Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžf/62/2012

Potvrdené rozhodnutím 6Sžf/48/2011
„Najvyšší súd 6Sžf/48/2011 Slovenskej republiky 6Sžf/62/2012 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky Reisenauerovej, v právnej veci žalobcu: T. P., bytom H. X., zastúpeného JUDr. P. H., advokátom, Ing. K. X., S. N. V., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ul. 63, Banská Bystrica (pôvodne Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného zo dňa 11. januára 2010, č. I/225/16258-138661/2009/990770-r a č. I/225/16258-138659/2009/990770-r, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/63/2010 - 31 zo dňa 10. júna 2011, jednomyseľne, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/63/2010 - 31 zo dňa 10. júna 2011 p o t v r d z u j e . Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . 26Sžf/48/2011 6Sžf/62/2012"

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Jozefa Hargaša a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky

Reisenauerovej, v právnej veci žalobcu: T. P., bytom H. X., zastúpeného JUDr. P. H.,

advokátom, Ing. K. X., S. N. V., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky, Lazovná ul. 63, Banská Bystrica (pôvodne Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného zo dňa 11. januára 2010, č.

I/225/16258-138661/2009/990770-r a č. I/225/16258-138659/2009/990770-r, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. - 31 zo dňa 10. júna 2011,

jednomyseľne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

č. k. - 31 zo dňa 10. júna 2011 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. - 31 zo dňa 10.6.2011, podľa

ust. Občianskeho právneho poriadku (ďalej v texte len „“) – potom ako

uznesením zo dňa 10.6.2011, č. k. -30, spojil veci vedené na Krajskom súde

v Prešove pod sp. zn. a na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené

pod sp. zn. – zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti

rozhodnutí žalovaného zo dňa 11.1.2010 č. I/225/16258-138661/2009/990770-r

a č. I/225/16258-138659/2009/990770-r, ktorými žalovaný podľa ust. § 48 ods. 5 zákona

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) potvrdil dodatočný

platobný výmer Daňového úradu Stará Ľubovňa pod č. /Dlu zo dňa

16.9.2009, ktorým bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

IV. štvrťrok 2006 v sume 32.951,20 € podľa ust.

Zb. a dodatočný platobný výmer Daňového úradu Stará Ľubovňa

pod č. /Dlu, zo dňa 4.9.2009, ktorým bol vyrubený rozdiel dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2006 v sume 12.071,10 €.

O trovách konania rozhodol krajský súd s poukazom na ust. tak,

že žalobcovi právo na náhradu trov konania z dôvodu jeho neúspechu v konaní nepriznal.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žaloby nie sú dôvodné,

nakoľko postup správnych orgánov v medziach žalôb bol v súlade so zákonom. Predmetom

prieskumu boli rozhodnutia správcu dane, ktorými vyrubil žalobcovi podľa ust. § 44 ods. 6

písm. b) bod 1 za zdaňovacie obdobia IV. a III. štvrťrok 2006 rozdiel

dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že vo vzťahu k faktúram v rozhodnutiach citovaným

nepreukázal, že došlo k uskutočneniu zdaniteľných obchodov, preto následne nemohlo dôjsť

ani k odpočítaniu dane. Poukazom na ustanovenia zákona o dani z pridanej hodnoty uviedol,

že uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou hmotnoprávnou podmienkou, ktorá spolu

s ďalšími podmienkami uvedenými v zákone o dani z pridanej hodnoty musí byť pre vznik

nároku na odpočet dane splnená a pri jeho uplatnení ako zákonom stanovená právna

skutočnosť aj preukázaná. Podľa názoru krajského súdu žalobca ako daňový subjekt, ktorý si

uplatnil odpočet DPH neuniesol dôkazné bremeno, keď jednoznačným a vierohodným

spôsobom nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných obchodov, čo vyplýva aj zo zápisnice

o ústnom pojednávaní zo dňa 17.6.2009 č. /Boď, kde uviedol, že v roku

2006 nedošlo k obchodnej činnosti, faktúry ktoré sú vystavené spoločnosťou J., s.r.o. a G.,

s.r.o. sú fiktívne, čiže v skutočnosti v zdaňovacom období roka 2006 nedošlo k dodaniu

tovaru a služieb deklarovaných na uvedených faktúrach. Dôkazné bremeno neuniesol ani vo

vzťahu k obchodom so spoločnosťou K.A.P., spol. s r.o., pretože z faktúr o dodaní tovaru

a služieb pre túto spoločnosť si nesplnil daňovú povinnosť, pričom o výsluchu svedka, R. K.,

konateľa spoločnosti K. A.P., spol. s r.o. bol žalobca upovedomený, pričom svoje právo sa

k svedeckej výpovedi vyjadriť resp. túto konfrontovať nevyužil. Záverom krajský súd

uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre nárok na odpočet dane, a

preto správca dane v súlade so zákonom rozhodol, keď vyrubil žalobcovi rozdiel dane z

pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. a III. štvrťrok 2006 a žalovaný tieto rozhodnutia

ako zákonné potvrdil. Námietky uvedené v žalobách krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné

a účelové a nemožnosť preukázania splnenia zákonných podmienok na odpočet dane

z dôvodu, že žalobca nemá k dispozícii účtovné doklady, v priebehu daňovej kontroly vôbec

nenamietal a zistenia daňových orgánov doposiaľ žiadnym dôkazom nespochybnil.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý

uviedol, že krajský súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že daňová kontrola bola formálna

bez možnosti vyjadrenia sa k zisteným skutočnostiam. Poukázal na to, že pre daňovú oblasť

je vo vzťahu k právu na spravodlivé súdne konanie najvýznamnejšia skutočnosť, že daňový

subjekt nesmie byť v ktorejkoľvek fáze správy daní a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený,

či obmedzený v uplatnení svojich procesných práv, ako je napríklad podávanie návrhov

dôkazných prostriedkov, podávanie námietok a sťažností na postup pracovníka správcu dane.

Absencia dispozície s účtovnými dokladmi žalobcom mala za následok nemožnosť vyjadrenia

sa žalobcu k požadovaným skutočnostiam zo strany správcu dane a nemožnosť predkladať

dôkazy o svojich tvrdeniach a vyvrátiť tak zistenia daňovej kontroly, čím podľa názoru

žalobcu, takýto postup správcu dane ho obmedzil pri uplatňovaní jeho procesných práv,

predovšetkým možnosti predkladať dôkazy, ktoré by potvrdzovali reálnosť všetkých

kontrolovaných obchodných prípadov. Taktiež namietal, že nebol upovedomený o všetkých

úkonoch správcu dane, o jednotlivých výpovediach svedkov, ktoré sa konali bez možnosti

účasti žalobcu, čím došlo podľa jeho názoru k porušeniu základných princípov daňového

konania. Osobitná situácia ako i porušenie základných princípov daňového konania nastala

v prípade preskúmavania obchodu so spoločnosťou K. A. P. spol. s r.o. kde sa správca dane

uspokojil s tvrdením R. K., kde tento potvrdil, že žalobca realizoval obchody s jeho

spoločnosťou. Naproti tomu žalobca tvrdí opak, ktorý nie je podľa jeho názoru ľahko

preukázateľný tým, že nezrealizované obchody nemá a ani nemôže mať v účtovníctve

a napriek tomu ich správca dane vyžaduje. Na základe vyššie uvedeného navrhol žalobca

odvolaciemu súd, aby žalobou napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému

správnemu orgánu na ďalšie konanie, zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

Z vyjadrenia žalovaného správneho orgánu je zrejmé, že žalobca za jedinú odvolaciu

námietku považoval námietku o nevysporiadaní sa krajského súdu so žalobnou námietkou

nezákonnosti postupu správcu dane na základe dôvodov, ktoré žalobca uviedol v žalobe

a opakovane ich uvádzal aj v samotnom odvolaní. Stotožniac sa so závermi krajského súdu

uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia mal za to, že odvolaním napadnuté rozhodnutie

je správne. Žalovaný sa pridržiaval svojho písomného vyjadrenia k žalobe, keďže namietané

skutočnosti boli aj predmetom žalobných námietok a plne sa stotožnil s odôvodnením

rozhodnutí správneho orgánu, s ktorými sa stotožnil i krajský súd, a skutkový stav považoval

za objektívne a dostatočne zistený. Na základe uvedeného navrhol, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach

podaného odvolania ( s použitím vety prvej )

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a

v spojení s vetou prvou a ) a dospel k záveru, že

odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods. 1 ).

Podľa ust. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje

povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2

) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti

s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších

zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov ( ), podľa

ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo

najavo. Ďalšou dôležitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona

č. ), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47

ods. 3 ).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa ust. , , o správe daní a poplatkov účinného

v čase vydania rozhodnutia, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv

a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených

v daňovom konaní.

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo

najavo.

Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy

skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo

vybratie dane.

Podľa ust. , , dokazovanie vykonáva správca dane,

ktorý vedie daňové konanie.

Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových

subjektov.

Podľa ust. , , ako dôkaz možno použiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede

na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,

protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné

záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane

a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých

preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,

správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa ust. účinného v čase vydania rozhodnutia, ak

je platba prijatá pred dodaním tovaru alebo služby, vzniká daňová povinnosť z prijatej platby

dňom prijatia platby.

Podľa ust. zák. , právo odpočítať daň z tovaru alebo

zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť.

Podľa ust. , platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako

platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú

byť platiteľovi dodané,

b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4,

7 a 9 až 12,

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11

a § 11a,

d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa ust. pri odpočítaní dane podľa

ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj

súdneho spisu za preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu za zdaňovacie obdobie

III. a IV. štvrťrok roku 2006 kontrolu dane z pridanej hodnoty, o výsledku ktorej vyhotovil

Protokol č. /Boď zo dňa 22.7.2009. V nadväznosti bol vydaný dodatočný

platobný výmer č. /Dlu zo dňa 4.9.2009, ktorým bol žalobcovi vyrubený

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2006 v sume 12.071,10 €,

podľa ust. a dodatočný platobný výmer

č. /Dlu zo dňa 16.9.2009, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006 v sume 32.951,20 €, podľa

ust. s tým záverom, že správca dane neuznal

právo na odpočítanie dane z tovaru a služieb, pretože nedošlo k dodaniu tovaru a služieb

v zmysle § 8 a § 9 zákona o dani z pridanej hodnoty, a preto nedošlo k vzniku daňovej

povinnosti v zmysle ust. § 19 zákona o dani z pridanej hodnoty, čím žalobca porušil ust. § 49

ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. K uvedenému dospel na základe skutkových zistení,

podľa ktorých vo vzťahu k vyrubenému rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie IV. štvrťrok 2006 prvostupňový správny orgán argumentoval tým, že v zmysle § 32

ods. 5 mu spoločnosť K. A.P., spol. s r.o. oznámila platby za rok 2006

vyplatené žalobcovi na základe faktúr v rozhodnutí presne špecifikovaných. Žalobca, na

základe jeho vyjadrenia, uviedol, že predmetné faktúry v účtovnej evidencii za rok 2006

nemá, a že so spoločnosťou K. A. P., spol. s r.o. neprišiel nikdy do obchodného styku ani nič

pre ňu nevykonával.

Správca dane dožiadaním č. 735/320/523-1592/2008/Boď zo dňa 29.1.2008 požiadal

miestne príslušného správcu dane spoločnosti K. A. P., spol. s r.o. (Daňový úrad Bratislava I)

o preverenie uvedených faktúr a o písomné vyjadrenie konateľa spoločnosti k deklarovaným

skutočnostiam. V odpovedi na dožiadanie Daňový úrad Bratislava I uviedol, že konateľ

spoločnosti J. K. predložil preverované faktúry, výdavkové pokladničné doklady spoločnosti

K. A. P., spol. s r.o., príjmové pokladničné doklady T. P. a spôsob zúčtovania uvedených

dokladov. Vzhľadom na to, že spoluprácu s T. P. zabezpečoval R. K., J. K. preto navrhol, aby

sa k uvedeným skutočnostiam vyjadril on. Do zápisnice o ústnom pojednávaní č.

zo dňa 20.2.2008 sa R. K. vyjadril, že deklarované obchody dohodovali

telefonicky a osobne. K uvedeným zdaniteľným obchodom sa do zápisnice o ústnom

pojednávaní č. zo dňa 19.5.2008 vyjadril spoločník a konateľ

spoločnosti K. A. P., spol. s r.o. J. K. a do zápisnice o ústnom pojednávaní č.

zo dňa 19.5.2008 spoločník a konateľ spoločnosti K. A. P., spol. s r.o. R.

K.. Na základe uvedeného správca dane konštatoval, že kontrolovaný daňový subjekt porušil

ustanovenia a v nadväznosti na ust. a o dani

z pridanej hodnoty, pretože z faktúr o dodaní tovaru a služieb pre spoločnosť K. A. P., spol.

s r.o. nesplnil daňovú povinnosť, čím vznikol rozdiel základu dane o 800.000,--Sk.

Žalobca si v zdaňovacom období IV. štvrťroku 2006 uplatnil odpočítanie dane z faktúr

v rozhodnutí presne špecifikovaných za stavebné práce od dodávateľa J., s.r.o. K., za

prepravné služby od dodávateľa G. s.r.o., za opravu strojov od dodávateľa J., s.r.o. K..

Dodanie tovaru a služieb bolo potom fakturované faktúrami uvedenými v rozhodnutí,

odberateľovi K. H., H., za stavebné práce, odberateľovi R. s.r.o. za stavebné práce,

odberateľke J. H. za prepravné služby, odberateľovi P. T. za stavebné práce, odberateľovi J.

F. F. za opravu strojov.

Vo vzťahu k vyrubenému rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

III. štvrťrok 2006 prvostupňový správny orgán pri kontrole zistil, že žalobca si v zdaňovacom

období III. štvrťrok 2006 uplatnil odpočítanie dane z faktúr uvedených v rozhodnutí

za stavebné práce od dodávateľa J., s.r.o. K., za zabezpečenie a výkon prepravných služieb od

dodávateľa G. s.r.o., za dodané náhradné diely pre nákladné vozidlá typu TATRA od

dodávateľa J., s.r.o. Dodanie tovaru a služieb bolo potom faktúrami uvedenými v rozhodnutí

fakturované odberateľovi K. H., H. za stavebné práce, odberateľke J. H. – J. za prepravné

služby, odberateľovi P. T. – J. za stavebné práce a odberateľovi J. F. – F. za dodané náhradné

diely. Pri preverovaní uvedených skutočnosti sa dožiadanému správcovi dane nepodarilo sídlo

spoločnosti J., s.r.o. zistiť s tým, že uvedená spoločnosť už dlhodobo so správcom dane

nekomunikuje. Zo záznamu zo dňa 6.3.2009 vyplýva, že R. K., konateľ spoločnosti J., s.r.o.

sa v období január 2001 až november 2006 vyjadril, že T. P. nepozná. K predloženým

faktúram, zmluvám a rôznym písomným dokladom, v ktorých je uvedená spoločnosť J., s.r.o.,

uviedol, že tieto doklady vidí prvýkrát, a podpisy a pečiatky na nich nie sú jeho.

Pri preverovaní vyhotovených faktúr spoločnosťou G. s.r.o. sa správcovi dane podarilo

preukázať spoluprácu žalobcu so spoločnosťou G. s.r.o., kedy sa konateľ A. H. vyjadril, že v

uvedenom období s daňovým subjektom T. P. spolupracoval. Správca dane sa zúčastnil na

výsluchu žalobcu na Odbore kriminálnej polície Úradu justičnej a kriminálnej polície

Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Starej Ľubovni, o čom spísal zápisnicu o ústnom

pojednávaní č. /Boď zo dňa 17.6.2009. Žalobca sa vyjadril, že v roku

2006 nedošlo k obchodnej činnosti, faktúry, ktoré sú vyhotovené spoločnosťou J., s.r.o. a G.,

s.r.o. , sú fiktívne. Činnosť vyhotovovania faktúr koordinoval a zabezpečoval konateľ

spoločnosti G., s.r.o. A. H.. V skutočnosti v roku 2006 k dodaniu tovaru a služieb

deklarovaných na faktúrach vyhotovených spoločnosťou J., s.r.o. a G., s.r.o. nedošlo. K

skutočnému dodaniu služieb došlo len pre firmu R., s.r.o. Náklady súvisiace s touto

podnikateľskou činnosťou nie sú zaúčtované v účtovníctve roka 2006. Služby boli

vykonávané dodávateľsky, ale nie spoločnosťou J., s.r.o. a G., s.r.o.

Na základe odvolaní podaných žalobcom, žalovaný rozhodnutiami zo dňa 11.1.2010,

č. I/225/16258-138659/2009/990770-r (zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2006)

a č. I/225/16258-138661/2009/990770-r (zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006) odvolaním

napadnuté rozhodnutia správcov dane potvrdil. Rozhodnutia žalovaného obsahujú pomerne

široké skutkové zistenia, na ktoré odvolací súd poukazuje, pričom je zrejmé, že žalovaný

v odôvodnení uvedených rozhodnutí reagoval a aj sa vysporiadal so žalobcovými odvolacími

námietkami. Odvolaciu námietku týkajúcu sa nevrátenia dokladov správcom dane vyhodnotil

ako dôvodnú, avšak uviedol, že si ju mal žalobca uplatniť pri výkone daňovej kontroly

a na výsledok daňovej kontroly ako takej nemá vplyv. V nadväznosti na vykonané

dokazovanie žalovaný dospel k záveru o tom, že daňový subjekt nesplnil dôkaznú povinnosť

vyplývajúcu z ust. a jeho odvolacie námietky vyhodnotil ako

neopodstatnené, nakoľko z deklarovaných obchodov k daňovej povinnosti nedošlo, preto

následne nemohlo dôjsť ani k odpočítaniu dane. Podobne i v prípade vyhotovených faktúr

v skutočnosti k dodaniu tovaru a služieb nedošlo a pre odberateľov vyhotovil iba faktúry.

Zákonnosť vyššie uvedených rozhodnutí bola predmetom súdneho prieskumu podľa

druhej hlavy piatej časti .

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa po preskúmaní spisového materiálu stotožnil

s názorom krajského súdu, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok

pre nárok na odpočet DPH, keďže vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami

neboli žalobcovi vôbec dodané, čo napokon žalobca po oboznámení sa s výpoveďou konateľa

spoločnosti J., s.r.o. R. K., sám pred správcom dane za prítomnosti príslušníka Odboru

kriminálnej polície, ÚJKP OR PZ, v Starej Ľubovni aj potvrdil, keď doznal, že predmetné

faktúry, na základe ktorých si uplatnil v rozhodnom období odpočet DPH, boli fiktívne.

Odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu považuje odvolací súd za vecne správne,

stotožňujúc sa s jeho dôvodmi, na ktoré poukazuje.

V rámci svojej rozhodovacej činnosti sa obdobnou vecou už Najvyšší súd Slovenskej

republiky v konaniach vedených pod spisovou značkou a zaoberal.

Predmetom prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn. bolo rozhodnutie

žalovaného č. I/225/16257-138656/2009/990770-r zo dňa 11.1.2010 v spojení s dodatočným

platobným výmerom Daňového úradu Stará Ľubovňa č. /Dlu zo dňa

16.9.2009, ktorým správca dane vyrubil daňovému subjektu T. P., rozdiel dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2006 v sume 22.230,73 €, kedy príslušný krajský

súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Predmetom prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn.

bolo rozhodnutie žalovaného č. I/225/16257-138658/2009/990770-r zo dňa

11.1.2010 v spojení s dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Stará Ľubovňa č.

/Dlu zo dňa 16.9.2009, ktorým správca dane vyrubil kontrolovanému

daňovému subjektu T. P., rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok

2006 v sume 10.079,10 €, kedy príslušný krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

V oboch prípadoch išlo o totožný daňový subjekt ako v predmetnej veci a totožný predmet

konania s tým rozdielom, že sa jedná o odlišné zdaňovacie obdobia roku 2006.

Vzhľadom na uvedené preto Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s ust. § 250ja

ods. 7 poukazuje na vyššie zmienené rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje a ktorých

časť odôvodnení uvádza nasledovnom znení:

sp. zn.

„Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich

nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti

inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca

požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal

existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok

na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné

obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. V tejto súvislosti

najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn.

z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS

78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je

na daňovom subjekte - žalobcovi ( v spojení s ,

§ 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového

subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených

a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom

odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho

povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených

podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností

a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné

bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej

hodnoty uznaný ako oprávnený (www.concourt.sk).“

sp. zn.

„Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobca v konaní

nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli dodané

spoločnosťou G. M., s.r.o. ako dodávateľom. Žalobca v konaní okrem vyššie označených

faktúr nepredložil žiadne iné dôkazy o tom, že dodávky tovaru a služieb deklarované

na predmetných faktúrach boli uskutočnené. Ba práve naopak, žalobca pred správcom dane

ako aj pred vyšetrovateľom kriminálnej polície ÚJKP OR PZ v Starej Ľubovni sám potvrdil,

že vystavené faktúry boli fiktívne.

Žalobca tak v konaní nepreukázal splnenie podmienok pre odpočet DPH v zmysle § 49

ods. 1 a 2 zákona o DPH.

Najvyšší súd si nemohol osvojiť ani argumentáciu žalobcu, že sa nemohol vyjadriť

k zisteným skutočnostiam. Žalobca bol v konaní riadne oboznámený s výpoveďou konateľa

spoločnosti J., s.r.o. R. K., ktorý uviedol, že táto spoločnosť so žalobcom neobchodovala.

K tejto výpovedi sa vyjadril aj žalobca, ktorý jednoznačne doznal a vyjadril sa, že všetky

faktúry vystavené na túto spoločnosť, ako aj faktúry, ktoré vystavil jeho dodávateľ spoločnosť

G., s.r.o. boli fiktívne a k dodaniu žiadneho tovaru ani služieb nedošlo. Žalobca bol taktiež

riadne predvolaný na prejednanie protokolu z výkonu daňovej kontroly, ktorého prerokovania

sa nezúčastnil bez akéhokoľvek ospravedlnenia. Vo svojom písomnom vyjadrení iba uviedol,

že s protokolom nesúhlasí. Neuviedol žiadne námietky týkajúce sa priebehu daňovej kontroly,

ani námietky voči pracovníkom správcu dane, nepredložil a ani neoznačil žiadne dôkazy na

svoju obranu, ktorými by preukázal oprávnenosť svojej požiadavky na odpočet DPH.

Z uvedeného dôvodu najvyšší súd považuje aj túto námietku za nedôvodnú.“

„Čo sa týka žalobcovej odvolacej námietky, že mu neboli vrátené účtovné doklady

z rozhodného obdobia, keďže tieto boli postúpené pracovníkom polície, a preto nedokázal

včas a riadne reagovať na požiadavku daňového úradu, aj túto námietku považuje najvyšší

súd za právne irelevantnú.“

Je nepochybné, že z potvrdenia o zapožičaní dokladov zo dňa 8.9.2009 vyplýva, že

žalobca predložil správcovi dane doklady a to: záznamy o dodaných tovaroch a službách

a o prijatých tovaroch a službách za zdaňovacie obdobie III. a IV. štvrťrok 2006, došlé

faktúry DF 26/1 – 26/33, vyšlé faktúry č. 001/06 – 0047/06, výdavkové pokladničné doklady:

č. VD 2006/1 – VD 2006/59, príjmové pokladničné doklady PP 26/1 – PP26/46, PP-01-PP-

23, OS2006/1 – OS2006/3, zmluvu o dielo č. , č. , č. 05/06/2006,

č. 2/2006.

„Žalobca však ani na opakovanú výzvu na predloženie dôkazov preukazujúcich, že

skutočne došlo k dodaniu tovaru a služieb deklarovaných predmetnými faktúrami, žiadne

dôkazy nepredložil. Na výzvy z 11. júna 2008 a z 30. júna 2008 reagoval tak, že žiadal naopak

od správcu dane, aby špecifikoval, aké doklady žiada, a že na začiatku daňovej kontroly už

všetky doklady správcovi dane predložil.“

Následne správca dane žalobcovi listom zo dňa 8.9.2009 oznámil, že ním predložené

doklady boli prepožičané Odboru Kriminálnej polície ÚJKP OR PZ v Starej Ľubovni na ich

žiadosť.

„Aj v prípade, keby boli tieto doklady žalobcovi vrátené, nebola by táto skutočnosť

spôsobilá priniesť žalobcovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Bolo nesporne povinnosťou

žalobcu predložiť dôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku na odpočet DPH (§ 29

ods. 8 zákona o správe daní). Existencia samotnej faktúry nepostačuje. Pokiaľ si platiteľ

uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že

zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

V danom prípade však sám žalobca vo svojej výpovedi doznal, že išlo o faktúry fiktívne a že

k dodaniu fakturovaného tovaru ani služieb v skutočnosti nedošlo. Táto jeho výpoveď

je potvrdená aj výpoveďou konateľa spoločnosti J., s.r.o. R. K., ktorý uviedol, že táto

spoločnosť so žalobcom neobchodovala.“

V súvislosti s námietkou ohľadne nedodržania zásady daňového konania a to rovnosti

účastníkov odvolací súd uvádza, že žalobca sa ústneho pojednávania, kde sa uskutočnil

výsluch konateľa spoločnosti K. A. P. s.r.o., na ktoré bol riadne predvolaný nezúčastnil,

a v rámci daňového konania nepredložil žiadny dôkaz, preukazujúci jeho tvrdenia ohľadne

obchodovania/neobchodovania so spoločnosťou K. A. P., s.r.o. Vzhľadom na uvedené

žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pričom jeho námietka sa za daného stavu javí ako

účelová a právne bezvýznamná.

„Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis

žalovaného, je nesporne zrejmé, že v súdnom konaní obsahom administratívneho

spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené

a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne

pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Za týchto skutkových okolností napadnuté

rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe

riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu. Preto ak krajský súd dospel

k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov

a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo

k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj

odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.“

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Prešove ako vecne správny podľa veta druhá a

potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení

s veta prvá ), keď pri nedostatku relevantných žalobných dôvodov

pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať

z úradnej povinnosti.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta

prvá v spojení s ust. veta prvá a s ust. v súlade

s ust. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, ich náhradu

nepriznal.

Vzhľadom k tomu, že bolo s účinnosťou od 1.1.2012

zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého

pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých

Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t.č. pre oblasť správy daní

a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, odvolací súd

podľa na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom

pôvodne uvádzaného žalovaného.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1.5.2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 24. októbra 2012

JUDr. Jozef Hargaš, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth