Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/55/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera,

v právnej veci žalobcu R. M., s miestom podnikania v Ž., Z., zastúpeného JUDr. E. K.,

advokátom so sídlom v K., G., proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej

republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/228/13679-105141/2009/993168-r zo dňa 23. septembra 2009, na odvolanie

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. -80 zo dňa 13.

septembra 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline

č. k. -80 zo 13. septembra 2011, p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania

v sume 157,09 eura titulom trov právneho zastúpenia na účet J.. E. K., advokáta v K. do troch

dní od právoplatnosti rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j

ods. 2 písm. e/ (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie

žalovaného č. I/228/13679-105141/2009/993168-r zo dňa 23. septembra 2009 ako aj

rozhodnutie Daňového úradu Žilina 1 – dodatočný platobný výmer č. /Súk

z 1. apríla 2009 žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia

2

žalovaného I/228/13677-105141/2009/993168-r zo dňa 23. septembra 2011, ktorým žalovaný

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Žilina 1 č. /Súk zo dňa

1. apríla 2009, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej

len „DPH“) v sume 13 487,18 eura za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 s odôvodnením,

že správca dane pochybil, keď neumožnil žalobcovi na základe jeho žiadosti urobiť si kópiu

znaleckého posudku č. 54/2008 podľa o správe daní (ďalej

len „“), čím došlo k porušeniu žalobcových procesných práv podľa

ods. 5 písm. e/ Čo do dôvodov týkajúcich sa námietok voči dodávke

tovaru (zlomkové zlato) pre spoločnosť S., s.r.o., poukázal súd na to že žalobca sa rozhodol

používať režim bežnej dane a ten bol povinný aplikovať aj pri nových šperkoch v zmysle § 66

ods. 3 a 11 o DPH. Pokiaľ išlo o dôvody uvedené v doplnení

žaloby, v ktorom žalobca poukazoval na nezákonnosť postupu správcu dane a žalovaného,

ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia a to nezákonnosť vypracovania nového

protokolu zo dňa 26. februára 2009 a nezákonnosť kontroly, krajský súd dospel k záveru, že

vypracovanie nového protokolu po zákonnej lehote nie je dôvodom nulity vydaných

rozhodnutí a dôvody nezákonnosti daňovej kontroly nie sú takej intenzity a rozsahu, ktorými

bezpochyby došlo k porušeniu zákona, ktoré by mali za následok nulitu rozhodnutí, teda že

dôvody neobsahujú skutočnosti, na ktoré by v súlade s musel súd ex offo

prihliadnuť.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak, že

úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, žiadajúc napadnutý

rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že žalobu zamietne. Namietal, že žalobca nežiadal

kópiu znaleckého posudku, ale žiadal len prizvať znalca a následne vykonať so znalcom

ústne pojednávanie a ani nežiadal opätovné vypočutie R. T. a nenamietal, že nebol predvolaný

P. B. Preto žalovaný považuje rozsudok krajského súdu za nesprávny z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia. Nesúhlasil ani s argumentáciou súdu ohľadom aplikácie § 71 ods. 6

zákona o DPH a poukázal na platnosť šiestej a ôsmej Smernice a rovnaké znenie čl. 203

Smernice 2006/112/ES a čl. 21 ods. 1 písm. c/ Smernice 77/388/EHS. Poukázal na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. januára 2010 a na rozpor

vyplývajúci medzi citovaným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a rozsudkom napadnutým žalobou v tejto veci.

3

Žalobca vo svojom vyjadrení žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

K jednotlivým námietkam žalovaného uviedol, že kontrola DPH za zdaňovacie

obdobie II. štvrťrok 2006 bola začatá 31. januára 2008 a ukončená 26. marca 2009. Pôvodný

protokol mal byť prejednaný 30. januára 2009. Žalovaný o ústnom pojednávaní so svedkom

R. T. z 18. marca 2008 nevedel, nakoľko mu správca dane výsluch neoznámil. Znalecký

posudok nebol podaný v súlade s a postupom správcu dane

bolo žalobcovi odopreté právo podľa Žalobca

nenamietal nemožnosť aplikácie o DPH. Poukázal na to,

že daňová kontrola bola vinou správcu ukončená nezákonným spôsobom – nedodržanie

zákonom stanovenej lehoty. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III.

ÚS 24/2010-57, ktorý jednoznačne konštatoval, že lehota uvedená v § 15 ods. 17 zákona č.

je lehotou zákonnou a je pre správcu dane záväzným limitom determinujúcim

zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Uviedol, že ak teda daňový úrad nerešpektoval

maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 15 ods. 17

Zákona o správe daní, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní.

Taká daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol

povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno

použiť (a contrario § 29 ods. 4 veta prvá Zákona o správe daní). Žalobca poukazoval na to, že

v prípade, ak použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti

a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením, vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej

daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto skutočnosti, je rovnako nezákonné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo v medziach podaného odvolania ( v spojení s

ods. 1veta prvá ), odvolanie žalovaného prejednal bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( veta prvá ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a v spojení s veta

prvá a ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

4

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods. 1 ).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,

o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa

každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená,

dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už

nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako

ten, o koho práva v konaní ide.

Predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní je rozhodnutie, ktorým správca dane

vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 13 487,18 eura za zdaňovacie

obdobie II. štvrťrok 2006 a ktoré žalovaný svojim rozhodnutím potvrdil.

Pre riadne zistenie zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaného bolo

potrebné preskúmať aj správnosť procesného postupu správnych orgánov v daňovom konaní

a dodržanie procesných práv žalobcu počas daňového konania.

Konaním správneho orgánu možno rozumieť správne akty a úkony správneho orgánu

vydané alebo vykonané v čase od začatia konania až do právoplatnosti rozhodnutia, ktoré sú

upravené právnymi normami.

Správne konanie je ovládané dispozičnou zásadou. Základnou podmienkou úspešnosti

žaloby je tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, teda je v rozpore s právnym

poriadkom. Súd zásadne preskúmava napadnuté rozhodnutie len v rozsahu a z dôvodov, ktoré

určí žalobca vo svojej žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu, okrem prípadov, keď súd

nie je žalobou viazaný.

Podľa ustanovenia súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho

orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec

žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu

správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že

a/ rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,

5

b/ zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore

s obsahom spisov,

c/ zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,

d/ rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok

dôvodov,

e/ v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na

zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa ustanovenia súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho

orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec

žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe

neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov

správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie

správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa

zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.

Okrem dôvodov nezákonnosti rozhodnutia uvedených v v konaní

tiež môže dôjsť k vydaniu správneho aktu postihnutého vadou, ktorej závažnosť je tak

evidentná, že nemôže byť právnym poriadkom tolerovaná, preto sa musí tento správny akt

považovať za nemajúci žiadny právny účinok - za právne ničotný. Súd prihliada k existencii

tejto skutočnosti aj keď ju žalobca nenamietal.

Podľa ustálenej súdnej praxe predpokladom pre preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

je okrem samotného rozhodnutia aj administratívny spis, ktorý bol správnym orgánom

vyhotovený pri rozhodovaní o veci. Neúplnosť spisu vyvoláva vznik pochybností

o spoľahlivo a správne zistenom skutkovom stave. Následkom neúplnosti spisu je nemožnosť

preskúmať napadnuté rozhodnutie t.j. posúdiť postup správneho orgánu a všetky podklady

rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia, v dôsledku čoho je potrebné napdnuté rozhodnutie

zrušiť a dokazovanie vrátiť na správny orgán.

Podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej „len

„Zákon o správe daní) v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv

6

a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených

v daňovom konaní.

Podľa § 15 ods. 10 Zákona o správe daní o výsledku zistenia daňovej kontroly alebo

o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí

podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa

k protokolu a na jeho prerokovanie, vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom

prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie

kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt je

oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa jeho

doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt písomne

vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu

v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec

správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať protokol aj

v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť

na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane je

oprávnený na základe písomného splnomocnenia kontrolovaného daňového subjektu alebo

z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho

prerokovania s kontrolovaným subjektom alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného

daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane

správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.

Podľa § 15 ods. 13 veta prvá Zákona o správe daní daňová kontrola je ukončená dňom

prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom.

Podľa § 15 ods. 17 Zákona o správe daní správca dane ukončí daňovú kontrolu do

šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže

lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť,

najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré

vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak

vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty

je ministerstvo.

7

Podľa § 15 ods. 18 Zákona o správe daní ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15

nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota

predĺžená podľa odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť

kontrolovaný daňový subjekt.

Podľa § 15 ods. 19 Zákona o správe daní lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa

odsekov 17 a 18 neplatia, ak sa daňová kontrola vykonáva na požiadanie orgánov činných

v trestnom konaní.

Podľa § 29 ods. 4 veta prvá Zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu

administratívneho spisu preukázané, že daňová kontrola u žalobcu začala dňa 31. januára

2008 spísaním zápisnice o ústnom pojednávaní č. /Matu. Dňa 11. júna

2008 požiadal správca dane Daňový úrad Žilina I žiadosťou č. /Sim

zo dňa 11. júna 2008 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky o predĺženie lehoty na

vykonanie daňovej kontroly u žalobcu do 31. januára 2009. Daňové riaditeľstvo prípisom

č. V/320/3822/2008/Hol zo dňa 16. júna 2008 žiadosti správcu dane vyhovelo a lehotu na

vykonanie daňovej kontroly predĺžilo do 31. januára 2009. Následne správca dane

upovedomením č. /Sim zo dňa 26. júna 2008 oznámil žalobcovi, že

lehota na vykonanie daňovej kontroly bola nadriadeným orgánom predĺžená do 31. januára

2009. Ďalej mal najvyšší súd za preukázané, že dňa 8. januára 2009 sa žalobca spolu

so svojim zástupcom JUDr. H. dostavili k správcovi dane, ktorý ich oboznámil so

skutočnosťami zistenými pri kontrole dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. až IV.

štvrťrok 2006 a I. a II. štvrťrok 2007, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č.

zo dňa 8. januára 2009. Následne správca dane doručil dňa

14. januára 2009 zástupcovi žalobcu JUDr. H. protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly

č. /Sim zo dňa 16. decembra 2008 s výzvou na písomné vyjadrenie sa

k protokolu v lehote ôsmich pracovných dní s tým, že termín prerokovania protokolu určil na

deň 30. januára 2009. Ďalej sa v administratívnom spise žalovaného nachádza oznámenie

správcu dane č. /Matu zo dňa 29. januára 2009, doručené zástupcovi

8

žalobcu JUDr. H. dňa 30. januára 2009, z ktorého vyplýva, že dňa 26. januára 2009 Daňový

úrad Žilina I prevzal písomné vyjadrenie žalobcu k protokolu o výsledku daňovej kontroly za

II. štvrťrok 2006 (v administratívnom spise sa nenachádza), že vzhľadom na skutočnosti,

ktoré žalobca uviedol v tomto vyjadrení, má považovať výzvu na vyjadrenie sa k protokolu

a na prerokovanie protokolu zo dňa 16. decembra 2008 za bezpredmetnú a že správca dane

bude v predmetnej veci konať ďalej. Následne správca dane vypracoval nový protokol

o výsledku daňovej kontroly č. /Matu zo dňa 26. februára 2009, ktorý

doručil dňa 2. marca 2009 zástupcovi žalobcu JUDr. H. s tým, že sa k protokolu môže

písomne vyjadriť v lehote ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia a súčasne určil

termín prerokovania tohto nového protokolu na deň 26. marca 2009. Ďalej mal najvyšší súd

z obsahu pripojeného administratívneho spisu za preukázané, že žalobca v lehote ôsmich

pracovných dní od doručenia protokolu o výsledku daňovej kontroly č.

/Matu zo dňa 26. februára 2009, písomné vyjadrenie nezaslal, avšak

prerokovania protokolu sa zúčastnil zástupca žalobcu JUDr. H., ktorý predmetný protokol

podpísal.

Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení zákona o správe daní, lehota ustanovená

v § 15 ods. 17 Zákona o správe daní je lehotou zákonnou a je pre správcu dane

vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť

uskutočňovanej daňovej kontroly. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu

dôkazného prostriedku (protokolu) predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej,

právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany správcu dane, čo vyplýva z charakteru

povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods. 6 Zákona

o správe daní). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosiahnuť na úkor práv a právom

chránených záujmov daňového subjektu. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka

primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovému subjektu

(§ 2 ods. 2 Zákona o správe daní). Túto požiadavku formuloval zákonodarca celkom exaktne

určením limitov konkrétneho typu zásahu. Pri daňovej kontrole bol v čase jej vykonávania

u žalobcu uvedený limit ustanovený v § 15 ods. 17 Zákona o správe daní, z ktorého vyplýva

bez akýchkoľvek pochybností, že daňovú kontrolu nemožno vykonávať dlhšie, než to

ustanovuje zákon.

Tento právny názor je konformný s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej

republiky vysloveným v náleze sp. zn. z 29. júna 2010. Z tohto nálezu ďalej

9

vyplýva, že „zákaz prekročiť zákonom stanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly

platí bezvýnimočne len za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi

dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť“.

Vzhľadom k tomu, že daňová kontrola v zmysle ustanovenia § 15 ods. 13 Zákona

o správe daní končí prerokovaním protokolu a keďže v danom prípade daňová kontrola

začala dňa 31. januára 2008 mala byť ukončená prerokovaním protokolu najneskôr dňa

31. januára 2009 v súlade s predĺžením lehoty na jej vykonanie tak, ako to povolil žalovaný

prípisom zo dňa 16. júna 2008. V danom prípade však správca dane z nepochopiteľného

dôvodu pôvodný protokol o výkone daňovej kontroly zo dňa 16. decembra 2008 anuloval

a dňa 26. februára 2009 vydal nový protokol, ktorý sa stal podkladom pre vydanie

dodatočného platobného výmeru č. /Súk zo dňa 1. apríla 2009, ktorým

správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 v sume

13 487,18 eura. Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola u žalobcu presiahla lehotu jedného

roka o dva mesiace.

Z obsahu administratívneho ani súdneho spisu nemal najvyšší súd za preukázané, že

by žalobca so správcom dane nespolupracoval a že by mu nebol poskytol primeranú

súčinnosť.

Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno sa stotožniť s odôvodnením žalovaného.

prečo lehota na vykonanie daňovej kontroly nebola dodržaná, pričom správca dane ani

žalovaný nevysvetlili, prečo v danom prípade postupovali neštandardným spôsobom, keď

pôvodný protokol anulovali a vydali nový protokol o výsledku daňovej kontroly avšak už po

uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly (§ 15 ods. 17 Zákona o správe daní).

Ak teda správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly,

porušil tým nielen ustanovenie § 15 ods. 17 Zákona o správe daní, ale aj zásadu primeranosti

a zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola v danom prípade tak nebola vykonaná

v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného

prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (a contrario § 29 ods. 4 veta prvá

Zákona o správe daní). V danom prípade však ak použitý bol, čo znamená, že celé daňové

konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením, vychádza tak

zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole

10

o takejto skutočnosti, je rovnako nezákonné (k tomu pozri bližšie nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. júna 2010).

Podľa názoru najvyššieho súdu v konaní žalovaného správneho orgánu uvedená

skutočnosť spôsobuje takú vadu, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého správneho

rozhodnutia ( ).

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline podľa §

250ja ods. 3 veta druhá a za použitia a ako vecne správny potvrdil.

Vzhľadom k tomu, že bolo s účinnosťou od 1. januára

2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého

pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých

Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní

a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, odvolací súd

podľa na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom

pôvodne uvádzaného žalovaného.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá s poukazom na a

, v zmysle ich vyčíslenia právnym zástupcom v sume 157,09 eura, ktorá suma pozostáva

z náhrady trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011

(podanie vyjadrenia k odvolaniu 123,50 eura podľa § 11 ods. 4 Vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), plus

1 krát režijný paušál 7,41 eura, plus 20% DPH zo sumy 130,91 eura (§ 18 ods. 3 vyhlášky),

t.j. 26,18 euro, teda celkom 157,09 euro. Náhradu trov odvolacieho konania je žalovaný

povinný zaplatiť na účet JUDr. E. K., advokáta v K. do troch dní v zmysle .

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

11

V Bratislave 25. septembra 2012

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská