Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
488/387954.9f170e.pdf
PDF · 171.41 KB
No categories available
5Cdo/207/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 207/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B.B., IČO:
36 432 105, zastúpenej Advokátskou kanceláriou A.so sídlom v B. proti povinnej M. F.F.,
o vymoženie 1 177,67 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica
pod sp.zn.
2 Er 1629/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 28. marca 2012 sp.zn. 41 CoE 12/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala dňa 8. júla 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 1 177,67 € s príslušenstvom. Uviedla, že exekučným titulom je k návrhu
pripojený rozhodcovský rozsudok vydaný S.zriadeným pri R.so sídlom v B.z 15. februára
2011, sp.zn. B1209080, ktorým bola žalovanej M. F. uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni
B. sumu 1 177,67 € s príslušenstvom. Súdny exekútor následne požiadal Okresný súd
Banská Bystrica o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Banská Bystrica uznesením z 2. augusta 2011 č.k. 2 Er 1629/2011-9
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Dospel
k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere,
uzavretej dňa 5. apríla 2006, keďže spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Ustálil, že rozhodcovská
doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa
neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva
na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka
sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z nej odporuje dobrým mravom, mal súd
za to, že v danej veci boli splnené podmienky na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 vety druhej Exekučného
poriadku.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 28. marca 2012
sp.zn. 41 CoE 12/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219
ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. Dospel k záveru, že predmetná zmluva o úvere zo dňa 5. apríla 2006,
na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou je
rozhodcovská doložka, ktorú prvostupňový súd správne vyhodnotil ako neplatnú.
Konštatoval, že rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplýva aj
z jej zaradenia do Obchodných podmienok pre úver (článok 9 bod 9.2), ako súčasti
formulárovej zmluvy o úvere. Takto dojednanou rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu
rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to v neprospech spotrebiteľa. Podpisom tejto zmluvy
sa spotrebiteľ vopred vzdal práva na účinnú procesnú ochranu, či už z nevedomosti alebo
nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v právnom štáte neprijateľnou podmienkou. Mal
za to, že takto dojednaná rozhodcovská doložka je preto podľa ustanovenia § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka neplatná, pričom toto ustanovenie je v súlade so smernicou Rady
č. 93/13/EHS o ochrane spotrebiteľov z 5. apríla 1993. Prvostupňový súd preto podľa názoru
odvolacieho súdu dospel k správnemu záveru, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
pre rozpor exekučného titulu so zákonom zamietol.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá
navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. d/, e/, f/
O.s.p. (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Skutočnosť, že podmienky
v spotrebiteľskej zmluve neboli individuálne dojednané, sama osebe nezakladá ich
neprijateľnosť. To, že rozhodcovské konanie iniciovala oprávnená z titulu neplnenia si
povinnosti riadne a včas zo strany povinnej, nemôže mať za následok neplatnosť
rozhodcovskej doložky. Bola preto toho názoru, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá
v súlade so zákonom. Predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky si oprávnená
plnila povinnosť, ktorá jej vyplývala zo zákona o bankách. Z uvedeného vyplýva, že súdy vec
nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a konanie zaťažili vadami, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Ďalej uviedla, že
právoplatný rozhodcovský rozsudok predstavuje pre exekučný súd prekážku res iudicata
(§ 237 písm. d/ O.s.p.), tzn. že rozhodcovský rozsudok je nezmeniteľný a záväzný.
Prvostupňový a odvolací súd rozhodli o neprijateľnosti zmluvného dojednania ex offo napriek
tomu, že exekučnému súdu zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie
rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z úradnej povinnosti. Exekučný súd nie
je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu. Podotkla, že vzhľadom na prekážku
rei iudicatae, ako aj na nedostatok právomoci, exekučný súd nie je oprávnený skúmať
rozhodcovskú doložku. Súd nemá nahrádzať pasivitu spotrebiteľa. Nesprávnym rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa
oprávnenej odoprelo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (denegatio iustitiae).
V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v zmysle § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že oprávnená namietala vadu v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom
konaní súdy (okrem iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje
zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu (§ 104 ods.1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.
Vytýka im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke,
na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú
dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch
stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje rozhodnutia (viď aj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 sp.zn. 4 Cdo 11/2012).
V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci a preto uvedený dovolací dôvod nie je daný.
Dovolateľka ďalej prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p., keď
poukazovala na prekážku res iudicata.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným
petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom v
Bratislave, Astrová 2/A, proti povinnej M. F.F., o vymoženie 1 177,67 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 2 Er 1629/2011 na základe
rozhodcovského rozsudku vydaného S.zriadeným pri R.z 15. februára 2011, sp.zn. X.
nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľkou namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O.s.p.).
V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu
uvedené ďalej k námietke dovolateľky o výskyte vady konania v
zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým, že skúmali
podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinná nevyvinula žiadnu aktivitu
na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť.
Exekučný súd však v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Oprávnená vo svojom dovolaní namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú
dovolateľka videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy nemôžu
preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný
titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je
treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v rozsudku z 27. januára 1997 sp.zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť
v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp.zn.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp.
zn. 6 Cdo 1/2012).
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali v súlade s právnymi predpismi, ich
úvahy vychádzali z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti
tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého
zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd pre úplnosť k námietkam dovolateľky ohľadne právneho
posúdenia veci dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. októbra 2012 JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová