Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obdo/24/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: K. s. r. o., so sídlom: T.,

IČO: X., zast. advokátom JUDr. Z. K., so sídlom: V., proti žalovanému: W., s. r. o.,

so sídlom: P., IČO: X., zast. Advokátskou kanceláriou M. a spol., s. r. o., so sídlom: Z., IČO:

X., o zaplatenie 645.688,11 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava III,

pod sp. zn. , na dovolanie žalovaného proti výrokom II. a III. uznesenia

Krajského súdu v Bratislave zo 06. decembra 2011, č. k. -449,

, , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 06. 12. 2011, č. k. -449, ,

vo výroku II., ktorým uznesenie Okresného súdu Bratislava III, č. k. -299

zo dňa 14. 01. 2011 v napadnutej I. vete výroku v časti o zastavení konania voči žalobcovi

v 1. rade zrušil a v časti o nepripustení zámeny na strane žalobcu v 1. rade zmenil tak, že

pripustil, aby na strane žalobcu v 1. rade z konania vystúpila spoločnosť A. L., X., S., L., Z.,

štát K., S. a aby na jeho miesto vstúpila spoločnosť: K. s. r. o., T., IČO: X., z a m i e t a.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 06. 12. 2011, č. k. -449, ,

vo výroku III., o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením zo dňa 06. 12. 2011, č. k.

-449, , vo svojom výroku I. rozhodol

2

o potvrdení uznesenia Okresného súdu Bratislava III, č. k. -310 zo dňa

31. 01. 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 22Cb/146/2010-PO-419 zo dňa

05. 10. 2011 v časti I. vety výroku a v časti II. a III. vety výroku predmetné uznesenie zrušil.

Vo výroku II. odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava III, č. k.

-299 zo dňa 14. 01. 2011 v napadnutej I. vete výroku v časti o zastavení

konania voči žalobcovi v 1. rade zrušil a v časti o nepripustení zámeny na strane žalobcu

v 1. rade zmenil tak, že pripustil, aby na strane žalobcu v 1. rade z konania vystúpila

spoločnosť A. L., X., S., L., Z., štát K., S. a aby na jeho miesto vstúpila spoločnosť: K. s. r. o.,

T., IČO: X..

Vo výroku III. odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného podané dňa 18. 02. 2011

(na poštu) proti oznámeniu Okresného súdu Bratislava III, č. k. zo dňa

03. 02. 2011.

Vo vzťahu k výroku II. uznesenia odvolacieho súdu, týkajúceho sa odvolania

pôvodného žalobcu v 1. rade – spoločnosti A. L. (č. l. 333 - 335) proti uzneseniu Okresného

súdu Bratislava III, č. k. -299 zo dňa 14. 01. 2011 v časti, ktorou súd prvého

stupňa nepripustil zámenu žalobcu v 1. rade a konanie voči nemu zastavil, odvolací súd

v odôvodnení uviedol, že spoločnosť K. s. r. o. ako postupník podala dňa 14. 10. 2010

(poštou) návrh na zámenu účastníkov na strane žalobcov v 1. a 2. rade, pretože na základe

zmlúv o postúpení pohľadávok vstúpila do ich práv ako veriteľov žalovaného. Odvolací súd

poukázal na a (ďalej len ) a tiež na

skutočnosť, že proti uzneseniu, ktorým súd nepripustil zámenu, môže podať odvolanie

žalobca. Túto možnosť využil len žalobca v 1. rade, nakoľko zámena žalobcu v 2.

rade bola súdom prvého stupňa pripustená. Ďalej uviedol, že pre účely rozhodnutia o zámene

súd skúma, či ide o takú právnu skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo

prechod práv alebo povinností (teda či nejde o takú právnu skutočnosť, ktorá podľa právnych

predpisov nemôže mať za následok prevod alebo prechod práv alebo povinností), či skutočne

nastala (napr. či zmluva o postúpení pohľadávky bola skutočne uzavretá) a či je v konkrétnom

prípade spôsobilá mať za následok prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa

koná. Zdôraznil, že otázkou, či tvrdené právo (povinnosť), ktoré malo byť prevedené alebo

malo prejsť na iného, tu naozaj je alebo či skutočne bolo prevedené, sa súd pred

3

rozhodovaním o zámene účastníka konania nezaoberá, pretože túto otázku bude riešiť až

v rozhodnutí o veci samej. Ten, kto návrh podáva, je povinný tvrdiť rozhodné okolnosti a

nesie nepriaznivé následky vyplývajúce z toho, že v konaní nebudú zistené.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že k podaniu návrhu na zámenu účastníka na strane

žalobcu došlo v predmetnej veci v čase pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia súdu

prvého stupňa č. k. -219, ktorým súd uložil žalobcovi v 1. rade povinnosť

zaplatiť podľa zábezpeku na trovy konania vo výške

10.600,87 eur, a to v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o zložení zábezpeky

(právoplatné dňa 06. 12. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava, č. k.

-256, ). Podľa oznámenia prvostupňového súdu zo dňa

12. 10. 2010 (č. l. 223), žalobca v 1. rade mal zábezpeku zaplatiť na č. ú. X.. Toto číslo však

bolo nesprávne, pretože správne číslo účtu malo byť X., na ktorý žalobca v 1. rade

zábezpeku uhradil dňa 21. 01. 2011.

Odvolací súd ďalej poukázal na to, že nerieši situáciu, kedy

po singulárnej sukcesii a splnení zákonom stanovených predpokladov na rozhodnutie súdu

v zmysle , avšak ešte pred rozhodnutím o zámene účastníka, dôjde

k situácii, keď žalobca, ktorý je cudzou právnickou osobou, neuhradí zábezpeku na trovy

konania v lehote stanovenej súdom a žalovaný bez tejto zábezpeky nesúhlasí s pokračovaním

v konaní, a teda sú splnené podmienky pre zastavenie súdneho konania o žalobe takéhoto

žalobcu. V tejto súvislosti vyslovil, že ak neobsahuje návod, ako

v konkrétnej procesnej situácii postupovať, neznamená to, že by zmysel a účel občianskeho

súdneho konania nemohol byť naplnený. Z nedostatku výslovnej právnej úpravy možno

vyvodiť len to, že vymedzenie postupu v takejto procesnej situácii zákon prenecháva

na interpretačnej praxi súdov. Je však samozrejmé, že výklad právneho predpisu musí byť

založený na princípoch vyjadrených v ustanoveniach až , ako aj na súlade

s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Nespravodlivý by bol taký postup súdu, kedy

by nový účastník, na ktorého na základe zmluvy o postúpení pohľadávky bolo prevedené

právo, mal niesť negatívne dôsledky konania iného subjektu, t. j. pôvodného žalobcu.

V danom prípade by bolo nespravodlivé, aby postupník niesol negatívne dôsledky konania

žalobcu v 1. rade spočívajúce v neuhradení zábezpeky na trovy konania podľa § 51 ods. 1

a z toho vyvodeného dôvodu pre zastavenie konania. V predmetnej

4

veci súd nemohol neprihliadnuť na uvedenie nesprávneho čísla účtu súdu, ako aj na tú

skutočnosť, že k postúpeniu pohľadávky a k návrhu postupníka na vstup do konania na miesto

žalobcu v 1. rade došlo ešte pred uplynutím lehoty na zaplatenie zábezpeky, keďže 30-dňová

lehota na zaplatenie zábezpeky začala plynúť až od 06. 12. 2010 (v tejto súvislosti súd

poukázal na rozhodnutie NS SR ). Uviedol, že výklad, podľa ktorého by

k zámene účastníka konania nemohlo dôjsť iba z dôvodu, že prvostupňový súd nerozhodol

plynule o návrhu na zámenu účastníka na strane žalobcu, ktorý bol podaný ešte pred vznikom

podmienok na zastavenie konania vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade pre nezaplatenie

zábezpeky, by bol v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho procesu. Zdôraznil, že

pri posudzovaní správnosti postupu súdu prvého stupňa v predmetnej veci treba vychádzať aj

z účelu, na ktorý má zábezpeka na trovy konania slúžiť a tým je ochrana - zabezpečenie práva

žalovaného v konaní o majetkovom práve na návrh cudzinca. Povinnosť zložiť zábezpeku

podľa je možné uložiť, len ak nejde o prípad uvedený

v a možno ju uložiť len cudzincovi, ktorý sa domáha

rozhodnutia o majetkovom práve, pričom táto zábezpeka slúži na pokrytie trov konania

žalovaného, ak by žalobca – cudzinec nebol v konaní úspešný. V prípade, že došlo

k postúpeniu pohľadávky na podnikateľský subjekt, ktorý nie je cudzincom a tento dá návrh

na vstup do konania na strane žalobcu, prípadne so svojím vstupom do konania súhlasí (má

záujem stať sa účastníkom konania), stratí uloženie povinnosti zaplatiť zábezpeku význam a

právne dôvody. Nepripustením zámeny účastníka v takom prípade by došlo k porušeniu

ústavných princípov spravodlivého procesu i princípov vyjadrených v základných

ustanoveniach , ako aj zákonom ustanovenej rovnosti

účastníkov konania. Odvolací súd mal z predložených dôkazov za preukázané, že podmienky

pre pripustenie zámeny účastníka na strane žalobcu v 1. rade boli splnené, pretože nastala

právna skutočnosť – postúpenie pohľadávky na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky

zo dňa 12. 10. 2010, ktorá týmto dňom aj nadobudla účinnosť (čl. IV bod 2 Zmluvy). Keďže

uvedená skutočnosť nastala po začatí konania, súd má povinnosť vyhovieť návrhu, aby

na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti

prevedené alebo na koho prešli, za súhlasu toho, kto má vystupovať na strane žalobcu. Súd

prvého stupňa preto nerozhodol v súlade so zákonom, keď v uznesení č. k. -

299 zo dňa 14. 01. 2011 procesnému návrhu na zámenu účastníkov na strane žalobcu

v 1. rade nevyhovel, pretože bolo preukázané, že na navrhovaného účastníka bolo prevedené

právo, ktoré žalobca v 1. rade v konaní uplatňuje, a to Zmluvou o postúpení pohľadávky

5

podľa . Odvolací súd zdôraznil, že to, či je nárok žalobcu

v 1. rade dôvodný z hmotnoprávneho hľadiska, sa pre účely pripustenia zámeny účastníka

konania neskúma. Táto otázka, teda či tvrdené právo, ktoré bolo prevedené na iného, tu

naozaj je, sa týka už posúdenia veci samej, a preto ju súd bude riešiť až v konaní vo veci

samej. Na základe uvedeného odvolací súd zámenu na strane žalobcu v 1. rade pripustil.

V ďalšej časti svojho rozhodnutia odvolací súd skonštatoval, že prvostupňový súd

odňal účastníkovi právo konať pred súdom, keď voči žalobcovi v 1. rade konanie zastavil

pre nezaplatenie zábezpeky v čase, keď žalobca nemal vedomosť o správnom čísle účtu súdu

prvého stupňa, na ktorý mal zábezpeku na trovy dôkazu uhradiť, v dôsledku čoho zábezpeku

na číslo účtu objektívne uhradiť nemohol. V uvedenej časti týkajúcej sa zastavenia konania

preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa zrušil. Z dôvodu

pripustenia zámeny na strane žalobcu v 1. rade, ako aj vzhľadom na to, že zábezpeka už bola

žalobcom v 1. rade uhradená, nevracal odvolací súd v tejto časti konania vec na ďalšie

konanie súdu prvého stupňa ( ).

Vo vzťahu k výroku III. napadnutého uznesenia týkajúceho sa odvolania žalovaného

zo dňa 17. 02. 2011 (čl. 376 – 378), odvolací súd poukázal na skutočnosť, že sám žalovaný

v odvolaní uviedol, že toto podal proti neexistujúcemu uzneseniu súdu prvého stupňa –

oznámeniu zo dňa 03. 02. 2011 (č. l. 111), ktoré však podľa jeho názoru za uznesenie

považovať treba. S uvedeným názorom sa odvolací súd nestotožnil a poukázaním na § 201

uviedol, že proti neexistujúcemu uzneseniu odvolanie podať nemožno. Uviedol tiež,

že subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa vyznelo v neprospech odvolateľa, pričom neprospech účastníka sa spravidla

prejavuje v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená

pre účastníka ujmu. Právo podať odvolanie preto patrí iba tomu účastníkovi, ktorému bola

napadnutým rozhodnutím spôsobená ujma na jeho právach. Vo vzťahu k lehote na podanie

odvolania uviedol, že táto začína plynúť účastníkovi až odo dňa doručenia rozhodnutia súdu a

keďže žalovaný podal odvolanie proti neexistujúcemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa,

nezačala mu ani plynúť lehota na podanie odvolania. Z dôvodu, že rozhodnutie neexistuje,

nemožno konštatovať ani to, že by bolo rozhodnuté v neprospech žalovaného a aj

z uvedeného dôvodu žalovaný nebol oprávnený na podanie odvolania proti neexistujúcemu

uzneseniu. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody odvolací súd odvolanie žalovaného podľa

6

odmietol. Súčasne však zdôraznil, že bude úlohou súdu prvého

stupňa rozhodnúť o návrhu žalovaného zo dňa 02. 02. 2011 na doplnenie uznesenia č. k.

-299 zo dňa 14. 01. 2011, a to tak, že tento návrh buď zamietne, alebo mu

vyhovie.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 12. 2011.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu, v časti jeho výrokov II. a III. podal v zákonom

stanovenej lehote dovolanie žalovaný (ďalej tiež ako dovolateľ). Prípustnosť dovolania

odôvodnil tvrdením, že v konaní došlo k vadám uvedeným v , konkrétne k vade

podľa (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom) a vo vzťahu k výroku II. prípustnosť dovolania oprel aj o § 239 ods. 1 písm. a/

, v zmysle ktorého dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak

odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa. Dôvodnosť dovolania odôvodnil

ustanovením (v konaní došlo k vadám uvedeným v ),

ods. 2 písm. b/ (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci) a (rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci). Navrhol, aby dovolací súd dovolaním napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu v časti výrokov II. a III. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k prípustnosti dovolania proti výroku II. napadnutého uznesenia, dovolateľ

poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 15. 05. 2010, zo dňa 29. 04. 2010, zo dňa 27. 04.

2006, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. a IV. ÚS

115/03. Odvolaciemu súdu vytkol, že mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom

podľa z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Namietol, že odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho právnou argumentáciou

týkajúcou sa nezaplatenia preddavku žalobcom v 1. rade v stanovenej 30-dňovej lehote

na účet súdu. Napriek tomu, že žalovaný prezentoval svoj názor založený na tvrdení, že bolo

povinnosťou žalobcu preddavok v zákonnej lehote zložiť, pričom s nezložením preddavku

zákon spája prísne dôsledky v podobe zastavenia konania, navyše zákon neumožňuje

predĺženie tejto lehoty, ani odpustenie jej zmeškania, rovnako zaplatenie preddavku

v odvolacej lehote uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie preddavku nemôže byť

7

dôvodom pre zrušenie tohto uznesenia (keďže takýto dôsledok je prípustný len pri súdnych

poplatkoch a preddavok súdnym poplatkom nie je), odvolací súd k týmto argumentom

neuviedol žiadne relevantné právne úvahy, skonštatoval len, že žalobca nemal vedomosť

o správnom čísle účtu súdu prvého stupňa, na ktorý mal zábezpeku na trovy dôkazu uhradiť.

Dovolateľ má za to, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť súdu oznamovať

účastníkovi konania číslo účtu, na ktorý mala byť zábezpeka zložená, a preto zodpovednosť

za úhradu preddavku znáša ten, kto má zábezpeku uhradiť, teda žalobca a nie súd. Tvrdí, že

žalobca si svoju povinnosť mohol splniť aj zaplatením zábezpeky cez poštovú poukážku.

Naviac, keďže právny predchodca žalobcu už raz zaplatil súdny poplatok, o správnom čísle

účtu prvostupňového súdu mal vedomosť. S poukazom na uvedené možnosti zaplatenia

preddavku zostáva dovolateľovi nevyjasnené, prečo žalobca, ktorého prvý pokus o úhradu

preddavku uskutočnený dňa 05. 01. 2011 bol neúspešný, nevyužil možnosť jeho zaplatenia

cestou poštovej poukážky alebo na číslo účtu, na ktorý už raz platil. Má za to, že tvrdenia

žalobcu o realizovaní platieb v dňoch 05. 01. 2011 a 07. 01. 2011 sú účelové v snahe

ospravedlniť zmeškanie lehoty na zaplatenie preddavku. O účelovosti tvrdení žalobcu svedčí

aj to, že žalobca v konaní nepredložil žiadny dôkaz o pohyboch na bankovom účte (výpis

z účtu za rozhodné obdobie), ktorý by preukazoval, že platby v uvedených dňoch skutočne

realizoval a že tieto boli odúčtované v prospech nesprávneho čísla účtu a v tomto smere ani

nenavrhol žiadne dokazovanie. Keďže o uložení preddavku bolo právoplatne rozhodnuté

a súčasne preddavok nebol objektívne v stanovenej lehote zaplatený, má dovolateľ za to, že

bolo povinnosťou súdu konanie pre nezaplatenie preddavku na trovy konania zastaviť.

Okolnosť spočívajúca v oznámení nesprávneho čísla účtu právnemu predchodcovi žalobcu by

mohla byť relevantná len pre prípadné uplatnenie zodpovednosti za škodu štátu pri výkone

verejnej moci.

Nedostatočné zdôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dovolateľ

vzhliadol aj vo vzťahu k námietke, že aj keby bol právny predchodca žalobcu preddavok dňa

05. 01. 2011 zaplatil, aj vtedy by bolo potrebné konanie zastaviť. Posledným dňom lehoty

na zaplatenie preddavku bol totiž deň 05. 01. 2011, pričom právny predchodca žalobcu sa

o jeho zaplatenie pokúsil práve dňa 05. 01. 2011 cestou elektronického bankovníctva. Keďže

za moment zaplatenia je potrebné považovať moment pripísania peňažných prostriedkov

na účet súdu (a nie moment ich odpísania z účtu platiteľa), k zaplateniu by mohlo dôjsť až

8

po dni 05. 01. 2011, teda po uplynutí stanovenej lehoty. Ani na túto námietku žalovaného

však odvolací súd nereagoval a nezaujal žiadne stanovisko.

Vo vzťahu k odňatiu možnosti konať pred súdom podľa

dovolateľ odvolaciemu súdu tiež vytkol, že vydal tzv. prekvapivé rozhodnutie bez toho, aby

účastníkom konania umožnil vyjadriť sa k právnej argumentácii, konajúc tak v rozpore s ust.

Dovolateľ v ďalšom namietol nesprávny názor odvolacieho súdu v časti napadnutého

rozhodnutia, v ktorej vyslovil, že by bol nespravodlivý postup súdu, ak by nový účastník,

na ktorého boli prevedené práva na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, mal niesť

negatívne dôsledky konania pôvodného žalobcu. Poukázal na ust. , podľa

ktorého vydané uznesenie o zámene účastníkov je potrebné dôsledne odlišovať od uznesenia

o zámene účastníkov podľa Uviedol, že uznesenie o zámene účastníkov

podľa má za následok, že právoplatnosťou tohto uznesenia vstupuje

na miesto doterajšieho žalobcu nový žalobca, a to v stave, v akom sa toto konanie nachádza.

Nový účastník tak nastupuje na miesto „starého“ účastníka so všetkými procesnými právami

a povinnosťami. Nový účastník môže uplatňovať procesné práva až dňom právoplatnosti

uznesenia vydaného podľa Odvolaciemu súdu vytkol, že porušuje právo

na rovnosť účastníkov a za nenáležitý považuje poukaz odvolacieho súdu na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom sa rieši odlišná

situácia, než v prejednávanom prípade, a to, ako má súd rozhodovať v prípade, ak je podaný

návrh podľa a do právoplatnosti tohto rozhodnutia doterajší účastník

zanikne výmazom z obchodného registra.

Vo vzťahu k výroku III. napadnutého uznesenia dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol,

že nesprávne posúdil oznámenie prvostupňového súdu zo dňa 03. 02. 2011 (č. l. 111), voči

ktorému jeho odvolanie zo dňa 17. 02. 2011, prvostupňovému súdu doručené dňa

21. 02. 2011 (čl. 376 - 378) smerovalo a ktoré podľa jeho názoru z materiálneho hľadiska

spĺňalo požiadavku uznesenia, keďže z neho bol jasným a určitým spôsobom zrejmý výrok.

Tým, že odvolací súd o odvolaní žalovaného nerozhodol, ale ho odmietol, odňal mu ako

účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa Dovolateľ má za to, že

v podmienkach právneho štátu nie je rozhodujúca forma rozhodnutia, ale jeho materiálna

9

stránka. O tom, že sa z materiálneho hľadiska jednalo o uznesenie, svedčí podľa jeho názoru

aj postoj prvostupňového súdu, ktorý nemienil rozhodnúť o návrhu žalovaného a v tomto ho

musel inštruovať až odvolací súd.

K dovolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý ho v súlade s § 243b

ods. 1 navrhol zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ),

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom (, veta druhá ), preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ), v rozsahu napadnutom dovolateľom ( ) a dospel

k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie

súdu prvého stupňa ( ), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239

ods. 1 písm. b/, veta prvá ). Podľa je dovolanie prípustné tiež proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu ( ),

ďalej ak ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia ( ), alebo ak ide o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky ( ).

V predmetnej veci je dovolateľom napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým

v časti výroku II. zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, a teda prípustnosť dovolania

žalovaného možno vyvodiť z ustanovenia

10

Dovolateľ vo svojom dovolaní tvrdí, že uznesenie odvolacieho súdu je postihnuté

vadou uvedenou v ust. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom). Ustanovenie má na pamäti také procesné vady

konania, na ktoré má dovolací súd povinnosť vždy prihliadnuť, bez ohľadu na to, či už to

účastník namieta alebo nie. Pre posúdenie existencie procesnej vady v zmysle uvedeného

ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k niektorej

z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je

takouto vadou skutočne postihnuté.

Dovolateľ v dovolaní poukázal aj na existenciu dovolacích dôvodov podľa § 241

ods. 2 písm. b/ a c/ , t. j. že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Za vadu konania v zmysle ustanovenia možno považovať

skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplne alebo nesprávne zisteného

skutkového stavu. O vadu konania pri zisťovaní skutkového stavu sa jedná najmä vtedy, ak

pri dokazovaní súd nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku. Dovolací dôvod podľa ustanovenia je daný aj

v prípade, ak odvolací súd vychádzal pri hodnotení skutkového stavu z iného skutkového

základu ako súd prvého stupňa bez toho, aby postupoval podľa

a zopakoval dôkazy, na ktorých založil svoje zistenia súd prvého stupňa, prípadne aby

dokazovanie doplnil.

Pod nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle sa

rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak

súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak súd aplikoval síce

správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Nesprávne právne posúdenie môže byť

spôsobilým dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok rozhodnutia

odvolacieho súdu.

Dovolací súd po dôkladnom preskúmaní veci existenciu ani jedného z vyššie

označených dovolacích dôvodov nevzhliadol.

11

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou, ktorá bola prvostupňovému súdu doručená dňa

17. 06. 2010, sa pôvodní žalobcovia – spoločnosť A. L. ako žalobca v 1. rade a Ing. D. M. ako

žalobca v 2. rade, domáhali zaplatenia sumy 645.688,11 eur s príslušenstvom titulom Zmluvy

o finančnej výpomoci a Zmluvy o pôžičke, obidve zo dňa 18. 04. 2006. Súčasne so žalobou

v merite veci podali aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia. V priebehu konania súd

prvého stupňa na návrh žalovaného uznesením č. k. X.-219 zo dňa 07. 10. 2010,

potvrdeným uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -256,

zo dňa 22. 11. 2010, uložil žalobcovi v 1. rade povinnosť zaplatiť zábezpeku

za trovy konania vo výške 10.600,87 eur, v lehote 30 dní od právoplatnosti

uznesenia na účet Okresného súdu Bratislava III v Bratislave. Žalobcu zároveň poučil, že ak

zábezpeku v stanovenej lehote nezloží, nebude proti vôli žalovaného v konaní pokračovať

a konanie zastaví. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosti dňa 06. 12. 2010

a vykonateľnosť dňa 06. 01. 2011. Podľa oznámenia prvostupňového súdu zo dňa

12. 10. 2010 adresovaného právnemu zástupcovi žalobcu v 1. rade (č. l. 223), žalobca v 1.

rade bol povinný zložiť zábezpeku na č. účtu: X., VS: X.. Zábezpeka bola žalobcom v 1. rade

zaplatená dňa 21. 01. 2011 na správne č. účtu: X. (záznam o zložení zo dňa 31. 01. 2011 na č.

l. 317 spisu). Zo spisu ďalej vyplýva, že spoločnosť K., s. r. o. písomným podaním zo dňa 14.

10. 2010, prvostupňovému súdu doručeným dňa 15. 10. 2010 (č. l. 229) navrhla zámenu

účastníkov na strane žalobcov podľa § 92 ods. 2 O. s. p, a to tak, aby na miesto

doterajších žalobcov vstúpila menovaná spoločnosť ako postupník na základe Zmluvy

o postúpení pohľadávky zo dňa 12. 10.2010. Súčasne podľa

menovaná spoločnosť vyjadrila súhlas so vstupom do konania. O predmetnom návrhu

rozhodol súd prvého stupňa uznesením č. k. X.-299 zo dňa 14. 01. 2011,

ktorým zámenu žalobcu v 1. rade nepripustil a konanie voči nemu zastavil, kým zámenu

žalobcu v 2. rade pripustil tak, aby z konania vystúpil Ing. D. M. a na jeho miesto vstúpila

spoločnosť K. s. r. o. Na odvolanie žalobcu v 1. rade Krajský súd

v Bratislave ako odvolací súd vyššie označené prvostupňové uznesenie vo výroku I. v časti

o zastavení konania voči žalobcovi v 1. rade zrušil a v časti o nepripustení zámeny na strane

žalobcu v 1. rade zmenil tak, že pripustil, aby z konania vystúpila spoločnosť A. L. a na jej

miesto vstúpila spoločnosť K., s. r. o.

12

Vo vzťahu k vyššie uvedeným skutočnostiam žalovaný vo svojom dovolaní vyjadril

svoj nesúhlas s právnou argumentáciou odvolacieho súdu, ktorý napadnuté prvostupňové

uznesenie vo výroku II. v časti o zastavení konania voči žalobcovi v 1. rade zrušil a v časti

o nepripustení zámeny na strane žalobcu v 1. rade zmenil tak, že zámenu účastníkov pripustil.

Má za to, že bolo povinnosťou súdu konanie pre nezaplatenie preddavku na trovy konania

žalobcom v 1. rade zastaviť bez ohľadu na to, že oneskorené zaplatenie preddavku bolo

zapríčinené vo veci konajúcim súdom prvého stupňa v dôsledku oznámenia nesprávneho čísla

účtu, na ktorý mal žalobca preddavok zložiť.

Je nepochybné, že návrh na zámenu účastníka konania na strane žalobcu bol podaný

dňa 15. 10. 2010 (č. l. 229), teda pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia, ktorým bola

pôvodnému žalobcovi v 1. rade ako zahraničnej právnickej osobe uložená povinnosť zaplatiť

zábezpeku za trovy konania v zmysle o medzinárodnom

práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len

Zb.), a to vo výške 10.600,87 eur do 30 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia (právoplatné

dňa 06. 12. 2010 - č. l. 219). Rovnako je z obsahu spisu zrejmé, že k zaplateniu zábezpeky

došlo dňa 21. 01. 2011 (č. l. 317) po tom, ako súd prvého stupňa žalobcovi v 1. rade oznámil

správne číslo účtu, na ktorý má zábezpeku zložiť, keďže vo svojom oznámení zo dňa

12. 10. 2010 (č. l. 223) adresovanom právnemu zástupcovi žalobcu v 1. rade uviedol

nesprávne číslo účtu. Je teda nepochybné, že k zloženiu peňažnej záruky došlo po uplynutí

30-dňovej lehoty ustanovenej v uznesení prvostupňového súdu.

Podľa , ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou

právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže

navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho

prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli

tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

Podľa , súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania

nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť

na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa

nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú

zachované.

13

Zámena účastníkov podľa vyššie citovaného je viazaná vždy len

na návrh a túto – vyplývajúc z dispozičnej zásady, ktorá ovplyvňuje sporové konanie, môže

navrhnúť len žalobca. Ak má dôjsť k procesnému nástupníctvu pri singulárnej sukcesii

(znamenajúcej nadobudnutie jednotlivého práva (povinnosti) alebo viacerých práv

(povinností) presne vymedzených z právneho predchodcu na právneho nástupcu –

nadobúdateľa, a to na základe určitej právnej skutočnosti) na strane žalobcu, je potrebné, aby

s tým vyslovil súhlas ten, kto má na jeho miesto nastúpiť. V prípade, ak súd zámenu pripustí,

prestáva byť pôvodný (doterajší) účastník – žalobca alebo žalovaný, účastníkom konania a

na ich miesto vstupuje nový účastník konania s tým, že procesné úkony pôvodného účastníka

nie sú záväzné pre účastníka nového. Hmotnoprávne účinky začatia konania proti novému

žalobcovi alebo žalovanému nastávajú dňom, kedy bol súdu doručený riadny návrh

na vykonanie zámeny.

V prejednávanej veci spoločnosť K., s. r. o. v písomnom podaní zo dňa

14. 10. 2010 (č. l. 229) vyslovila súhlas so vstupom do konania na miesto pôvodných

žalobcov v 1. a 2. rade. Je treba súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, že za situácie, kedy sú

podmienky pre pripustenie zámeny účastníka na strane pôvodného žalobcu v 1. rade splnené,

keďže bolo preukázané, že nastala právna skutočnosť – postúpenie pohľadávky na základe

Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 12. 10. 2010, bol by nespravodlivý postup súdu, ak

by zámenu účastníka nepripustil v dôsledku toho, že žalobca v 1. rade neuhradil, resp. uhradil

až po súdom stanovenej lehote zábezpeku za trovy konania podľa § 51 ods. 1 zákona

č. . Stotožňujúc sa s názorom odvolacieho súdu, má dovolací súd za to, že je treba

vziať do úvahy skutočnosť, že k postúpeniu pohľadávky a k podaniu návrhu na zámenu

účastníka došlo pred uplynutím lehoty na zaplatenie zábezpeky, ako aj skutočnosť, že

prvostupňový súd žalobcovi v 1. rade oznámil nesprávne číslo účtu, na ktoré mal zábezpeku

zložiť, v dôsledku ktorej skutočnosti túto zaplatil až dňa 21. 01. 2011. Rovnako nemôže byť

na ujmu účastníka konania, že súd o návrhu na zámenu účastníka nerozhodol bezodkladne.

Ako uviedol prvostupňový súd v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 14. 01. 2011, o zámene

nemohol rozhodnúť skôr, než bude právoplatné a vykonateľné uznesenie o uložení povinnosti

žalobcu v 1. rade zložiť zábezpeku, pretože bolo pod následkom zastavenia konania (č. l.

299). Nemožno nechať bez povšimnutia, že návrh bol podaný pred vznikom podmienok

na zastavenie konania vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade podľa

Zb.. Podľa tohto ustanovenia, cudzincovi, ktorý sa domáha rozhodnutia o majetkovom práve,

14

súd uloží na návrh odporcu, aby zložil súdom určenú zábezpeku za trovy konania s tým, že ak

zábezpeku nezloží do určenej lehoty, nebude proti vôli odporcu v konaní pokračovať a

konanie zastaví. Zábezpeku nemožno uložiť v prípadoch taxatívne uvedených v § 51 ods. 2

Vo vzťahu k citovanému ustanoveniu a vyjadreniu žalobcu k dovolaniu žalovaného,

v ktorom prezentoval názor, že povinnosť zložiť zábezpeku v zmysle § 51 ods. 1 zákona

č. sa nevzťahuje na právnické osoby (č. l. 429), považuje dovolací súd

za potrebné zdôrazniť, že zmyslom právnej úpravy je ochrana tuzemského účastníka konania,

voči ktorému sa cudzinec domáha na súde rozhodnutia o majetkovom práve. Na základe

rozhodnutia súdu v konaní začatom na návrh cudzinca totiž môže byť tuzemskému

účastníkovi priznané právo na náhradu trov konania proti tomuto cudzincovi. Výkon takého

rozhodnutia súdu v cudzom štáte však nemusí byť vôbec realizovateľný, resp. len za veľmi

sťažených podmienok. Preto zo zákona za splnenia ustanovených podmienok vyplýva pre súd

povinnosť uložiť cudzincovi zloženie zábezpeky za trovy konania tuzemského účastníka

konania, pričom zákon v danom prípade nerozlišuje, či je cudzinec fyzickou osobou alebo

právnickou osobou. Inak by zákon za určitých okolností okrem iného neprípustne

znevýhodnil procesné postavenie žalobcu v súdnom konaní v prípade cudzinca, ktorý je

fyzickou osobou, oproti cudzincovi, ktorý je právnickou osobou. Je evidentné, že pôvodný

žalobca v 1. rade – spoločnosť A. L. bol právnickou osobou so sídlom v štáte K., S., ktorého

treba na účely zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom považovať za

cudzinca, a teda ktorému bolo možné uložiť povinnosť zložiť zábezpeku za trovy konania.

Zo všetkých vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že vo vzťahu k výroku II.

dovolaním napadnutého uznesenia nie je daná existencia žiadneho z dovolateľom uvádzaných

dovolacích dôvodov, t. j. , ani c/ , rovnako nebola zistená ani

vada konania v zmysle , pretože odvolací súd svoje rozhodnutie vecne aj

právne dostatočne zdôvodnil, rešpektujúc ust. , ktoré sa v plnej miere

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

V ďalšej časti svojho dovolania dovolateľ vo vzťahu k výroku III. napadnutého

uznesenia namietol pochybenie odvolacieho súdu, ktorý tým, že nerozhodol o jeho odvolaní

15

zo dňa 17. 02. 2011 (č. l. 376 - 378), ale ho podľa odmietol,

odňal mu možnosť konať pred súdom podľa

Vzhľadom na skutočnosť, že dovolaním je v tomto prípade napadnutý výrok uznesenia

odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania je prioritne potrebné zdôrazniť, že dovolanie, ako

smerujúce proti rozhodnutiu, ktoré nevykazuje znaky žiadneho z uznesení uvedených v skôr

citovanom , prípustné nie je.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa ,

pripúšťajúce dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok

tzv. zmätočnosť rozhodnutia.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietol vadu konania podľa

dôvodiac, že odvolací súd mu odmietnutím odvolania podľa

odňal možnosť konať pred súdom.

Dovolateľ – žalovaný písomným podaním zo dňa 17. 02. 2011, prvostupňovému súdu

doručené dňa 21. 02. 2011 (č. l. 376 - 378), podal „Odvolanie proti uzneseniu sp. zn. 22Cb

146/2010 zo dňa 03. 02. 2011“, majúc tým na mysli oznámenie Okresného súdu Bratislava III

ako súdu prvého stupňa zo dňa 03. 02. 2011, v ktorom mu okrem iného oznámil, že

„O trovách konania za predbežné opatrenie aj celkové trovy konania sa bude rozhodovať až

v konečnom rozhodnutí v merite veci“. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že

z formálneho hľadiska sa síce nejedná o uznesenie, avšak z materiálneho hľadiska odpoveď

prvostupňového súdu uznesenie predstavuje, nakoľko je z neho zrejmé, že súd jeho návrh na

doplnenie uznesenia zo dňa 02. 02. 2011, prvostupňovému súdu doručené dňa 03. 02. 2011 (č.

l. 326 - 329), zamietol.

16

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo

podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Podľa , v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene

Slovenskej republiky" uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov a prísediacich,

presné označenie účastníkov a ich zástupcov, účasť prokurátora, označenie prejednávanej

veci, znenie výroku, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania a náležitostiach

odvolania podľa § 205 ods. 1 a 2, poučenie o možnosti výkonu rozhodnutia a deň a miesto

vyhlásenia (ods. 1). V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (ods. 2). Ak je na pojednávaní vyhlásený rozsudok

za prítomnosti všetkých účastníkov alebo ich zástupcov, ktorí sa vzdajú odvolania, uvedie súd

v odôvodnení rozsudku iba predmet konania a ustanovenia zákona, podľa ktorých rozhodol

(ods. 3). V odôvodnení rozsudkov podľa § 114 ods. 5, § 153a ods. 1 a § 153b ods. 1 uvedie

súd iba predmet konania a ustanovenie zákona, podľa ktorého rozhodol (ods. 4).

Podľa , v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal,

ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto

vydania uznesenia. Ak súd rozhodol o vykonateľnosti uznesenia až po jeho právoplatnosti

(§ 171 ods. 3), uvedie dôvody, pre ktoré viazal vykonateľnosť až na právoplatnosť

rozhodnutia (ods. 1). Písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sa celkom vyhovuje návrhu,

ktorému nikto neodporoval, alebo uznesenia, ktoré sa týka vedenia konania, nemusí

obsahovať odôvodnenie. Uznesenie o prerušení konania, uznesenie o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania a uznesenie, ktorým súd priznal účastníkovi sčasti oslobodenie

od súdnych poplatkov, musí vždy obsahovať odôvodnenie (ods. 2). Ak sa uznesenie

nedoručuje, stačí v písomnom vyhotovení uviesť výrok a deň vydania (ods. 3).

Podľa , ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

17

Podľa prvej vety , účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Vyššie citované ustanovenie definuje formálne náležitosti, ktoré musí

rozsudok ako jedna z foriem súdneho rozhodnutia obsahovať. Rozsudok po obsahovej stránke

je členený na záhlavie (úvodná časť písomného vyhotovenia rozsudku), výrok (enunciát),

odôvodnenie, poučenie a deň a miesto vyhlásenia rozsudku. Vymedzenie obsahových

náležitostí uznesenia ako ďalšej formy súdneho rozhodnutia obsahuje , ktorý

však nie je jediným ustanovením upravujúcim náležitosti uznesenia (napr. osobitná právna

úprava je obsiahnutá v § 76 ods. 4 – uznesenie o nariadení predbežného opatrenia, v § 78

a nasl. – uznesenie o zabezpečení dôkazu).

Je nepochybné, že písomné oznámenie prvostupňového súdu zo dňa 03. 02. 2011

po obsahovej stránke so všeobecným vymedzením obsahových náležitostí písomného

vyhotovenia uznesenia nekorešponduje a nemožno ho preto kvalifikovať ako uznesenie, ani

ako inú formu súdneho rozhodnutia. Správne preto odvolací súd skonštatoval, že v danom

prípade ide o neexistujúce uznesenie, voči ktorému žalovaný ani nemohol podať odvolanie.

Právo podať odvolanie totiž prináleží, ako to uviedol aj odvolací súd, len tomu účastníkovi,

ktorému bola rozhodnutím súdu spôsobená určitá ujma. Keďže rozhodnutie súdu neexistuje,

nemohla ani žalovanému vzniknúť žiadna ujma (jeho prípadný nárok nebol zamietnutý ani

mu nebola uložená povinnosť) a nezačala plynúť ani lehota na podanie odvolania.

Rozhodnutie odvolacieho súdu je v tomto smere náležite odôvodnené a dostatočne výstižné.

Na základe uvedeného má preto dovolací súd za to, že odvolací súd pri rozhodovaní

o odvolaní žalovaného postupoval v súlade s právnymi predpismi, keď toto odvolanie

odmietol, čím žalovanému neodňal možnosť konať pred súdom.

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že v posudzovanej veci

nie je daná existencia žiadneho z dovolateľom uvádzaných dovolacích dôvodov, t. j. § 241

ods. 2 písm. a/, b/ ani c/ , rovnako nebola zistená ani žiadna vada konania v zmysle

, či už namietaná alebo nenamietaná. Konštatujúc tak nedôvodnosť dovolania

žalovaného, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dovolanie žalovaného

podané proti výroku II. napadnutého uznesenia podľa zamietol.

18

Vo vzťahu k výroku III. napadnutého uznesenia, keďže dovolanie žalovaného proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu v uvedenej časti nie je podľa prípustné a vada

uvedená v (ani žiadna iná procesná vada v zmysle citovaného

ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie

žalovaného podľa , veta prvá v spojení s ,

ako neprípustné odmietol.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5, veta prvá

v spojení s a . Žalobca bol v dovolacom

konaní úspešný, preto by mal právo na náhradu trov konania. Keďže si však trovy

v dovolacom konaní napriek svojmu písomnému vyjadreniu k dovolaniu neuplatnil, dovolací

súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 28. februára 2013

JUDr. Alena Priecelová , v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková