Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Tdo/71/2012

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Štefana

Michálika a sudcov JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Pavla Farkaša na neverejnom zasadnutí

konanom 29. novembra 2012 v Bratislave v trestnej veci obvineného Ing. M. S., CSc.

pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., o dovolaní obvineného proti

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 9. júna 2009, sp. zn. , podľa § 382a,

, , po zistení dôvodov dovolania v zmysle

písm. c/, písm. i/ takto

rozhodol:

Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 9. júna 2009, sp. zn. ,

a v konaní, ktoré mu predchádzalo bol

p o r u š e n ý z á k o n

v ustanovení , , , ,

, , , ,

, Tr. zák., Tr. zák., , ,

písm. f/, ods. 2 , v n e p r c h obvineného

Ing. M. S., CSc.

Tento rozsudok sa z r u š u j e.

2

Z r u š u j e sa aj rozsudok Okresného súdu Zvolen z 10. marca 2009, sp. zn.

.

Z r u š u j ú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce,

ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Okresnému súdu Zvolen sa p r i k a z u j e, aby vec v potrebnom rozsahu znovu

prerokoval a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 10. marca 2009, sp. zn. , bol

obvinený Ing. M. S., CSc. uznaný vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/

Tr. zák., za ktorého spáchanie mu bol uložený podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia

slobody v trvaní 4 mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1

Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu bol uložený tiež aj trest prepadnutia veci,

a to jedného kusu obranného spreja značky PFEFER - KOJET o obsahu 50 ml, ktorého

vlastníkom sa stal štát (§ 60 ods. 6 Tr. zák.)

Zároveň pritom súd obvineného uvedeným rozsudkom podľa

zaviazal i k náhrade škody poškodenému M. S. vo výške 15 733 Sk, t.j. 522,24 € (so zvyškom

nároku bol poškodený podľa odkázaný na občianske súdne konanie).

O odvolaní obvineného proti vyššie citovanému rozsudku rozhodol Krajský súd

v Banskej Bystrici rozsudkom z 9. júna 2009, sp. zn. , takým spôsobom tento

podľa , , vo výroku o treste odňatia slobody

a vo výroku o náhrade škody zrušil (v ostatných častiach zostal napadnutý rozsudok

nedotknutý) a rozhodujúc podľa sám obvinenému podľa

Tr. zák. s poukazom na § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. uložil peňažný trest vo výmere 500 €

s tým, že pre prípad jeho úmyselného zmarenia mu podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. ustanovil

náhradný trest odňatia slobody v trvaní 1 mesiaca. Podľa súčasne

poškodeného M. S. s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

3

Proti uvedenému druhostupňovému rozsudku - s výnimkou jeho posledného výroku,

ktorým bol poškodený s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne

konanie - podal obvinený prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. M. U. dňa 16. júna 2012

na Okresnom súde Zvolen dovolanie, kde tento ako dovolacie dôvody označil dôvody

podľa ,

Čo sa týka porušenia práva na obhajobu, tak toto vidí obvinený predovšetkým v tom,

že zo strany súdu došlo k zamietnutiu jeho návrhov na vykonanie dôkazov (rekonštrukcie

a vyšetrovacieho pokusu), ktoré boli na zistenie skutkového stavu veci relevantné, ktoré boli

spôsobilé privodiť zmenu v dôkaznej situácii a ktorými by bola preukázaná jeho nevina.

Už vo svojom odvolaní pritom poukazoval na to, že prvostupňový súd sa nedostatočne

vyrovnal s jeho obhajobou a vôbec neodôvodnil, prečo nevyhovel vyššie spomenutým

návrhom na doplnenie dokazovania. Neobjasnil akými úvahami sa spravoval najmä

pri dôkazoch, ktoré si navzájom odporujú a mnohé z dôkazov, ktoré boli dôležité v rozsudku

ani nespomenul. Rozsudok preto považoval za nepreskúmateľný.

V súvislosti s druhým dovolacím dôvodom upozornil potom na to, že podľa jeho

názoru i právne závery oboch súdov sú nesprávne a neodôvodnené, pretože nemajú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Rozhodnutie súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku, nakoľko uvedený skutok aj v zmysle skutkových zistení, ku ktorým dospel

súd prvého stupňa, nie je možné kvalifikovať ako trestný čin.

V podrobnejšom písomnom odôvodnení uplatnených dovolacích dôvodov poukázal

obvinený ďalej tiež na tú skutočnosť, že pokiaľ ide o písomné vyhotovenie prvostupňového

rozsudku, tak toto sa nezhoduje s tým, ako bol vyhlásený, čo bolo napokon napádané

už aj v podanom odvolaní. Krajský súd sa pritom s uvedeným nedostatkom vysporiadal

len tým, že uviedol (namiesto toho, aby napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b/

zrušil), že hoci aj rozsudok vyhlásený podľa zápisnice o hlavnom pojednávaní

neobsahuje písomné presné znenie skutku, je viac menej nepochybné, že obvinený bol uznaný

vinným zo skutku tak, ako bol žalovaný obžalobou (v tomto smere upozornil i na rozsudok

Najvyššieho súdu ČSSR, sp. zn. , publikovaný pod R 22/1977).

Ako ďalšie pochybenie, ktoré bolo z jeho strany namietané rovnako

už v predchádzajúcom konaní, vidí potom taktiež protirečenie si skutkovej a právnej vety

v rozsudku (ako aj v obžalobe). Skutková veta výrokovej časti rozsudku obsahuje

4

až dva samostatné skutky - poškodenie pneumatiky a zaútočenie dáždnikom a následne

obranným sprejom na poškodeného M. S., pričom ďalej súd uvádza, že sa mal dopustiť

fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného, čím mal spáchať

prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Skutková podstata daného trestného

činu však nezahŕňa aj poškodenie veci, a preto toto podľa jeho názoru nemôže

byť súčasťou výroku odsudzujúceho rozsudku. Tento potom vyznieva zmätočne,

a to aj vzhľadom k tomu, že mu skutočnosti tak, ako sú uvedené vo výroku preukázané

neboli.

Vo vzťahu k samotnému poškodeniu pneumatiky pritom podotkol, že ak by krajský

súd vyhodnotil všetky jeho argumenty uvedené v odôvodnení odvolania a porovnal

ich s argumentmi z hlavného pojednávania a výsluchmi svedkov, nemohol by dospieť

k záveru, že „eventuálne rozpory nie sú podstatného rázu“. Práve ním navrhnuté dokazovanie

rekonštrukciou príp. vyšetrovacím pokusom mohlo potom jednoznačne preukázať, že skutok

sa nemohol stať tak, ako to tvrdil poškodený a svedok M.. Obvinený síce plne akceptuje,

že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, avšak má za to, že zamietnutím

ním navrhovaného dokazovania mu bolo de facto úplne znemožnené efektívne sa voči

obvineniu brániť a preukázať svoju nevinu, pričom takýmto postupom súdu bolo porušené

jeho právo na obhajobu. Navyše čo sa týka ním navrhnutých dôkazov, tak tieto si nemohol

zabezpečiť sám, a preto o ich vykonanie opakovane žiadal súd, ktorý ich však

bez akéhokoľvek zdôvodnenia zamietol.

Ďalej obvinený v podanom dovolaní poukázal na viaceré rozpory vo výpovediach

poškodeného, ako i výpovediach jednotlivých svedkov, ktoré sú podľa jeho názoru z hľadiska

posudzovaného skutku podstatné, pretože na ich základe vznikajú pochybnosti o spáchaní

skutku a na základe týchto pochybností nie je potom možné mať za preukázané, že žalovaný

skutok spáchal. Na uvedené rozpory upozorňoval už v konaní predchádzajúcim, no súdy

sa s nimi v podstate žiadnym spôsobom nevyrovnali a svoje rozhodnutia založili

na rozporných a nepreukázaných tvrdeniach.

Záverom zdôraznil, že s poukazom na ním uvedené skutočnosti, v prípade,

ak ho poškodený chcel napadnúť, resp. napadol, on konal len v nutnej obrane, a preto mal byť

už len z tohto dôvodu oslobodený spod obžaloby. Hoci uvedené uviedol jeho obhajca

už v rámci záverečnej reči, súd k tomu vôbec stanovisko nezaujal. Obvinený má za to,

že použitie zákonom povoleného obranného prostriedku (obranného spreja) z dôvodu obrany

5

voči trénovanému páchateľovi, ktorý na neho zaútočil ako prvý, nie je možné považovať

za obranu celkom zjavne neprimeranú útoku.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd dovolací v zmysle vyslovil porušenie zákona v jeho

neprospech, následne aby podľa napadnuté rozhodnutie zrušil,

ako i jemu predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu Zvolen z 10. marca 2009, sp. zn.

, a podľa aby prikázal vec okresnému súdu na opätovné

prejednanie a rozhodnutie.

Dňa 19. júla 2012 bolo na súd prvého stupňa doručené i písomné vyjadrenie

prokurátorky Okresnej prokuratúry Zvolen k podanému dovolaniu, z ktorého obsahu vyplýva,

že táto sa s dôvodmi dovolania vôbec nestotožňuje, pričom napadnutý rozsudok krajského

súdu považuje za správny a v súlade so zákonom.

Pokiaľ ide o nevyhovenie návrhom obvineného na doplnenie dokazovania zo strany

oboch súdov (dovolací dôvod podľa ), tak v tomto smere má

i obžaloba za to, že tieto nie sú takého charakteru, aby si vyžadovali ich vykonanie za účelom

náležitého objasnenia skutkového stavu veci, nakoľko tento bol samotným dokazovaním

okresného súdu dostatočne a zákonné preukázaný.

Čo sa týka potom toho tvrdenia obžalovaného (podľa ),

že skutková veta obsahuje až dva samostatné skutky, a to poškodenie pneumatiky a fyzický

konflikt s poškodeným, kde navyše poškodenie pneumatiky (veci) nie je ani obsahom

skutkovej podstaty trestného činu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.,

tak ani s týmto prokurátorka nesúhlasí. Upozornila na to, že keďže výška spôsobnej škody

poškodením pneumatiky nedosahovala malú škodu v zmysle § 125 Tr. zák., nebolo možné

predmetné konanie obvineného kvalifikovať ako prečin poškodzovania cudzej veci

podľa § 245 ods. 1 Tr. zák. a z uvedeného dôvodu sa preto nejedná o samostatný skutok

v zmysle úprav . Obvinený sa dopustil fyzicky na mieste verejnosti

prístupnom výtržnosti, a to jednak poškodením pneumatiky a jednak napadnutím iného.

Ide tu o dva čiastkové útoky jedného pokračovacieho trestného činu výtržníctva. V skutkovej

podstate predmetného trestného činu sú spôsoby výtržnosti alebo hrubej neslušnosti uvedené

len exemplifikatívne, a preto je za splnenia ostatných zákonných predpokladov možné

považovať za výtržníctvo práve aj poškodenie vecí, a to v prípade, ak vzhľadom na výšku

6

škody konanie samé osebe nenapĺňa znaky samostatného trestného činu poškodzovania

cudzej veci podľa § 245 Tr. zák.

Vo vzťahu k namietaným rozporom vo výpovediach poškodeného a jednotlivých

svedkov uviedla iba toľko, že aj s týmito sa podľa jej názoru súd prvého stupňa náležite

vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom krajský súd sa s názorom okresného

súdu stotožnil. Nie je pravdou, že vina obvineného nebola preukázaná a že samotný

odsudzujúci rozsudok je založený na rozporných vyjadreniach a nepreukázaných tvrdeniach.

Tiež ani zákonné podmienky nutnej obrany neboli v konaní obvineného dokazovaním

preukázané.

S poukazom na vyššie uvedené preto prokurátorka navrhla, aby dovolací súd

na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného Ing. M. S., CSc. podľa

odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) v rámci

predbežného preskúmania podľa primárne zistil, že dovolanie bolo podané

proti prípustnému rozhodnutiu (, a ), bolo

podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu ( a

ods. 1 ), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (, ),

a že spĺňa tiež i obligatórne obsahové náležitosti dovolania (, ).

Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania podľa § 372 ods. 1, veta prvá

, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo a podal riadny opravný

prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté.

Zároveň však ale dospel k záveru, že obvineným tvrdené dovolacie dôvody

podľa , sú zjavne preukázané, a preto v zmysle

nariadil neverejné zasadnutie, v rámci ktorého bolo zistené, že dovolanie bolo podané

dôvodne.

Podľa dovolací súd môže rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí

o dovolaní, ak zistí, že dôvody dovolania, ktoré bolo podané v prospech obvineného, sú zjavne

preukázané a je zrejmé, že vytýkané nedostatky povedú k postupu podľa § 386 a § 388 ods. 1.

7

Podľa dovolanie možno podať, ak bolo zásadným

spôsobom porušené právo na obhajobu.

Podľa dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

Podľa dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až písm. g/ nemožno

použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní

a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva

minister spravodlivosti.

Podľa dôvod podľa odseku 1 písm. i/ nemožno použiť, ak zistené

porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.

Podľa v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania

aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní

o riadnom opravnom prostriedku.

Podľa je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré

sú v ňom uvedené.

Pokiaľ ide o v predmetnom prípade uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. i/ , tak z jeho znenia je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

rozhodujúci o dovolaní je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy

nižšej inštancie. Na podklade daného dovolacieho dôvodu je potom teda oprávnený len

posudzovať správnosť právneho posúdenia takto ustáleného skutku, príp. správnosť iného

hmotnoprávneho posúdenia.

Čo sa týka pritom posudzovaného prípadu, tak tu najvyšší súd zistil v konaní oboch

súdov zrejmé pochybenie, v dôsledku ktorého vôbec nie je možné jednoznačne uviesť,

z akého skutku bol obvinený Ing. M. S., CSc. uznaný vinným. Samotné posudzovanie

správnosti právneho posúdenia zisteného skutku tu teda potom za daného stavu ani

neprichádza do úvahy.

Podľa vyhlasujú sa úvodné slová „V mene Slovenskej republiky“,

úplné znenie výroku tak, ako bol odhlasovaný, aspoň podstatná časť odôvodnenia a poučenie

o opravnom prostriedku. Pri vyhlasovaní úvodných slov a výroku rozsudku prítomní

povstanú.

Podľa každý rozsudok treba vyhotoviť písomne. Vyhotovenie

rozsudku musí byť v zhode s obsahom rozsudku tak, ako bol vyhlásený.

Zo zápisnice z hlavného pojednávania vyplýva, že dňa 10. marca 2009 bol súdom

prvého stupňa vyhlásený rozsudok, na základe ktorého bol obvinený uznaný vinným

z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a odsúdený k tam uvedenému trestu

(č. l. 234 - 235 spisu). Na podklade akého skutkového stavu k danému odsúdeniu došlo

však už z obsahu zápisnice nevyplýva. Okrem absentujúcej skutkovej vety pritom tunajší

súd poukazuje i na chýbajúcu časť vety právnej (viď k tomu i ust. § 163 ods. 3

).

V písomne vyhotovenom rozsudku (jeho výrokovej časti) sa následne nachádza

tak veta právna ako i skutková.

Keď obvinený v rámci svojho odvolania namietal, že písomné vyhotovenie

prvostupňového rozsudku sa nezhoduje s tým, ako bol vyhlásený, tak krajský súd sa k tomu

vyjadril takým spôsobom (str. 6 rozsudku), že hoci aj rozsudok vyhlásený podľa zápisnice

o hlavnom pojednávaní neobsahuje písomne presné znenie skutku, je viacmenej nepochybné,

že obvinený bol uznaný vinným zo skutku tak, ako bol žalovaný obžalobou. Napadnutý

rozsudok s poukazom na to preto ponechal bezo zmeny pokiaľ ide o výrok vine a zrušil

ho podľa , , len vo výroku o treste odňatia slobody

a výroku o náhrade škody. Správne však mal byť v dôsledku vyššie uvedeného pochybenia

rozsudok okresného súdu zrušený podľa a vec mala byť danému

súdu vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie.

V súvislosti s obžalobným návrhom však považuje tunajší súd za potrebné poukázať

tiež na ďalšie skutočnosti, a to :

Z obžaloby Okresnej prokuratúry Zvolen z 19. decembra 2008, sp. zn. -25,

vyplýva, že táto bola na príslušný súd prvého stupňa podaná na obvineného Ing. M. S., CSc.

9

pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. (dopustil

sa fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného), a to na tom

skutkovom základe, že

dňa 28. februára 2007 v čase okolo 20.00 h v meste Z., okres Z., na ulici

J. X., pred obytným domom poškodil najmenej jednu pneumatiku na tam zaparkovanom

a riadne uzamknutom OMV zn. IVECO 3510, ev. č. Z., na čo majiteľ motorového vozidla M.

S. vybehol zo svojho bytu a v podchode obytného domu došlo medzi oboma ku konfliktu,

pričom zaútočil na M. S. dáždnikom a následne obranným sprejom, čím takýmto konaním

spôsobil M. S., nar. X., trvale bytom Z., J. X., zranenie s dobou liečenia do 7 dní a škodu

poškodením vo výške 3 646 Sk.

Trestného činu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto sa dopustí

slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti

alebo výtržnosti najmä tým, že

a/ napadne iného,

b/ hanobí štátny symbol,

c/ hanobí historickú alebo kultúrnu pamiatku,

d/ hrubým spôsobom ruší zhromaždenie občanov alebo priebeh športového

alebo kultúrneho podujatia, alebo

e/ vyvoláva verejné pohoršenie vykonávaním pohlavného styku alebo vykonávaním

sexuálneho exhibicionizmu alebo iných patologických sexuálnych praktík.

Objektom tohto trestného činu je záujem na ochrane pokojného občianskeho

spolužitia pred závažnejšími útokmi narušujúcimi verejný pokoj a poriadok. Spravidla

sú ale výtržníctvom ohrozované aj ďalšie chránené záujmy, najmä zdravie ľudí, cudzí

majetok, česť, morálka, dôstojnosť ľudí a pod. (tzv. sekundárny objekt). Objektívna stránka

trestného činu spočíva v konaní páchateľa, ktoré môže mať dve formy, a to hrubú neslušnosť

alebo výtržnosť, ktorej sa páchateľ dopustí verbálne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste

prístupnom verejnosti (konkrétne konanie páchateľa môže pritom napĺňať i obe tieto formy).

Hrubou neslušnosťou sa rozumie konanie, ktorým sa závažným spôsobom porušujú pravidlá

občianskeho spolužitia a zásady občianskej morálky (ide napr. o hanobenie historickej

alebo kultúrnej pamiatky, hrubé rušenie zhromaždenia občanov, prípadne hrubé útoky na česť

a vážnosť občana) a výtržnosťou konanie, ktoré závažným spôsobom narušuje verejný pokoj

10

a poriadok, pričom je preň typický zjavne neúctivý a nedisciplinovaný postoj páchateľa

k zásadám občianskeho spolužitia. Spravidla ide o násilný alebo slovný prejav takého

charakteru, že hrubo uráža, vzbudzuje obavy o bezpečnosť zdravia, majetku alebo výrazne

znižuje vážnosť väčšieho počtu osôb súčasne prítomných. Subjektom môže byť ktokoľvek

a za hľadiska zavinenia ide o úmyselný trestný čin.

Keďže sa v danom prípade jedná o prečin, je potrebné sa tiež vždy dôsledne zaoberať

tým, či posudzované „výtržnícke konanie“ je s poukazom na ust. § 10 ods. 2 Tr. zák. trestným

činom alebo so zreteľom na jeho intenzitu a ďalšie okolnosti príp. len priestupkom.

S poukazom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky potom v prvom

rade zdôrazňuje tú skutočnosť, že pokiaľ ide o konanie obvineného obsiahnuté v skutkovej

vete obžaloby, tak toto naozaj zahŕňa dva samostatné skutky, tak ako na to už viackrát počas

konania upozorňovala obhajoba, a prokuratúra sa teda dopustila v tomto smere pochybenia.

Tak poškodenie pneumatiky ako i fyzický konflikt s poškodeným (zaútočenie na neho

dáždnikom a následne obranným sprejom) je nevyhnutné posudzovať osobitne.

Čo sa týka pritom toho názoru prokurátorky, že v danom prípade ide o dva čiastkové

útoky jedného pokračovacieho trestného činu, tak k tomu treba uviesť toľko,

že pod pokračovacím trestným činom treba rozumieť iba také konanie, ktorého jednotlivé

dielčie útoky sú vedené jednotným zámerom - existujúcim už pri prvom útoku, naplňujú

rovnakú skutkovú podstatu trestného činu, sú spojené rovnakým alebo podobným spôsobom

prevedenia a blízkou súvislosťou časovou a v predmete útoku. Keďže ale v predmetnom

prípade nebola žiadna subjektívna a ani objektívna súvislosť daná, nemožno v dôsledku toho

ani konanie obvineného posudzovať ako jeden skutok napĺňajúci znaky pokračovacieho

trestného činu výtržníctva (viď k tomu i ust. § 122 ods. 9, ods. 10 Tr. zák.)

Ako absurdné vyznieva potom taktiež i to tvrdenie prokurátorky, že keďže výška

spôsobnej škody poškodením pneumatiky nedosahovala malú škodu v zmysle § 125 Tr. zák.,

nebolo možné predmetné konanie obvineného kvalifikovať ako prečin poškodzovania cudzej

veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák. a z uvedeného dôvodu sa nejedná o samostatný skutok

v zmysle úprav . Zo samotného zistenia, že konanie obvineného

spočívajúce v poškodení pneumatiky nenapĺňa znaky trestného činu poškodzovania cudzej

veci, nemožno totiž žiadnym spôsobom vyvodiť záver ohľadom nemožnosti posudzovať toto

konanie ako samostatný skutok.

11

A napokon nemožno súhlasiť ani s tým jej konštatovaním, že nakoľko v skutkovej

podstate trestného činu výtržníctva sú spôsoby výtržnosti alebo hrubej neslušnosti uvedené

len exemplifikatívne, je za splnenia ostatných zákonných predpokladov možné považovať

za výtržníctvo práve aj poškodenie vecí, a to v prípade, ak vzhľadom na výšku škody konanie

samé osebe nenapĺňa znaky samostatného trestného činu poškodzovania cudzej veci

podľa § 245 Tr. zák. Týmto však ale nechce tunajší súd vyjadriť žiadny názor, pokiaľ ide

o otázku možného subsumovania konania spočívajúceho v poškodení pneumatiky

pod skutkovú podstatu trestného činu výtržníctva, uvádzajúcu len príkladmi výpočet konaní,

napĺňajúcich znaky tohto trestného činu. Nie je len logické vyvodzovať predmetnú

kvalifikáciu z tej okolnosti, či konanie obvineného napĺňa alebo nenapĺňa znaky trestného

činu poškodzovania cudzej veci, pretože aj jednočinný súbeh tohto trestného činu s trestným

činom výtržníctva je možný.

Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa

potom najvyšší súd upozorňuje tiež ďalej na tú skutočnosť, že jeho naplnenie bolo okrem

vyššie spomenutého pochybenia zistené i v tom smere, že príslušné súdy v danom prípade

neaplikovali ust. § 38 ods. 2 Tr. zák., t.j. hmotnoprávne ustanovenia kogentnej povahy

viažuce sa k rozhodovaniu o treste, v zmysle ktorého musí súd pri určovaní druhu trestu

a jeho výmery prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností

a priťažujúcich okolností (uvedená povinnosť sa pritom nevzťahuje len na prípady,

keď sa ukladá trest odňatia slobody, ale aj na prípady, keď sa ukladajú iné druhy trestov,

s výnimkou tých, ktoré žiadnu trestnú sadzbu nemajú). Ani v jednom z rozhodnutí nenájdeme

nič vo vzťahu k zisťovaniu poľahčujúcich či priťažujúcich okolností u obvineného

Ing. M. S., CSc.

Je síce pravdou, že v prípade, ak súd dospeje k záveru, že v ním prejednávanej veci

nie sú dané žiadne poľahčujúce a ani priťažujúce okolnosti, resp. že ich pomer je rovnaký,

nie je potrebné vyššie citované ustanovenie uvádzať do výrokovej časti rozhodnutia

(nedochádza k žiadnej úprave trestnej sadzby), avšak v odôvodnení rozhodnutia je treba

uvedenú skutočnosť uviesť, a to práve s poukazom na to, aby bolo nepochybné, že si danú

obligatórnu povinnosť splnil.

Ak však ale v danom prípade krajský súd v súvislosti s odôvodnením svojho výroku

o treste poukazuje na doterajší v podstate bezúhonný život obvineného a s ohľadom

na to mu následne ukladá miernejší trest, je zrejmé, že tu zároveň považoval za preukázanú

12

poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. („viedol pred spáchaním trestného činu

riadny život“), a minimálne táto mu teda preto mala byť priznaná.

Keď potom ide o druhý dovolací dôvod v zmysle ,

tak tu treba poukázať v prvom rade na tú skutočnosť, že v zásade tie isté námietky ako teraz

v dovolacom konaní už obvinený uplatňoval i v konaní predchádzajúcom, a teda podmienka

v zmysle je splnená.

Čo sa týka samotného práva na obhajobu, tak toto je v zmysle vyššie uvedeného

dovolacieho dôvodu potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie

procesných práv obvineného a jeho obhajcu ( ) a zároveň zákonný postup

pri reakciách orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho

práva.

V prípade, že uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1

a ), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu

zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto

návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať

nebudú ( a ).

Pokiaľ ide o v danom prípade namietané nevykonanie obhajobou navrhovaných

dôkazov, konkrétne rekonštrukcie a vyšetrovacieho pokusu, tak k tomu bolo zistené

nasledovné :

O doplnenie dokazovania v naznačenom smere obvinený žiadal tak v štádiu

prvostupňového ako i druhostupňového konania.

Zatiaľ čo okresný súd uznesením vyhláseným na hlavnom pojednávaní konanom dňa

10. marca 2009 tieto návrhy zamietol (viď zápisnica na č. l. 234 spisu), krajský súd sa s nimi

vôbec nezaoberal ( s poukazom na ). Čo sa týka pritom

odôvodnení oboch ich rozsudkov, tak v týchto nie je uvedené nič k tomu, prečo nebolo

uvedeným návrhom vyhovené (, veta druhá ).

Podľa súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti

nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými

13

dôkazmi. Rozhodnutie o odmietnutí vykonať dôkaz sa oznámi tomu, kto návrh na jeho

vykonanie podal, a to spravidla ústne po otvorení hlavného pojednávania; súd je však

oprávnený, ak sa to ukáže potrebným v priebehu ďalšieho pojednávania, takéto rozhodnutie

zmeniť a vykonanie dôkazu pripustiť.

Je nepochybné, že súd nemá povinnosť vykonávať všetky stranami navrhnuté dôkazy

a teda v prípade, ak takéto návrhy na doplnenie dokazovania považuje za nadbytočné,

resp. nemajúce vzťah k prerokovávanej veci môže v súlade so zákonom ich vykonanie

odmietnuť. Z ustálenej súdnej praxe potom vyplýva, že takýto postup súdu nemožno

považovať za porušenie práva obvineného na obhajobu.

V danom prípade je však situácia iná, vyznačujúca sa viacerými špecifikami, ktoré

napokon vo svojom súhrne spôsobujú to, že tu možno hovoriť o porušení práva

na obhajobu zásadným spôsobom.

V prvom rade treba uviesť, že aj keď súd má právo odmietnuť návrhy na doplnenie

dokazovania, toto odmietnutie nemôže byť svojvoľné a neodôvodnené.

Odôvodnenie takého postupu sa musí potom odzrkadliť predovšetkým v odôvodnení

samotného rozhodnutia, v ktorom má súd povinnosť v súlade s ust.

stručne uviesť, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia

opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä

ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou,

prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami

sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona

v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.

Z kontextu citovaného ustanovenia teda vyplýva, že každý výrok rozsudku musí byť

odôvodnený presvedčivo a tak, aby rozhodnutie súdu bolo preskúmateľné. Musí vychádzať

z hodnotenia dôkazov v intenciách , t.j. podľa svojho vnútorného

presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo

ako aj v ich súhrne.

Čo sa týka pritom posudzovaného prípadu, tak tu z odôvodnenia prvostupňového

rozsudku nielenže nie je zrejmé, prečo nebolo vyhovené návrhom obvineného na doplnenie

14

dokazovania, ale ani to, ako sa súd vyrovnal s jeho obhajobou (večerný telefonát na políciu

v deň spáchania trestného činu; fotografie preukazujúce zranenie, ktoré mal obvinený utrpieť

nárazom na kontajner a pádom na zem po tom, čo ho mal poškodený sotiť; použitie

obranného spreja voči poškodenému - v polohe ležmo - v nutnej obrane; nemožnosť priebehu

skutku podľa popisu poškodeného vzhľadom na jeho fyzické dispozície a trénovanosť)

a napokon tiež ani to, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané

skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny. Okresný súd sa vôbec

nezaoberal naplnením jednotlivých znakov skutkovej podstaty príslušného trestného činu.

A keďže odvolací súd nemal voči takémuto odôvodneniu výroku o vine v podstate žiadne

námietky, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa naň len odvolal.

Pokiaľ ide potom o samotné konanie spočívajúce v poškodení pneumatiky obvineným,

tak v tomto smere navyše nenájdeme ani v jednom z rozhodnutí absolútne žiadne hodnotenie

dôkazov, žiadne logické vysporiadanie sa s argumentmi obvineného. Z vykonaných

výsluchov sú len zrejmé 2 protichodné verzie priebehu skutku, a to na jednej strane verzia

poškodeného M. S., jeho manželky a kamaráta I. M. (čiastočne svedkyne I. B.) a na strane

druhej verzia obvineného, jeho manželky a suseda O. K..

Obhajoba sa v súvislosti s daným skutkom bránila tým, že výpovede poškodeného

a svedka M. nie sú pravdivé, nakoľko syčanie prepichnutej pneumatiky títo nemohli počuť

(ani svedkyňa B.) a rovnako tak ani nemohli zo svojej pozície vidieť osobu, ktorá ju mala

prepichnúť, čo malo byť preukázané práve navrhovanými dôkazmi - rekonštrukciou

a vyšetrovacím pokusom na mieste samom. Predmetné dôkazy sú pritom takého charakteru,

že ich vykonanie si obvinený sám nemohol zabezpečiť, pričom zároveň je potrebné tiež

dodať, že ani skutočnosti, ktoré mali byť na ich podklade zistené, nemali byť ako inak z jeho

pozície preukázané.

Podľa názoru najvyššieho súdu tak v tomto prípade naďalej stoja proti sebe minimálne

dve rozdielne verzie skutkového priebehu (sú rozpory i medzi výpoveďou poškodeného

a svedka M.), z ktorých obe pripadajú do úvahy.

Tým, že súdy nevykonali obvineným navrhované dôkazy jednak nevyužili možnosť

verifikovať pravdivosť výpovedí vyššie menovaných svedkov a jednak tým zároveň

obvinenému zmarili možnosť sa voči obvineniu účinne brániť.

15

Opätovne je pritom potrebné v tomto ohľade zdôrazniť tú skutočnosť, že súd môže

zamietnuť návrhy na vykonanie ďalších dôkazov len vtedy, ak je už nazhromaždených,

resp. vykonaných dostatok iných dôkazov, so zreteľom na ktoré je navrhované dokazovanie

nadbytočné a neúčelné (nemôže privodiť zmenu dokazovanej okolnosti). Naproti tomu

zamietnutie návrhu obvineného na doplnenie konania vykonaním takého dokazovania, ktoré

je spôsobilé privodiť zmenu v dôkaznej situácii a je teda relevantné z pohľadu náležitého

zistenia skutkového stavu veci, je porušením práva obvineného na obhajobu, tým skôr,

ak ide o dôkazy, ktoré si obvinený nemôže sám zaobstarať (, veta tretia ,

).

Na čo je ale potrebné v súvislosti s daným prípadom ešte upozorniť je tiež to,

že už orgány činné v trestnom konaní sa tu dopustili pochybenia, keď dôsledne nepostupovali

v zmysle a zanedbali niektoré prvotné úkony (predovšetkým mali

obvineného vypočuť už v osudný deň a tiež sa mali pokúsiť zaistiť predmet, ktorým mala byť

pneumatika prepichnutá).

A na záver najvyšší súd vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c/ uvádza, že porušenie práva na obhajobu bolo zistené v predmetnom

konaní i v tom ohľade, že predseda senátu prvostupňového súdu po skončení záverečných rečí

a pred odchodom na záverečnú poradu v rozpore s ustanovením neumožnil

obvinenému využiť právo posledného slova (viď zápisnica z hlavného pojednávania).

Na uvedené pochybenie považoval pritom dovolací súd za žiaduce poukázať napriek

tomu, že si je vedomý toho, že toto by samo osebe nemohlo odôvodniť naplnenie daného

dovolacieho dôvodu, a to nielen s poukazom na to, že tu nejde o porušenie práva na obhajobu

zásadným spôsobom, ale predovšetkým s ohľadom na to, že nerešpektovanie práva

posledného slova obvinený v konaní predchádzajúcom nenamietal.

A napokon nad rozsah podaného dovolania dáva tunajší súd v súvislosti s uplatneným

nárokom na náhradu škody konajúcim súdom do pozornosti i ust. ,

v zmysle ktorého ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému

škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil,

ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni zákonná prekážka, súd uloží

obžalovanému vždy povinnosť nahradiť škodu, ak je jej výška súčasťou popisu skutku

uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide

16

o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného

zákona, pokiaľ škoda nebola dosiaľ uhradená. Zároveň je potrebné podotknúť tiež to,

že v prípade, ak súd zaväzuje obvineného k náhrade škody vyššej, ako bola ustálená

v skutkovej vete výrokovej časti rozhodnutia, tak toto je potrebné aj náležite zdôvodniť,

tak ako nakoniec i celý výrok o náhrade škody.

Avšak keďže v danom prípade došlo k zrušeniu rozhodnutí len v dôsledku dovolania

podaného v prospech obvineného, v zmysle nemôže v novom konaní

dôjsť k zmene rozhodnutia v jeho neprospech.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 29. novembra 2012

JUDr. Štefan M i ch á l i k, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová