Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/245/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:

X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: P. J., nar. X., bytom K.,

prechodne J., o vymoženie 193,85 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Partizánske pod sp. zn.: , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu

v Trenčíne z 8. augusta 2012, č. k.: -45 , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor žiadosťou z 31. decembra 2008 požiadal o udelenia poverenia

na vykonanie exekúcie na vymoženie 5 840,--Sk s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného

na vykonanie exekúcie, spísaného vo forme notárskej zápisnice pred súdnym exekútorom.

Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu

z 26. augusta 2008, sp. zn.: SR 07909/08, zriadeného zriaďovateľom S., a. s., K., B., IČO: X.

(ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Partizánske poverením z 12. januára 2009

poveril súdneho exekútora na vymoženie predmetnej sumy s príslušenstvom z uvedeného

exekučného titulu.

Okresný súd Partizánske uznesením z 18. augusta 2011, č. k.: -17 exekučné

konanie zastavil.

2

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučný súd využil oprávnenie

v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v danej veci preskúmal, či nie je daný niektorý

z dôvodov zastavenia exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru, obsiahnutého

v uznesení Ústavného súdu SR z 9. decembra 2012, sp. zn.: -15. Poukázal

na ust. a o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon

o rozhodcovskom konaní“), čl. 3 smernice Rady 93/13/EHS a jej 3. prílohu, ust. § 52 ods. 1,

2, 3 a 4, ust. , , , a , a , na rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 27. júna 2000 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores,

C-240/98 až C-244/98 a rozsudok z 26. októbra 2006 vo veci Elisa María Mostaza Claro proti

Centro Móvil Milenium SL, C-168/05.

Uviedol, že oprávnený a povinný uzavreli Zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy

spotrebiteľskej. Súčasťou Zmluvy sú aj všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza

rozhodcovská doložka, na podklade ktorej v danom prípade rozhodol rozhodcovský súd.

Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože je

inkorporovaná do obchodných podmienok, v prípade, ak chcel Zmluvu o úvere uzavrieť,

musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným

vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky, alebo brániť svoje práva pred všeobecným

súdom. Poukázal na ust. (ďalej len „“), ktoré

pri platnej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak aj Zmluva o úvere poskytuje

spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, tak takáto možnosť trvá len do podania

návrhu na začatie arbitrážneho konania. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé, že

v prípade spotrebiteľských zmlúv je to výlučne veriteľ, ktorý iniciuje rozhodcovské konanie

proti dlžníkovi. Takýmto prijatím rozhodcovskej doložky spotrebiteľom, oprávnený voči

nemu nadobudne neprimeranú výhodu v tom, že môže sám určiť, kto s konečnou platnosťou

ich spor rozhodne. Uviedol, že aj z predloženého rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že

rozhodcovský súd neposkytol povinnému ochranu pred neprijateľnými zmluvnými

podmienkami, ktorá mu ex lege patrila. Predmetnú rozhodcovskú doložku považoval súd

za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a z toho dôvodu za absolútne

neplatnú. Z dôvodu absolútne neplatnej rozhodcovskej doložky, nemôže byť na podklade

takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Exekučný

súd preto v zmysle uvedených ustanovení exekučné konanie zastavil pre rozpor exekučného

titulu so zákonom.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučný súd má v zmysle ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku pre vydaním poverenia preskúmať žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. V prípade, ak zistí

rozpor so zákonom, musí žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Ak

však exekučný súd poveril exekútora vykonaním exekúcie napriek nedostatkom exekučného

titulu, zastaví exekúciu dodatočne. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného

poriadku preto vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže predstavovať prekážku veci

rozsúdenej. Uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal

súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne

viaceré výhody v porovnaní so situáciou, keby bola vec prejednávaná riadnymi súdmi,

oprávnený vo svojom odvolaní neuviedol, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem

toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami

obsiahnutými v odporúčaní komisie 95/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných

pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto

odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad dôležitých

pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré

z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. Veriteľ na základe predmetnej

rozhodcovskej doložky môže vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si

sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej

doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto

nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

je treba vykladať aj so zreteľom na ust. Predmetnej

rozhodcovskej doložke nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, aj keď dáva

na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale v prípade vyvolania rozhodcovského

konania dodávateľom sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú

doložku je preto potrebné vykladať tak, že neodporuje uvedenému ustanoveniu iba vtedy, ak

práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súd prvého stupňa preto vyvodil

správny právny záver, že dotknutá zmluvná podmienka – rozhodcovská doložka bráni tomu,

aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom. Pokiaľ ide

o námietku oprávneného, že súd prvého stupňa skúmal exekučný titul už pri rozhodovaní

o udelení poverenia, kedy ho uznal za súladný so zákonom, na základe čoho udelil poverenie

odvolací súd, dodal, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je procesné

rozhodnutie, ktoré by vylučovalo zastavenie exekúcie pre nesúlad so zákonom. Súd je

oprávnený v každom štádiu exekučného konania z úradnej povinnosti skúmať, či tu nie je

daný z niektorých dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Preto vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie nemôže predstavovať prekážku veci rozsúdenej. Exekúcia môže byť

nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po formálnej a materiálnej stránke. Ak

exekučný titul tieto požiadavky nespĺňa a napriek tomu bola exekúcia nariadená, musí byť

v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením a , že

súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. , že v tej veci sa už

právoplatne rozhodlo, ust. , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, ust. , že súd svojím postupom odňal

možnosť konať pred súdom, ust. , že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ust. , že

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K uvedeným dôvodom dovolania uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Podľa dovolateľa

odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľa, závery

odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je

uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti

a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú

zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ

v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi

a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch služieb (bankovníctvo, energetika...) založené

na formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopní pozmeniť.

Argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu

v ust. , ani v smernici Rady 93/13/EHS. Dovolateľ položil

otázku, či je možné závery odvolacieho súdu aplikovať tak, že rozhodcovské doložky sú

v spotrebiteľských zmluvách vylúčené? Neumožňuje v spojení

so smernicou Rady 93/13/EHS uzatváranie rozhodcovských doložiek, a teda akékoľvek spory,

vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv, musia rozhodovať jedine všeobecné súdy? Uviedol,

že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je

adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa judikatúry súdneho

dvora EÚ ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho

poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho

predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej

istoty. Právo členského štátu musí byť po uplynutí transpozičnej lehoty v súlade

s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá do slovenského

právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle

rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôže

ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať.

Uviedol, že súd prvého stupňa, ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ

nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice Rady 93/13/EHS.

Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv

v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich

nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej

prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku

a uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne

v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút

„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že

spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi

6

osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa

dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania podľa

o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou.

Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký

vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t.j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že

Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa

záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie

vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná

podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými

súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak

a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm. c/.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia,

c) ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením v napadnutej časti potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil,

že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno

aplikovať ani prípady upravené v Vzhľadom na uvedené, prípustnosť

dovolania v zmysle nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle (druhá veta) je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v Iba v prípade, že by rozhodnutia

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.

, by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale sa

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať

pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné.

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny

názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

, , a , ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dal odpoveď na všetky podstatné námietky,

uvedené v odvolaní oprávneného.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov v zmysle

Právomoc súdu je upravená v ust a . Z tohto

ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány ( ). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy.... ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona č.

o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu

tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale

napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).

10

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie

súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

, t. j., že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak

v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je

žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom

konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie

žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený

žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak

vyplýva z rovnakého skutkových okolností.

11

Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach

vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., P., IČO: X., proti povinnému: P. J., nar. X., bytom K., o vymoženie 193,85 EUR

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn.: , na základe

exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská

rozhodcovská, a. s., z 26. augusta 2008, sp. zn.: SR 07909/08, nepredchádzalo žiadne iné

konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa dané

konanie končí. Vydaním takéhoto rozhodnutia nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je

z vyššie uvedeného zrejmé, v danej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci

nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom

rozsahu počas celého exekučného konania ako pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky

materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou,

uvedenou v ust.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a . Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ k tejto vade namietal, že súdy oboch stupňov interpretovali, a následne

aplikovali ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, akoby upravovalo konanie

12

bez návrhu vždy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie

špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Ust. § 45

ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní však upravuje konanie bez návrhu v prípade

nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. Exekučný súd v danej veci exekúciu v zmysle § 57 ods. 2

Exekučného poriadku zastavil. V zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd

zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Súd v danej veci postupoval aj podľa § 45 ods. 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môže exekučné konanie

zastaviť aj bez návrhu (ex offo), ak zistí nedostatky uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ a c/

Zákona o rozhodcovskom konaní.

Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. nie je

preto opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

Naplnenie tejto vady dovolateľ vyvodzuje z toho, súdy oboch stupňov nevyzvali a ani

inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti

prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Ďalej z obsahu

dovolania vyplýva, že namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov

oboch súdov.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

14

Taktiež námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je

oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd na túto námietku

prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade

uvedenej v ust. § 237 písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola

oprávnenému ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu

konania, uvedenú v tomto ustanovení, ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia.

V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu z 26. augusta

2008, sp. zn.: SR 07909/08 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie

uloženej povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a exekučné konanie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45

ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní zastavil. Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný

súd, a následne aj odvolací súd podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je

potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj z ust. § 45 ods. 1 a 2

Zákona o rozhodcovskom konaní oprávnenie posúdiť okrem iného, či plnenie, na ktoré

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemožné, právom

15

nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že

vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie

z 10. októbra 2012, sp. zn.: ).

Rozhodcovský rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci, je ako exekučný titul

v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola

vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu,

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy,

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach, založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c)

tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,

ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska

právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si

každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu

podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu

možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského

súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

16

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz, vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp. zn.: .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere,

uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka

obsiahnutá v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými

súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa, týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a

odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12,

§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

17

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. , toto

ustanovenie sa primerane použije aj na uznesenie ( ). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávneného.

Oprávnený podaním, doručeným na Okresný súd Partizánske 7. septembra 2012,

navrhol prerušenie konania postupom podľa a Zmluvy

o fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne, ak sa

týmto návrhom žalobcu nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu

oprávneného rozhodovať, nakoľko odvolací súd o dovolaní oprávneného rozhodol uznesením

z 8. augusta 2012, ktorým sa konanie skončilo. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu už nie je

18

prípustný riadny opravný prostriedok. Nič na tom nemení skutočnosť, že rozhodnutie

odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 26. septembra 2012.

Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa v spojení s a požiadal Súdny dvor Európskej únie

a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

K tejto námietke dovolací súd uvádza, že ust. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle .

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnená namietala, či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, uzavretej medzi účastníkmi a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávnenej a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu

bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu

vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa

vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený

obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola

pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej

veci v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú

19

judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle

dospel aj vo veciach , ,

.

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v , nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust

dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli

opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale

nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by

posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad

v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s ako dovolanie, smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal

z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. novembra 2012

JUDr. Anna Marková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová