Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b87/387002.598d1b.pdf
PDF · 109.39 KB
No categories available
2Ndob/19/2012
Najvyšší súd 2 Ndob 19/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: V. S. H., a. s., T., IČO: X.,
proti žalovanému: V. Č., V., právne zastúpenému JUDr. R. Z., advokátom, L., o zaplatenie
5 447,86 Eur (164 122,36 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod
sp. zn. 3Cob/95/2012, o návrhu žalovaného na vylúčenie členov senátu 3Cob Krajského súdu
v Košiciach Mgr. Jolany Fuchsovej, JUDr. Drahomíry Brixiovej, JUDr. Gabriely
Varhalíkovej a JUDr. Jozefa Vancu, z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, takto
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v Košiciach Mgr. Jolana Fuchsová, JUDr. Drahomíra
Brixiová, JUDr. Gabriela Varhalíková a JUDr. Jozef Vanca nie sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 3Cob/95/2012.
O d ô v o d n e n i e :
Podaním doručeným Krajskému súdu v Košiciach 25. septembra 2012 vzniesol
žalovaný námietku zaujatosti voči členom senátu 3Cob Krajského súdu v Košiciach
Mgr. Jolane Fuchsovej, JUDr. Drahomíre Brixiovej, JUDr. Gabriele Varhalíkovej.
Na základe existencie dôvodnej pochybnosti na strane žalovaného o nezaujatosti
členov senátu 3Cob Krajského súdu v Košiciach, žalovaný žiada, aby v zmysle ust. § 16 ods.
1 O. s. p. senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bez zbytočného odkladu rozhodol
o ich vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto právnej veci. Žalovaný uviedol, že tento
senát v rovnakom zložení prejednával a rozhodoval v nedávnej minulosti spor totožných
účastníkov, v ktorom spore došlo podľa jeho názoru k neprimeraným prieťahom, k vydaniu
neštandardných rozhodnutí a k postupu v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Žalovaný
má ďalej za to, že v prípade skoršieho konania sa postupovalo v úmysle spôsobiť prieťahy
v neprospech žalovaného, pričom v tomto konaní sa ním podané odvolanie prejednalo
do štyroch mesiacov od jeho podania. Navyše podľa žalovaného existujú aj iné mnohé
skutočnosti, ktoré mohol súd vyriešiť na neverejnom pojednávaní z dôvodu vydania
rozhodnutia v rozpore so zákonom. Súd však nariadil pojednávanie, ktoré sa konalo
bez prítomnosti právnych zástupcov žalovaného, resp. účastníka konania, hoci títo svoju
neúčasť vopred ospravedlnili. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že súd odmietol jeho
zastupovanie JUDr. R. Z., kedy krajský súd posúdil spoločné zastupovanie
za neprípustné.
Členovia senátu 3Cob Krajského súdu v Košiciach Mgr. Jolana Fuchsová, JUDr.
Drahomíra Brixiová, JUDr. Gabriela Varhalíková a JUDr. Jozef Vanca vo vyjadrení
k podanej námietke zaujatosti uviedli, že nemajú žiadny pomer k veci, účastníkom ani ich
zástupcom, pre ktorý by bolo možné mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Námietky
žalovaného smerujú k rozhodovaní v inom konaní a postupe v tomto konaní, čo nie sú podľa
ust. § 14 ods. 3 O. s. p. dôvody na vylúčenie sudcu. Sudcovia zdôraznili, že v danej veci bolo
nariadené pojednávanie pred prejednaním veci skôr napadnutých vecí, a to z dôvodu, že
Okresný súd Košice – okolie, prípisom z 27. augusta 2012 požiadal Krajský súd v Košiciach
o oznámenie, v akom štádiu je dané konanie z dôvodu rozhodovania o námietkach povinného
(žalobcu) v exekučnom konaní. Senát 3Cob Krajského súdu v Košiciach považuje
rozhodnutie vo veci sp. zn. 3Cob/219/2011 za zákonné, pretože ním bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanému istinu 15 445,49 Eur
a vo výroku o povinnosti zaplatiť úroky z omeškania a nahradiť trovy konania bol zrušený
pre nedostatočné odôvodnenie. Pokiaľ ide o trovy konania, súdom prvého stupňa bola
priznaná odmena za úkony, ktoré JUDr. U. vykonal v čase, keď mal pozastavený výkon
advokácie a v čase po vyčiarknutí zo zoznamu advokátov SAK a súdu prvého stupňa bolo
uložené ich priznanie odôvodniť. Členovia senátu 3Cob Krajského súdu v Košiciach ďalej
zdôraznili, že v konaní bolo predložených viacero plných mocí, pričom plná moc udelená
JUDr. U. bola s najneskorším dátumom, a preto senát mal za to, že táto neskôr udelená plná
moc, ruší predtým udelenú plnú moc JUDr. Z. a za zástupcu na pojednávaní považoval JUDr.
U.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach
(§ 16 ods. 1 O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť vznesenej námietky z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom
z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom
možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významným vzťah sudcu
buď k prejednávanej veci (o ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (ide oň
napríklad v prípade rodinného alebo priateľského vzťahu sudcu k účastníkovi konania), alebo
k zástupcovi účastníka konania. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež
predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky)
súčasne na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka konania nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov
(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci musí
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania, ktorý zo zákonom predpokladaných
dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho prejednávania a rozhodovania.
Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu,
spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý, nie
nestranný sudca.
Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti
býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho
funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou
a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo
na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O. s. p.). Obsahom práva
na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu
oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre
zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len
povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu
z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97,
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj
pri svojom rozhodovaní (napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti
sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom
konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro
interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je
preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra
ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je
však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom
na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa
neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov.
Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený
na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý
mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti
zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť
v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený
dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať
zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať
objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s tvrdeniami žalovaného o zaujatosti
sudcov krajského súdu voči nemu poukazuje na skutočnosť, že sudca je pri výkone svojej
funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle ust. § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich v znení zmien a doplnkov (tiež čl. 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky). Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu
funkcie sudcu, keď výnimky môžu vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré
však neboli v prejednávanom prípade u sudcov uvedených vo výroku tohto rozhodnutia
naplnené. Nakoľko zo spisu nevyplývajú žiadne také skutočnosti, ktoré by preukazovali opak
a spochybňovali správnosť predmetného vyjadrenia, dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky k záveru, že v prípade týchto sudcov Krajského súdu v Košiciach nie sú dané
zákonné dôvody, pre ktoré by ich bolo možné vylúčiť z prejednávania a rozhodovania danej
veci.
Meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko
účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nebude konať a nerozhodne
podľa jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania
nepatrí účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že námietky žalovaného smerujú
k rozhodovaniu v inom konaní a postupe v tomto konaní, čo nie sú podľa ust. § 14 ods. 3
O. s. p. dôvody na vylúčenie sudcu.
Takto nielen so zreteľom na subjektívne hľadisko prezentované vo vyjadrení
namietaných členov senátu 3Cob Krajského súdu v Košiciach, že sa necítia byť zaujatými, ale
aj z objektívneho pohľadu dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že nejestvujú
dôvody, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho
rozhodovania za účasti žalovaným spochybňovaných sudcov tohto senátu.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 11. októbra 2012
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová