Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4cf/389658.c95dce.pdf
PDF · 107.18 KB
No categories available
1Nc/49/2012
Najvyšší súd 1 Nc 49/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne D. M., bytom v H.,
zastúpenej JUDr. R. F., advokátkou so sídlom v Š., proti ţalovanému Ľ. K., bytom v H.,
zastúpenému a., so sídlom v B., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na
Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 15C 242/2008, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského
súdu v Trnave z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 23Co
357/2011, takto
rozhodol:
Sudkyne Krajského súdu v Trnave JUDr. I. J., JUDr. L. S. a JUDr. A. D. n i e s ú
v y l ú č e n é z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 23Co
357/2011 (vec Okresného súdu Galanta sp. zn. 15C 242/2008).
O d ô v o d n e n i e
Ţalovaný na pojednávaní uskutočnenom na Krajskom súde v Trnave
10. septembra 2012 vzniesol námietku zaujatosti sudcu, ktorú skonkretizoval písomným
podaním doručeným tamojšiemu súdu 27. septembra 2012. Namietal v ňom zaujatosť sudkýň
senátu 23Co Krajského súdu v Trnave JUDr. I. J., JUDr. L. S. a JUDr. A. D. z dôvodu, ţe
jemu neznáma osoba, ktorá mala byť vzdialenou príbuznou ţalobkyne, mu v čakárni u lekára
prezradila, ţe súčasný partner ţalobkyne K. L. má príbuzného, ktorý je zamestnancom
Krajského súdu v Trnave, a ţe spolu so ţalobkyňou ho kontaktovali, aby vplýval na konajúce
sudkyne s cieľom dosiahnuť rozhodnutie v jej prospech. Presvedčenie, ţe členky senátu sú
zaujaté, nadobudol ţalovaný aj zo skutočnosti, ţe konajúci senát vyhovel návrhu právnej
zástupkyne ţalobkyne na odročenie pojednávania vytýčeného na 11. júna 2012 z dôvodu
čerpania dovolenky, pričom je všeobecne známe, ţe čerpanie dovolenky u advokáta, ktorý
navyše poskytuje právne sluţby ako právnická osoba, nie je dôvodom na odročenie termínu
pojednávania. Ţalovaný taktieţ nadobudol zo spôsobu vedenia konania pocit, ţe členky
senátu ako osoby rovnakého pohlavia ako je ţalobkyňa, sa vcítili do jej postavenia, a preto sa
ako osoba muţského pohlavia cíti byť diskriminovaný.
Členky konajúceho senátu 23Co JUDr. I. J., JUDr. L. S. a JUDr. A. D. vo svojich
vyjadreniach k námietke zaujatosti zhodne uviedli, ţe nemajú ţiaden pomer k veci,
účastníkom konania, ani k ich zástupcom. Zdôraznili, ţe o vplyve neznámej osoby, ktorá má
byť pracovníkom krajského súdu nemajú ţiadnu vedomosť. Taktieţ uviedli, ţe ďalšie
okolnosti, ktoré ţalovaný spomína v námietke zaujatosti, nie sú dôvodom na ich vylúčenie,
nakoľko spočívajú v postupe senátu v konaní o prejednávanej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trnave
(§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku
pochybnosti o nezaujatosti uvedených sudkýň krajského súdu z aspektu existencie dôvodov,
pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom
z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich
zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je
prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich
zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému
uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska
vylúčenia sudcu povaţovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne
významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov,
ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri
posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj
na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť
poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na
vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť.
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ
na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila
pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z
prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v
judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle
a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
V prejednávanej veci videl ţalovaný dôvod zaujatosti namietaných sudkýň
predovšetkým v tom, ţe podľa tvrdenia jemu neznámej osoby, mali byť ovplyvňované
neznámym zamestnancom krajského súdu, ktorý je príbuzným súčasného partnera ţalobkyne,
aby vo veci rozhodli v jej prospech. Tieto ţalovaným tvrdené skutočnosti však v konaní
preukázané neboli. Sudkyne vo veci konajúceho senátu sa jednoznačne vyjadrili, ţe o vplyve
bliţšie neidentifikovaného zamestnanca krajského súdu na ich rozhodovaciu činnosť nemajú
ţiadnu vedomosť. Vyššie uvedené, len veľmi neurčité tvrdenia ţalovaného, tak za daného
stavu objektívne nemôţu vyvolať ţiadne pochybnosti o tom, ţe namietané sudkyne nebudú vo
veci konať nezaujato a nestranne.
Pokiaľ ţalovaný s poukazom na spôsob vedenia konania, ako aj na to, ţe v predmetnej
veci bolo podľa jeho názoru nesprávne vyhovené návrhu právnej zástupkyne ţalobkyne na
odročenie pojednávania, vyjadril v námietke nespokojnosť s doterajším postupom konajúcich
sudkýň v predmetnej veci, je potrebné uviesť, ţe v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na
vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej
veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Keďţe zo vznesenej námietky zaujatosti a ani z obsahu spisu neboli zistené ţiadne
skutočnosti významné z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., ktoré by spochybňovali nezaujatosť
sudkýň senátu 23Co Krajského súdu v Trnave JUDr. I. J., JUDr. L.S. a JUDr. A. D., Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ţe tieto sudkyne nevylúčil z prejednávania
a rozhodovania tejto veci.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. októbra 2012
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta