Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
978/387346.5aae07.pdf
PDF · 165.08 KB
No categories available
7Nc/49/2012
Najvyšší súd 7 Nc 49/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ R. Š., bývajúceho
v B., 2/ G. Š., bývajúcej v P., 3/ S. Š., bývajúcej v P., proti odporcom 1/ Slovenskej
republike – Exekútorský úrad K., 2/ A. D., súdnemu exekútorovi, so sídlom v K.,
3/ Slovenskej republike – Okresný súd Poprad, so sídlom v Poprade, Štefánikova 100,
o neplatnosť dražby a iné nároky, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod
sp. zn. 16 C 49/2012, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Košiciach z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 3 Co 283/2012, takto
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. Eva Feťková, JUDr. Ladislav Duditš,
JUDr. Jarmila Sopková Maximová, JUDr. Eva Baranová, JUDr. Viera Bodnárová,
JUDr. Ludvika Bodnárová, JUDr. Drahomíra Brixiová, JUDr. Ladislav Cakoci, JUDr. Jarmila
Čabaiová, JUDr. Angela Čechová, JUDr. Marek Dudík, Mgr. Dana Ferková, Mgr. Jolana
Fuchsová, JUDr. Marta Goliášová, Mgr. Mária Hlaváčová, JUDr. Zuzana Homzová,
JUDr. Marianna Hrabovecká, JUDr. Vladimír Hrib, PhD., JUDr. Agnesa Hricová,
JUDr. Alexander Husivarga, JUDr. Jaroslav Chlebovič, JUDr. Judita Juráková, JUDr. Oto
Jurčo, JUDr. Evžen Kelij, JUDr. Janka Kočišová, JUDr. Anna Kohútová, JUDr. Zdenka
Kohútová, JUDr. Milan Konček, JUDr. Karol Kučera, JUDr. Ľuboš Kunay, JUDr. Vladimír
Kurák, JUDr. Jozef Kuruc, JUDr. Gizela Majerčáková, JUDr. Jozef Maruščák, JUDr. Slávka
Maruščáková, JUDr. Andrea Mazáková, JUDr. Viktória Midová, JUDr. Valéria Mihalčínová,
JUDr. Martin Michalanský, JUDr. Soňa Minxová, JUDr. Pavol Naď, JUDr. Katarína
Nemešová, JUDr. Miroslav Osif, JUDr. Roman Rizman, JUDr. Tamara Sklenárová,
JUDr. Ján Slebodník, JUDr. Miroslav Soga, JUDr. Diana Solčányová, JUDr. Eva Styková,
JUDr. Zoltán Szalay, JUDr. Andrej Šalata, JUDr. František Ševčovič, JUDr. Zuzana
Šoltýsová, JUDr. Pavol Tkáč, JUDr. Ladislav Tomčovčík, JUDr. Peter Tutko, JUDr. Juraj
Tymko, JUDr. Jozef Vanca, JUDr. Gabriela Varhalíková, JUDr. Táňa Veščičíková,
JUDr. Imrich Volkai, JUDr. Frederika Zozuľáková n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 3 Co 283/2012 (vec vedená
na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 16 C 49/2012).
Sudkyňa Krajského súdu v Košiciach JUDr. Daniela Mitterpáková j e v y l ú č e n á
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 3 Co 283/2012 (vec
vedená na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 16 C 49/2012).
O d ô v o d n e n i e
Vo veci vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 16 C 49/2012
navrhovatelia podaním z 23. augusta 2012 navrhli, aby boli z prejednávania a rozhodovania
tejto veci vylúčení sudcovia Krajského súdu v Košiciach (č.l. 105-106). Následne aj
v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves z 1. augusta 2012 č.k.
16 C 49/2012-56, ktorým súd zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia, navrhli
vylúčenie sudcov Krajského súdu v Košiciach, ako súdu odvolacieho, z prejednávania
a rozhodovania danej veci pre ich pomer k veci. Návrh odôvodnili tým, že súdny exekútor
A. D., poverený vykonaním exekúcie (poverením Okresného súdu Poprad číslo X.
z 22. októbra 2001) vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom
spoluvlastníckeho podielu na (špecifikovanej) nehnuteľnosti (EX X.) v exekučnom konaní
sp. zn. Er 3187/01 oprávneného E. B. proti nim ako povinným (dedičom C. Š.), na základe
exekučného titulu – rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. novembra 2000 č.k.
12 Cb 1602/95-183, právoplatného 14. februára 2001. Ak by neexistoval tento rozsudok
Krajského súdu v Košiciach, neexistoval by ani exekučný príkaz EX X. z 12. októbra
2010. Potom bez procesnej a rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Košiciach by
nedošlo ani k udalostiam z 18. januára 2012, kedy súdny exekútor, po vyhlásení dražobnou
vyhláškou, vykonal dražbu predmetnej nehnuteľnosti. Preto z dôvodu konfliktu záujmov
a tým pomeru k veci (zaujatosti) sudcov Krajského súdu v Košiciach by mohli nastať udalosti
a úkony v rozpore s ústavným princípom nezávislosti súdu a spravodlivým súdnym konaním.
Krajský súd Košice by mohol v danom konaní (v ktorom sa domáhali určenia neplatnosti
dražby a iných nárokov s ňou spojených) rozhodovať spôsobom legalizujúcim vady konania
sp. zn. 12 Cb 1602/95 a samotného rozsudku z 29. novembra 2000.
Sudcovia Krajského súdu v Košiciach (ktorému bola vec predložená na rozhodnutie
o odvolaní navrhovateľov proti uzneseniu o predbežnom opatrení) sa k námietke zaujatosti
vznesenej navrhovateľmi vyjadrili (okrem JUDr. Ota Jurču a JUDr. Daniely Mitterpákovej)
tak, že sa necítia byť zaujatí a sú bez pomeru k veci, k účastníkom konania alebo k ich
zástupcom.
JUDr. Oto Jurčo uviedol, že odporcu osobne dobre pozná, je vo veci zaujatý.
JUDr. Daniela Mitterpáková uviedla, že sa cíti byť zaujatá z dôvodu priateľského
vzťahu k účastníkovi konania A. D.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach
(§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej zaujatosti sudcov tohto súdu
z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava
skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou
existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to : 1/ k veci, v rámci ktorého vzťahu
by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia
o veci, alebo 2/ k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo
rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3/ k zástupcom
účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu
uvedeného pod bodom 2/.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu
na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd, ďalej len „dohovor“) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval
nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Súvislosť medzi súdom, ktorý je založený
na zákone, jeho nezávislosťou, ako to vyjadruje čl. 6 ods. 1 dohovoru („každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje
tento dohovor v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo
na zákonného sudcu. Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike
garantuje obdobne vyjadrené právo na spravodlivý proces (čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, ďalej len „listina“, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej len
„ústava“, ktoré články dávajú každému možnosť – právo – domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v zákone určených
prípadoch na inom orgáne Slovenskej republiky), do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby
právna vec účastníka konania nebola odňatá zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu
ustanoví zákon. Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje
zhodu na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom podľa
dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý a nestranný sudca
vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento zákonný
sudca by sa už v ďalšom priebehu konania – pokiaľ by na to nebol daný zákonný dôvod –
meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý predstavuje
výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje, aby zákonom
predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol zákonný sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu umožňuje prelomiť
ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by
vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý – nie nestranný – sudca.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prejednať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci
nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej
osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť
a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že
rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej
zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1
listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných
dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato
a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné
prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu treba brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto
aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napr. Piersack proti Belgicku).
Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napr. Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania zaujatosti (porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná,
ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná – „Justice must not only be done, it must also be seen
to be done“). Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne
javiť (pozri Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený
na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti alebo
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol
byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o (ne)zaujatosti sudcu je to, či obava
účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade,
či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti sudcu (pozri Pullar
proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti.
Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych,
konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať
tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho
automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívnych kritérií sa musí rozhodnúť, či existujú preukázateľné
skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri Fey proti
Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je
nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce,
určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú. Teda za objektívne
nemožno považovať to, ako sa nestrannosť len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne
(ne)existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam
o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
V prípade sudcu Krajského súdu v Košiciach JUDr. Ota Jurču z obsahu jeho
vyjadrenia, že „odporcu osobne dobre pozná“ nemožno vyvodiť záver, že by jeho vzťah
k odporcovi (zrejme A. D.) mal charakter bližšieho osobného vzťahu, ktorý by bol dôvodom
pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky
poukazuje na to, že samotný vzťah medzi sudcami a inými úradnými osobami, napr. aj
súdnymi exekútormi, s ktorými prichádzajú sudcovia pracovne do styku, obdobne ako je to
u vzťahu medzi sudcami navzájom, je založený na profesionalite. Chýba tu preto objektívny
základ pre konštatovanie zaujatosti. Pokiaľ by totiž z takéhoto základu bol vyvodzovaný
opačný záver, teda pochybnosti o tom, či títo sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo
rozhodovať, znamenalo by to vlastne, že výlučne pracovný, prípadne kolegiálny vzťah
medzi sudcami a inými úradnými osobami prezumuje vo všeobecnosti porušovanie
sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzťahov neprekročí
hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, t.j. nezasahuje aj do ich súkromného života a takéto
prekročenie JUDr. Oto Jurča vo svojom vyjadrení netvrdil, nemožno bez ďalšieho mať
pochybnosti o jeho nezaujatosti. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky nevylúčil tohto
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.
Ostatní sudcovia Krajského súdu v Košiciach, ktorí sú vymenovaní v prvom odseku
výroku tohto uznesenia, výslovne uviedli, že sa necítia byť vo veci zaujatí. Teda vo svojich
vyjadreniach nepotvrdili existenciu právne relevantného vzťahu vylučujúceho ich
z prejednávania a rozhodovania veci. Keďže ani z obsahu spisu nevyplývajú žiadne
skutočnosti, ktoré by spochybňovali ich nezaujatosť, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky tak, že títo sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.
Je nepochybne správne tvrdenie navrhovateľov, že ak by „neexistoval“ exekučný titul
(v danom prípade rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 29. novembra 2000 sp. zn.
12 Cb 1602/95) „neexistovalo“ by ani exekučné konanie. Skutočnosť, že o exekučnom titule
rozhodol Krajský súd v Košiciach, nemôže však sama osebe vyvolať objektívne pochybnosti
o nezaujatosti sudcov tohto súdu, ktoré by boli relevantné v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p., pre ich
vylúčenie z prejednávania a rozhodovania danej veci, v ktorej navrhovatelia uplatňujú nároky
s exekučným konaním spojené. Napokon podľa § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie
sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo
v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Pokiaľ ide o sudkyňu Krajského súdu v Košiciach JUDr. Danielu Mitterpákovú,
uvedenú v druhom odseku výroku tohto uznesenia, ňou deklarovaný priateľský vzťah
k účastníkovi konania A... D. je vzťahom relevantným z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1
O.s.p., lebo vzbudzuje opodstatnené pochybnosti o jej nezaujatosti so zreteľom na pomer
k účastníkovi konania. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že táto sudkyňa
je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodoval o sudcovi Krajského súdu
v Košiciach JUDr. Jurajovi Sopoligovi vzhľadom na jeho dlhodobú stáž na Ministerstve
spravodlivosti SR.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. novembra 2012
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová