Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
461/390613.e25700.pdf
PDF · 244.76 KB
No categories available
1Cdo/270/2012
Najvyšší súd 1 Cdo 270/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P. s. r. o., P., IČO:
X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: A. Š., nar.
X., Ţ., o vymoţenie 1 648,-- EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske
pod sp. zn.: 2Er 203/2010, o odvolaní a dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského
súdu v Trenčíne z 8. októbra 2012, č. k.: 16CoE 125/2012-57, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia
odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania
o d m i e t a .
Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Partizánske 23. apríla 2010
poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoţenie 1 648,-- EUR
s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, spísaného
vo forme notárskej zápisnice pred súdnym exekútorom. Uviedol, ţe exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo 7. decembra 2009, sp. zn.:
SR 20566/09, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., Karloveské rameno 8,
Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Partizánske
poverením z 23. júna 2010 poveril súdneho exekútora na vymoţenie predmetnej sumy
s príslušenstvom z uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Partizánske uznesením z 10. júla 2012, č. k.: 2Er 203/2010-33 exekúciu
zastavil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe exekučný súd vyuţil oprávnenie
v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v danej veci preskúmal, či nie je daný niektorý
z dôvodov zastavenia exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru, obsiahnutého
v uznesení Ústavného súdu SR z 9. decembra 2012, sp. zn.: II. ÚS 545/2012-15. Súd prvého
stupňa opätovne preskúmal exekučný titul, ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie, predloţenú Zmluvu o úvere a vzal do úvahy rozhodovaciu činnosť nadriadených
súdov v exekučných veciach, kde povinným je spotrebiteľ a dospel k záveru, ţe exekúciu je
potrebné zastaviť v celom rozsahu. Z obchodného registra súd zistil, ţe oprávnený je
podnikateľ a predmetom jeho činnosti je okrem iného aj poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov. Z výpovede povinného bolo zistené, ţe v období, kedy bola podpísaná zmluva
s oprávneným, ako aj v súčasnej dobe vykonáva podnikanie. Vo výpovedi uviedol, ţe
zmluvu neuzatváral ako ţivnostník a získané finančné prostriedky nepouţil na výkon
podnikania, ani nezahrnul do účtovníctva, ale pouţil ich na účely zabezpečenia rodiny,
nakoľko v tom období nepracoval.
Poukázal na ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“), čl. 3 smernice Rady 93/13/EHS a jej 3. prílohu,
ust. § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, ust. § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. k/ a r/, 5 a 6 Občianskeho zákonníka,
na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 27. júna 2000 Oceáno Grupo Editorial
a Salvat Editores, C-240/98 aţ C-244/98 a rozsudok z 26. októbra 2006 vo veci Elisa María
Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, C-168/05.
Uviedol, ţe oprávnený a povinný uzavreli Zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy
spotrebiteľskej. Súčasťou Zmluvy sú aj všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza
rozhodcovská doloţka, na podklade ktorej v danom prípade rozhodol rozhodcovský súd.
Rozhodcovská doloţka nebola osobitne dojednaná. Dlţník ju nemohol ovplyvniť, pretoţe je
inkorporovaná do obchodných podmienok, v prípade ak chcel Zmluvu o úvere uzavrieť,
musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pre vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným
vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky, alebo brániť svoje práva pred všeobecným
súdom. Poukázal na ust. § 106 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ktoré
pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak aj Zmluva o úvere
poskytuje spotrebiteľovi moţnosť obrátiť sa na všeobecný súd, tak takáto moţnosť trvá len
do podania návrhu na začatie arbitráţneho konania. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je
zrejmé, ţe v prípade spotrebiteľských zmlúv je to výlučne veriteľ, ktorý iniciuje
rozhodcovské konanie proti dlţníkovi - spotrebiteľovi. Takýmto prijatím rozhodcovskej
doloţky spotrebiteľom, oprávnený voči nemu nadobudne neprimeranú výhodu v tom, ţe
môţe sám určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne (rozhodcovský súd má navyše
logický ekonomický záujem na tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ
predkladal na rozhodovanie čo najviac sporov). Uviedol, ţe aj z predloţeného
rozhodcovského rozsudku je zrejmé, ţe rozhodcovský súd neposkytol povinnému ochranu
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorá mu ex lege patrila. Predmetnú
rozhodcovskú doloţku povaţoval súd za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej
zmluve, a z toho dôvodu za absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútne neplatnej rozhodcovskej
doloţky, nemôţe byť na podklade takejto doloţky vydaný rozhodcovský rozsudok
spôsobilým exekučným titulom. Exekučný súd preto v zmysle uvedených ustanovení
exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa v plnom rozsahu stotoţnil s právnymi závermi
rozhodnutia súdu prvého stupňa, osvojil si dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré
v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O. s. p.“). Uviedol, ţe udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné
rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad
exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je v súlade s ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní. Súd je oprávnený v kaţdom štádiu exekučného konania z úradnej
povinnosti skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré by musel exekúciu
zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekáţkou
pre rozhodnutie o zastavení exekúcie. Zákonodarca uzákonil pre exekučný súd moţnosť
exekúciu zastaviť napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky
uvedené v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemoţné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom.
V danej veci ide o vymoţenie plnenia zo zmenkového vzťahu medzi účastníkmi, ktorý
je však v tomto prípade akcesorickým právnym vzťahom, ktorý zabezpečuje základný
úverový právny vzťah zaloţený medzi účastníkmi a nemôţe vzniknúť bez hlavného záväzku,
ku ktorému sa viaţe, a ktorý má zabezpečovať.
Uviedol, ţe Zmluva o úvere č. 3601629 v spojení so Všeobecnými podmienkami
poskytnutia úveru, uzavretá medzi účastníkmi 19. februára 2009 (ďalej len „Zmluva
o úvere“), obsahujúcu rozhodcovskú doloţku v bode 17 uvedených podmienok, z ktorej
rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc a oprávnenému priznal plnenie voči povinnému, je
spotrebiteľskou zmluvou. Spotrebiteľské zmluvy sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie
je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou Zmluvy
o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný nemohol ovplyvniť,
nakoľko boli pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. V Zmluve o úvere sa síce uvádza, ţe
peňaţné prostriedky boli poskytnuté povinnému na výkon podnikania, avšak takýto účel
poskytnutia peňaţných prostriedkov nebol v konaní preukázaný. Povinný Zmluvu o úvere
podpísal ako fyzická osoba. Dôkazné bremeno, ţe úver bol poskytnutý na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania, je na oprávnenom, ktorý nepredloţil ţiadne dôkazy, ktoré by
preukazovali opak. Ďalej uzavrel, ţe námietka oprávneného, ţe súd prvého stupňa na vec
nesprávne aplikoval ustanovenia Smernice 93/13/EHS, hoci mal aplikovať slovenskú právnu
úpravu, neobstojí. Sú prvého stupňa vo veci správne vychádzal z platnej slovenskej právnej
úpravy a konštatoval, ţe predmetná Zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa stotoţnil i so záverom súdu prvého stupňa, ţe
daná rozhodcovská doloţka je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Uviedol, ţe súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, ţe predmetná
rozhodcovská doloţka sa javí ako absolútne nevyváţená, a preto nekalá. Veriteľ má zjavne
viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy by bola vec prejednávaná riadnymi súdmi,
v odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Veriteľ môţe na základe
predmetnej rozhodcovskej doloţky vec predloţiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu,
ktorý si zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ ešte pred vznikom
akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste
svojho bydliska. V prípade vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa spotrebiteľ
musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je moţné poskytnúť súdnu ochranu
v rámci exekúcie, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok a dodávateľom
je oprávnený. Rozhodcovskú doloţku je preto potrebné vykladať tak, ţe neodporuje
citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený
spotrebiteľ.
Odvolací súd dospel k záveru, ţe nie je moţné vyhovieť ani návrhu oprávneného
na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Uviedol, ţe oprávnený podaním, doručeným súdu prvého stupňa po uplynutí odvolacej
lehoty navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. prerušil
z dôvodu poloţenia Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnych otázok ohľadne aplikácie písm. q/
Prílohy smernice Rady 93/13/EHS. Namietal, ţe Slovenská republika môţe prebrať smernicu
Únie len prostredníctvom všeobecne záväzného právneho predpisu. Ak bola smernica
prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú
právnu úpravu. Uviedol, ţe súd prvého stupňa sa nevysporiadal s judikatúrou Súdneho dvora
EÚ, v zmysle ktorej samotná smernica nemôţe ukladať povinnosť jednotlivcovi, takţe sa
na ňu nemoţno odvolávať (rozsudok z 26. februára 1986 Marshall, rozsudok zo 14. júla 1994
Faccini Dori). Ďalej poukázal, ţe slovenská jazyková verzia smernice sa líši od ostatných
jazykových verzií. Podľa ostaných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa
vyţadovať, aby spory riešil výlučne osobitným typom arbitráţe, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi, to však nie je prípad rozhodcovského konania vedeného podľa Zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ povinnosť poloţiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky.
Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná moţnosť posúdiť exekučné konanie tak, aby účastníkov
konania zbavil právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva
a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi. Ţiadal, aby odvolací súd poloţil Súdnemu dvoru
EÚ prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak,
ţe za kaţdých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv
na základe rozhodcovskej doloţky prostredníctvom rozhodcovských súdov, 2/ v prípade
zápornej odpovede na otázku 1/, či je moţné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS
vykladať tak, ţe mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doloţky, ktorá je obsiahnutá
v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty
základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymoţiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Odvolací súd povaţoval návrh oprávneného na poloţenie prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru EÚ za nedôvodný. Súdny dvor EÚ uţ totiţ v obdobných veciach, v ktorých
účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, ţe Súdny dvor EÚ môţe
v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá
pouţívané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôţe sa však
vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť
skúmaná od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má
zmluvná podmienka v konkrétnej veci povaţovať za nekalú vzhľadom na okolnosti, týkajúce
sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť
všetky dôsledky s cieľom ubezpečiť sa, ţe spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný
(uznesenie Súdneho dvora EÚ zo 16. novembra 2012, C-76/10, rozsudok z 1. apríla 2004
Freiburger Komunnalbauten C-237/02). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať
právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môţe sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov,
prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo 6. októbra 2005, My travel, C-291/03). Predbeţné
otázky, ktorých poloţenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej
zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doloţky, ktorú oprávnený pouţíva vo formulárových
zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ
oprávnený má za to, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa zabránilo vymoţiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôraznil, ţe oprávnenému nič nebránilo uplatniť svoje nároky
v riadnom súdnom konaní, aby bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej
aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu vo výroku, ktorým odvolací súd zamietol návrh
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., podal oprávnený
odvolanie. Svoje odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. d/ O. s. p., ţe súd svojím postupom odňal oprávnenému ako účastníkovi konania
moţnosť konať pred súdom, keď nerešpektoval právo účastníka, aby jeho vec bola
vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho právneho základu, ktorého súčasťou
je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke,
ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., ţe rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Uviedol, ţe súd nesprávne poučil oprávneného o nemoţnosti napadnúť výrok
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolania. Tento výrok je samostatným
rozhodnutím, nejde pritom o rozhodnutie, ktorým by sa upravovalo vedenie konania, a to
preto, ţe takéto rozhodnutie môţe mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a môţe privodiť
váţnejšiu ujmu na právach účastníkov konania. Účastník konania nemá nárok, aby
vnútroštátny súd konanie prerušil, môţe ho ovplyvniť prípadným odvolaním proti uzneseniu,
ktorým sa vyhovelo alebo nevyhovelo návrhu na prerušenie konania.
Ďalej uviedol, ţe predmetné uznesenie vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania je nevyhnutné povaţovať za arbitrárne, a tým zasahujúce do základného práva
účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd v odôvodnení rozhodnutia
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nedal presvedčivú odpoveď na podstatné otázky,
súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani na podstatné argumenty oprávneného,
pričom od uvedenej povinnosti ho nemôţe oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2 O. s. p. Uviedol,
ţe v napadnutom uznesení absentuje právne posúdenie veci. Podľa oprávneného je
nepochybné, ţe prejudiciálnu otázku môţe podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu
v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Uviedol, ţe konanie v štádiu prejednávania odvolania
je moţné prerušiť v záujme účastníkov na zbavení právnej neistoty, vyplývajúcej
z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi
Slovenskej republiky, a to podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ. Ďalej uviedol, ţe uplatnená poţiadavka oprávneného na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ktorej cieľom je predloţenie prejudiciálnej otázky
vo formulovanom znení Súdnemu dvoru EÚ, je legitímna a súd sa s ňou musí riadne zaoberať
a právne ju posúdiť na základe komplexného zhodnotenia celej právnej argumentácie
oprávneného. Ţiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie
konanie.
Proti výroku napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, ktorým rozhodnutie súdu
prvého stupňa potvrdil, podal oprávnený dovolanie. Svoje dovolanie odôvodnil ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., ţe súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci, ust. § 237 písm. d/ O. s. p., ţe v tej veci sa uţ právoplatne rozhodlo, ust. § 237
písm. e/ O. s. p., ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ust.
§ 237 písm. f/ O. s. p., ţe súd svojím postupom odňal oprávnenému ako účastníkovi konania
moţnosť konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ţe konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie, ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ţe
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
K dôvodu dovolania v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. uviedol, ţe súdy oboch
stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona povinné urobiť.
Podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012, ak súd
rozhoduje podľa ods. 1 písm. g/ a k/ nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Súd prvého stupňa uznesením
vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil. Nedodrţal teda postup podľa § 57
ods. 5 Exekučného poriadku, a tak dovolateľovi odňal moţnosť konať pred súdom. Súd
nenariadil ústne pojednávanie, a tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd.
K uvedeným dôvodom dovolania uviedol, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie
na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Podľa dovolateľa
odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS
a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery
odvolacieho súdu, ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je
uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti
a vyjednávaciu silu nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú
zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ
v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, ţe obchodné vzťahy medzi podnikateľmi
a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch sluţieb (bankovníctvo, energetika...) zaloţené
na formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopní pozmeniť.
Argument, ţe akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu
v ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady 93/13/EHS. Dovolateľ poloţil
otázku, či je moţné závery odvolacieho súdu aplikovať tak, ţe rozhodcovské doloţky sú
v spotrebiteľských zmluvách vylúčené? Neumoţňuje Občiansky zákonník v spojení
so smernicou Rady 93/13/EHS uzatváranie rozhodcovských doloţiek, a teda akékoľvek spory,
vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv, musia rozhodovať jedine všeobecné súdy? Uviedol,
ţe podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je
adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa judikatúry súdneho
dvora EÚ ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho
poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho
predpisu a s presnosťou a jasnosťou poţadovanou na účely splnenia poţiadavky právnej
istoty. Právo členského štátu musí byť po uplynutí transpozičnej lehoty v súlade
s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá do slovenského
právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle
rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôţe
ukladať povinnosti jednotlivcovi, takţe sa na ňu ako takú nemoţno proti nemu odvolávať.
Uviedol, ţe súd prvého stupňa, ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ
nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice Rady 93/13/EHS.
Smernica podľa dovolateľa nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv
v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich
nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej
prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku
a uviedol, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne
v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyţadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, ţe atribút
„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, ţe
spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyţadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi
osobitným typom arbitráţe, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa
dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania podľa Zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi.
Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách
a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou.
Dovolateľ má za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predloţiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti
rozhodnutiu ktorého nemoţno podať ţiadny opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, ţe
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príleţitosť posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie
vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné poţiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná
podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými
súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odloţení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktieţ navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie v dovolaní špecifikoval.
Povinný sa dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), skúmal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania najskôr, či odvolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
V danom prípade oprávnený podal odvolanie proti výroku odvolacieho súdu, ktorým
odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania.
Občiansky súdny poriadok upravuje odvolanie ako procesný právny úkon účastníka,
ktorým po splnení zákonom stanovených podmienok môţe dosiahnuť jednak preskúmanie
rozhodnutia súdu prvého, jednak jeho zrušenie, a tieţ opätovné prejedanie veci súdom prvého
stupňa.
V zmysle § 201 O. s. p. môţe účastník napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. V občianskom súdnom konaní je súdom prvého
stupňa zásadne príslušný okresný súd (§ 9 ods. 1 O. s. p.). Krajský súd je súdom prvého
stupňa len v taxatívne uvedených prípadoch (§ 9 ods. 2 O. s. p.)
Pokiaľ je odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu, v konaní o tomto
opravnom prostriedku rozhoduje ako odvolací súd krajský súd. Krajský súd je odvolacím
súdom nielen pri rozhodovaní proti prvostupňovému rozhodnutie, ale tieţ vtedy, keď
v priebehu odvolacieho konania rozhoduje o prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p., rozhoduje, či konanie preruší a poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev
o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Odvolanie oprávneného proti výroku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol
návrh oprávneného na prerušenie konania, smeruje proti uzneseniu krajského súdu ako súdu
odvolacieho a nie ako súdu prvého stupňa. Odvolanie proti uzneseniu krajského súdu ako
súdu odvolacieho nie je procesné prípustné (§ 201 ods. 1 O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto odvolanie oprávneného proti výroku
odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania,
odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, ţe v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak
a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné,
pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia,
c/ ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením v dovolaním napadnutej časti
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení
nevyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec
nemoţno aplikovať ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené,
prípustnosť dovolania v zmysle § 239 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. (druhá veta) je dovolací súd povinný prihliadnuť vţdy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, ţe by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka
konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné.
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
Dovolací súd nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dal odpoveď na všetky podstatné námietky,
uvedené v odvolaní oprávneného.
Dovolateľ namietal, ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto
ustanovenia vyplýva, ţe v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, ţe súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleţí.
Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.
Dovolací súd má za to, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu
tejto námietky sa javí, ţe nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale
napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade zaloţili svoje
rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie
súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j. ţe sa v tej istej veci uţ prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v kaţdom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekáţka je daná vtedy, ak
v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je
ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom
konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie
ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený
ţalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak
vyplýva z rovnakého skutkových okolností.
Dovolateľ namietal, ţe súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach
vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď uţ bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie.
P. s. r. o., P., IČO: X., proti povinnému: A. Š., nar. X., Ţ., o vymoţenie 1 648,-- EUR
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn.: 2Er 203/2010,
na základe exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská a. s. zo 7. decembra 2009, sp. zn.: SR 20566/09, nepredchádzalo
ţiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa dané
konanie končí. Vydaním takéhoto rozhodnutia nejde o prekáţku veci rozsúdenej. Ako je
z vyššie uvedeného zrejmé, v danej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci
nepredchádzalo ţiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom
rozsahu počas celého exekučného konania, ako pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, teda aj po vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie. V prípade zistenia, ţe nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti, môţe exekúciu aj bez návrhu zastaviť.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťaţené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej je dovolateľ toho názoru, ţe konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e/ O. s. p., ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu moţno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O. s. p.. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Dovolateľ k tejto vade namietal, ţe súdy oboch stupňov interpretovali, a následne
aplikovali ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, akoby upravovalo konanie
bez návrhu vţdy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bliţšie
špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ Zákona o rozhodcovskom konaní.
Ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní však upravuje konanie bez návrhu
v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., ţe v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. Exekučný súd v danej veci exekúciu v zmysle § 57 ods. 2
Exekučného poriadku zastavil. V zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd
zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Súd v danej veci postupoval aj podľa § 45 ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môţe exekučné konanie
zastaviť aj bez návrhu (ex offo) ak zistí nedostatky uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ a c/
Zákona o rozhodcovskom konaní.
Z obsahu tejto námietky vyplýva, ţe dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje
rozhodnutia.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je
preto opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tieţ namietal, ţe odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Naplnenie tejto vady dovolateľ vyvodzuje z toho, súdy oboch stupňov nevyzvali a ani
inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti
prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Dovolateľ namietal, ţe
súdy nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď boli podľa zákona povinné tak urobiť.
Ďalej z obsahu dovolania vyplýva, ţe namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie
právnych záverov oboch súdov.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemoţní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo
na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
Na námietku oprávneného, ţe exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti
so skúmaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237
písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi niţších stupňov nebola oprávnenému ako
účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania, uvedenú
v tomto ustanovení, ide tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiţ oprávnenému odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia.
V danom prípade exekučný súd na základe ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo 7. decembra
2009, sp. zn.: SR 20566/09 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoţenie
uloţenej povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd exekúciu
podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní
zastavil. Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky
na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, ţe v danom prípade nemalo byť
vydané ani poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doloţky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj z ust. § 45 ods. 1 a 2
Zákona o rozhodcovskom konaní a oprávnenie posúdiť okrem iného, či plnenie, na ktoré
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemoţné, právom
nedovolené, alebo neodporuje dobrým mravom. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, ţe
vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6Cdo 105/2011).
Rozhodcovský rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci ,je ako exekučný titul
v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola
vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu,
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/
tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môţu byť aj iné subjekty neţ spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska
právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si
kaţdý stráţi svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyuţitie postupu
podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu
moţnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského
súdu v konkrétnej veci (pretoţe inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôleţitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn.: 5Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe
spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny, predloţené oprávneným, takýto záver umoţňovali. Zo Zmluvy o úvere,
uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy, keďţe jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doloţka
obsiahnutá v bode 18 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotoţnil aj s dôvodmi, ktorými
súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky.
Námietka dovolateľa, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj
keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Zákonom č. 230/2012 Z. z.
účinným od 9. augusta 2012, bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57
Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak
rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ namietal, ţe súd prvého stupňa v danom
prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa
uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa
v danom prípade postupoval podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods.
2 Zákona o rozhodcovskom konaní a exekúciu za neprípustnú nevyhlásil. Súd prvého stupňa
nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu
zastavil uznesením z 10. júla 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť aţ
od 9. augusta 2012. Rovnako odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade
s Občianskym súdnym poriadkom, keď v zmysle ust. § 214 ods. 2 a o odvolaní oprávneného
rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden
z dvoch ostatných predpokladov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p.), za splnenia ktorých
predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe
nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol
dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom prvého stupňa
alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe
v štádiu, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť
súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiţ, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je
zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti
súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľa, týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu.
Skutočnosť, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12,
§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane pouţije aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným
predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Za porušenie základného práva, zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a poţiadal Súdny dvor Európskej únie
a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predloţil
prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.
K tejto námietke dovolací súd uvádza, ţe ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá
súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdny dvor EÚ
o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe
výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doloţky, uzavretej medzi účastníkmi a či
predmetná rozhodcovská doloţka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej
námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu
bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu
vyplýva, ţe súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďţe na danú vec sa
vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený
obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola
pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci
v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú
judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel aj vo veciach 3Cdo 108/2012, 3Cdo 33/2012,
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, ţe právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli
opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale
nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad
v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal
z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. decembra 2012
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová