Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
e3b/386700.fd4873.pdf
PDF · 135.22 KB
No categories available
7Nc/43/2012
Najvyšší súd 7 Nc 43/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Ľ. B., bývajúcej v N.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou S., so sídlom v N., v mene a na účet ktorej koná
advokátka a konateľka JUDr. E. S., proti odporcovi M. S., bývajúcemu v D., o rozvod
manželstva, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 26 P 190/2012, o vylúčení
predsedníčky senátu Krajského súdu v Nitre z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
tomto súde pod sp. zn. 9 NcC 26/2012, takto
rozhodol:
Predsedníčka senátu Krajského súdu v Nitre JUDr. K. M. n i e j e v y l ú č e
n á z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn.
9 NcC 26/2012 (vec vedená na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 26 P 190/2012).
O d ô v o d n e n i e
V konaní, ktoré je na Krajskom súde v Nitre vedené pod sp. zn. 9 NcC 26/2012,
oznámila predsedníčka senátu JUDr. K. M., že navrhovateľku osobne pozná, je jej dlhoročnou
kožnou lekárkou, preto by mohli vzniknúť pochybnosti o jej nezaujatosti. Zároveň súhlasila
s tým, aby bola vec pridelená inému sudcovi. Svoje oznámenie doplnila o vyjadrenie, že sa vo
veci necíti byť zaujatá.
Podpredseda Krajského súdu v Nitre mal za to, že nie je dôvod pochybovať
o nezaujatosti JUDr. K. M., lebo je len pacientkou navrhovateľky. Vec preto predložil
nadriadenému súdu (Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky) na rozhodnutie o jej
(ne)vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Nitre (§ 16
ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti
o nezaujatosti predsedníčky senátu krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je
sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14
ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť
možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením
zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná
za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu
na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“) je
garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.
Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to
vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor
v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.
Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne
vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články
dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa (zákonom) ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v (zákonom) určených prípadoch na inom orgáne
(Slovenskej republiky)], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy). Teda v určitej
právnej veci má rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu,
určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu
konania – pokiaľ by k tomu nebol daný zákonný dôvod – meniť nemal. Inštitút vylúčenia
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady
nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje, aby zákonom predpokladaným postupom
a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol zákonný sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu
nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol
konať a rozhodovať zaujatý – nie nestranný – sudca.
Nezávislosť s nestrannosťou (spolu s odbornou kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa
prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako
nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju
má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj
nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
47 Nc 43/2012
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci
nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej
osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť
a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie
o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa
ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1
ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci
možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne
bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto
dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený
na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
57 Nc 43/2012
k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol
byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či je takáto obava objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom
prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu
(Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti.
Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych,
konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať
tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho
automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že
spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia a kontaktu
medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti
zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci),
môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba
v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, k účastníkom alebo k ich
zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti
nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Vychádzajúc z uvedeného nestrannosť JUDr. K. M. nemôže ohroziť len samotná
skutočnosť, že účastníčku konania (navrhovateľku) pozná ako svoju lekárku, s ktorou
však neudržuje bližší vzťah. Sudca mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného plnenia úloh
sudcu zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností a vstupuje do
mnohých interpersonálnych vzťahov rôznej intenzity (to nielen s osobami, ktoré sú jeho
osobnými príbuznými). Len v prípade, že by tento vzťah nadobudol charakter bližšieho
osobného vzťahu, išlo by o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti
o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p. Z vyjadrenia JUDr. Kataríny Marčekovej
nevyplýva, že by jej vzťah k navrhovateľke bol takej intenzity akú predpokladá § 14 ods. 1
O.s.p. Pre vznik dôvodných pochybností, ktoré by mali za následok vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci je totiž nutné, aby kontakty sudcu s okolím zásadným
spôsobom presiahli rámec štandardnej komunikácie a z hľadiska tvrdeného vzťahu (lekár –
pacient) by nadväzne nemalo ísť len o konštatovaný formálny rozmer tohto vzťahu. Tento by
musel nadobudnúť aj vnútorný – emocionálny rozmer vlastný pre existenciu bližšieho
osobného vzťahu (či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle) predpokladaného
ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p.
Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia podľa § 2 ods. 2
zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení zmien a doplnkov. Obsah tohto práva
a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môžu vyplývať len
z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však neboli v prejednávanom prípade naplnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie (§ 15 O.s.p.) v predmetnej veci
založil na vzájomnom vyvážení oboch relevantných hľadísk teórie zdania (tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska). V súlade s judikatúrou ESĽP, ústavného súdu a tiež vyššie
uvedeným výkladom dospel k záveru, že v prípade menovanej sudkyne nemožno mať
pochybnosti o jej nezaujatosti, ktoré by boli relevantné z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. Podľa
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neexistuje žiadny dôvod, ktorý by objektívne
zakladal pochybnosti o jej nezaujatosti, nemožno objektívne pochybovať o tom, že by voči
účastníkom nepostupovala nezaujato, neutrálne, že by im nepriznala rovnaké možnosti
na uplatnenie všetkých práv účastníka občianskeho súdneho konania, a vôbec, že by vec
objektívne – podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia – neposúdila so zreteľom
na všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie.
Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by
mohla byť považovaná za relevantnú z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., rozhodol tak, že
predsedníčka senátu Krajského súdu v Nitre JUDr. K. M. nie je vylúčená z prejednávania a
rozhodovania tejto veci.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. októbra 2012
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová