Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)dda/387056.208c61.pdf
PDF · 162.2 KB
No categories available
2Cdo/216/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 216/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu I. K., bývajúceho v R.,
zastúpeného C., so sídlom v M., proti ţalovanému J. L., s miestom podnikania v R.,
zastúpenému AK JUDr. S. T., so sídlom v M., o vypratanie nebytových priestorov, vedenej
na Okresnom súde Ruţomberok pod sp. zn. 9 C 15/2010, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Ţiline z 24. mája 2011 sp. zn. 8 Co 94/2011, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 24. mája 2011 sp. zn. 8 Co 94/2011
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ruţomberok rozsudkom (v poradí druhým) z 24. januára 2011 č.k.
9 C 15/2010-154 uloţil ţalovanému povinnosť vypratať nebytové priestory vyuţívané
2
ţalovaným za účelom prevádzkovania fitnes centra o celkovej podlahovej ploche X. m,
nachádzajúce sa v nehnuteľnosti na ul. I., školský objekt, s. č. X., postavenej na pozemku
2
parc. č. CKN X.-zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m, zapísanej v KN pre k. ú. R. na
LV č. X., do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť
ţalobcovi náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v sume 562,72 € k rukám
právneho zástupcu ţalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil
tým, ţe ţalobcovi ako podielovému spoluvlastníkovi budovy s. č. X. v zmysle ustálenej
judikatúry patrí právo domáhať sa vypratania nehnuteľnosti zo strany osoby, ktorá ju
neoprávnene uţíva. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe právny titul
uţívania predmetných nebytových priestorov zo strany ţalovaného, t.j. nájomná zmluva
z l. januára 2005, zanikol 10. júna 2010, a to odstúpením od nájomnej zmluvy zo strany
ţalobcu. Pretoţe ţalovaný nezaplatil ţalobcovi nájomné v lehote 60 dní od doručenia
písomnej výzvy, vzniklo ţalobcovi podľa čl. VI ods. 2 nájomnej zmluvy právo odstúpiť od
nájomnej zmluvy. V konaní bolo preukázané, ţe ţalovaný aj po odstúpení od nájomnej
zmluvy uţíval predmetné nebytové priestory, teda uţíval ich bez právneho dôvodu.
Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, ţe ţalovaný mal vedomosť o zmene
vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu k budove s. č. X. uţ v lete 2008, resp. na
jeseň roku 2008. V nadväznosti na uvedené súd poukázal na to, ţe ţalovaný mal podľa
čl. V nájomnej zmluvy (ktorej znenie nebolo počas celej doby nájmu menené) platiť nájomné
prenajímateľovi mesačne vţdy do 21. dňa príslušného mesiaca v hotovosti. Ţalovaný sa
mohol účinne zbaviť svojich záväzkov na nájomnom voči pôvodnému vlastníkovi M. Š. iba
pokiaľ ide o nájomné, ktoré bolo splatné do času, kým mu nebola zmena vlastníctva k budove
s. č. X. zo strany ţalobcu preukázaná alebo zo strany pôvodného prenajímateľa – M. Š.
oznámená. Aj keby ţalovaný zaplatil nájomné za celú dobu nájmu (t.j. za obdobie od
1. januára 2005 do 31. decembra 2011) pôvodnému prenajímateľovi, nebolo by zaplatenie
nájomného v danej veci vo vzťahu k ţalobcovi účinné. Ţalovanému nič nebránilo domáhať
sa vrátenia vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v neoprávnene prijatom plnení
nájomného od pôvodného prenajímateľa a súčasne platiť nájomné od rozhodnej doby novému
prenajímateľovi – ţalobcovi. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 24. mája 2011 sp. zn. 8 Co 94/2011 zmenil
rozsudok okresného súdu tak, ţe ţalobu zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť
ţalovanému trovy konania v sume 974,73 € k rukám zástupcu ţalovaného do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalovaný v právnom
postavení nájomcu uzatvoril 1. januára 2005 s M. Š. v právnom postavení prenajímateľa (v
tom čase spoluvlastník budovy s. č. X.) nájomnú zmluvu, predmetom ktorej boli nebytové
2
priestory o podlahovej ploche X. m, nachádzajúce sa v budove (na LV označená ako
"školský objekt") s. č. X. na ul. I., postavenej na parc. č. CKN X., zapísanej na LV č. X. pre
obec a k. ú. R., za účelom prevádzkovania fitnes centra ţalovaným (ďalej len "nebytové
priestory"). V čl. II nájomnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, ţe nájomná zmluva sa
uzatvára na dobu určitú – od 1. januára 2005 do 31. decembra 2011. Nájomné bolo
dohodnuté vo výške 62 004,-- Sk ročne bez DPH, pričom ţalovaný sa zaviazal nájomné platiť
pravidelne mesačne vo výške 6 149,-- Sk s DPH, a to najneskôr do 21. dňa príslušného
kalendárneho mesiaca v hotovosti (čl. V nájomnej zmluvy). V čl. VI bod 2 nájomnej zmluvy
si zmluvné strany dohodli, ţe prenajímateľ môţe kedykoľvek odstúpiť od zmluvy, ak nájomca
do 60 dní od doručenia písomného napomenutia prenajímateľa neuhradí dlţné nájomné. Na
základe kúpnej zmluvy z 21. mája 2008 sa ţalobca stal podielovým spoluvlastníkom
predmetnej stavby. Z výpovede M. Š. vyplynulo, ţe skutočnosť, ţe došlo k zmene vlastníctva
k tejto budove oznámil ţalovanému, pričom aj samotný ţalovaný na pojednávaní vypovedal,
ţe nemal pochybnosti o tom, ţe došlo k prevodu vlastníctva. Medzi účastníkmi nebolo sporné,
ţe ţalovaný po tom, ako došlo k zmene vlastníckeho práva, neplatil ţalobcovi nájomné.
Ţalovaný namietal, ţe svojho záväzku platiť nájomné sa zbavil zaplatením nájomného za celú
dobu nájmu, t.j. za obdobie od 1. januára 2005 do 31. decembra 2011 M. Š.. Výzvou
z 22. decembra 2009 (doručenou ţalovanému toho istého dňa), poţiadal ţalobca ţalovaného
o zaplatenie nájomného za obdobie od 1. júna 2008 do 31. decembra 2009. V priebehu
súdneho konania ţalobca písomne 10. júna 2010 odstúpil od predmetnej nájomnej zmluvy.
Odstúpenie od zmluvy bolo ţalovanému doručené 10. júna 2010. Podľa odvolacieho súdu
právny predchodca ţalobcu ako prenajímateľ uzavrel so ţalovaným ako nájomcom zmluvu
o nájme nebytových priestorov podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme
nebytových priestorov. Právna úprava nájmu nebytových priestorov je obsiahnutá v dvoch
základných predpisoch. Prvým je zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových
priestorov a druhým predpisom je Občiansky zákonník, ktorý upravuje nájomnú zmluvu
všeobecne v § 663 a nasl. Na nájom nebytových priestorov sa vzťahuje všeobecná úprava
Občianskeho zákonníka len v tých otázkach, ktoré výslovne neupravuje zákon o nájme
a podnájme nebytových priestorov. Z čl. VI zmluvy o nájme nebytových priestorov
označenom ako skončenie nájmu vyplýva, ţe prenajímateľ môţe kedykoľvek odstúpiť
od zmluvy, ak nájomca napriek písomnej výstrahe uţíva prenajatý predmet nájmu alebo ak
trpí uţívanie predmetu nájmu takým spôsobom, ţe prenajímateľovi vzniká škoda, alebo ţe mu
hrozí značná škoda, ak nájomca neuhradí dlţné nájomné aj napriek písomnému napomenutiu
prenajímateľa do 60 dní od doručenia písomného napomenutia. Zákon o nájme a podnájme
nebytových priestorov neupravuje problematiku odstúpenia od zmluvy, ani nevylučuje
výslovné pouţitie inej úpravy týchto vzťahov. Z toho dôvodu bolo moţné ustanovenie § 679
Občianskeho zákonníka aplikovať i na nájomné vzťahy podľa zákona o nájme a podnájme
nebytových priestorov. Podľa odvolacieho súdu sa na odstúpenie od zmluvy pre neplatenie
nájomného týkajúce sa nebytového priestoru § 679 ods. 3 druhá veta Občianskeho zákonníka
nevzťahuje. Pri bytoch a nebytových priestoroch totiţ platí špeciálna úprava súvisiaca
s moţnosťou dania výpovede z nájmu. Inak povedané, odstúpiť od zmluvy o nájme
nebytových priestorov moţno (aj keď zákon o nájme nebytových priestorov túto problematiku
neupravuje), ale nie pre neplatenie nájomného. Ţalobca mohol v danom prípade ak mal za to,
ţe ţalovaný mu neplatí nájomné, len nájom vypovedať a to v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2
písm. b/ zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, podľa ktorého
prenajímateľ môţe písomne vypovedať zmluvu uzavretú na určitý čas pred uplynutím času,
ak nájomca o viac ako jeden mesiac mešká s platením nájomného alebo za sluţby, ktorých
poskytovanie je spojené s nájmom. K absolútnej neplatnosti právneho úkonu musel súd
prihliadať ex offo. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, ţe uvedené časti nájomnej
zmluvy týkajúce sa odstúpenia od zmluvy sú absolútne neplatné (§ 41 Občianskeho
zákonníka) pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ţalovanému preto nebolo
moţné uloţiť povinnosť vypratať nebytové priestory. O náhrade trov konania rozhodol
odvolací súd podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Navrhol, aby
dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, ţe potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa.
Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 238 ods. 1 O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 1
písm. a/ aţ c/ O.s.p. Uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za nedostatočne
odôvodnené a je názoru, ţe predmetné odôvodnenie je na hranici preskúmateľnosti. Ďalej
uviedol, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil. Dodal, ţe odvolací súd nesprávne
interpretoval a aplikoval § 679 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd sa obmedzil len
na jazykový výklad zákona, čo je z hľadiska právnej argumentácie nesprávne. Súd dospel
neprípustnou vylučovacou metódou k záveru o moţnosti bezvýhradnej aplikácie ustanovenia
§ 679 Občianskeho zákonníka a navyše si toto ustanovenie vyloţil čisto mechanicky bez
uváţlivého výkladu v súlade so zvyškom právnej úpravy súkromno-právnych vzťahov.
Znenie vety druhej tohto ustanovenia „ak nejde o byt, ani nebytový priestor“ treba vykladať
vo vzťahu ku zvyšku daného ustanovenia, ale aj celého Občianskeho zákonníka. V ţiadnom
prípade nie je moţné vykladať intenciu ustanovenia tak, ţe ustanovenie § 679 ods. 3
Občianskeho zákonníka ako lex generalis vylučuje moţnosť odstúpenia od zmluvy, ktorú si
účastníci dohodli v zmluve na základe ustanovenia § 48 Občianskeho zákonníka. Aplikácia
ustanovenia § 48 Občianskeho zákonníka korešponduje vzťahu Občianskeho zákonníka ako
predpisu všeobecného k zákonu č. 116/1990 Zb. ako predpisu špeciálnemu. Osobitné
ustanovenia o nájme bytu (§ 685 a nasl. Občianskeho zákonníka) k zákonu č. 116/1990 Zb. sú
síce vo vzťahu zákona všeobecného k zákonu špeciálnemu, ale pri výklade predpisov
Občianskeho zákonníka je potrebné neopomínať všeobecné ustanovenia prvej časti
Občianskeho zákonníka. Vzťah medzi účastníkmi konania je vzťahom obchodnoprávnym
s odkazom na ustanovenie § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Občiansky a obchodný
zákonník stoja na zásadách zmluvnej voľnosti a dispozitívnosti a nie je moţné pri výklade
zákona opomenúť základné zásady, na ktorých tieto predpisy súkromného práva stoja. Treba
navyše zobrať do úvahy aj fakt, ţe zmluvné strany sú podnikateľmi, kde je rovnosť
zmluvných subjektov jedna z hlavných zásad a uzatvorili medzi sebou zmluvu o nájme
nebytových priestorov, čo znamená, ţe dispozitívnosť v tomto prípade nie je obmedzená.
Ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka je lex generalis k zákonu č. 116/1990 Zb. o nájme a
podnájme nebytových priestorov. Zákon v tomto prípade nechráni verejný záujem, slabšiu
stranu alebo tretiu osobu.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe dovolanie pokladá
za nedôvodné a navrhol ho zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v zmysle § 241 ods. 1
O.s.p., proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1
O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je dôvodné.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v tomto zákonnom ustanovení. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné
a teda aj dôvodné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ
prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietal a ani dovolací súd
existenciu týchto vád nezistil.
Dovolací súd osobitne skúmal, či v prejednávanej veci nebola dovolateľovi odňatá
moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ţalovaný namietal nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, resp. jeho nepreskúmateľnosť.
Pokiaľ ţalovaný tvrdí, ţe rozsudok odvolacieho súdu nevyhovuje poţiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, dovolací súd uvádza, ţe všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (v tomto prípade odvolacieho súdu), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací
súd v odôvodnení svojho zmeňujúceho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Jeho rozhodnutie nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súd sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. nezistil. Rovnako dovolací súd nezistil výskyt namietanej inej vady konania, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Ţalobca vo svojom dovolaní ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
V danej veci ţalovaný ako nájomca uzatvoril 1. januára 2005 s M. Š. ako
prenajímateľom (v tom čase spoluvlastník budovy s. č. X.) nájomnú zmluvu, predmetom
ktorej boli nebytové priestory (vyššie špecifikované). V čl. VI bod 2 nájomnej zmluvy si
zmluvné strany dohodli, ţe prenajímateľ môţe kedykoľvek odstúpiť od zmluvy, ak nájomca
do 60 dní od doručenia písomného napomenutia prenajímateľa neuhradí dlţné nájomné. Na
základe kúpnej zmluvy z 21. mája 2008 sa ţalobca stal podielovým spoluvlastníkom
predmetnej stavby. Medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe ţalovaný po tom, ako došlo k zmene
vlastníckeho práva, neplatil ţalobcovi nájomné. Výzvou z 22. decembra 2009 (doručenou
ţalovanému toho istého dňa) poţiadal ţalobca ţalovaného o zaplatenie nájomného za obdobie
od 1. júna 2008 do 31. decembra 2009. Dňa 10. júna 2010 ţalobca odstúpil od nájomnej
zmluvy, pričom toto odstúpenie bolo ţalovanému doručené toho istého dňa. Okresný súd
uzavrel, ţe ţalobcovi podľa čl. VI ods. 2 nájomnej zmluvy vzniklo právo odstúpiť od
predmetnej zmluvy pre neplatenie nájomného. Preto, ak ţalovaný aj po odstúpení od
nájomnej zmluvy uţíval nebytové priestory, uţíval ich bez právneho dôvodu. Súd prvého
stupňa preto ţalobe vyhovel. Krajský súd na rozdiel od okresného súdu uzavrel, ţe § 679
ods. 3 druhá veta Občianskeho zákonníka sa na odstúpenie od zmluvy pre neplatenie
nájomného týkajúceho nebytového priestoru nevzťahuje. Uviedol, ţe odstúpiť od zmluvy
o nájme nebytových priestorov moţno (aj keď zákon o nájme nebytových priestorov túto
problematiku neupravuje), ale nie pre neplatenie nájomného. Odvolací súd bol toho názoru, ţe
ţalobca mohol v danom prípade ak mal za to, ţe ţalovaný mu neplatí nájomné len nájom
vypovedať a to v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. b/ zákona č. 116/1990 Zb. o nájme
a podnájme nebytových priestorov. S týmto názorom odvolacieho súdu sa však dovolací súd
nestotoţňuje.
Podľa § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka od zmluvy môţe účastník odstúpiť, len ak
je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.
Podľa § 679 ods. 3 Občianskeho zákonníka prenajímateľ môţe kedykoľvek odstúpiť
od zmluvy, ak nájomca napriek písomnej výstrahe uţíva prenajatú vec alebo ak trpí uţívanie
veci takým spôsobom, ţe prenajímateľovi vzniká škoda alebo ţe mu hrozí značná škoda. Ak
nejde o byt alebo nebytový priestor, môţe prenajímateľ tieţ odstúpiť od zmluvy, ak nájomca,
hoci upomenutý, nezaplatil splatné nájomné ani do splatnosti ďalšieho nájomného, a ak je táto
doba kratšia ako tri mesiace, do troch mesiacov, alebo ak s ohľadom na právoplatné
rozhodnutie príslušného orgánu treba prenajatú vec vypratať.
Podľa § 9 ods. 2 písm. b/ zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových
priestorov prenajímateľ môţe písomne vypovedať zmluvu uzavretú na určitý čas pred
uplynutím času, ak nájomca o viac ako jeden mesiac mešká s platením nájomného alebo
za sluţby, ktorých poskytovanie je spojené s nájmom.
Z nájomnej zmluvy je zrejmé, ţe účastníci zmluvy sa dohodli, ţe prenajímateľ môţe
kedykoľvek odstúpiť od zmluvy, ak nájomca do 60 dní od doručenia písomného napomenutia
prenajímateľa neuhradí dlţné nájomné. Dovolací súd teda posudzoval, či ţalobca mal
v prípade neplatenia nájomného len moţnosť vypovedať nájomnú zmluvu podľa § 9 ods. 2
písm. b/ zákona č. 116/1990 Zb., alebo mohol od zmluvy aj odstúpiť a to na základe
článku VI bod 2 nájomnej zmluvy.
Z povahy zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov ako
normy lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako normy lex generalis vyplýva, ţe
nemoţno vylúčiť dôvody zániku nájomného vzťahu upravené v rámci všeobecných
ustanovení o nájomnej zmluve, resp. všeobecné dôvody zániku záväzkov ako napr.
odstúpenie od zmluvy.
Podľa názoru dovolacieho súdu nemoţno zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho
zákonníka týkajúceho sa nájomnej zmluvy, ani z ustanovení zákona č. 116/1990 Zb. o nájme
a podnájme nebytových priestorov vyvodiť vylúčenie moţnosti aplikácie všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch. Účastníkom právneho úkonu, ktorí
rešpektujú dôsledky plynúce z kogentnej špeciálnej úpravy, nemoţno uprieť, aby si
v medziach daných všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka dohodli aj taký
spôsob zániku ich zmluvného záväzku, ktorý má oporu v platnom práve. Pokiaľ účastníci
takúto moţnosť vyuţili, je potrebné dôsledok z toho plynúci rešpektovať. Ustanovenie § 679
ods. 3 Občianskeho zákonníka (dispozitívne ustanovenie) nebráni účastníkom zmluvy
o nájme nebytových priestorov dojednať si moţnosť odstúpenia od zmluvy pre prípad
neplatenia nájomného, ako v tomto prípade (§ 48 Občianskeho zákonníka). Treba mať totiţ
na zreteli, ţe aj pre takéto ustanovenie ako súčasť zmluvy o nájme nebytových priestorov platí
všeobecná úprava Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch (§ 34 a nasl. Občianskeho
zákonníka).
So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 veta prvá O.s.p.). V ďalšom konaní je právny názor
dovolacieho súdu záväzný (§ 243d ods. 1 veta druhá O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. novembra 2012
JUDr. Jozef K o l c u n, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová