyššie, o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie
a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv (por. napr. právo
vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým
vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.),
na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Z uvedeného
vyplýva, ţe materiálne jadro procesných práv, ktoré musia byť účastníkom konania
zabezpečené v procesnom postupe súdu, sa významne dotýka (koncentruje) prípravy,
priebehu i výsledkov ústneho pojednávania v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré
zásadným spôsobom ovplyvňuje zisťovanie skutkového stavu veci (počnúc právom
navrhovať dôkazy, byť účastný vykonávania dôkazov, moţnosti vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom a pod.) a v konečnom dôsledku mať procesnú moţnosť vyjadriť sa
i k právnej stránke veci. Dodrţanie procesných podmienok umoţňujúcich súdu vykonať
súdne pojednávanie v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. sa stáva rozhodujúcim faktorom
pre zabezpečenie a naplnenie procesných práv účastníkov konania a ich moţnosti konať
pred súdom.
Podľa § 187 ods. 1 O.s.p., tomu, o ktorého spôsobilosti na právne úkony ide, ustanoví
súd opatrovníka pre konanie. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní aj keď sú
účastníci nečinní - ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani
nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti
takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
V prejednávanej veci postup súdu prvého stupňa nebol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p.
Uvedené ustanovenie určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby mohol súd
vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu: riadne predvolanie a absencia
ţiadosti o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu. Dovolací súd dospel k záveru, ţe prvá
z uvedených podmienok v danom prípade splnená nebola. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd
prvého stupňa uznesením z 24. marca 2009, č.k. 24 Ps 10/2009-11, M. A., o ktorej pozbavení
spôsobilosti na právne úkony v prejednávanej veci konal, ustanovil v tomto konaní podľa §
187 ods. 1 O.s.p., opatrovníka na zastupovanie, a to M. B., súdnu tajomníčku Krajského súdu
v Prešove.
Ochrana procesných práv osoby, o ktorej spôsobilosti na právne úkony sa rozhoduje, si
vyţaduje, aby bola táto osoba pred súdom zastúpená. Povinnosťou ustanoveného opatrovníka
je v súdnom konaní chrániť záujmy a práva osoby, na ochranu ktorého bol za opatrovníka
ustanovený. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa vytýčil prvé pojednávanie
na termín 23. novembra 2009, na ktoré predvolal aj ustanovenú opatrovníčku. Zo zápisnice
z pojednávania vyplýva, ţe opatrovníčka na pojednávaní prítomná nebola, ospravedlnenie
neprítomnosti sa v spise nenachádza. Súd po začatí pojednávania konštatoval zachovanie
päťdňovej lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. (por. č.l. 48 p.v.) a to napriek tomu, ţe zo spisu nie
je moţné zistiť, kedy bolo opatrovníčke predvolanie na pojednávanie doručené (por. č.l. 42,
doručenka neobsahuje dátum doručenia písomnosti). Na tomto pojednávaní súd prvého stupňa
vyhlásil uznesenie, ktorým odročil pojednávanie na termín 8. februára 2010 s tým, ţe bude
volaný znalec MUDr. Kamil Mikula a prítomní berú termín pojednávania na vedomie, nebudú
písomne volaní (por. č.l. 50 p.v.). Z obsahu spisu nevyplýva, ţe by súd prvého stupňa
na prvom pojednávaní neprítomnú opatrovníčku na ďalší termín pojednávania konaného
8. februára 2010 predvolal. Zo zápisnice z tohto pojednávania vyplýva, ţe opatrovníčka je
na pojednávaní neprítomná, ospravedlnená (z obsahu spisu nevyplýva jej ospravedlnenie ani
vedomosť o pojednávaní) a konštatovanie, ţe lehota podľa § 115 ods. 2 O.s.p. bola zachovaná
(por. č.l. 67, 67 p.v.). Termín ďalšieho pojednávania stanovený na 26. februára 2010 bol
zrušený (z obsahu spisu nevyplýva, ţe by o tomto pojednávaní bola opatrovníčka
upovedomená a nebola ani upovedomená o tom, ţe pojednávanie sa neuskutoční). Ďalšie
pojednávanie súd prvého stupňa vytýčil na termín 5. mája 2010, na ktorom konajúci súd
konštatoval neprítomnosť opatrovníčky a jej ospravedlnenie neúčasti (ktoré z obsahu spisu
opäť nevyplýva) a tieţ zachovanie lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. (por. č.l. 81, 81 p.v.).
Z obsahu spisu však vyplýva, ţe opatrovníčka bola volaná na termín pojednávania
stanoveného na „T 10.5.“, pričom nie je moţné zistiť kedy toto predvolanie bolo
opatrovníčkou prevzaté, pretoţe doručenka (tak ako aj všetky predchádzajúce) neobsahuje
deň doručenia zásielky (por. doručenku za č.l. 80). Bolo potrebné tak konštatovať, ţe
opatrovníčka nebola na toto (ale ani na ţiadne iné) pojednávanie riadne predvolaná, pričom
zo zápisnice z pojednávania uskutočneného 5. mája 2010 vyplýva, ţe súd prvého stupňa
na tomto pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým pozbavil M. A. spôsobilosti na právne
úkony.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Ak súd, napriek tomu, ţe riadne nepredvolal opatrovníčku, ktorú sám ustanovil
účastníčke konania o zbavenie spôsobilosti na právne úkony za účelom bránenia jej práv
a právom chránených záujmov v súdnom konaní na ţiadne pojednávanie, dokonca ani na to,
na ktorom prejednal a rozhodol vec, odňal tejto účastníčke moţnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (R 41/2002, R 32/2002). Dovolací súd na tomto mieste
poznamenáva, ţe na veci nič nemení skutočnosť, ţe M. A. na zastupovanie v tomto konaní
sama udelila plnú moc na svoje zastupovanie advokátke.
Odvolací súd, ktorému bola vec predloţená na rozhodnutie o odvolaní M. A. bez
nariadenia pojednávania verejne 10. novembra 2010 vyhlásil rozsudok bez toho, aby sa
spôsobom zastupovania M. A. ustanovenou opatrovníčkou a v celom konaní jej absolútnou
nečinnosťou zaoberal. I keď z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, ţe
„opatrovník odporkyne navrhol rozhodnúť podľa výsledkov znaleckého dokazovania“,
v celom spise sa ţiadne podanie opatrovníčky, ani návrh na spôsob rozhodnutia v predmetnej
veci, nenachádza.
Za tejto skutkovej situácie dovolací súd vzhliadol v postupe súdu prvého stupňa
nesprávnosť, v dôsledku ktorej bola účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a na ktorú nesprávnosť neprihliadal ani odvolací súd a tento
nedostatok nenapravil.
Spôsobilosť na právne úkony – jej obmedzenie alebo zbavenie, je závaţným zásahom
do súkromného ţivota (por. Matter c. Slovensko, rozsudok z 5. júla 1999, č. 31534/96,
Berková c. Slovensko, rozsudok z 24. marca 2009, č. 67149/01) a uţ samotné začatie konania
o obmedzenie alebo zbavenie spôsobilosti na právne úkony je zásahom do súkromného
ţivota. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto povaţuje za potrebné zdôrazniť všeobecne
platný princíp, podľa ktorého prípadné zásahy do základných ľudských práv a slobôd (čl. 38
ods. 2 Listiny v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy) a teda aj ich obmedzenia musia byť
interpretované reštriktívne a nie extenzívne. Pritom je potrebné najmä rešpektovať zásadu, ţe
pri obmedzení základných práv a slobôd musí byť zachovaná ich podstata a zmysel, a ţe
takéto obmedzenia nesmú byť zneuţívané k iným účelom, ako pre ktoré boli stanovené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, ţe M.
A. bola odňatá moţnosť pred súdom konať v konaní pred súdom prvého stupňa tým, ţe vo
veci prebehli pojednávania bez jej účasti a účasti jej súdom ustanovenej opatrovníčky i keď
k uvedenému postupu neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., čím
jej súd neumoţnil zúčastniť sa vykonania dokazovania a vyjadriť sa ku všetkým vykonaným
dôkazom. Uvedenému zodpovedá podľa názoru dovolacieho súdu povinnosť súdu umoţniť
účastníkovi konania, aby sa vyjadril ku kaţdému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môţe
obsahovať zistenia významné pre rozhodnutie súdu (I. ÚS 76/96). K dôkazom vykonaným
bez účasti opatrovníčky, na ktoré súd prvého stupňa pri rozhodovaní prihliadal (por. str. 3
odsek 4 rozsudku), patril o.i. aj výsluch znalca uskutočnený na pojednávaní 8. februára 2010,
na ktoré opatrovníčka taktieţ volaná nebola. Pochybenie odvolacieho súdu potom spočívalo
v tom, ţe tak závaţné porušenia práv účastníka konania ponechal celkom bez povšimnutia.
Dovolací súd znovu zdôrazňuje, ţe vzhľadom na absolútnu nečinnosť súdom ustanovenej
opatrovníčky a ignorovanie súdu prvého stupňa jej predvolávania na súdne pojednávanie, na
veci nič nemení skutočnosť, ţe M. A. udelila na svoje zastupovanie osobitnú plnú moc pre
toto konanie advokátke, najmä za situácie, keď práve toto splnomocnenie bolo
navrhovateľkou v konaní opakovane spochybňované.
Dovolací súd povaţoval za dôvodnú aj námietku dovolateľky, ktorá opakovane
namietala potrebu odstránenia nejasnosti, či podanie navrhovateľky zo 17. marca 2009
doručené súdu 19. marca 2009 je potrebné chápať ako návrh na začatie konania, alebo
ako podnet na začatie konania.
Dovolací súd totiţ povaţuje za predčasný záver odvolacieho súdu, ktorý v odôvodnení
svojho rozsudku uviedol, ţe podanie navrhovateľky je návrhom na začatie konania,
obsahujúcim okrem všeobecných náleţitostí (§ 42 ods. 3 O.s.p.) aj opísanie rozhodujúcich
skutočností, z ktorých navrhovateľka dospela k záveru o potrebe zbavenia M. A. spôsobilosti
na právne úkony a preto nebola daná potreba postupu podľa § 81 O.s.p. ex offo.
Podľa § 42 ods. 3 vety prvej O.s.p., pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyţaduje ďalšie náleţitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
Podľa § 79 ods. 1 vety prvej a druhej O.s.p., konanie sa začína na návrh. Návrh má
okrem všeobecných náleţitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum
narodenia a telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom
občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa
navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.
Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, navrhovateľ je povinný k návrhu pripojiť listinné dôkazy,
na ktoré sa odvoláva, okrem tých, ktoré nemôţe pripojiť bez svojej viny.
Podľa § 186 ods. 2 O.s.p., ak nepodal návrh na začatie konania štátny orgán alebo
zdravotnícke zariadenie, môţe súd uloţiť navrhovateľovi, aby do primeranej lehoty predloţil
lekárske vyšetrenie o duševnom stave vyšetrovaného; ak sa v tejto lehote nepredloţilo
lekárske vysvedčenie, súd zastaví konanie.
Posledne citovaným ustanovením zákonodarca sledoval zabrániť tomu, aby
nedochádzalo k podaniu nedôvodného alebo šikanózneho návrhu, bez opodstatnenia
zasahujúceho do integrity fyzickej osoby.
Ako dôvod na podanie návrhu na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony
navrhovateľka vo svojom podaní uvádza len to, ţe M. A. nie je schopná posúdiť následky
svojho konania, čo by mohlo viesť k jej zneuţitiu, o čom ako dôkaz prikladá znalecký
posudok, ktorý dal jej syn, J. S., vypracovať prostredníctvom svojho advokáta vzhľadom na
skutočnosť, ţe M. A., 8. apríla 2008 previedla svoju pohľadávku vo výške 67 554,75,-- Sk
s príslušenstvom, na tretiu osobu. Z priloţeného znaleckého posudku však vyplýva, ţe tento
bol vypracovaný pre účely iného súdneho konania, a to vedeného na Okresnom súde Košice
I pod sp. zn. 34 Er 390/2008, vo veci oprávnenej M. A., nar. X., bytom Domov dôchodcov
Prešov – Cemjata, proti povinnému J. S., bytom P., o vymoţenie 67 554,75,-- Sk
s príslušenstvom (por. č.l. 5).
Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom dovolateľky, ţe predmetný návrh nemá zákonom
poţadované náleţitosti, keď z neho nie je moţné zistiť, z akého dôvodu je potrebné
dovolateľku v plnom rozsahu zbaviť spôsobilosti na právne úkony, v akom smere je sebe
alebo svojmu okoliu nebezpečná, čo jej hrozí a pred čím ju treba takýmto postupom chrániť.
Z obsahu návrhu nie je moţné zistiť ţiadne konkrétne skutočnosti o zdravotnom stave M. A.,
na základe ktorých navrhovateľka zvolila daný postup, pričom súd sa ani nepokúsil tento
nedostatok odstrániť a to ani potom, keď v rámci výsluchu navrhovateľka na pojednávaní
uskutočnenom 23. novembra 2009 nevedela konkretizovať dôvody pre ktoré navrhuje svoju
sestru zbaviť spôsobilosti na právne úkony (okrem nesúhlasu s nakladaním majetku – por. č.l.
49). Za tejto situácie bolo potrebné vykonať šetrenie, či podanie zo 17. marca 2009 doručené
súdu 19. marca 2009 je návrhom na začatie konania alebo podnetom na začatie konania.
Podľa výsledku takého šetrenia potom bolo potrebné buď vykonať pokus o odstránenie vád
podania, alebo vydať uznesenie o začatí konania ex offo (§ 81 ods. 1, 3 O.s.p.) a v závislosti
od toho určiť aj okruh účastníkov tohto konania. Bez vyriešenia tejto otázky neboli
splnené predpoklady pre to, aby súd vo veci mohol začať konať a vydať konečné rozhodnutie,
pretoţe nebolo moţné jednoznačne určiť ani okruh účastníkov konania.
Súd v zmysle uvedeného nepostupoval, pričom bolo jeho prvoradou povinnosťou, aby
tento nedostatok návrhu odstránil postupom v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. a aţ následne pristúpil
k jeho vecnému prerokovaniu. Dovolací súd pripomína, ţe procesným následkom
nesprávneho, neúplného, alebo nezrozumiteľného podania, ktoré by mohlo byť podľa svojho
obsahu návrhom na začatie konania (§ 79 O.s.p.) je odmietnutie podania (§ 43 ods. 2 O.s.p.).
Za týchto okolností rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom
odvolacieho súdu nie je moţné povaţovať za súladný s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.
(eventuálne ani s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ si súdy neozrejmili obsahovú
stránku návrhu, nemohli primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať na jej
vecnú stránku, teda následne ani na odvolacie námietky odvolateľky v rozhodnutí
odvolacieho súdu a uviesť zákonu zodpovedajúce dôvody, pre ktoré (podľa ich názoru) bolo
potrebné návrhu vyhovieť. Súdy niţších stupňov v odôvodnení rozsudkov nedali presvedčivú
a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany najmä
v súvislosti s ich záverom o nutnosti pozbavenia dovolateľky spôsobilosti na právne úkony
v plnom rozsahu. Vychádzajúc z materiálneho poňatia práva na súdnu ochranu je potrebné
uviesť, ţe od uvedenej povinnosti vyplývajúcej z § 157 ods. 2 O.s.p. ich nemôţe oslobodiť ani
znenie § 219 ods. 2 O.s.p., ktoré nemoţno aplikovať čisto formálne.
Dovolací súd za dôvodnú povaţuje aj námietku dovolateľky, ţe súdy niţších stupňov
ignorovali jej návrhy na vykonanie kontrolného znaleckého posudku. Dovolací súd dospel
k záveru, ţe pokiaľ dovolateľka uţ v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa
poukazovala na to, ţe súd prvého stupňa zamietol jej návrh na doplnenie dokazovania
vykonaním kontrolného znaleckého posudku, pričom s touto odvolacou námietkou, sa
odvolací súd vôbec nezaoberal a to napriek tomu, ţe predmetom konania je zbavenie
spôsobilosti účastníka konania na právne úkony, v ktorom súd zaloţil svoje rozhodnutie
v podstate na jedinom dôkaze, nevysporiadanie sa s touto námietkou odvolacím súdom má za
následok nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia, keďţe išlo o dôkaz podstatný pre posúdenie
veci prejednávanej, ako bude uvedené ďalej.
Obmedzenie alebo pozbavenie spôsobilosti na právne úkony je spravidla zaloţené
na odbornom lekárskom posudku. Vzhľadom k tomu, ţe s takýmto posudkom súd môţe len
ťaţko polemizovať, je o to dôleţitejšie, aby návrh na zbavenie spôsobilosti vzhľadom
k závaţnosti takého rozhodnutia pre danú osobu podrobil dôslednému prieskumu.
V prejednávanej veci súd zbavil M. A. spôsobilosti na právne úkony na základe jediného
dôkazu, na ktorom zaloţil svoje rozhodnutie. Aby obmedzenie alebo zbavenie spôsobilosti na
právne úkony bolo primerané sledovanému cieľu (predovšetkým ochrana práv samotného
postihnutého, čo je v danom kontexte bezpochyby legitímny cieľ), musí byť takýto zásah čo
najuţší, t.j. týkajúci sa len tých úkonov, u ktorých je podľa objektívneho znaleckého posudku
zistené, ţe ich daná osoba nie je schopná. Pre začatie konania o obmedzení alebo pozbavení
spôsobilosti na právne úkony musí mať súd k dispozícii presvedčivé dôkazy, ţe daná osoba
nie je schopná sa o seba postarať, čo predstavuje riziko pre práva a záujmy druhých a pre ňu
osobitne. Tieto dôkazy musia byť špecifické, a nie len všeobecnej povahy (X a Y c.
Chorvátsku, rozsudok z 3. novembra 2011, č. 5193/09). V prejedávanej veci k návrhu bol
pripojený znalecký posudok vypracovaný pre účely iného súdneho konania vedeného M. A.
proti synovi navrhovateľky a z návrhu navrhovateľky nebolo moţné zistiť ţiadne relevantné
skutočnosti týkajúce sa zdravotného stavu dovolateľky.
Za procesne nesprávny bolo preto potrebné povaţovať postup súdu prvého stupňa,
ktorý ako prvý úkon v rámci dokazovania vyţiadal posudok MUDr. Kamila Mikulu, ktorý
ho písomne vyhotovil 13. apríla 2009 ako znalec z odboru psychiatria a sexuológia (č.l. 37).
Súdom zvolený postup, pri ktorom bol znalecký posudok podaný na samom počiatku konania,
nebol správny, lebo ustanovenému znalcovi neumoţňoval, aby konfrontoval výsledky svojho
odborného vyšetrenia s ostatnými výsledkami dokazovania a aby na základe tejto
konfrontácie mohol bezpečne vysloviť úsudok, do akej miery prejavy duševnej choroby M. A.
vyţadujú jej zbavenie, prípadne obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Pre tento účel mal
súd ešte pred nariadením znaleckého dokazovania obstarať úplné a spoľahlivé skutkové
zistenia o osobných pomeroch vyšetrovanej osoby, pričom nedostatok takých skutkových
zistení nebolo moţné nahradiť posudkom znalca – psychiatra a sexuológa. Skutkové zistenia
o tom, ako sa vyšetrovaná správa v kaţdodennom ţivote, ako sa stará o svoje potreby, ako
hospodári a nakladá s finančnými prostriedkami, ako sa chová v rozmanitých ţivotných
situáciách, však súd pred podaním znaleckého posudku neobstaral. Konštatovanie
zdravotného stavu vyšetrovanej (por. tieţ obsah ústne znalcom predneseného doplnenia
znaleckého posudku na č.l. 67 p.v. aţ 68 p.v), nie je podloţené ţiadnymi svedeckými
výpoveďami a je zaloţené výlučne na osobnom (i keď odbornom) názore znalca.
Konfrontácia záverov znalca o skutkovom zistení obstaranom inými dôkaznými prostriedkami
(napr. výpoveďami svedkov) sa v spise nenachádza. Nie zanedbateľnou skutočnosťou je tieţ
to, ţe znalecký posudok bol vypracovaný bezprostredne po začatí konania (13. apríla 2009),
t.j 12 mesiacov pred rozhodnutím súdu prvého stupňa a 19 mesiacov pred rozhodnutím
odvolacieho súdu. Pritom v záujme objektivity zistenia skutkového stavu bolo vzhľadom
na závaţnosť zásahu do integrity dotknutej osoby a dĺţku konania potrebné vypracovať
kontrolný znalecký posudok tak, ako to dovolateľka v priebehu celého konania navrhovala.
Ak sa potom odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s tak závaţnou, v odvolaní
namietanou otázkou vôbec nevysporiadal, nedal na ňu ţiadnu vysvetľujúcu odpoveď prečo
nebolo potrebné v konaní vypracovať kontrolný znalecký posudok, zaťaţil svoje konanie
vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
So zreteľom na vyššie uvedené a skutočnosť, ţe konanie bolo zaťaţené vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ Os.p. dovolací súd zrušil potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.). Vzhľadom na uvedené sa nezaoberal
vecnou správnosťou zrušeného rozhodnutia.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. augusta 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová