Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)25c/387937.449e60.pdf
PDF · 154.65 KB
No categories available
4Obdo/61/2012
Najvyšší súd 4 Obdo 61/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: S., k. s., so sídlom: B.H.,
IČO: X., správca konkurznej podstaty úpadcu: C. spol. s r. o. „v konkurze“, so sídlom:
B.Z., IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou C. Č., s. r. o., so sídlom: Z., IČO: X. proti
ţalovanému: U., s. r. o., K., so sídlom: Č.K., IČO: X., zast. advokátom JUDr. M. B. so
sídlom: H., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Banská
Bystrica pod sp. zn. 26Cbi/35/2010, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 03. októbra 2012, sp. zn. 41CoKR/74/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov
dovolacieho konania v sume 66,32 eur.
O d ô v o d n e n i e:
Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 20. 09. 2011,
č. k. 26Cbi/35/2010-219 zamietol ţalobu o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy zo dňa
14. 05. 2010 uzavretej medzi úpadcom ako predávajúcim a ţalovaným ako kupujúcim
a zároveň o uloţenie povinnosti ţalovanému previesť vlastnícke právo k spoluvlastníckym
podielom vyšpecifikovaným v petite ţaloby. O náhrade trov konania rozhodol tak, ţe túto
ţalovanému nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, ţe úpadca uzavrel kúpne zmluvy počas
reštrukturalizácie bez súhlasu reštrukturalizačného správcu napriek tomu, ţe takýto úkon mal
podliehať jeho súhlasu, a to na základe uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica o povolení
reštrukturalizácie zo dňa 25. 01. 2010, nakoľko sa jednalo o prevod nehnuteľností, ktorých
hodnota predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlţníka, prípadne ich
zaťaţenia vecným bremenom a jednalo sa o uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlţník zaviazal
poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny
rok. Podľa názoru ţalobcu sa jedná o právny úkon bez primeraného protiplnenia podľa § 58
ods. 1 ZoKR, ako aj ukracujúci právny úkon podľa § 60 ZoKR. Súd prvého stupňa
vykonaným dokazovaním zistil, ţe dňa 14. 05. 2010 uzatvoril úpadca ako predávajúci so
ţalovaným ako kupujúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností
zapísaných na LV č. X., nachádzajúcich sa v k. ú. D.; kúpna cena nehnuteľností bola
stanovená sumou 133 000,- eur. Toho istého dňa uzatvoril úpadca ako predávajúci so
ţalovaným ďalšiu kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností zapísaných na
LV č. X. (v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy na LV č. X.) nachádzajúcich sa v k. ú. D.; kúpna
cena bola dohodnutá sumou 200 000,- eur. Ţalovaný kúpne ceny za prevedené nehnuteľnosti
uhradil dňa 30. 05. 2010, ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná.
Prvostupňový súd ďalej uviedol, ţe vzhľadom k tomu, ţe sa jednalo o právny úkon dlţníka
urobený počas reštrukturalizácie, ţalobca bol povinný v ţalobe preukázať okrem splnenia
zákonných predpokladov pre odporovanie právnemu úkonu podľa § 57 a nasl. ZoKR, aj
splnenie podmienok odporovania napadnutému právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR.
Ţalobca bol preto povinný preukázať, ţe sa jednalo o prevod takých nehnuteľností, ktorých
hodnota predstavovala významný podiel na celkovej hodnote majetku dlţníka, ako aj
skutočnosť, ţe sa jednalo o zmluvy, ktorými sa dlţník zaviazal poskytnúť plnenie s hodnotou
vyššou ako 5 % jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok, a teda bol povinný preukázať
celkovú hodnotu majetku dlţníka a taktieţ výšku obratu dlţníka za predchádzajúci kalendárny
rok. Vzhľadom k tomu, ţe sa jedná o konanie vyvolané konkurzným konaním, ţalobca bol
povinný v zmysle koncentračnej zásady podľa § 118a O. s. p. tieto rozhodujúce skutočnosti
uviesť a dôkazy predloţiť alebo označiť najneskôr do skončenia prvého pojednávania.
Ţalobca si túto svoju povinnosť nesplnil a nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie
právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlţník urobil bez
súhlasu reštrukturalizačného správcu. Bez preukázania tohto základného predpokladu sú
právne irelevantné tvrdenia, ako aj dôkazy o splnení ďalších predpokladov odporovania
právnym úkonom podľa § 57 a nasl. ZoKR, preto pokiaľ by aj ţalobca predloţil dôkazy
o splnení podmienky podľa § 130 ods. 4 ZoKR dodatočne, súd by uţ na ne nemohol
prihliadať. Keďţe nebol preukázaný základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu
vykonaného počas reštrukturalizácie, súd ţalobu v plnom rozsahu zamietol. Z dôvodu, ţe
ţalovaný si právo na náhradu trov konania neuplatnil, súd mu toto právo nepriznal.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednajúc
vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.), bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., svojím rozsudkom zo dňa 03. 10. 2012, č. k.
41CoKR/74/2011, rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1
O. s. p. potvrdil.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, ţe ţalobca sa ţalobou doručenou súdu dňa 02. 09.
2010 domáhal voči ţalovanému určenia neúčinnosti právneho úkonu dlţníka voči veriteľom
dlţníka a ţiadal, aby súd určil, ţe kúpna zmluva zo dňa 14. 05. 2010 uzatvorená medzi
úpadcom ako predávajúcim a ţalovaným ako kupujúcim je voči veriteľom úpadcu neúčinná.
Zároveň ţalobca ţiadal, aby súd určil, ţe ţalovaný je povinný previesť vlastnícke právo
k ţalobcom špecifikovanému majetku na úpadcu a vydať tieto nehnuteľnosti do všeobecnej
podstaty úpadcu. Keďţe toho istého dňa podal ţalobca na Okresnom súde Banská Bystrica
ţalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorou sa domáhal určenia neúčinnosti kúpnej
zmluvy zo dňa 14. 05. 2010 uzavretej medzi úpadcom a ţalovaným, predmetom ktorej bol
prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri nehnuteľností vedenom
Katastrálnym úradom T., Správa katastra P., okres P., obec D., k. ú. D. na LV č. X., ktorý
majetok ţalobca presne špecifikoval, prvostupňový súd uznesením zo dňa 21. 10. 2010, č. k.
26Cbi/35/2010-85, v záujme hospodárnosti spojil konania vedené na Okresnom súde Banská
Bystrica na spoločné konanie s odôvodnením, ţe obidve konania sa týkajú tých istých
účastníkov a sú zaloţené na tých istých skutkových okolnostiach.
Ţalobca v ţalobe uvádzal, ţe s poukazom na ust. § 130 ZoKR podliehajú právne
úkony dlţníka počas reštrukturalizácie súhlasu správcu, a to v rozsahu, ktorý určí súd
v uznesení o povolení reštrukturalizácie s tým, ţe vzhľadom na dátum uzavretia kúpnej
zmluvy je zrejmé, ţe úpadca bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy v reštrukturalizácii.
Poukazoval na uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica o povolení reštrukturalizácie,
na základe ktorého patrili medzi úkony podliehajúce súhlasu správcu okrem iného aj prevod
nehnuteľností alebo prenájom nehnuteľností alebo iného majetku, ktorého hodnota
predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlţníka, prípadne ich zaťaţenie
vecným bremenom a uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlţník zaviaţe poskytnúť plnenie
s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok. Ţalobca mal
za to, ţe uzatvorenie kúpnych zmlúv je moţné subsumovať pod vyššie uvedené úkony, a teda
takéto právne úkony podliehali súhlasu správcu, pričom však správca v reštrukturalizačnom
konaní úpadcu, súhlas na uzatvorenie kúpnych zmlúv úpadcovi neudelil. Keďţe konkurz
na majetok úpadcu bol vyhlásený v čase reštrukturalizácie dlţníka, moţno právnemu úkonu
uzatvoreniu kúpnej zmluvy vzhľadom na tieto skutočnosti odporovať.
Odvolací súd s poukazom na § 120 ods. 1, § 121, § 118a ods. 1 aţ 3, § 118 ods. 1 a 2,
O. s. p. a § 130 ods. 1, ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoKR) uviedol, ţe okresný súd ţalobu zamietol
vzhľadom na ust. § 118a O. s. p., podľa ktorého bol ţalobca povinný v zmysle koncentračnej
zásady uviesť rozhodujúce skutočnosti a predloţiť alebo označiť dôkazy najneskôr
do skončenia prvého pojednávania. Keďţe ţalobca si túto svoju povinnosť nesplnil,
nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4
ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlţník urobil bez súhlasu reštrukturalizačného správcu.
Vo vzťahu k námietke ţalobcu spočívajúcej v tvrdení, ţe súd prvého stupňa v rámci
prvého pojednávania nepostupoval podľa § 118 ods. 2 O. s. p., v dôsledku ktorej skutočnosti
mu súd odňal moţnosť pred ním konať, odvolací súd poukázaním na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/189/2011 v spojení s uznesením Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 146/2012, obdobne IV. ÚS 326/2012, skonštatoval
nedôvodnosť tejto námietky. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, ţe na pojednávaní konanom
dňa 20. 09. 2011 súd v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p. oboznámil účastníkov s právnym
posúdením veci, uviedol, ktoré skutočnosti povaţuje naďalej za sporné – konkrétne
skutočnosť ukrátenia konkurzných veriteľov napadnutým právnym úkonom a uzavrel, ţe
vzhľadom na uvedené nepovaţuje za účelné a potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie.
Pred oboznámením účastníkov s právnym posúdením veci súd účastníkov upozornil na ust.
§ 118a O. s. p. a uviedol, ţe ţalobca v ţalobe, ani na pojednávaní neuviedol rozhodujúce
skutočnosti, z ktorých by súd mohol vyvodiť záver, ţe je moţné odporovať týmto právnym
úkonom, nakoľko boli vykonané bez súhlasu správcu, kedy sa tento súhlas vyţadoval, preto aj
na ďalšie uvedené skutkové okolnosti, ako aj označené alebo predloţené dôkazy by súd uţ
nemohol prihliadať. Po preskúmaní veci odvolací súd uzavrel, ţe aj prípadné porušenie
ust.§ 118 ods. 2 O. s. p. nespôsobuje existenciu vady, ktorá by ţalobcovi spôsobila odňatie
moţnosti konať pred súdom.
Odvolací súd ďalej poukázal na to, ţe v danom prípade sa jedná o spor vyvolaný
konkurzom, kde súd postupuje podľa § 118a O. s .p. Keďţe samotná právna zástupkyňa
ţalobcu vo svojom prednese uviedla, ţe vzhľadom na uvedené ustanovenie predkladá súdu a
chce označiť dôkazy na pojednávaní, mohol súd uviesť, či navrhnuté dôkazy budú vykonané,
prípadne ktoré z navrhnutých dôkazov nevykoná s tým, aby ţalobca mal moţnosť reagovať
na intencionalitu dokazovania podľa právneho názoru súdu.
Odvolací súd sa nestotoţnil ani s tvrdením ţalobcu, ţe tým, ţe na Okresnom súde
Banská Bystrica bola povolená reštrukturalizácia úpadcu, disponuje menovaný okresný súd
účtovnými výkazmi, z ktorých vyplýva, či právne úkony, ktorých neúčinnosti sa ţalobca
domáhal, podliehali súhlasu správcu. Podľa ţalobcu sú skutočnosťami, ktoré podľa § 121
O. s. p. netreba dokazovať, skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti.
Odvolací súd vyslovil názor, ţe nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa v konaní
26Cbi/35/2010 oboznamovať sa s iným spisom a konaním, v ktorom bola povolená
reštrukturalizácia úpadcu a zadovaţovať si z tohto spisu dôkazy, ktoré bol povinný predloţiť
ţalobca v rámci povinnosti tvrdenia. Dôkazné bremeno bolo v spore na ţalobcovi, ktorý sa
domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov, preto bol povinný podľa § 118a ods. 1 O. s. p.
opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Právna zástupkyňa ţalobcu na pojednávaní
konanom dňa 09. 12. 2010 poukázala na ust. § 118a O. s. p., podľa ktorého predloţila a
označila súdu na tomto pojednávaní všetky dôkazy prichádzajúce do úvahy, avšak predloţila
len znalecký posudok, ktorým ţalobca preukazoval trhovú hodnotu nehnuteľností, ktoré boli
predmetom napadnutého prevodu s tým, ţe táto trhová hodnota bola o polovicu vyššia neţ
bola skutočne dohodnutá kúpna cena medzi účastníkmi. Ďalej uvádzala, ţe ukrátenie
veriteľov preukáţe ţalobca zoznamom veriteľov, ktorých pohľadávky existovali v čase
vykonania napadnutého právneho úkonu a ktorí si svoje pohľadávky prihlásili v konkurznom
konaní. Zároveň navrhla vykonať dokazovanie zoznamom majetku a zoznamom záväzkov.
V uznesení Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 25. 01. 2010, č. k.1R/8/2009-12, ktorým
súd povolil reštrukturalizáciu dlţníka C., s. r. o., B., zároveň určil rozsah právnych úkonov
dlţníka, ktoré podliehajú súhlasu správcu. Okrem iného podliehal súhlasu správcu prenájom
nehnuteľností alebo iného majetku, ktorého hodnota predstavuje významný podiel na celkovej
hodnote majetku dlţníka a tieţ uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlţník zaviaţe poskytnúť
plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok. Odvolací
súd sa stotoţnil so záverom prvostupňového súdu, ţe ţalobca dôkazy na preukázanie
tvrdených skutočností v zmysle koncentračnej zásady do skončenia prvého pojednávania
nepreukázal, a teda nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu podľa
§ 130 ods. 4 ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlţník urobil bez súhlasu
reštrukturalizačného správcu.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a v konaní úspešnému ţalovanému priznal náhradu trov
právneho zastúpenia za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k odvolaniu) v sume 64,41 eur
podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 08. 10. 2012.
Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote
dovolanie ţalobca (ďalej tieţ ako dovolateľ) a navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 03. 10. 2012, č. k. 41CoKR/74/2011 zmenil tak, ţe ţalobe
v plnom rozsahu vyhovie, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie. Poukazujúc na právnu teóriu, ako aj nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 10. 05. 1994, sp. zn. I. ÚS 26/94, podanie dovolania ţalobca odôvodnil
dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., teda ţe v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237, konkrétne k vade uvedenej v písm. f/ (účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Ţalobca odvolaciemu súdu vytkol, ţe potvrdil
rozsudok prvostupňového súdu, plne sa stotoţňujúc s jeho odôvodnením napriek tomu, ţe
tento bol podľa jeho názoru vydaný v rozpore so zákonom. Ţalobca má za to, ţe
prvostupňový rozsudok nebol výsledkom zákonného procesného postupu súdu a pri jeho
vydaní neboli dodrţané procesné práva dovolateľa. Rovnako namietol, ţe odvolací súd sa
nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími dôvodmi a na prejednanie jeho odvolania
nevytýčil ani pojednávanie. V neposlednom rade odvolaciemu súdu vytkol, ţe potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov, ktoré neboli prvostupňovým súdom vyhodnotené,
keďţe sa nimi vo svojom rozhodnutí ani nezaoberal. Odvolací súd tak rozhodol bez toho, aby
mu ako účastníkovi konania umoţnil k novým skutkovým a právnym záverom vyjadriť sa,
prípadne predloţiť dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého
stupňa nejavili významnými.
V ďalšej časti svojho dovolania ţalobca v nadväznosti na jednotlivé odvolacie dôvody
uplatnené v jeho odvolaní zo dňa 08. 11. 2011 (č. l. 245 - 248), odvolaciemu súdu vytkol
nasledovné pochybenia:
V nadväznosti na odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p. spočívajúci
v inej vade konania, na existenciu ktorého vo vzťahu k dokazovaniu a aplikácii koncentračnej
zásady incidenčného konania poukázal ţalobca vo svojom odvolaní proti prvostupňovému
rozsudku, dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, ţe tento sa na str. 11 svojho rozsudku
obmedzil len na konštatáciu, ţe prvostupňový súd nebol povinný oboznamovať sa s dôkazmi
z iného konania, keďţe takéto skutočnosti mal preukázať samotný ţalobca v rámci povinnosti
tvrdenia. V tejto súvislosti má dovolateľ za to, ţe závery odvolacieho súdu sú nedostatočné
a nesprávne, bez náleţitého zdôvodnenia a sú popretím dôkaznej výnimky v zmysle § 121
O. s. p. Dovolateľ zastal názor, ţe skutočnosť, ţe v danom prípade dôkazná výnimka v zmysle
citovaného ustanovenia je aplikovateľná, vyplýva aj zo skutočnosti, ţe predmetné konanie je
konaním, ktoré bolo vyvolané, resp. súvisí s konkurzom úpadcu. Poukázal na to, ţe účelom
totoţnosti súdu pre prebiehajúce konanie so súdom, na ktorom je vedené konkurzné konanie
úpadcu, je nielen hospodárnosť konania, ale aj znalosť majetkových pomerov úpadcu
konajúcim súdom. Argumentujúc tým, ţe v konkrétnom prípade bol konajúci sudca aj
zákonným sudcom v konkurznom konaní úpadcu, ako aj vychádzajúc z prezumpcie
správnosti rozhodnutia súdu uţ pri povolení reštrukturalizácie úpadcu, ktoré predchádzalo
konkurzu úpadcu, má dovolateľ za to, ţe súd musel mať o majetkových pomeroch úpadcu
vedomosť a znalosť zo svojej právnej činnosti, a teda skutočnosti, ţe odporované právne
úkony podliehali súhlasu správcu, musel poznať.
V ďalšom dovolateľ tvrdiac, ţe súd prvého stupňa nesprávne interpretoval ust. § 130
ods. 4 ZoKR, uplatnil ďalší odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci
podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.. V tejto súvislosti dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, ţe
sa opomenul vysporiadať s argumentáciou v jeho odvolaní týkajúcou sa otázky posúdenia
obmedzenia moţnosti domáhať sa neúčinnosti právnych úkonov urobených počas
reštrukturalizácie. Odvolací súd sa podľa jeho názoru zaoberal vţdy len s konštatáciou, ţe
splnenie podmienok vymedzených v citovanom ustanovení je základným predpokladom
moţnosti odporovať, svoj názor v napadnutom rozhodnutí však nijako nezdôvodnil napriek
tomu, ţe dovolateľ svoj právny názor v odvolaní zdôvodnil náleţitým spôsobom. Dovolateľ
má za to, ţe otázka právneho posúdenia podmienky odporovania bez akéhokoľvek
zdôvodnenia je vzhľadom na jej vplyv na konanie, jeho procesný priebeh a predovšetkým
hodnotenie dôkazov najzásadnejším odňatím moţnosti dovolateľa konať pred súdom.
Výsledkom takéhoto postupu oboch súdov niţších stupňov sú potom podľa jeho názoru
arbitrárne rozhodnutia.
Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu spočívajúcemu v neúplnom zistení skutkového
stavu veci súdom prvého stupňa podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p., dovolateľ vo veci
konajúcim súdom - tak prvostupňovému, ako aj odvolaciemu súdu vytkol, ţe sa vo svojich
rozhodnutiach ţiadnym spôsobom nezaoberali ním navrhovaným dôkazom - zoznamom
majetku a zoznamom záväzkov, ktoré boli prílohou návrhu na povolenie reštrukturalizácie
úpadcu. Prvostupňovému súdu vytkol, ţe sa obmedzil len na skonštatovanie, ţe prihliadajúc
na koncentračnú zásadu, nebolo ţalobcom unesené dôkazné bremeno, ţe odporované právne
úkony podliehali súhlasu reštrukturalizačného správcu. Rovnako sa nezaoberal dôvodmi
nevykonania dôkazu, a to napriek tomu, ţe tento mohol byť spôsobilý preukázať skutočnosti,
ktoré následne súd vyhodnotil ako nevyhnutné na úspech v konaní, t. j. podliehanie súhlasu
reštrukturalizačného správcu. Napriek tomu, ţe na absenciu zdôvodnenia nevykonania
navrhnutého dôkazu súdom prvého stupňa dovolateľ poukázal vo svojom odvolaní, odvolací
súd tento nedostatok neodstránil. Tento len nelogicky spojil argumentáciu týkajúcu sa
uvedeného odvolacieho dôvodu (neúplné zistenie skutkového stavu) s inou vadou konania,
nedávajúc pritom zrozumiteľné zdôvodnenie svojej úvahy. Odvolací súd sa nielenţe stotoţnil
s nesprávnym právnym názorom prvostupňového súdu, ale rovnako sa nevysporiadal ani
s vytknutým odvolacím dôvodom. Dovolateľ sa tak nedozvedel dôvody nevykonania dôkazu
ani z rozhodnutia súdu prvého stupňa, ani z rozhodnutia o jeho odvolaní, v dôsledku ktorej
skutočnosti ide o rozhodnutia arbitrárne.
V neposlednom rade dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, ţe hodnotil nielen dôkazy,
ktoré neboli pred ním vykonané, ale sa vyjadroval aj k dôkazu, ktorý nebol vykonaný ani
súdom prvého stupňa (zoznam majetku a zoznam záväzkov). Odvolací súd tak dospel
k novému právnemu záveru, pričom vo veci nevytýčil pojednávanie za účelom, aby
dovolateľovi poskytol moţnosť sa k nemu vyjadriť. V dôsledku toho ţalobcovi znemoţnil
uplatnenie práva domáhať sa preskúmania skutkových tvrdení a právnych záverov prvýkrát
pouţitých aţ v rozsudku odvolacieho súdu, riadnym opravným prostriedkom.
K dovolaniu ţalobcu sa písomne vyjadril ţalovaný, ktorý dovolanie navrhol ako
nedôvodné zamietnuť. Súčasne si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania v sume 66,32
eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b
ods. 5, veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť.
Podľa § 243b ods. 5, veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí
nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
ako súdu prvého stupňa, pričom však vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil.
Vzhľadom na uvedené je nepochybné, ţe dovolanie ţalobcu v zmysle ustanovení § 238 ods. 1
aţ 3 O. s. p. prípustné nie je.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu, uvedenú v § 237
O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa § 238
O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závaţných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia,
majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiţ konanie postihnuté niektorou
z vád, vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p., moţno dovolaním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietol vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.,
v zmysle ktorého dovolanie je prípustné, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom.
Pojem „odňatie moţnosti konať pred súdom“ zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich
ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je preto
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi znemoţnila realizácia tých jeho procesných práv, ktoré sú mu
Občianskym súdnym poriadkom priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide
najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj ţalobcom namietaná nepreskúmateľnosť súdneho
rozhodnutia z dôvodu absencie jej riadneho odôvodnenia, ktorú však dovolací súd
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,
nezistil.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvého stupňa
rozsudkom zo dňa 20. 09. 2011, č. k. 26Cbi/35/2010-219 ţalobu ţalobcu zo dňa 02. 09. 2010
zamietol. Na odvolanie ţalobcu (č. l. 245-248) Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom
zo dňa 03. 10. 2012, č. k. 41CoKR/74/2011, rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2012 (teda aj v čase
rozhodovania odvolacieho súdu), odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157
ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Citovaná norma sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O. s. p.). Na rozdiel od prvostupňového rozhodnutia však odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Aj podľa názoru dovolacieho súdu, právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania,
z odôvodnenia rozhodnutia však musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie významné
skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného
a zároveň poukazujúc na konkrétnu obsahovú, vecnú a právnu stránku napadnutého súdneho
rozhodnutia, dospel dovolací súd k záveru, ţe právo ţalobcu na riadne odôvodnenie porušené
nebolo. Odvolací súd postupoval v súlade s vyššie citovaným ustanovením, keď okrem
skonštatovania správnosti prvostupňového rozhodnutia sa osobitne vyjadril k otázke dôkaznej
povinnosti ţalobcu vyplývajúcej z ust. § 118a O. s. p., t. j. k jeho povinnosti opísať
rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr
do skončenia prvého pojednávania vo veci (okrem prípustných výnimiek v zmysle § 118a
O. s. p., ktoré ustanovenie posilňuje koncentráciu konania v niektorých zákonom taxatívne
vymedzených sporoch, okrem iných aj v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom
a reštrukturalizáciou). Rovnako sa vyjadril k námietke ţalobcu, ţe nedodrţaním procesného
postupu v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p. v rámci prvého pojednávania konaného dňa 20. 09.
2011 na súde prvého stupňa, mu súd odňal moţnosť konať pred súdom. Odvolací súd
vychádzajúc z obsahu spisu zistil, ţe súd prvého stupňa na predmetnom pojednávaní
upozornil účastníkov na povinnosť, ktorú im ukladá vyššie citované ust. § 118a O. s. p.
Súčasne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo/189/2011, ako aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
146/20012 a IV. ÚS 326/2012, v zmysle ktorých by aj prípadné nedodrţanie zákonného
ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p. nemalo priamy dosah na moţnosť vylúčenia účastníka
konania z jeho procesných práv, priznaným mu Občianskym súdnym poriadkom, ale takéto
pochybenie by bolo moţné hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku tak obsahuje nielen zhrnutie podstatných odvolacích námietok
ţalobcu, ale aj náleţité vysvetlenie, z akých hľadísk ich odvolací súd povaţuje za nedôvodné.
Podľa názoru dovolacieho súdu takéto odôvodnenie v potrebnej miere zodpovedá zákonnej
poţiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd do svojho odôvodnenia
pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica
potvrdil a z tohto dôvodu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ústavne akceptovateľné.
Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS
188/06).
Odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca vyvodzuje aj z toho, ţe odvolací súd
rozhodol o jeho odvolaní bez nariadenia pojednávania napriek tomu, ţe súd hodnotil dôkazy
nehodnotené, ani nevykonané súdom prvého stupňa. Podľa názoru ţalobcu tak odvolací súd
dospel k novým skutkovým a právnym záverom, ku ktorým sa ţalobca nemal moţnosť
vyjadriť.
Podľa § 214 ods. 1, ods. 2 O. s. p., na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci
samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak: a/ je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. V ostatných prípadoch
moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. vyplýva, ţe na prejedanie odvolania, ktoré
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem
iného aj vtedy, ak je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Posúdenie, či
v konkrétnom prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je vecou úvahy
odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, ţe súd prvého
stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci, a preto nie je potrebné dokazovanie
zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymedzené
prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Ţalobca vo vzťahu k nutnosti nariadenia odvolacieho pojednávania argumentoval
tvrdením, ţe odvolací súd hodnotil dôkazy, ktoré nevykonal, ani nehodnotil súd prvého
stupňa (majúc tým na mysli zoznam majetku a zoznam záväzkov, ktoré boli prílohou návrhu
na povolenie reštrukturalizácie), pričom dospel k novému právnemu záveru, ku ktorému sa
ţalobca v dôsledku nenariadenia pojednávania odvolacím súdom nemal moţnosť vyjadriť.
V tejto súvislosti dovolací súd, vychádzajúc z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
zdôrazňuje, ţe na základe toho, ţe odvolací súd vo svojom rozsudku uviedol dôvody,
pre ktoré sa so záverom prvostupňového súdu o nepreukázaní predpokladu pre odporovanie
právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR ţalobcom, stotoţnil, nemoţno hovoriť
o dokazovaní v tomto smere a uţ vôbec nie o novom právnom závere. Preto pokiaľ odvolací
súd na prejednanie odvolania odvolacie pojednávanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p. nenariadil,
nepostupoval v rozpore so zákonom a ţalobcovi neodňal moţnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., pretoţe nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci
účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., nie je moţné
povaţovať taký postup súdu, ktorý je v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami.
Naviac dovolací súd zdôrazňuje, ţe tým, ţe odvolací súd na základe riadneho oboznámenia sa
s obsahom spisu a napadnutého prvostupňového rozsudku, skonštatoval správnosť záverov
súdu prvého stupňa, ktoré aj riadne odôvodnil, moţno mať len za to, ţe bola naplnená
poţiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, rešpektujúc ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd konštatuje, ţe postup
odvolacieho súdu bol zákonný a ţalobcovi nebola odňatá moţnosť konať pred súdom.
Keďţe v danom prípade dovolanie ţalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je
podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. (ani ţiadna iná
procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ako súd dovolací, dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 5, veta prvá O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako neprípustné odmietol.
So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť, nezaoberal sa dovolací
súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.. Ţalovaný bol v dovolacom
konaní úspešný, a preto mu patrí náhrada trov dovolacieho konania, ktoré účelne vynaloţil.
Tieto spočívajú v právnom zastúpení jeho osoby advokátom s tým, ţe dovolací súd za účelne
vynaloţené trovy pokladal písomné vyjadrenie k dovolaniu zo dňa 27. 11. 2012 (č. l. 211 -
212). Za jeden úkon právnej pomoci advokát správne vyčíslila náhradu v celkovej sume 66,32
eur (pozostávajúca z tarifnej odmeny 58,69 eur a sumy 7,63 eur ako paušálnej náhrady
hotových výdavkov stanovenú pre rok 2012 podľa § 11 ods. 1 písm. a/ a § 16 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb
v znení neskorších predpisov).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 12. 05. 2011).
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 28. februára 2013
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková