Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
8ac/385667.f383d2.pdf
PDF · 175.44 KB
No categories available
2Cdo/203/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 203/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej B., so sídlom v B.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou M., so sídlom v B., proti povinnému J. B., bývajúcemu
vo V., o vymoženie 822,84 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice – okolie
pod sp. zn. 17 Er 1121/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach z 29. decembra 2011 sp. zn. 14 CoE 194/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoţenie sumy 822,84 € s príslušenstvom. Uviedla, ţe exekučným titulom je
k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom S.
z 22. februára 2010 č. I.. Súdny exekútor poţiadal Okresný súd Košice – okolie o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Košice – okolie uznesením z 18. augusta 2011 č.k.
17 Er 1121/2011-16 ţiadosť súdneho exekútora JUDr. P. H. o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sp. zn. Ex X. zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol podľa § 45 ods. 1, 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), lebo
v rozhodcovskom rozsudku uvádzaná rozhodcovská doloţka spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská
doloţka je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.
Dospel k záveru, ţe zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo
všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyţaduje od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej
vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučných titulom na
udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má moţnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak
by podľa takejto doloţky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by
bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by
chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú
doloţku, skúmal všetky dôleţité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Za také
okolnosti moţno povaţovať napr. neprijateľné miesto rozhodcovského konania, ktoré môţe
spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv (rozhodcovia so sídlom v Bratislave a Ţiline)
alebo pravidlá rozhodcovského konania, ktoré ukladajú povinnosti, ktoré predpisy upravujúce
občianske súdne konanie neupravujú a ktoré sú v neprospech spotrebiteľa. Akékoľvek plnenie
priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doloţky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi,
je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z dôvodu, ţe sa má vymáhať plnenie, ktoré
odporuje dobrým mravom súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol ţiadosť exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením z 29. decembra 2011
sp. zn. 14 CoE 194/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd dospel k záveru, ţe
odvolanie oprávnenej nie je dôvodné. Odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu
prvého stupňa, podľa ktorého rozhodcovská doloţka, uplatnená v predmetnom zmluvnom
vzťahu, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka.
Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka len demonštratívnym výpočtom uvádza, ktoré
podmienky sú neprijateľné. Ide len o príkladmý výpočet neprijateľných podmienok, preto
môţe súd označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby sa všetky
spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešili v rozhodcovskom konaní pred
rozhodcovským orgánom. Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto
podmienku zaradil do novelizovaného znenia § 53 ods. 4 pod písm. r/ Občianskeho zákonníka
účinného od 1.1.2008 novelou uskutočnenou zákonom č. 568/2007 Z.z. Odvolací súd dodal,
ţe uvedené ustanovenie vychádza z článku 3 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách upravujúci zoznam podmienok, ktoré sa povaţujú
za nekalé. Odvolací súd povaţoval zmluvnú podmienku upravenú vo všeobecných
obchodných podmienkach, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, ktorá
vyţaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,
za podmienku neprijateľnú. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa
§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého a druhého stupňa a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z § 237 písm. d/,
e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Poukázala na to, ţe je
neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretoţe
nebol podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný
a taktieţ boli splnené všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku.
Exekučný súd podľa názoru dovolateľky nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný.
Vo veci je daná prekáţka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Ďalej poukázala na to,
ţe ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do uţ
ukončeného nachádzajúceho konania, prestala by mať zmysel úprava moţnosti domáhať sa
zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či uţ
ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve
a len ako tzv. exekučný súd. Právo na výkon rozhodnutia, ktoré je v zmysle zákona
perfektným exekučným titulom, je integrálnou súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu.
Konaním súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej
pohľadávky v exekučnom konaní, pretoţe súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Tým súd
oprávnenej spôsobil ujmu. Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté vadou
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, ţe jej neumoţnil podať kvalifikované
odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia
jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré
v podanom odvolaní uviedla. Záverom poznamenala, ţe exekučný súd v exekučnom konaní
nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky vzhľadom na právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená
v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 239
ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,
preto dovolanie oprávnenej podľa § 239 O.s.p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237
písm. b/, c/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.
Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe oprávnená namietala vadu v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem
iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to
ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.
Vyčíta im, ţe v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke,
na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú
dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch
stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch zaloţili svoje rozhodnutia
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 sp. zn.
V prejednávanej veci je nepochybné, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p., keď
poukázala na prekáţku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom v B.,
proti povinnému J. B., bývajúcemu vo V., o vymoţenie 822,84 € s príslušenstvom,
na základe rozhodcovského rozsudku z 22. februára 2010 č. I. vydaného Stálym
rozhodcovským súdom S., vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn.
17 Er 1121/2011, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým
rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada konanie
nezaťaţila.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, ţe skúmali
podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul ţiadnu aktivitu
na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza taktieţ vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili
svoje rozhodnutia.
Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, ţe jej neumoţnil podať kvalifikované odvolanie proti
uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia
a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní
uviedla. Dovolateľka uviedla, ţe pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá
skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
súdov oboch stupňov nie je dôvodná.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia
s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody
rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ/ka
sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka
videla v tom, ţe súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, ţe súdy nemôţu
preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Po podaní ţiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
Vzhľadom na to, ţe právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, ţe uţ v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný
titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je
treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, ţe „súdna exekúcia môţe byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
podľa titulu, ktorý tieto poţiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť
v kaţdom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej)
rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012
sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, ţe právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Dovolací súd úspešnému povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
pretoţe mu ţiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. augusta 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová