Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
416/387153.e60603.pdf
PDF · 178.63 KB
No categories available
2Cdo/225/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 225/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom
v B., zastúpenej A., so sídlom v B., proti povinnej J. M., bývajúcej v S., o vymoženie
1 029,89 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn.
9 Er 929/2009, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
zo 17. januára 2012 sp. zn. 13 CoE 2/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 1 029,89 € s príslušenstvom. Uviedla, že exekučným titulom je
k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok vydaný Rozhodcovským súdnym dvorom,
so sídlom v Bratislave, Strážnická 3, z 20. júla 2009 č.k. X., ktorým bola žalovanej J. M.
uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni B. istinu 1 029,89 € s príslušenstvom. Súdna
exekútorka požiadala Okresný súd Spišská Nová Ves o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Okresný súd Spišská Nová Ves poveril súdnu exekútorku JUDr. V. U.
vykonaním exekúcie (č.l. 12 spisu).
Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 11. novembra 2011 č.k.
9 Er 929/2009-20 exekúciu zastavil. Oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnej
exekútorke trovy exekúcie 49,67 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie
odôvodnil tým, že podkladom pre rozhodnutie rozhodcovského súdu bola Zmluva
o úvere č. X. uzatvorená 6. marca 2007 medzi povinnou a P., ktorá postúpila svoju
pohľadávku voči povinnej spoločnosti I. a tá následne postúpila pohľadávku oprávnenej.
Súd poukázal na § 44 ods. 2, § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 2, § 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Z rozhodcovského rozsudku je
zrejmé, že oprávnená ako dodávateľ poskytla povinnej dočasne finančné prostriedky vo
forme odloženej platby a konala tak v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu
z Obchodného registra. Povinná je spotrebiteľom, keďže uzatvorila zmluvu ako fyzická
osoba. Exekučný titul v danej veci bol vydaný na základe uvedenej zmluvy o úvere, ktorá
je spotrebiteľskou zmluvou. Súčasťou obchodných podmienok pre úver, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, je aj rozhodcovská doložka uvedená v článku 9 bod
9.2, ktorú súd posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uviedol, že rozhodcovská
doložka je súčasťou úverových podmienok predchodcu oprávnenej a je zrejmé, že
úverové podmienky ako súčasť formulárovej zmluvy spotrebiteľ (povinná) nemohol
ovplyvniť. Osobitne si ju povinná nevyjednala a teda nemala možnosť ovplyvniť znenie
rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami v zmluve. Mohla totiž len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým úverovým podmienkam. Už vzhľadom k tomuto súd považoval rozhodcovskú
doložku za neprijateľnú. V tejto súvislosti súd poukázal aj na to, že rozhodcovská
doložka bola súčasťou dlhého neprehľadného textu písaného malými písmenami. Okrem
toho rozhodcovská doložka nútila povinnú v prípade sporu podrobiť sa výlučne
rozhodcovskému konaniu, čím jej odobrala možnosť brániť svoje práva pred všeobecným
súdom. Takáto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a teda
je neplatná. Z tých istých dôvodov považoval súd za neplatnú aj rozhodcovskú doložku,
ktorá bola súčasťou podmienok dohody o splátkach. Na základe uvedeného súd exekúciu
zastavil a rozhodol o trovách exekúcie.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením zo 17. januára 2012
sp. zn. 13 CoE 2/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučný súd je
oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporuje dobrým mravom a ak súd prvého stupňa takto posudzoval podmienky
na zastavenie exekúcie, konal v medziach zákonnej úpravy. Zároveň poukázal
na judikatúru Súdneho dvora (ES). Právna úprava neprijateľných podmienok uvedená
v ustanovení § 53 Občianskeho zákonníka nie je taká, že za neprijateľné podmienky
považuje iba tie, ktoré sú v tomto ustanovení výslovne uvedené. To znamená, že
do 31.12.2007 ako aj po 1.1.2008 za neprijateľné podmienky možno považovať aj iné
podmienky, i keď nie sú v uvedenom ustanovení vymenované, pokiaľ spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
v ustanovení § 53 vždy spájal so sankciu absolútnej neplatnosti, na ktorú je súd povinný
prihliadnuť z úradnej povinnosti. Odvolací súd zdôraznil, že rozhodcovská doložka
nebola osobitne medzi účastníkmi konania dojednaná, ale bola súčasťou všeobecných
podmienok, ktoré oprávnená prehlásila za súčasť zmluvy a ktoré povinná nemohla
ovplyvniť. Navyše v bode 9.2. obchodných podmienok, v ktorom je uvedená
rozhodcovská doložka, je tiež uvedené, že rozhodcovský súd sa bude riadiť podľa
vnútorných predpisov, ktoré však oprávnenej neboli známe. Znenie rozhodcovskej
doložky tiež v žiadnom prípade nemožno považovať za splnenie povinnosti banky, ako
právneho predchodcu oprávnenej, ponúknuť povinnej riešenie sporov v rozhodcovskom
konaní tak, aby povinná, ako spotrebiteľ mala možnosť voľby, či prijme alebo neprijme
predložený návrh a ani za poučenie o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej doložky.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdnu exekútorku
vykonaním exekúcie (pozn.: poverenie v danom prípade udelené bolo), alternatívne aby
dovolací súd zrušil uznesenie súdu druhého a prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p.
a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Uviedla, že exekučný súd
v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky.
Skutočnosť, že podmienky v spotrebiteľskej zmluve neboli individuálne dojednané sama
osebe nezakladá ich neprijateľnosť v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú doložku považuje za súladnú so zákonom.
Zdôraznila, že predmetné ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nebolo
v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Preto v danej veci poukázala
na porušenie zásady zákazu retroaktivity a v dôsledku toho na porušenie princípu právnej
istoty. Uviedla, že banka si plnila svoju povinnosť, ktorá jej vyplývala zo zákona
o bankách. Vo veci je navyše daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“.
Opätovným posudzovaním obsahu zmluvy o úvere a všeobecných obchodných
podmienok, ktoré tvorili podklad rozhodnutia rozhodcovského súdu, odvolací súd porušil
zásadu nezmeniteľnosti a záväznosti právoplatného rozhodcovského rozsudku,
a rozhodoval tak o veci, o ktorej už bolo raz právoplatne rozhodnuté. Prvostupňový
a odvolací súd tak rozhodli o neprijateľnosti zmluvného dojednania ex offo napriek tomu,
že exekučnému súdu zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie
rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z úradnej povinnosti. Exekučný súd
je povinný skúmať iba súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu a materiálnu
stránku vykonateľnosť tohto titulu, nie vecnú správnosť (skutkové a právne závery)
exekučného titulu. Exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený skúmať povahu
rozhodcovskej doložky aj pre nedostatok právomoci. Dodala, že povinná nepodala žalobu
na zrušenie rozhodcovského rozsudku, nevyvinula tak žiadnu aktivitu za účelom ochrany
svojich práv. Nie je preto možné takýmto spôsobom nahrádzať pasivitu povinnej.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená
v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených
uznesení, preto dovolanie oprávnenej podľa § 239 O.s.p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p.
nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že oprávnená namietala vadu v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú
a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem
iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to
ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci
súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.
Vyčíta im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej
stránke, na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, že rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku,
ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov
súdov oboch stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje
rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012
sp. zn. 4 Cdo 11/2012).
V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala aj z § 237 písm. d/ O.s.p., keď
poukázala na prekážku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu
konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať
tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania
a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav
vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je
významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ
určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak,
nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké
osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol
v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie
žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá
v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj
v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov
konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom
v B., proti povinnej J. M., bývajúcej v S., o vymoženie 1 029,89 € s príslušenstvom, na
základe rozhodcovského rozsudku vydaného Rozhodcovským súdnym dvorom, so
sídlom v Bratislave, Strážnická 3, z 20. júla 2009 č.k. X., vedenej na Okresnom súde
Spišská Nová Ves pod sp. zn. 9 Er 929/2009, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde
a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná
vyššie uvedená vada konanie nezaťažila.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, že
skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinná nevyvinula žiadnu
aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj
bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdnej exekútorky
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového
– hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade
založili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. f/ O.s.p., keď rozhodnutie odvolacieho súdu nepovažuje za presvedčivé,
resp. dostatočné.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia
s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia (zastavenie exekučného konania). Rovnako odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania
oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,
resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva
aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka
videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy
nemôžu preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia
účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už aj
v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či
rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom
s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj
materiálnej. V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn.
3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý
tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom
štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto
prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenia exekúcie, pričom by na to neboli splnené podmienky.
Pokiaľ ide o námietku porušenia zásady zákazu retroaktivity, dovolací súd
pre úplnosť uvádza, že porušenie tejto zásady zo strany súdov nezistil (súdy svoje
rozhodnutia opreli o ustanovenia účinné v čase uzavretie zmluvy).
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada
konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto
tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej však trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich
priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.), navyše povinnej ani žiadne trovy v dovolacom konaní
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. decembra 2012
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová