Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/355/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:

X., právne zastúpenému F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: J. Ľ., nar. X., bytom T.,

o vymoženie sumy 82,29 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp.

zn. , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 28. júna 2012, č. k. -47, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený dňa 9. augusta 2007 podal súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. návrh

na vykonanie exekúcie proti povinnej na vymoženie pohľadávky 2 479,-- Sk

s príslušenstvom, a to na základe rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, zriadeného S., a. s., K., IČO: X., zo dňa 10. apríla 2007, sp. zn.

SR 2154/07. Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Lučenec o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Na základe výzvy súdu na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie povinný podal

opravný návrh na vykonanie exekúcie. Následne Okresný súd Lučenec poveril vykonaním

exekúcie súdneho exekútora poverením č. 5606 * 042061 zo dňa 11. septembra 2007.

Okresný súd Lučenec uznesením zo dňa 9. februára 2012, č. k. -21

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

2

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe

exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom

zriadeným S., a. s., K., IČO: X., zo dňa 10. apríla 2007, sp. zn. SR 2154/07, ktorý

rozhodcovský súd vydal na základe zmluvy o úvere č. 6460941 zo dňa 19. októbra 2006,

uzavretej medzi oprávneným a povinným. Zároveň uviedol, že súčasťou zmluvy boli aj

všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17 upravili rozhodcovskú doložku,

podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami, budú riešené pred

rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom, pričom právo výberu bolo dané

žalujúcej strane.

Prvostupňový súd poukázal na ust. o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“); ust. § 52, § 53 ods. 1 a ods. 4, § 53

ods. 9 a ; ; ,

čl. 6 ods. 1 a bod. 1 písm. q/ prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica Rady 93/13/EHS“); ust. § 57

ods. 1 písm. g/, a o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v platnom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Prvostupňový súd vyhodnotil zmluvu o úvere, uzavretú medzi oprávneným

a povinným, ktorá bola právnym základom pre vydanie exekučného titulu ako zmluvu

o spotrebiteľskom, úvere uzavretú podľa o spotrebiteľských úveroch,

teda ako zmluvu spotrebiteľskú. Pre posúdenie okolností, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský

úver, nepovažoval za rozhodujúce, akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale

dôležité je len to, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa

za odplatu. Poukázal na znenie Smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorej nekalé podmienky,

upravené v čl. 6 bod 1 a čl. 3 bod 1 sú tie, ktoré neboli individuálne dohodnuté, ak napriek

požiadavke dôvery spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán,

vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa a medzi ktoré podľa Prílohy k nej, bod

1 písm. q/ patrí aj podmienka, zmyslom alebo účinkom ktorej je neposkytnúť spotrebiteľovi

právo, alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo podať akýkoľvek opravný

prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi

ustanoveniami výhradne v rozhodcovskom konaní.

3

Okresný súd poukázal aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora, podľa ktorej

vnútroštátny súd je povinný posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky ex offo, a tým

vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom

(rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C 244/98).

Ochrana, ktorú Smernica Rady 93/13/EHS priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje aj

na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu

obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy z dôvodu, že buď o svojich

právach nevie alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by

malo za následok súdne konanie (rozsudok Codifis, C-473/00).

Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere, ktorá mala

založiť legitimitu pre exekučný titul, nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej

zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy.

Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú

v písm. q/ bode 1 Prílohy k Smernici Rady 93/13/EHS v tom význame, že rozhodcovské

konanie nebolo dohodnuté ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc

z povahy samotnej zmluvy o úvere je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom

dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským a civilným súdom, bude takmer vždy veriteľ,

nakoľko miera jeho práv voči druhej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka

zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody

na podanie žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal súd za zrejmé, že

oprávnený od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby

v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza

v mieste jeho sídla, a to za účelom minimalizácie nákladov oprávneného a reálneho sťaženia

uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou, napriek jej

formálnemu zneniu, reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi

zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa v takejto situácii, a to

vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania, ako aj vzhľadom na svoje majetkové

a zárobkové pomery nemá možnosť relevantne proti návrhu brániť, resp. zúčastniť sa

konania. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore

s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi

zo zákona nie je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde

domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska tak, ako je to

priznané v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je

takáto rozhodcovská doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, či už

z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy.

Okresný súd preto konštatoval, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej bolo

o predmetnej zmluve o úvere rozhodované, bola v čase uzatvárania zmluvy dohodnutá ako

neprijateľná podmienka, v dôsledku čoho bola tak, ako to upravuje § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka, účinného v čase uzatvárania zmluvy, neplatná. Rozhodcovské konanie, výsledkom

ktorého bol exekučný titul, sa uskutočnilo preto bez riadneho zmocnenia zo stany zmluvných

strán a rozhodcovský rozsudok, ktorý bol v konaní vydaný, nemôže byť riadnym exekučným

titulom na vykonanie exekúcie. Okresný súd preto považoval exekučný titul

za nevykonateľný, v dôsledku čoho exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku

vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Nakoľko rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a sudca

nemienil odvolaniu oprávneného vyhovieť, bolo odvolanie predložené podľa § 374 ods. 4

veta prvá a druhá odvolaciemu súdu na rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ust. § 212 ods. 1

a , bez nariadenia pojednávania a odvolaním napadnuté uznesenie podľa

ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd pred samotným vecným preskúmaním dôvodov odvolania, ako aj vecnej

správnosti napadnutého uznesenia rozhodol o návrhu oprávneného na prerušenie konania,

ktorý bol súčasťou odvolania oprávneného proti napadnutému rozhodnutiu. Odvolací súd

poukázal na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku a preskúmaním veci zistil, že

v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov prerušenia konania podľa osobitného

zákona a vzhľadom na to, že Exekučný poriadok neumožňuje prerušiť exekučné konanie

podľa , návrh oprávneného na prerušenie konanie zamietol.

Odvolací súd poukázal na ust. a , ;

o ochrane spotrebiteľa; a Smernice

93/13/EHS; , ktorým sa novelizoval a do nášho

právneho poriadku bola prevzatá Smernica 93/13/EHS; § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia poukazuje, že súd môže v rozsahu svojej

zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania,

nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo

aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného

konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného

konania. Pokiaľ teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným, nespĺňa formálne

alebo obsahové náležitosti, môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd

považoval odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec

svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd

poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -19

z 23. novembra 2011 a ten zároveň poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, na rozhodnutie sp. zn. z 27. januára 1997.

K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka

konania, a to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti

pred súdom odvolací súd poukazuje, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti

zmluvnej podmienky, obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve, dospel na podklade listinných

dôkazov, predložených samotným oprávneným. Z uvedeného dôvodu nie je možné

konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému dokazovaniu.

Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení

dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti

súdneho exekútora o vydanie poverenia, alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu

uvedeného v ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda pre neprípustnosť jej

vedenia, je odvolanie prípustné, a to podľa § 44 ods. 2 veta poslední a § 58 ods. 4 Exekučného

poriadku. Preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako

súdu prvého stupňa, je predmetom odvolacieho – druhostupňového konania.

6

Odvolací súd k námietke oprávneného, že v danom prípade nemožno zmluvu o úvere

zo dňa 19. októbra 2006, uzavretú medzi ním a povinným, považovať za zmluvu

o spotrebiteľskom úvere, uviedol, že okresný súd správne predmetný právny vzťah posúdil

ako spotrebiteľský, pričom mal z obsahu zmluvy o úvere preukázané, že sa v predmetnej veci

jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru,

vyplývajúce z ust. a o spotrebiteľských úveroch

v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady, vyžadované

touto osobitnou právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil

právnemu režimu tohto zákona. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôraznil, že zmluvu o úvere

uzatváral povinný ako fyzická osoba, nie ako podnikateľ, preto táto zmluva spĺňa kritéria

spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. a nasl. . Z uvedeného je

zrejmé, že vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľský, a to aj s poukazom na ust.

§ 23a zákona o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy. Súd prvého stupňa

preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou Slovenskej republiky a aj s právom

európskej únie, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či

nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

Odvolací súd súhlasil aj s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku,

uvedenú v článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy

o úvere, je potrebné považovať za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd

zastával názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom

postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto

situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby

podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola

individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ

nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver

prijať alebo ho odmietnuť, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako to uviedol

aj súd prvého stupňa. Rozhodcovská doložka – zmluvná podmienka, ktorá určuje, že

v prípade, že žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, budú spory

riešené pred týmto súdom, je neprijateľná. Žaloby z obdobných úverových zmlúv podáva

v prevažnej miere veriteľ, ktorý môže založiť právomoc rozhodcovského súdu bez toho, aby

7

to dlžník mohol ovplyvniť. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná

podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve

ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju

právomoc, v tomto prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka neplatná.

Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským

súdom viedli bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá

ochrana, ktorú mu poskytujú ust. a nasl. . Pokiaľ teda súd prvého

stupňa dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej

zmluve je neprimeranou podmienkou, jeho záver bol správny a správne je aj rozhodnutie

o zastavení exekučného konania, keďže exekučný titul bol vydaný nepríslušným orgánom,

a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie ej možné vykonať.

K argumentu oprávneného, poukazujúceho na neprípustnosť aplikácie Smernice

93/13/EHS a judikatúry Súdneho dvora ES sa odvolací súd vyjadril, že z hľadiska správnosti

rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu nie je v danom prípade zásadný, nakoľko

exekučný súd mal v rozhodnutí aplikovať v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu,

dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva, ktorú mal vykladať konformne tak, aby sa dosiahol

obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutej v príslušných smerniciach

o ochrane spotrebiteľa a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a len

podporne mal poukázať na znenie článkov Smernice 93/13/EHS, v nadväznosti na výklad

danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Odvolací súd sa ďalšími námietkami oprávneného, ktoré sa týkali primeranosti

dohodnutých úrokov z omeškania a poplatkov, ako aj úvahy o RPMN v zmluve o úvere

nezaoberal, pretože okresný súd danými skutočnosťami napadnuté rozhodnutie neodôvodnil,

v dôsledku čoho ich odvolací súd považoval za irelevantné.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré je vo výroku

o zastavení exekúcie vecne správne, podľa potvrdil.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Podľa dovolaním

možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak

a)odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm. c/.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia,

c) ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať

9

ani prípady upravené v . Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania

v zmysle nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

Vzhľadom na obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád, uvedených

v ( ), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnený vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

§ 237 písm. a/ d/, e/ a f/, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania. Vo vzťahu

k jednotlivým dovolacím dôvodom oprávnený poukázal na odvolanie, v podanom dovolaní

oprávnený iba uviedol jednotlivé dovolacie dôvody, bez toho aby bližšie špecifikoval, akým

konaním súdov nižších stupňov došlo k ich naplneniu. Niektoré dôvody dovolania však

rozvinul v podanom doplnení dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov

bolo postihnuté niektorou z oprávneným uvedených procesných vád. Oprávnený vady

v zmysle , a nenamietal a tieto nezistil ani Najvyšší súd Slovenskej

republiky.

Oprávnený namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov v zmysle .

Právomoc súdu je upravená v ust. a . Z tohto

ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

10

a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány ( ). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy... ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má

za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Oprávnený v danom prípade, v podanom odvolaní procesnú vadu konania uvedenú

v nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať

a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom

prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali rozsudok rozhodcovské súdu –

exekučný titul. Tvrdil, že iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (ust. § 40

a nasl. ZoRK) za splnenia zákonom požadovaných náležitostí, je možné pristúpiť

k preskúmavaniu vecnej stránky rozhodcovského rozsudku. Bol toho názoru, že exekučný súd

nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.

Z uvedeného je zrejmé, že oprávnený namietal nesprávnu aplikáciu a výklad

Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd má

za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu tejto námietky sa

javí, že nejde o námietku oprávneného o nedostatku právomoci súdov, ale napáda vecnú

správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia.

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie

súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku.

11

Vzhľadom na uvedené, námietka oprávneného o existencii vady konania v zmysle

nie je dôvodná.

Oprávnený ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

, t. j., že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Ustanovenie ustanovuje, že len čo sa vo veci právoplatne

rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej teda bráni

tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednávaná. V zmysle

tohto zákonného ustanovenia ide o rovnakú (tú istú) vec vtedy, ak ide v novom konaní o ten

istý nárok alebo stav, v ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka toho istého

predmetu konania a tých istých účastníkov. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď

ten istý nárok alebo stav, vymedzený žalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, t. j. o nárok založený na rovnakom právnom

dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka

právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania,

posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol

skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť

účastníkov, nie je samo osebe významné, ako majú tí istí účastníci v rôznych konaniach

rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a v druhom

ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní

vystupujú právni nástupcovia (z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie) účastníkov,

ktorí sú (boli) účastníkmi už skončeného konania.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., B., IČO: X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej J. Ľ., nar. X.,

bytom T., o vymoženie sumy 82,29 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec

pod sp. zn. na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., zo dňa zo dňa 10. apríla 2007, sp. zn. SR 2154/07,

nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

12

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené oprávneným namietanou vadou,

uvedenou v ust.

Ďalej je oprávnený toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a . Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Oprávnený k tejto vade namietal, že súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného

konania, realizovaného na základe rozhodcovského rozsudku, len na návrh účastníka konania.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia správne poukázal

na skutočnosť, podľa ktorej, ak súd zistí, že exekučný titul nespĺňa formálne alebo obsahové

náležitosti, môže exekúciu zastaviť.

Námietka oprávneného o existencii vady uvedenej v ust. nie je

opodstatnená.

Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

Naplnenie tejto vady oprávnený vyvodzuje, že z toho, že súd porušil princíp legality,

dispozičnú zásadu začatia konania, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny

proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený má za to, že bola porušená zásada

„rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a že bol porušený čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej oprávnený namietal, že nebol

13

oboznámený s obsahom argumentov a nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia

argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

14

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka,

aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora

o vydanie poverenia, alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného v ust. § 57

ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda pre neprípustnosť jej vedenia, je odvolanie

prípustné, a to podľa § 44 ods.2 veta posledná a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku (teraz § 58

ods. 5 Exekučného poriadku). Poukázal na to aj odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia a oprávnený možnosť podať odvolanie aj využil. Preto sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky stotožňuje s názorom odvolacieho súdu a konštatuje, že zásada

dvojinštančnosti konania bola zachovaná, a teda účastníci neboli ukrátení na svojich

procesných právach.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej konštatuje, že exekučný súd v odôvodení

svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel

a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu.

15

Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke oprávneného ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.

dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia oprávneného boli

opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale

nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by

posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad

v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné.

16

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal

z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 22. januára 2013

JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová