Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obdo/61/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: S., k. s., so sídlom: B.H.,

IČO: X., správca konkurznej podstaty úpadcu: C. spol. s r. o. „v konkurze“, so sídlom:

B.Z., IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou C. Č., s. r. o., so sídlom: Z., IČO: X. proti

ţalovanému: U., s. r. o., K., so sídlom: Č.K., IČO: X., zast. advokátom JUDr. M. B. so

sídlom: H., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Banská

Bystrica pod sp. zn. , na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 03. októbra 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu o d m i e t a .

Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov

dovolacieho konania v sume 66,32 eur.

O d ô v o d n e n i e:

Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 20. 09. 2011,

č. k. -219 zamietol ţalobu o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy zo dňa

14. 05. 2010 uzavretej medzi úpadcom ako predávajúcim a ţalovaným ako kupujúcim

a zároveň o uloţenie povinnosti ţalovanému previesť vlastnícke právo k spoluvlastníckym

podielom vyšpecifikovaným v petite ţaloby. O náhrade trov konania rozhodol tak, ţe túto

ţalovanému nepriznal.

2

Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, ţe úpadca uzavrel kúpne zmluvy počas

reštrukturalizácie bez súhlasu reštrukturalizačného správcu napriek tomu, ţe takýto úkon mal

podliehať jeho súhlasu, a to na základe uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica o povolení

reštrukturalizácie zo dňa 25. 01. 2010, nakoľko sa jednalo o prevod nehnuteľností, ktorých

hodnota predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlţníka, prípadne ich

zaťaţenia vecným bremenom a jednalo sa o uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlţník zaviazal

poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny

rok. Podľa názoru ţalobcu sa jedná o právny úkon bez primeraného protiplnenia podľa § 58

ods. 1 ZoKR, ako aj ukracujúci právny úkon podľa § 60 ZoKR. Súd prvého stupňa

vykonaným dokazovaním zistil, ţe dňa 14. 05. 2010 uzatvoril úpadca ako predávajúci so

ţalovaným ako kupujúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností

zapísaných na LV č. X., nachádzajúcich sa v k. ú. D.; kúpna cena nehnuteľností bola

stanovená sumou 133 000,- eur. Toho istého dňa uzatvoril úpadca ako predávajúci so

ţalovaným ďalšiu kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností zapísaných na

LV č. X. (v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy na LV č. X.) nachádzajúcich sa v k. ú. D.; kúpna

cena bola dohodnutá sumou 200 000,- eur. Ţalovaný kúpne ceny za prevedené nehnuteľnosti

uhradil dňa 30. 05. 2010, ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná.

Prvostupňový súd ďalej uviedol, ţe vzhľadom k tomu, ţe sa jednalo o právny úkon dlţníka

urobený počas reštrukturalizácie, ţalobca bol povinný v ţalobe preukázať okrem splnenia

zákonných predpokladov pre odporovanie právnemu úkonu podľa § 57 a nasl. ZoKR, aj

splnenie podmienok odporovania napadnutému právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR.

Ţalobca bol preto povinný preukázať, ţe sa jednalo o prevod takých nehnuteľností, ktorých

hodnota predstavovala významný podiel na celkovej hodnote majetku dlţníka, ako aj

skutočnosť, ţe sa jednalo o zmluvy, ktorými sa dlţník zaviazal poskytnúť plnenie s hodnotou

vyššou ako 5 % jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok, a teda bol povinný preukázať

celkovú hodnotu majetku dlţníka a taktieţ výšku obratu dlţníka za predchádzajúci kalendárny

rok. Vzhľadom k tomu, ţe sa jedná o konanie vyvolané konkurzným konaním, ţalobca bol

povinný v zmysle koncentračnej zásady podľa tieto rozhodujúce skutočnosti

uviesť a dôkazy predloţiť alebo označiť najneskôr do skončenia prvého pojednávania.

Ţalobca si túto svoju povinnosť nesplnil a nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie

právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlţník urobil bez

súhlasu reštrukturalizačného správcu. Bez preukázania tohto základného predpokladu sú

právne irelevantné tvrdenia, ako aj dôkazy o splnení ďalších predpokladov odporovania

3

právnym úkonom podľa § 57 a nasl. ZoKR, preto pokiaľ by aj ţalobca predloţil dôkazy

o splnení podmienky podľa § 130 ods. 4 ZoKR dodatočne, súd by uţ na ne nemohol

prihliadať. Keďţe nebol preukázaný základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu

vykonaného počas reštrukturalizácie, súd ţalobu v plnom rozsahu zamietol. Z dôvodu, ţe

ţalovaný si právo na náhradu trov konania neuplatnil, súd mu toto právo nepriznal.

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednajúc

vec podľa (ďalej len ), bez nariadenia

pojednávania podľa , svojím rozsudkom zo dňa 03. 10. 2012, č. k.

, rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1

potvrdil.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, ţe ţalobca sa ţalobou doručenou súdu dňa 02. 09.

2010 domáhal voči ţalovanému určenia neúčinnosti právneho úkonu dlţníka voči veriteľom

dlţníka a ţiadal, aby súd určil, ţe kúpna zmluva zo dňa 14. 05. 2010 uzatvorená medzi

úpadcom ako predávajúcim a ţalovaným ako kupujúcim je voči veriteľom úpadcu neúčinná.

Zároveň ţalobca ţiadal, aby súd určil, ţe ţalovaný je povinný previesť vlastnícke právo

k ţalobcom špecifikovanému majetku na úpadcu a vydať tieto nehnuteľnosti do všeobecnej

podstaty úpadcu. Keďţe toho istého dňa podal ţalobca na Okresnom súde Banská Bystrica

ţalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorou sa domáhal určenia neúčinnosti kúpnej

zmluvy zo dňa 14. 05. 2010 uzavretej medzi úpadcom a ţalovaným, predmetom ktorej bol

prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri nehnuteľností vedenom

Katastrálnym úradom T., Správa katastra P., okres P., obec D., k. ú. D. na LV č. X., ktorý

majetok ţalobca presne špecifikoval, prvostupňový súd uznesením zo dňa 21. 10. 2010, č. k.

-85, v záujme hospodárnosti spojil konania vedené na Okresnom súde Banská

Bystrica na spoločné konanie s odôvodnením, ţe obidve konania sa týkajú tých istých

účastníkov a sú zaloţené na tých istých skutkových okolnostiach.

Ţalobca v ţalobe uvádzal, ţe s poukazom na ust. § 130 ZoKR podliehajú právne

úkony dlţníka počas reštrukturalizácie súhlasu správcu, a to v rozsahu, ktorý určí súd

v uznesení o povolení reštrukturalizácie s tým, ţe vzhľadom na dátum uzavretia kúpnej

zmluvy je zrejmé, ţe úpadca bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy v reštrukturalizácii.

Poukazoval na uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica o povolení reštrukturalizácie,

na základe ktorého patrili medzi úkony podliehajúce súhlasu správcu okrem iného aj prevod

4

nehnuteľností alebo prenájom nehnuteľností alebo iného majetku, ktorého hodnota

predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlţníka, prípadne ich zaťaţenie

vecným bremenom a uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlţník zaviaţe poskytnúť plnenie

s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok. Ţalobca mal

za to, ţe uzatvorenie kúpnych zmlúv je moţné subsumovať pod vyššie uvedené úkony, a teda

takéto právne úkony podliehali súhlasu správcu, pričom však správca v reštrukturalizačnom

konaní úpadcu, súhlas na uzatvorenie kúpnych zmlúv úpadcovi neudelil. Keďţe konkurz

na majetok úpadcu bol vyhlásený v čase reštrukturalizácie dlţníka, moţno právnemu úkonu

uzatvoreniu kúpnej zmluvy vzhľadom na tieto skutočnosti odporovať.

Odvolací súd s poukazom na § 120 ods. 1, § 121, § 118a ods. 1 aţ 3, § 118 ods. 1 a 2,

a , o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoKR) uviedol, ţe okresný súd ţalobu zamietol

vzhľadom na ust. , podľa ktorého bol ţalobca povinný v zmysle koncentračnej

zásady uviesť rozhodujúce skutočnosti a predloţiť alebo označiť dôkazy najneskôr

do skončenia prvého pojednávania. Keďţe ţalobca si túto svoju povinnosť nesplnil,

nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4

ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlţník urobil bez súhlasu reštrukturalizačného správcu.

Vo vzťahu k námietke ţalobcu spočívajúcej v tvrdení, ţe súd prvého stupňa v rámci

prvého pojednávania nepostupoval podľa , v dôsledku ktorej skutočnosti

mu súd odňal moţnosť pred ním konať, odvolací súd poukázaním na uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. v spojení s uznesením Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , obdobne , skonštatoval

nedôvodnosť tejto námietky. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, ţe na pojednávaní konanom

dňa 20. 09. 2011 súd v zmysle oboznámil účastníkov s právnym

posúdením veci, uviedol, ktoré skutočnosti povaţuje naďalej za sporné – konkrétne

skutočnosť ukrátenia konkurzných veriteľov napadnutým právnym úkonom a uzavrel, ţe

vzhľadom na uvedené nepovaţuje za účelné a potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie.

Pred oboznámením účastníkov s právnym posúdením veci súd účastníkov upozornil na ust.

a uviedol, ţe ţalobca v ţalobe, ani na pojednávaní neuviedol rozhodujúce

skutočnosti, z ktorých by súd mohol vyvodiť záver, ţe je moţné odporovať týmto právnym

úkonom, nakoľko boli vykonané bez súhlasu správcu, kedy sa tento súhlas vyţadoval, preto aj

na ďalšie uvedené skutkové okolnosti, ako aj označené alebo predloţené dôkazy by súd uţ

5

nemohol prihliadať. Po preskúmaní veci odvolací súd uzavrel, ţe aj prípadné porušenie

ust. nespôsobuje existenciu vady, ktorá by ţalobcovi spôsobila odňatie

moţnosti konať pred súdom.

Odvolací súd ďalej poukázal na to, ţe v danom prípade sa jedná o spor vyvolaný

konkurzom, kde súd postupuje podľa § 118a O. s .p. Keďţe samotná právna zástupkyňa

ţalobcu vo svojom prednese uviedla, ţe vzhľadom na uvedené ustanovenie predkladá súdu a

chce označiť dôkazy na pojednávaní, mohol súd uviesť, či navrhnuté dôkazy budú vykonané,

prípadne ktoré z navrhnutých dôkazov nevykoná s tým, aby ţalobca mal moţnosť reagovať

na intencionalitu dokazovania podľa právneho názoru súdu.

Odvolací súd sa nestotoţnil ani s tvrdením ţalobcu, ţe tým, ţe na Okresnom súde

Banská Bystrica bola povolená reštrukturalizácia úpadcu, disponuje menovaný okresný súd

účtovnými výkazmi, z ktorých vyplýva, či právne úkony, ktorých neúčinnosti sa ţalobca

domáhal, podliehali súhlasu správcu. Podľa ţalobcu sú skutočnosťami, ktoré podľa § 121

netreba dokazovať, skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti.

Odvolací súd vyslovil názor, ţe nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa v konaní

oboznamovať sa s iným spisom a konaním, v ktorom bola povolená

reštrukturalizácia úpadcu a zadovaţovať si z tohto spisu dôkazy, ktoré bol povinný predloţiť

ţalobca v rámci povinnosti tvrdenia. Dôkazné bremeno bolo v spore na ţalobcovi, ktorý sa

domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov, preto bol povinný podľa

opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení

najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Právna zástupkyňa ţalobcu na pojednávaní

konanom dňa 09. 12. 2010 poukázala na ust. , podľa ktorého predloţila a

označila súdu na tomto pojednávaní všetky dôkazy prichádzajúce do úvahy, avšak predloţila

len znalecký posudok, ktorým ţalobca preukazoval trhovú hodnotu nehnuteľností, ktoré boli

predmetom napadnutého prevodu s tým, ţe táto trhová hodnota bola o polovicu vyššia neţ

bola skutočne dohodnutá kúpna cena medzi účastníkmi. Ďalej uvádzala, ţe ukrátenie

veriteľov preukáţe ţalobca zoznamom veriteľov, ktorých pohľadávky existovali v čase

vykonania napadnutého právneho úkonu a ktorí si svoje pohľadávky prihlásili v konkurznom

konaní. Zároveň navrhla vykonať dokazovanie zoznamom majetku a zoznamom záväzkov.

V uznesení Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 25. 01. 2010, č. k.1R/8/2009-12, ktorým

súd povolil reštrukturalizáciu dlţníka C., s. r. o., B., zároveň určil rozsah právnych úkonov

dlţníka, ktoré podliehajú súhlasu správcu. Okrem iného podliehal súhlasu správcu prenájom

6

nehnuteľností alebo iného majetku, ktorého hodnota predstavuje významný podiel na celkovej

hodnote majetku dlţníka a tieţ uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlţník zaviaţe poskytnúť

plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok. Odvolací

súd sa stotoţnil so záverom prvostupňového súdu, ţe ţalobca dôkazy na preukázanie

tvrdených skutočností v zmysle koncentračnej zásady do skončenia prvého pojednávania

nepreukázal, a teda nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu podľa

§ 130 ods. 4 ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlţník urobil bez súhlasu

reštrukturalizačného správcu.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

v spojení s a v konaní úspešnému ţalovanému priznal náhradu trov

právneho zastúpenia za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k odvolaniu) v sume 64,41 eur

podľa vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov.

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 08. 10. 2012.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote

dovolanie ţalobca (ďalej tieţ ako dovolateľ) a navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 03. 10. 2012, č. k. zmenil tak, ţe ţalobe

v plnom rozsahu vyhovie, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie. Poukazujúc na právnu teóriu, ako aj nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 10. 05. 1994, sp. zn. , podanie dovolania ţalobca odôvodnil

dovolacím dôvodom podľa , teda ţe v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237, konkrétne k vade uvedenej v písm. f/ (účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Ţalobca odvolaciemu súdu vytkol, ţe potvrdil

rozsudok prvostupňového súdu, plne sa stotoţňujúc s jeho odôvodnením napriek tomu, ţe

tento bol podľa jeho názoru vydaný v rozpore so zákonom. Ţalobca má za to, ţe

prvostupňový rozsudok nebol výsledkom zákonného procesného postupu súdu a pri jeho

vydaní neboli dodrţané procesné práva dovolateľa. Rovnako namietol, ţe odvolací súd sa

nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími dôvodmi a na prejednanie jeho odvolania

nevytýčil ani pojednávanie. V neposlednom rade odvolaciemu súdu vytkol, ţe potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov, ktoré neboli prvostupňovým súdom vyhodnotené,

keďţe sa nimi vo svojom rozhodnutí ani nezaoberal. Odvolací súd tak rozhodol bez toho, aby

7

mu ako účastníkovi konania umoţnil k novým skutkovým a právnym záverom vyjadriť sa,

prípadne predloţiť dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého

stupňa nejavili významnými.

V ďalšej časti svojho dovolania ţalobca v nadväznosti na jednotlivé odvolacie dôvody

uplatnené v jeho odvolaní zo dňa 08. 11. 2011 (č. l. 245 - 248), odvolaciemu súdu vytkol

nasledovné pochybenia:

V nadväznosti na odvolací dôvod podľa spočívajúci

v inej vade konania, na existenciu ktorého vo vzťahu k dokazovaniu a aplikácii koncentračnej

zásady incidenčného konania poukázal ţalobca vo svojom odvolaní proti prvostupňovému

rozsudku, dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, ţe tento sa na str. 11 svojho rozsudku

obmedzil len na konštatáciu, ţe prvostupňový súd nebol povinný oboznamovať sa s dôkazmi

z iného konania, keďţe takéto skutočnosti mal preukázať samotný ţalobca v rámci povinnosti

tvrdenia. V tejto súvislosti má dovolateľ za to, ţe závery odvolacieho súdu sú nedostatočné

a nesprávne, bez náleţitého zdôvodnenia a sú popretím dôkaznej výnimky v zmysle § 121

Dovolateľ zastal názor, ţe skutočnosť, ţe v danom prípade dôkazná výnimka v zmysle

citovaného ustanovenia je aplikovateľná, vyplýva aj zo skutočnosti, ţe predmetné konanie je

konaním, ktoré bolo vyvolané, resp. súvisí s konkurzom úpadcu. Poukázal na to, ţe účelom

totoţnosti súdu pre prebiehajúce konanie so súdom, na ktorom je vedené konkurzné konanie

úpadcu, je nielen hospodárnosť konania, ale aj znalosť majetkových pomerov úpadcu

konajúcim súdom. Argumentujúc tým, ţe v konkrétnom prípade bol konajúci sudca aj

zákonným sudcom v konkurznom konaní úpadcu, ako aj vychádzajúc z prezumpcie

správnosti rozhodnutia súdu uţ pri povolení reštrukturalizácie úpadcu, ktoré predchádzalo

konkurzu úpadcu, má dovolateľ za to, ţe súd musel mať o majetkových pomeroch úpadcu

vedomosť a znalosť zo svojej právnej činnosti, a teda skutočnosti, ţe odporované právne

úkony podliehali súhlasu správcu, musel poznať.

V ďalšom dovolateľ tvrdiac, ţe súd prvého stupňa nesprávne interpretoval ust. § 130

ods. 4 ZoKR, uplatnil ďalší odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci

podľa . V tejto súvislosti dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, ţe

sa opomenul vysporiadať s argumentáciou v jeho odvolaní týkajúcou sa otázky posúdenia

obmedzenia moţnosti domáhať sa neúčinnosti právnych úkonov urobených počas

reštrukturalizácie. Odvolací súd sa podľa jeho názoru zaoberal vţdy len s konštatáciou, ţe

8

splnenie podmienok vymedzených v citovanom ustanovení je základným predpokladom

moţnosti odporovať, svoj názor v napadnutom rozhodnutí však nijako nezdôvodnil napriek

tomu, ţe dovolateľ svoj právny názor v odvolaní zdôvodnil náleţitým spôsobom. Dovolateľ

má za to, ţe otázka právneho posúdenia podmienky odporovania bez akéhokoľvek

zdôvodnenia je vzhľadom na jej vplyv na konanie, jeho procesný priebeh a predovšetkým

hodnotenie dôkazov najzásadnejším odňatím moţnosti dovolateľa konať pred súdom.

Výsledkom takéhoto postupu oboch súdov niţších stupňov sú potom podľa jeho názoru

arbitrárne rozhodnutia.

Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu spočívajúcemu v neúplnom zistení skutkového

stavu veci súdom prvého stupňa podľa , dovolateľ vo veci

konajúcim súdom - tak prvostupňovému, ako aj odvolaciemu súdu vytkol, ţe sa vo svojich

rozhodnutiach ţiadnym spôsobom nezaoberali ním navrhovaným dôkazom - zoznamom

majetku a zoznamom záväzkov, ktoré boli prílohou návrhu na povolenie reštrukturalizácie

úpadcu. Prvostupňovému súdu vytkol, ţe sa obmedzil len na skonštatovanie, ţe prihliadajúc

na koncentračnú zásadu, nebolo ţalobcom unesené dôkazné bremeno, ţe odporované právne

úkony podliehali súhlasu reštrukturalizačného správcu. Rovnako sa nezaoberal dôvodmi

nevykonania dôkazu, a to napriek tomu, ţe tento mohol byť spôsobilý preukázať skutočnosti,

ktoré následne súd vyhodnotil ako nevyhnutné na úspech v konaní, t. j. podliehanie súhlasu

reštrukturalizačného správcu. Napriek tomu, ţe na absenciu zdôvodnenia nevykonania

navrhnutého dôkazu súdom prvého stupňa dovolateľ poukázal vo svojom odvolaní, odvolací

súd tento nedostatok neodstránil. Tento len nelogicky spojil argumentáciu týkajúcu sa

uvedeného odvolacieho dôvodu (neúplné zistenie skutkového stavu) s inou vadou konania,

nedávajúc pritom zrozumiteľné zdôvodnenie svojej úvahy. Odvolací súd sa nielenţe stotoţnil

s nesprávnym právnym názorom prvostupňového súdu, ale rovnako sa nevysporiadal ani

s vytknutým odvolacím dôvodom. Dovolateľ sa tak nedozvedel dôvody nevykonania dôkazu

ani z rozhodnutia súdu prvého stupňa, ani z rozhodnutia o jeho odvolaní, v dôsledku ktorej

skutočnosti ide o rozhodnutia arbitrárne.

V neposlednom rade dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, ţe hodnotil nielen dôkazy,

ktoré neboli pred ním vykonané, ale sa vyjadroval aj k dôkazu, ktorý nebol vykonaný ani

súdom prvého stupňa (zoznam majetku a zoznam záväzkov). Odvolací súd tak dospel

k novému právnemu záveru, pričom vo veci nevytýčil pojednávanie za účelom, aby

dovolateľovi poskytol moţnosť sa k nemu vyjadriť. V dôsledku toho ţalobcovi znemoţnil

9

uplatnenie práva domáhať sa preskúmania skutkových tvrdení a právnych záverov prvýkrát

pouţitých aţ v rozsudku odvolacieho súdu, riadnym opravným prostriedkom.

K dovolaniu ţalobcu sa písomne vyjadril ţalovaný, ktorý dovolanie navrhol ako

nedôvodné zamietnuť. Súčasne si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania v sume 66,32

eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom (, veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b

ods. 5, veta prvá v spojení s odmietnuť.

Podľa , veta prvá , ustanovenia , ,

a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok

súdu prvého stupňa vo veci samej ( ) alebo rozsudok odvolacieho súdu,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, ţe

dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

( ).

10

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí

nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica

ako súdu prvého stupňa, pričom však vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil.

Vzhľadom na uvedené je nepochybné, ţe dovolanie ţalobcu v zmysle ustanovení § 238 ods. 1

aţ 3 prípustné nie je.

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu, uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa § 238

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závaţných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia,

majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiţ konanie postihnuté niektorou

z vád, vymenovaných v aţ g/ , moţno dovolaním napadnúť aj

rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska vylúčené.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietol vadu konania podľa ,

v zmysle ktorého dovolanie je prípustné, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

moţnosť konať pred súdom.

Pojem „odňatie moţnosti konať pred súdom“ zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich

ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je preto

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi znemoţnila realizácia tých jeho procesných práv, ktoré sú mu

priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide

najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho

procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ zakladá okrem iného aj ţalobcom namietaná nepreskúmateľnosť súdneho

rozhodnutia z dôvodu absencie jej riadneho odôvodnenia, ktorú však dovolací súd

11

po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,

nezistil.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvého stupňa

rozsudkom zo dňa 20. 09. 2011, č. k. -219 ţalobu ţalobcu zo dňa 02. 09. 2010

zamietol. Na odvolanie ţalobcu (č. l. 245-248) Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom

zo dňa 03. 10. 2012, č. k. , rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne

správne podľa potvrdil.

Podľa , v znení účinnom do 31. 12. 2012 (teda aj v čase

rozhodovania odvolacieho súdu), odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157

ods. 2 , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Citovaná norma sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2

). Na rozdiel od prvostupňového rozhodnutia však odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali

sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní ().

Aj podľa názoru dovolacieho súdu, právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania,

z odôvodnenia rozhodnutia však musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie významné

12

skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného

a zároveň poukazujúc na konkrétnu obsahovú, vecnú a právnu stránku napadnutého súdneho

rozhodnutia, dospel dovolací súd k záveru, ţe právo ţalobcu na riadne odôvodnenie porušené

nebolo. Odvolací súd postupoval v súlade s vyššie citovaným ustanovením, keď okrem

skonštatovania správnosti prvostupňového rozhodnutia sa osobitne vyjadril k otázke dôkaznej

povinnosti ţalobcu vyplývajúcej z ust. , t. j. k jeho povinnosti opísať

rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr

do skončenia prvého pojednávania vo veci (okrem prípustných výnimiek v zmysle § 118a

, ktoré ustanovenie posilňuje koncentráciu konania v niektorých zákonom taxatívne

vymedzených sporoch, okrem iných aj v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom

a reštrukturalizáciou). Rovnako sa vyjadril k námietke ţalobcu, ţe nedodrţaním procesného

postupu v zmysle v rámci prvého pojednávania konaného dňa 20. 09.

2011 na súde prvého stupňa, mu súd odňal moţnosť konať pred súdom. Odvolací súd

vychádzajúc z obsahu spisu zistil, ţe súd prvého stupňa na predmetnom pojednávaní

upozornil účastníkov na povinnosť, ktorú im ukladá vyššie citované ust.

Súčasne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, ako aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS

146/20012 a , v zmysle ktorých by aj prípadné nedodrţanie zákonného

ustanovenia nemalo priamy dosah na moţnosť vylúčenia účastníka

konania z jeho procesných práv, priznaným mu , ale takéto

pochybenie by bolo moţné hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku tak obsahuje nielen zhrnutie podstatných odvolacích námietok

ţalobcu, ale aj náleţité vysvetlenie, z akých hľadísk ich odvolací súd povaţuje za nedôvodné.

Podľa názoru dovolacieho súdu takéto odôvodnenie v potrebnej miere zodpovedá zákonnej

poţiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd do svojho odôvodnenia

pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica

potvrdil a z tohto dôvodu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ústavne akceptovateľné.

Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe

dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS

188/06).

Odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca vyvodzuje aj z toho, ţe odvolací súd

rozhodol o jeho odvolaní bez nariadenia pojednávania napriek tomu, ţe súd hodnotil dôkazy

13

nehodnotené, ani nevykonané súdom prvého stupňa. Podľa názoru ţalobcu tak odvolací súd

dospel k novým skutkovým a právnym záverom, ku ktorým sa ţalobca nemal moţnosť

vyjadriť.

Podľa , , na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci

samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak: a/ je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. V ostatných prípadoch

moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Z dikcie ustanovenia vyplýva, ţe na prejedanie odvolania, ktoré

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem

iného aj vtedy, ak je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Posúdenie, či

v konkrétnom prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je vecou úvahy

odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, ţe súd prvého

stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci, a preto nie je potrebné dokazovanie

zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymedzené

prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Ţalobca vo vzťahu k nutnosti nariadenia odvolacieho pojednávania argumentoval

tvrdením, ţe odvolací súd hodnotil dôkazy, ktoré nevykonal, ani nehodnotil súd prvého

stupňa (majúc tým na mysli zoznam majetku a zoznam záväzkov, ktoré boli prílohou návrhu

na povolenie reštrukturalizácie), pričom dospel k novému právnemu záveru, ku ktorému sa

ţalobca v dôsledku nenariadenia pojednávania odvolacím súdom nemal moţnosť vyjadriť.

V tejto súvislosti dovolací súd, vychádzajúc z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

zdôrazňuje, ţe na základe toho, ţe odvolací súd vo svojom rozsudku uviedol dôvody,

pre ktoré sa so záverom prvostupňového súdu o nepreukázaní predpokladu pre odporovanie

právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR ţalobcom, stotoţnil, nemoţno hovoriť

o dokazovaní v tomto smere a uţ vôbec nie o novom právnom závere. Preto pokiaľ odvolací

súd na prejednanie odvolania odvolacie pojednávanie podľa nenariadil,

nepostupoval v rozpore so zákonom a ţalobcovi neodňal moţnosť konať pred súdom

v zmysle , pretoţe nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci

14

účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle , nie je moţné

povaţovať taký postup súdu, ktorý je v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami.

Naviac dovolací súd zdôrazňuje, ţe tým, ţe odvolací súd na základe riadneho oboznámenia sa

s obsahom spisu a napadnutého prvostupňového rozsudku, skonštatoval správnosť záverov

súdu prvého stupňa, ktoré aj riadne odôvodnil, moţno mať len za to, ţe bola naplnená

poţiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, rešpektujúc ust.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd konštatuje, ţe postup

odvolacieho súdu bol zákonný a ţalobcovi nebola odňatá moţnosť konať pred súdom.

Keďţe v danom prípade dovolanie ţalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je

podľa prípustné a vada uvedená v (ani ţiadna iná

procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej

republiky, ako súd dovolací, dovolanie ţalobcu podľa , veta prvá

v spojení s , ako neprípustné odmietol.

So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť, nezaoberal sa dovolací

súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá

v spojení s a . Ţalovaný bol v dovolacom

konaní úspešný, a preto mu patrí náhrada trov dovolacieho konania, ktoré účelne vynaloţil.

Tieto spočívajú v právnom zastúpení jeho osoby advokátom s tým, ţe dovolací súd za účelne

vynaloţené trovy pokladal písomné vyjadrenie k dovolaniu zo dňa 27. 11. 2012 (č. l. 211 -

212). Za jeden úkon právnej pomoci advokát správne vyčíslila náhradu v celkovej sume 66,32

eur (pozostávajúca z tarifnej odmeny 58,69 eur a sumy 7,63 eur ako paušálnej náhrady

hotových výdavkov stanovenú pre rok 2012 podľa § 11 ods. 1 písm. a/ a § 16 ods. 3 vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb

v znení neskorších predpisov).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 12. 05. 2011).

15

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 28. februára 2013

JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková