Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
544/390132.49b0a4.pdf
PDF · 113.14 KB
No categories available
1Nc/51/2012
Najvyšší súd 1 Nc 51/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Ing. S. S., bývajúcej
v B., zastúpenej JUDr. P. K., advokátom so sídlom v B., proti odporcovi Ing. M. S.,
bývajúcemu v B., zastúpenému A., so sídlom v B.,, o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 16C
253/2008, o vylúčení sudkyne Krajského súdu v Bratislave z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 4Co 169/2012, takto
rozhodol:
Sudkyňa Krajského súdu v Bratislave JUDr. V. K. n i e j e v y l ú č e n á z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 4Co 169/2012 (vec
Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 16C 253/2008).
O d ô v o d n e n i e
V konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4Co 169/2012 uplatnil
odporca písomným podaním z 16. októbra 2012 námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu
4Co Krajského súdu v Bratislave JUDr. V. K.. V námietke uviedol, že náhodne zistil závažnú
skutočnosť, a to že navrhovateľka pôsobí v rádiu A., zriadenom spoločnosťou C., so sídlom
v B., ktorej konateľom je R. K., trvale bývajúci v B., teda na tej istej adrese ako vo veci
konajúca sudkyňa JUDr. V. K. Taktiež poukazoval na to, že navrhovateľka je dlhodobo
zamestnankyňou spoločnosti P., ktorá sídli na rovnakej adrese ako C. Ďalej tvrdil, že na tejto
adrese majú sídlo i spoločnosti L. a D., kde bol členom predstavenstva, resp. konateľom Ing.
Š. M., ktorý údajne poskytol peňažnú pôžičku navrhovateľke. Odporca taktiež zistil, že istá V.
K. bola, prípadne je spolužiačkou navrhovateľky a má značné pochybnosti o tom, že sa jedná
len o náhodnú zhodu mien. Z vyššie uvedených skutočností odporca nadobudol dojem, že
určite existuje spojitosť medzi navrhovateľkou a sudkyňou JUDr. V. K. a z tohto dôvodu so
zreteľom na pomer tejto sudkyne k navrhovateľke možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti.
Napokon odporca námietku odôvodňoval i prieťahmi v konaní s poukazom na to, že odvolací
súd už rozhodol veci, ktoré mu boli pridelené neskôr, avšak v predmetnej veci počas siedmich
mesiacov nenariadil vo veci ani jedno pojednávanie.
JUDr. V. K. vo svojom vyjadrení k námietke uviedla, že sa v predmetnej veci zaujatá
necíti, nakoľko nemá žiaden vzťah k veci, účastníkom, ani k ich právnym zástupcom.
Zdôraznila, že navrhovateľku nepozná a nikdy ju osobne ani nevidela. Obrátila sa v tejto veci
s dotazom i na svojho syna R. K., ktorý jej oznámil, že navrhovateľka u neho nepracuje a ani
ju osobne nepozná. Skutočnosť, že navrhovateľka je aj zamestnankyňou spoločnosti P., ktorá
má rovnaké sídlo ako C., považovala za irelevantnú a navyše dodala, že činnosť rádia A. je na
adrese T., kde aj jej syn pracuje, takže tvrdenia odporcu o údajných väzbách medzi ňou
a navrhovateľkou nie sú pravdivé a ničím podložené. Ďalej doplnila, že nepozná ani
spoločnosti L. a D., v ktorej mal byť konateľom Ing. Š. M., ktorého taktiež nepozná, a ani
nevie, čo tým chcel odporca preukázať. K tvrdeniu odporcu o tom, že „istá V. K. bola,
prípadne je spolužiačkou navrhovateľky“ uviedla, že ako študentka mala za slobodna iné
priezvisko a keďže navrhovateľka sa narodila v roku 1976, je nelogické, že by mohla byť jej
spolužiačkou a zároveň matkou R. K. Pokiaľ odporca tvrdil prieťahy v konaní, poukázala na
to, že senát 4Co vybavuje veci v značnom počte aj napriek zmenám v zložení senátu
v poslednom období a priebežne podľa nápadu vrátane vecí vyžadujúcich si prednostné
vybavenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Bratislave
(§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku
pochybnosti o nezaujatosti uvedenej sudkyne krajského súdu z aspektu existencie dôvodov,
pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom
z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich
zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je
prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich
zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému
uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska
vylúčenia sudcu považovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne
významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov,
ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri
posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj
na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na
vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ
na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila
pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z
prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v
judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle
a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
51 Nc 51/2012
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
V prejednávanej veci videl odporca dôvod zaujatosti sudkyne JUDr. V. K. v jej
pomere k navrhovateľke, ktorého existenciu odôvodňoval tým, že medzi ňou
a navrhovateľkou sú určité väzby. Tvrdenia odporcu, ktoré v tejto súvislosti v námietke
uviedol, však v konaní preukázané neboli. Sudkyňa JUDr. V. K. vo svojom vyjadrení totiž
uviedla, že navrhovateľku nepozná, nikdy ju ani osobne nevidela a ani nie je spolužiačkou
navrhovateľky; rovnako i R. K. - syn uvedenej sudkyne a konateľ firmy, ktorá je
zriaďovateľom rádia A., s navrhovateľkou nepracuje a ani ju nepozná. Za danej situácie tak
nič nenasvedčuje tomu, že by JUDr. V. K. mohla mať k navrhovateľke nejaký vzťah
relevantný v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p., ktorý by ju vylučoval z prejednávania a rozhodovania
veci. Spoločné sídlo spoločnosti P., L. a D. so zriaďovateľom rádia A. je tak bez
akéhokoľvek významu, oprávnený dôvod na obavu jej nestrannosti nemôže zakladať.
Vo všeobecnosti dôvodom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
nemôže byť bez ďalšieho nespokojnosť účastníka konania s postupom súdu, resp. sudcu v
prebiehajúcom alebo inom súdnom konaní alebo jeho nesúhlas s rozhodnutím sudcu a jeho
postupom. Základom pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne existujúce zákonné
dôvody (porovnaj § 14 ods. 1 O. s. p.), nie však to, že postup súdu sa z hľadiska vecného (čo
do správnosti alebo zákonnosti) alebo časového (čo do dĺžky konania a čo do vzniku
prípadných prieťahov) nezhoduje so subjektívnymi predstavami a názormi účastníka na vecnú
správnosť, zákonnosť alebo spravodlivosť prijímania a obsahu súdnych rozhodnutí. Na
dosiahnutie nápravy takýchto nedostatkov - tvrdených prieťahov v konaní - sú určené iné
prostriedky (najmä podanie sťažnosti), nie však námietka zaujatosti, ktorej účel je zásadne
odlišný.
Podľa § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
veciach. Z ustanovenia § 15a ods. 5 O. s. p. pritom vyplýva, že na námietku spočívajúcu v
takýchto okolnostiach (t.j. okolnostiach týkajúcich sa postupu súdu v prejednávanej alebo inej
veci) sa neprihliada. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto, riadiac sa uvedenými
ustanoveniami, neprihliadal na tú časť námietky zaujatosti, v ktorej odporca s poukazom na
dĺžku konania namietal prieťahy v konaní.
Keďže zo vznesenej námietky zaujatosti a ani z obsahu spisu neboli zistené žiadne
skutočnosti významné z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., ktoré by spochybňovali nezaujatosť
sudkyne JUDr. V. K., Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že ju nevylúčil
z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. novembra 2012
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta