Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
dde/388038.6f2819.pdf
PDF · 197.05 KB
No categories available
4Cdo/355/2012
Najvyšší súd 4 Cdo 355/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., právne zastúpenému F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: J. Ľ., nar. X., bytom T.,
o vymoženie sumy 82,29 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp.
zn. 12Er/617/2007, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 28. júna 2012, č. k. 43CoE/76/2012-47, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený dňa 9. augusta 2007 podal súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. návrh
na vykonanie exekúcie proti povinnej na vymoženie pohľadávky 2 479,-- Sk
s príslušenstvom, a to na základe rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, zriadeného S., a. s., K., IČO: X., zo dňa 10. apríla 2007, sp. zn.
SR 2154/07. Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Lučenec o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Na základe výzvy súdu na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie povinný podal
opravný návrh na vykonanie exekúcie. Následne Okresný súd Lučenec poveril vykonaním
exekúcie súdneho exekútora poverením č. 5606 * 042061 zo dňa 11. septembra 2007.
Okresný súd Lučenec uznesením zo dňa 9. februára 2012, č. k. 12Er/617/2007-21
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným S., a. s., K., IČO: X., zo dňa 10. apríla 2007, sp. zn. SR 2154/07, ktorý
rozhodcovský súd vydal na základe zmluvy o úvere č. 6460941 zo dňa 19. októbra 2006,
uzavretej medzi oprávneným a povinným. Zároveň uviedol, že súčasťou zmluvy boli aj
všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17 upravili rozhodcovskú doložku,
podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami, budú riešené pred
rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom, pričom právo výberu bolo dané
žalujúcej strane.
Prvostupňový súd poukázal na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“); ust. § 52, § 53 ods. 1 a ods. 4, § 53
ods. 9 a § 55 Občianskeho zákonníka; čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; čl. 3 ods. 1,
čl. 6 ods. 1 a bod. 1 písm. q/ prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica Rady 93/13/EHS“); ust. § 57
ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 a § 30 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v platnom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Prvostupňový súd vyhodnotil zmluvu o úvere, uzavretú medzi oprávneným
a povinným, ktorá bola právnym základom pre vydanie exekučného titulu ako zmluvu
o spotrebiteľskom, úvere uzavretú podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
teda ako zmluvu spotrebiteľskú. Pre posúdenie okolností, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský
úver, nepovažoval za rozhodujúce, akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale
dôležité je len to, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa
za odplatu. Poukázal na znenie Smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorej nekalé podmienky,
upravené v čl. 6 bod 1 a čl. 3 bod 1 sú tie, ktoré neboli individuálne dohodnuté, ak napriek
požiadavke dôvery spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán,
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa a medzi ktoré podľa Prílohy k nej, bod
1 písm. q/ patrí aj podmienka, zmyslom alebo účinkom ktorej je neposkytnúť spotrebiteľovi
právo, alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo podať akýkoľvek opravný
prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
ustanoveniami výhradne v rozhodcovskom konaní.
Okresný súd poukázal aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora, podľa ktorej
vnútroštátny súd je povinný posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky ex offo, a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom
(rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C 244/98).
Ochrana, ktorú Smernica Rady 93/13/EHS priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje aj
na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu
obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy z dôvodu, že buď o svojich
právach nevie alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by
malo za následok súdne konanie (rozsudok Codifis, C-473/00).
Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere, ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul, nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej
zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy.
Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú
v písm. q/ bode 1 Prílohy k Smernici Rady 93/13/EHS v tom význame, že rozhodcovské
konanie nebolo dohodnuté ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc
z povahy samotnej zmluvy o úvere je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom
dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským a civilným súdom, bude takmer vždy veriteľ,
nakoľko miera jeho práv voči druhej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka
zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody
na podanie žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal súd za zrejmé, že
oprávnený od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby
v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza
v mieste jeho sídla, a to za účelom minimalizácie nákladov oprávneného a reálneho sťaženia
uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou, napriek jej
formálnemu zneniu, reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi
zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa v takejto situácii, a to
vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania, ako aj vzhľadom na svoje majetkové
a zárobkové pomery nemá možnosť relevantne proti návrhu brániť, resp. zúčastniť sa
konania. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore
s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi
zo zákona nie je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde
domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska tak, ako je to
priznané v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je
takáto rozhodcovská doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, či už
z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy.
Okresný súd preto konštatoval, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej bolo
o predmetnej zmluve o úvere rozhodované, bola v čase uzatvárania zmluvy dohodnutá ako
neprijateľná podmienka, v dôsledku čoho bola tak, ako to upravuje § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, účinného v čase uzatvárania zmluvy, neplatná. Rozhodcovské konanie, výsledkom
ktorého bol exekučný titul, sa uskutočnilo preto bez riadneho zmocnenia zo stany zmluvných
strán a rozhodcovský rozsudok, ktorý bol v konaní vydaný, nemôže byť riadnym exekučným
titulom na vykonanie exekúcie. Okresný súd preto považoval exekučný titul
za nevykonateľný, v dôsledku čoho exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku
vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Nakoľko rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a sudca
nemienil odvolaniu oprávneného vyhovieť, bolo odvolanie predložené podľa § 374 ods. 4
veta prvá a druhá O. s. p. odvolaciemu súdu na rozhodnutie.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ust. § 212 ods. 1
a § 214 ods. 2 O. s. p., bez nariadenia pojednávania a odvolaním napadnuté uznesenie podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd pred samotným vecným preskúmaním dôvodov odvolania, ako aj vecnej
správnosti napadnutého uznesenia rozhodol o návrhu oprávneného na prerušenie konania,
ktorý bol súčasťou odvolania oprávneného proti napadnutému rozhodnutiu. Odvolací súd
poukázal na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku a preskúmaním veci zistil, že
v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov prerušenia konania podľa osobitného
zákona a vzhľadom na to, že Exekučný poriadok neumožňuje prerušiť exekučné konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., návrh oprávneného na prerušenie konanie zamietol.
Odvolací súd poukázal na ust. § 53 ods. 1 a 2, § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka;
§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa; čl. 6 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 Smernice
93/13/EHS; zákon č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník a do nášho
právneho poriadku bola prevzatá Smernica 93/13/EHS; § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia poukazuje, že súd môže v rozsahu svojej
zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania,
nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo
aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného
konania. Pokiaľ teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným, nespĺňa formálne
alebo obsahové náležitosti, môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd
považoval odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec
svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 456/2011-19
z 23. novembra 2011 a ten zároveň poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, na rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997.
K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka
konania, a to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti
pred súdom odvolací súd poukazuje, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve, dospel na podklade listinných
dôkazov, predložených samotným oprávneným. Z uvedeného dôvodu nie je možné
konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému dokazovaniu.
Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení
dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia, alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu
uvedeného v ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda pre neprípustnosť jej
vedenia, je odvolanie prípustné, a to podľa § 44 ods. 2 veta poslední a § 58 ods. 4 Exekučného
poriadku. Preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako
súdu prvého stupňa, je predmetom odvolacieho – druhostupňového konania.
Odvolací súd k námietke oprávneného, že v danom prípade nemožno zmluvu o úvere
zo dňa 19. októbra 2006, uzavretú medzi ním a povinným, považovať za zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, uviedol, že okresný súd správne predmetný právny vzťah posúdil
ako spotrebiteľský, pričom mal z obsahu zmluvy o úvere preukázané, že sa v predmetnej veci
jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru,
vyplývajúce z ust. § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady, vyžadované
touto osobitnou právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil
právnemu režimu tohto zákona. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôraznil, že zmluvu o úvere
uzatváral povinný ako fyzická osoba, nie ako podnikateľ, preto táto zmluva spĺňa kritéria
spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z uvedeného je
zrejmé, že vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľský, a to aj s poukazom na ust.
§ 23a zákona o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy. Súd prvého stupňa
preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou Slovenskej republiky a aj s právom
európskej únie, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či
nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
Odvolací súd súhlasil aj s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku,
uvedenú v článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy
o úvere, je potrebné považovať za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd
zastával názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto
situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby
podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola
individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ
nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver
prijať alebo ho odmietnuť, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako to uviedol
aj súd prvého stupňa. Rozhodcovská doložka – zmluvná podmienka, ktorá určuje, že
v prípade, že žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, budú spory
riešené pred týmto súdom, je neprijateľná. Žaloby z obdobných úverových zmlúv podáva
v prevažnej miere veriteľ, ktorý môže založiť právomoc rozhodcovského súdu bez toho, aby
to dlžník mohol ovplyvniť. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná
podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve
ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju
právomoc, v tomto prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka neplatná.
Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským
súdom viedli bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda súd prvého
stupňa dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej
zmluve je neprimeranou podmienkou, jeho záver bol správny a správne je aj rozhodnutie
o zastavení exekučného konania, keďže exekučný titul bol vydaný nepríslušným orgánom,
a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie ej možné vykonať.
K argumentu oprávneného, poukazujúceho na neprípustnosť aplikácie Smernice
93/13/EHS a judikatúry Súdneho dvora ES sa odvolací súd vyjadril, že z hľadiska správnosti
rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu nie je v danom prípade zásadný, nakoľko
exekučný súd mal v rozhodnutí aplikovať v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu,
dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva, ktorú mal vykladať konformne tak, aby sa dosiahol
obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutej v príslušných smerniciach
o ochrane spotrebiteľa a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a len
podporne mal poukázať na znenie článkov Smernice 93/13/EHS, v nadväznosti na výklad
danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.
Odvolací súd sa ďalšími námietkami oprávneného, ktoré sa týkali primeranosti
dohodnutých úrokov z omeškania a poplatkov, ako aj úvahy o RPMN v zmluve o úvere
nezaoberal, pretože okresný súd danými skutočnosťami napadnuté rozhodnutie neodôvodnil,
v dôsledku čoho ich odvolací súd považoval za irelevantné.
Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré je vo výroku
o zastavení exekúcie vecne správne, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním
možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak
a)odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm. c/.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia,
c) ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p.. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania
v zmysle § 239 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
Vzhľadom na obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád, uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnený vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/ d/, e/ a f/, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania. Vo vzťahu
k jednotlivým dovolacím dôvodom oprávnený poukázal na odvolanie, v podanom dovolaní
oprávnený iba uviedol jednotlivé dovolacie dôvody, bez toho aby bližšie špecifikoval, akým
konaním súdov nižších stupňov došlo k ich naplneniu. Niektoré dôvody dovolania však
rozvinul v podanom doplnení dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov
bolo postihnuté niektorou z oprávneným uvedených procesných vád. Oprávnený vady
v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. nenamietal a tieto nezistil ani Najvyšší súd Slovenskej
republiky.
Oprávnený namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p..
Právomoc súdu je upravená v ust. § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto
ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Oprávnený v danom prípade, v podanom odvolaní procesnú vadu konania uvedenú
v § 237 písm. a/ O. s. p. nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať
a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom
prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali rozsudok rozhodcovské súdu –
exekučný titul. Tvrdil, že iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (ust. § 40
a nasl. ZoRK) za splnenia zákonom požadovaných náležitostí, je možné pristúpiť
k preskúmavaniu vecnej stránky rozhodcovského rozsudku. Bol toho názoru, že exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Z uvedeného je zrejmé, že oprávnený namietal nesprávnu aplikáciu a výklad
Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd má
za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu tejto námietky sa
javí, že nejde o námietku oprávneného o nedostatku právomoci súdov, ale napáda vecnú
správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom
prípade založili svoje rozhodnutia.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie
súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka oprávneného o existencii vady konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Oprávnený ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. ustanovuje, že len čo sa vo veci právoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej teda bráni
tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednávaná. V zmysle
tohto zákonného ustanovenia ide o rovnakú (tú istú) vec vtedy, ak ide v novom konaní o ten
istý nárok alebo stav, v ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka toho istého
predmetu konania a tých istých účastníkov. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď
ten istý nárok alebo stav, vymedzený žalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, t. j. o nárok založený na rovnakom právnom
dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka
právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania,
posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol
skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť
účastníkov, nie je samo osebe významné, ako majú tí istí účastníci v rôznych konaniach
rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a v druhom
ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní
vystupujú právni nástupcovia (z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie) účastníkov,
ktorí sú (boli) účastníkmi už skončeného konania.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s. r. o., B., IČO: X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej J. Ľ., nar. X.,
bytom T., o vymoženie sumy 82,29 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec
pod sp. zn. 12Er/617/2007 na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., zo dňa zo dňa 10. apríla 2007, sp. zn. SR 2154/07,
nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené oprávneným namietanou vadou,
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej je oprávnený toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O. s. p.. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Oprávnený k tejto vade namietal, že súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného
konania, realizovaného na základe rozhodcovského rozsudku, len na návrh účastníka konania.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia správne poukázal
na skutočnosť, podľa ktorej, ak súd zistí, že exekučný titul nespĺňa formálne alebo obsahové
náležitosti, môže exekúciu zastaviť.
Námietka oprávneného o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je
opodstatnená.
Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Naplnenie tejto vady oprávnený vyvodzuje, že z toho, že súd porušil princíp legality,
dispozičnú zásadu začatia konania, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny
proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený má za to, že bola porušená zásada
„rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a že bol porušený čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej oprávnený namietal, že nebol
oboznámený s obsahom argumentov a nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka,
aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.
Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia, alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného v ust. § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda pre neprípustnosť jej vedenia, je odvolanie
prípustné, a to podľa § 44 ods.2 veta posledná a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku (teraz § 58
ods. 5 Exekučného poriadku). Poukázal na to aj odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia a oprávnený možnosť podať odvolanie aj využil. Preto sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky stotožňuje s názorom odvolacieho súdu a konštatuje, že zásada
dvojinštančnosti konania bola zachovaná, a teda účastníci neboli ukrátení na svojich
procesných právach.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej konštatuje, že exekučný súd v odôvodení
svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu.
Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke oprávneného ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia oprávneného boli
opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale
nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad
v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal
z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 22. januára 2013
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová