Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/270/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P. s. r. o., P., IČO:

X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: A. Š., nar.

X., Ţ., o vymoţenie 1 648,-- EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske

pod sp. zn.: , o odvolaní a dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne z 8. októbra 2012, č. k.: -57, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia

odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania

o d m i e t a .

Dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Partizánske 23. apríla 2010

poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoţenie 1 648,-- EUR

s príslušenstvom v zmysle ust. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, spísaného

vo forme notárskej zápisnice pred súdnym exekútorom. Uviedol, ţe exekučným titulom je

rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo 7. decembra 2009, sp. zn.:

SR 20566/09, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., Karloveské rameno 8,

Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Partizánske

poverením z 23. júna 2010 poveril súdneho exekútora na vymoţenie predmetnej sumy

s príslušenstvom z uvedeného exekučného titulu.

2

Okresný súd Partizánske uznesením z 10. júla 2012, č. k.: -33 exekúciu

zastavil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe exekučný súd vyuţil oprávnenie

v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v danej veci preskúmal, či nie je daný niektorý

z dôvodov zastavenia exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru, obsiahnutého

v uznesení Ústavného súdu SR z 9. decembra 2012, sp. zn.: -15. Súd prvého

stupňa opätovne preskúmal exekučný titul, ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie

exekúcie, predloţenú Zmluvu o úvere a vzal do úvahy rozhodovaciu činnosť nadriadených

súdov v exekučných veciach, kde povinným je spotrebiteľ a dospel k záveru, ţe exekúciu je

potrebné zastaviť v celom rozsahu. Z obchodného registra súd zistil, ţe oprávnený je

podnikateľ a predmetom jeho činnosti je okrem iného aj poskytovanie úverov z vlastných

zdrojov. Z výpovede povinného bolo zistené, ţe v období, kedy bola podpísaná zmluva

s oprávneným, ako aj v súčasnej dobe vykonáva podnikanie. Vo výpovedi uviedol, ţe

zmluvu neuzatváral ako ţivnostník a získané finančné prostriedky nepouţil na výkon

podnikania, ani nezahrnul do účtovníctva, ale pouţil ich na účely zabezpečenia rodiny,

nakoľko v tom období nepracoval.

Poukázal na ust. a o rozhodcovskom konaní

(ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“), čl. 3 smernice Rady 93/13/EHS a jej 3. prílohu,

ust. , , a , ust. , , , a , a ,

na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 27. júna 2000 Oceáno Grupo Editorial

a Salvat Editores, C-240/98 aţ C-244/98 a rozsudok z 26. októbra 2006 vo veci Elisa María

Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, C-168/05.

Uviedol, ţe oprávnený a povinný uzavreli Zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy

spotrebiteľskej. Súčasťou Zmluvy sú aj všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza

rozhodcovská doloţka, na podklade ktorej v danom prípade rozhodol rozhodcovský súd.

Rozhodcovská doloţka nebola osobitne dojednaná. Dlţník ju nemohol ovplyvniť, pretoţe je

inkorporovaná do obchodných podmienok, v prípade ak chcel Zmluvu o úvere uzavrieť,

musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pre vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným

vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky, alebo brániť svoje práva pred všeobecným

súdom. Poukázal na ust. (ďalej len „“), ktoré

pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak aj Zmluva o úvere

poskytuje spotrebiteľovi moţnosť obrátiť sa na všeobecný súd, tak takáto moţnosť trvá len

do podania návrhu na začatie arbitráţneho konania. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je

zrejmé, ţe v prípade spotrebiteľských zmlúv je to výlučne veriteľ, ktorý iniciuje

rozhodcovské konanie proti dlţníkovi - spotrebiteľovi. Takýmto prijatím rozhodcovskej

doloţky spotrebiteľom, oprávnený voči nemu nadobudne neprimeranú výhodu v tom, ţe

môţe sám určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne (rozhodcovský súd má navyše

logický ekonomický záujem na tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ

predkladal na rozhodovanie čo najviac sporov). Uviedol, ţe aj z predloţeného

rozhodcovského rozsudku je zrejmé, ţe rozhodcovský súd neposkytol povinnému ochranu

pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorá mu ex lege patrila. Predmetnú

rozhodcovskú doloţku povaţoval súd za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej

zmluve, a z toho dôvodu za absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútne neplatnej rozhodcovskej

doloţky, nemôţe byť na podklade takejto doloţky vydaný rozhodcovský rozsudok

spôsobilým exekučným titulom. Exekučný súd preto v zmysle uvedených ustanovení

exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a uznesenie súdu prvého

stupňa potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa v plnom rozsahu stotoţnil s právnymi závermi

rozhodnutia súdu prvého stupňa, osvojil si dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré

v celom rozsahu poukazuje v zmysle (ďalej len

„“). Uviedol, ţe udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné

rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad

exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je v súlade s ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní. Súd je oprávnený v kaţdom štádiu exekučného konania z úradnej

povinnosti skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré by musel exekúciu

zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekáţkou

pre rozhodnutie o zastavení exekúcie. Zákonodarca uzákonil pre exekučný súd moţnosť

exekúciu zastaviť napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky

uvedené v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemoţné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom.

V danej veci ide o vymoţenie plnenia zo zmenkového vzťahu medzi účastníkmi, ktorý

je však v tomto prípade akcesorickým právnym vzťahom, ktorý zabezpečuje základný

úverový právny vzťah zaloţený medzi účastníkmi a nemôţe vzniknúť bez hlavného záväzku,

ku ktorému sa viaţe, a ktorý má zabezpečovať.

Uviedol, ţe Zmluva o úvere č. 3601629 v spojení so Všeobecnými podmienkami

poskytnutia úveru, uzavretá medzi účastníkmi 19. februára 2009 (ďalej len „Zmluva

o úvere“), obsahujúcu rozhodcovskú doloţku v bode 17 uvedených podmienok, z ktorej

rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc a oprávnenému priznal plnenie voči povinnému, je

spotrebiteľskou zmluvou. Spotrebiteľské zmluvy sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie

je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou Zmluvy

o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný nemohol ovplyvniť,

nakoľko boli pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. V Zmluve o úvere sa síce uvádza, ţe

peňaţné prostriedky boli poskytnuté povinnému na výkon podnikania, avšak takýto účel

poskytnutia peňaţných prostriedkov nebol v konaní preukázaný. Povinný Zmluvu o úvere

podpísal ako fyzická osoba. Dôkazné bremeno, ţe úver bol poskytnutý na výkon zamestnania,

povolania alebo podnikania, je na oprávnenom, ktorý nepredloţil ţiadne dôkazy, ktoré by

preukazovali opak. Ďalej uzavrel, ţe námietka oprávneného, ţe súd prvého stupňa na vec

nesprávne aplikoval ustanovenia Smernice 93/13/EHS, hoci mal aplikovať slovenskú právnu

úpravu, neobstojí. Sú prvého stupňa vo veci správne vychádzal z platnej slovenskej právnej

úpravy a konštatoval, ţe predmetná Zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52

ods. 1 . Odvolací súd sa stotoţnil i so záverom súdu prvého stupňa, ţe

daná rozhodcovská doloţka je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/

, ktorá je podľa neplatná.

Uviedol, ţe súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, ţe predmetná

rozhodcovská doloţka sa javí ako absolútne nevyváţená, a preto nekalá. Veriteľ má zjavne

viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy by bola vec prejednávaná riadnymi súdmi,

v odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Veriteľ môţe na základe

predmetnej rozhodcovskej doloţky vec predloţiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu,

ktorý si zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ ešte pred vznikom

akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste

svojho bydliska. V prípade vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa spotrebiteľ

musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je moţné poskytnúť súdnu ochranu

v rámci exekúcie, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok a dodávateľom

je oprávnený. Rozhodcovskú doloţku je preto potrebné vykladať tak, ţe neodporuje

citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený

spotrebiteľ.

Odvolací súd dospel k záveru, ţe nie je moţné vyhovieť ani návrhu oprávneného

na prerušenie exekučného konania podľa

Uviedol, ţe oprávnený podaním, doručeným súdu prvého stupňa po uplynutí odvolacej

lehoty navrhol, aby odvolací súd konanie podľa prerušil

z dôvodu poloţenia Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnych otázok ohľadne aplikácie písm. q/

Prílohy smernice Rady 93/13/EHS. Namietal, ţe Slovenská republika môţe prebrať smernicu

Únie len prostredníctvom všeobecne záväzného právneho predpisu. Ak bola smernica

prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú

právnu úpravu. Uviedol, ţe súd prvého stupňa sa nevysporiadal s judikatúrou Súdneho dvora

EÚ, v zmysle ktorej samotná smernica nemôţe ukladať povinnosť jednotlivcovi, takţe sa

na ňu nemoţno odvolávať (rozsudok z 26. februára 1986 Marshall, rozsudok zo 14. júla 1994

Faccini Dori). Ďalej poukázal, ţe slovenská jazyková verzia smernice sa líši od ostatných

jazykových verzií. Podľa ostaných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa

vyţadovať, aby spory riešil výlučne osobitným typom arbitráţe, ktorá nie je upravená

právnymi predpismi, to však nie je prípad rozhodcovského konania vedeného podľa Zákona č.

o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ povinnosť poloţiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky.

Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.

Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná moţnosť posúdiť exekučné konanie tak, aby účastníkov

konania zbavil právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva

a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi. Ţiadal, aby odvolací súd poloţil Súdnemu dvoru

EÚ prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak,

6

ţe za kaţdých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv

na základe rozhodcovskej doloţky prostredníctvom rozhodcovských súdov, 2/ v prípade

zápornej odpovede na otázku 1/, či je moţné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS

vykladať tak, ţe mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doloţky, ktorá je obsiahnutá

v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty

základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne

a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni

vymoţiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Odvolací súd povaţoval návrh oprávneného na poloţenie prejudiciálnych otázok

Súdnemu dvoru EÚ za nedôvodný. Súdny dvor EÚ uţ totiţ v obdobných veciach, v ktorých

účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, ţe Súdny dvor EÚ môţe

v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá

pouţívané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôţe sa však

vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť

skúmaná od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má

zmluvná podmienka v konkrétnej veci povaţovať za nekalú vzhľadom na okolnosti, týkajúce

sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť

všetky dôsledky s cieľom ubezpečiť sa, ţe spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný

(uznesenie Súdneho dvora EÚ zo 16. novembra 2012, C-76/10, rozsudok z 1. apríla 2004

Freiburger Komunnalbauten C-237/02). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať

právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môţe sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov,

prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo 6. októbra 2005, My travel, C-291/03). Predbeţné

otázky, ktorých poloţenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej

zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doloţky, ktorú oprávnený pouţíva vo formulárových

zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ

oprávnený má za to, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa zabránilo vymoţiteľnosti jeho

pohľadávky, odvolací súd zdôraznil, ţe oprávnenému nič nebránilo uplatniť svoje nároky

v riadnom súdnom konaní, aby bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej

aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu vo výroku, ktorým odvolací súd zamietol návrh

oprávneného na prerušenie konania podľa , podal oprávnený

7

odvolanie. Svoje odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1

písm. d/ , ţe súd svojím postupom odňal oprávnenému ako účastníkovi konania

moţnosť konať pred súdom, keď nerešpektoval právo účastníka, aby jeho vec bola

vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho právneho základu, ktorého súčasťou

je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke,

ust. , ţe rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci a ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Uviedol, ţe súd nesprávne poučil oprávneného o nemoţnosti napadnúť výrok

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolania. Tento výrok je samostatným

rozhodnutím, nejde pritom o rozhodnutie, ktorým by sa upravovalo vedenie konania, a to

preto, ţe takéto rozhodnutie môţe mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a môţe privodiť

váţnejšiu ujmu na právach účastníkov konania. Účastník konania nemá nárok, aby

vnútroštátny súd konanie prerušil, môţe ho ovplyvniť prípadným odvolaním proti uzneseniu,

ktorým sa vyhovelo alebo nevyhovelo návrhu na prerušenie konania.

Ďalej uviedol, ţe predmetné uznesenie vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania je nevyhnutné povaţovať za arbitrárne, a tým zasahujúce do základného práva

účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd v odôvodnení rozhodnutia

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nedal presvedčivú odpoveď na podstatné otázky,

súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani na podstatné argumenty oprávneného,

pričom od uvedenej povinnosti ho nemôţe oslobodiť ani znenie Uviedol,

ţe v napadnutom uznesení absentuje právne posúdenie veci. Podľa oprávneného je

nepochybné, ţe prejudiciálnu otázku môţe podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu

v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Uviedol, ţe konanie v štádiu prejednávania odvolania

je moţné prerušiť v záujme účastníkov na zbavení právnej neistoty, vyplývajúcej

z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi

Slovenskej republiky, a to podľa ust. a Zmluvy

o fungovaní EÚ. Ďalej uviedol, ţe uplatnená poţiadavka oprávneného na prerušenie konania

podľa , ktorej cieľom je predloţenie prejudiciálnej otázky

vo formulovanom znení Súdnemu dvoru EÚ, je legitímna a súd sa s ňou musí riadne zaoberať

a právne ju posúdiť na základe komplexného zhodnotenia celej právnej argumentácie

oprávneného. Ţiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie

konanie.

Proti výroku napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, ktorým rozhodnutie súdu

prvého stupňa potvrdil, podal oprávnený dovolanie. Svoje dovolanie odôvodnil ustanovením

a , ţe súd rozhodol nad rámec zverenej

právomoci, ust. , ţe v tej veci sa uţ právoplatne rozhodlo, ust.

písm. e/ , ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ust.

, ţe súd svojím postupom odňal oprávnenému ako účastníkovi konania

moţnosť konať pred súdom, ust. , ţe konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie, ust. , ţe

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K dôvodu dovolania v zmysle ust. uviedol, ţe súdy oboch

stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona povinné urobiť.

Podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012, ak súd

rozhoduje podľa ods. 1 písm. g/ a k/ nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Súd prvého stupňa uznesením

vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil. Nedodrţal teda postup podľa § 57

ods. 5 Exekučného poriadku, a tak dovolateľovi odňal moţnosť konať pred súdom. Súd

nenariadil ústne pojednávanie, a tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd.

K uvedeným dôvodom dovolania uviedol, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Podľa dovolateľa

odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľa, závery

odvolacieho súdu, ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je

9

uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti

a vyjednávaciu silu nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú

zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ

v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, ţe obchodné vzťahy medzi podnikateľmi

a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch sluţieb (bankovníctvo, energetika...) zaloţené

na formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopní pozmeniť.

Argument, ţe akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu

v ust. , ani v smernici Rady 93/13/EHS. Dovolateľ poloţil

otázku, či je moţné závery odvolacieho súdu aplikovať tak, ţe rozhodcovské doloţky sú

v spotrebiteľských zmluvách vylúčené? Neumoţňuje v spojení

so smernicou Rady 93/13/EHS uzatváranie rozhodcovských doloţiek, a teda akékoľvek spory,

vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv, musia rozhodovať jedine všeobecné súdy? Uviedol,

ţe podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je

adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa judikatúry súdneho

dvora EÚ ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho

poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho

predpisu a s presnosťou a jasnosťou poţadovanou na účely splnenia poţiadavky právnej

istoty. Právo členského štátu musí byť po uplynutí transpozičnej lehoty v súlade

s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá do slovenského

právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle

rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôţe

ukladať povinnosti jednotlivcovi, takţe sa na ňu ako takú nemoţno proti nemu odvolávať.

Uviedol, ţe súd prvého stupňa, ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ

nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice Rady 93/13/EHS.

Smernica podľa dovolateľa nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv

v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich

nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej

prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku

a uviedol, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne

10

v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyţadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, ţe atribút

„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, ţe

spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyţadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi

osobitným typom arbitráţe, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa

dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania podľa

o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou.

Dovolateľ má za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predloţiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký

vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti

rozhodnutiu ktorého nemoţno podať ţiadny opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, ţe

Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príleţitosť posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa

záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie

vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné poţiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná

podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými

súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odloţení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

11

Taktieţ navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie v dovolaní špecifikoval.

Povinný sa dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( ), skúmal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania najskôr, či odvolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

V danom prípade oprávnený podal odvolanie proti výroku odvolacieho súdu, ktorým

odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania.

upravuje odvolanie ako procesný právny úkon účastníka,

ktorým po splnení zákonom stanovených podmienok môţe dosiahnuť jednak preskúmanie

rozhodnutia súdu prvého, jednak jeho zrušenie, a tieţ opätovné prejedanie veci súdom prvého

stupňa.

V zmysle môţe účastník napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. V občianskom súdnom konaní je súdom prvého

stupňa zásadne príslušný okresný súd ( ). Krajský súd je súdom prvého

stupňa len v taxatívne uvedených prípadoch ( )

Pokiaľ je odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu, v konaní o tomto

opravnom prostriedku rozhoduje ako odvolací súd krajský súd. Krajský súd je odvolacím

súdom nielen pri rozhodovaní proti prvostupňovému rozhodnutie, ale tieţ vtedy, keď

v priebehu odvolacieho konania rozhoduje o prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

, rozhoduje, či konanie preruší a poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev

o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Odvolanie oprávneného proti výroku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol

návrh oprávneného na prerušenie konania, smeruje proti uzneseniu krajského súdu ako súdu

12

odvolacieho a nie ako súdu prvého stupňa. Odvolanie proti uzneseniu krajského súdu ako

súdu odvolacieho nie je procesné prípustné ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto odvolanie oprávneného proti výroku

odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania,

odmietol podľa ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je odvolanie prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, ţe v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak

a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.

Podľa dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné,

pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia,

c/ ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením v dovolaním napadnutej časti

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení

nevyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec

nemoţno aplikovať ani prípady upravené v Vzhľadom na uvedené,

prípustnosť dovolania v zmysle nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle (druhá veta) je dovolací súd povinný prihliadnuť vţdy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v Iba v prípade, ţe by rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.

by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa aţ g/

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka

konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne

rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie

vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné.

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny

názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

, , a , ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

14

Dovolací súd nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dal odpoveď na všetky podstatné námietky,

uvedené v odvolaní oprávneného.

Dovolateľ namietal, ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov v zmysle

Právomoc súdu je upravená v ust a . Z tohto

ustanovenia vyplýva, ţe v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány ( ). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy.... ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzoval z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, ţe súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona č.

o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleţí.

Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

15

Dovolací súd má za to, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu

tejto námietky sa javí, ţe nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale

napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade zaloţili svoje

rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie

súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

, t. j. ţe sa v tej istej veci uţ prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie.

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa

prejednávať znova.

Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v kaţdom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekáţka je daná vtedy, ak

v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je

ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom

konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie

ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

16

Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený

ţalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak

vyplýva z rovnakého skutkových okolností.

Dovolateľ namietal, ţe súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach

vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď uţ bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie.

P. s. r. o., P., IČO: X., proti povinnému: A. Š., nar. X., Ţ., o vymoţenie 1 648,-- EUR

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn.: ,

na základe exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti

Slovenská rozhodcovská a. s. zo 7. decembra 2009, sp. zn.: SR 20566/09, nepredchádzalo

ţiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa dané

konanie končí. Vydaním takéhoto rozhodnutia nejde o prekáţku veci rozsúdenej. Ako je

z vyššie uvedeného zrejmé, v danej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci

nepredchádzalo ţiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom

rozsahu počas celého exekučného konania, ako pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, teda aj po vydaní poverenia na vykonanie

exekúcie. V prípade zistenia, ţe nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej

vykonateľnosti, môţe exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťaţené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, ţe konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ , ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu moţno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a . Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

17

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ k tejto vade namietal, ţe súdy oboch stupňov interpretovali, a následne

aplikovali ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, akoby upravovalo konanie

bez návrhu vţdy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bliţšie

špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ Zákona o rozhodcovskom konaní.

Ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní však upravuje konanie bez návrhu

v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., ţe v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. Exekučný súd v danej veci exekúciu v zmysle § 57 ods. 2

Exekučného poriadku zastavil. V zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd

zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Súd v danej veci postupoval aj podľa § 45 ods. 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môţe exekučné konanie

zastaviť aj bez návrhu (ex offo) ak zistí nedostatky uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ a c/

Zákona o rozhodcovskom konaní.

Z obsahu tejto námietky vyplýva, ţe dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje

rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. nie je

preto opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tieţ namietal, ţe odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle

Naplnenie tejto vady dovolateľ vyvodzuje z toho, súdy oboch stupňov nevyzvali a ani

inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti

prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Dovolateľ namietal, ţe

súdy nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď boli podľa zákona povinné tak urobiť.

18

Ďalej z obsahu dovolania vyplýva, ţe namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie

právnych záverov oboch súdov.

Podľa dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať

pred súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemoţní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo

na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

19

a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

Na námietku oprávneného, ţe exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti

so skúmaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi niţších stupňov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania, uvedenú

v tomto ustanovení, ide tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiţ oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia.

V danom prípade exekučný súd na základe ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo 7. decembra

2009, sp. zn.: SR 20566/09 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoţenie

uloţenej povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd exekúciu

podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní

zastavil. Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky

na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, ţe v danom prípade nemalo byť

vydané ani poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj z ust. § 45 ods. 1 a 2

Zákona o rozhodcovskom konaní a oprávnenie posúdiť okrem iného, či plnenie, na ktoré

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemoţné, právom

nedovolené, alebo neodporuje dobrým mravom. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, ţe

vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: ).

Rozhodcovský rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci ,je ako exekučný titul

v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy

alebo rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola

vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu,

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/

tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,

ktorými môţu byť aj iné subjekty neţ spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska

právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si

kaţdý stráţi svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyuţitie postupu

podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu

moţnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského

súdu v konkrétnej veci (pretoţe inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôleţitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu

21

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn.: .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny, predloţené oprávneným, takýto záver umoţňovali. Zo Zmluvy o úvere,

uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy, keďţe jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doloţka

obsiahnutá v bode 18 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotoţnil aj s dôvodmi, ktorými

súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky.

Námietka dovolateľa, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj

keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná.

účinným od 9. augusta 2012, bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57

Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak

rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ namietal, ţe súd prvého stupňa v danom

prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa

uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa

v danom prípade postupoval podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods.

2 Zákona o rozhodcovskom konaní a exekúciu za neprípustnú nevyhlásil. Súd prvého stupňa

nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu

zastavil uznesením z 10. júla 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť aţ

od 9. augusta 2012. Rovnako odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade

s , keď v zmysle ust. a o odvolaní oprávneného

rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden

22

z dvoch ostatných predpokladov ( a ), za splnenia ktorých

predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe

nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol

dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom prvého stupňa

alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe

v štádiu, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť

súdu osobitne upravenú v ustanoveniach aţ ) – postačujúce je totiţ, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je

zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti

súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľa, týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu.

Skutočnosť, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12,

§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

23

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. , toto

ustanovenie sa primerane pouţije aj na uznesenie ( ). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ).

Za porušenie základného práva, zaručeného v

v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávneného.

Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa v spojení s a poţiadal Súdny dvor Európskej únie

a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

24

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predloţil

prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

K tejto námietke dovolací súd uvádza, ţe ust. ukladá

súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdny dvor EÚ

o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doloţky, uzavretej medzi účastníkmi a či

predmetná rozhodcovská doloţka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu

bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu

vyplýva, ţe súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďţe na danú vec sa

vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený

obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola

pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci

v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú

judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle

dospel aj vo veciach , ,

.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust

dovolací súd dodáva, ţe právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli

opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale

nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by

posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad

v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

26

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal

z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. decembra 2012

JUDr. Anna Marková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová