Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
843/434779.e405b9.pdf
PDF · 167.48 KB
No categories available
3Cdo/10/2012
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny
Siebenstichovej, v právnej veci žalobcu D., s.r.o., so sídlom v T., IČO: X., zastúpeného P. B.,
advokátkou so sídlom v T., proti žalovanému S., a.s., so sídlom v T., IČO: X., zastúpenému
J. N., advokátom so sídlom v P., o zaplatenie 238 356,24 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 36 C 122/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 13. októbra 2009 sp. zn. 10 Co 181/2009 a dovolaní žalovaného
proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 6. decembra 2011 sp. zn. 24 Co 56/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobcu z a m i e t a.
Dovolanie žalovaného o d m i e t a.
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 3. decembra 2008 č.k. 36 C 122/2008-81 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca na žalovanom domáhal zaplatenia 238 356,24 € (7 180 720 Sk)
s 0,04 % úrokom z omeškania od 22. septembra 2006 do zaplatenia. Žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému 97 138,50 Sk trov konania. V odôvodnení uviedol, že
vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný na základe príklepu udeleného
12. februára 2001 na dražbe nehnuteľností bližšie označených v žalobe sa ako vydražiteľ ujal
držby vydražených nehnuteľností a tieto začal v čase od 1. marca 2001 do 31. marca 2007
užívať, pričom príklep bol schválený uznesením Okresného súdu Trnava z 16. decembra 2002
sp. zn. 16 Er 1949/2000. Na základe odvolania podaného proti tomuto uzneseniu Krajský súd
v Trnave uznesením z 21. júla 2006 sp. zn. 23 Co 105/2005 uznesenie súdu prvého stupňa
zmenil a príklep udelený vydražiteľovi neschválil. Po tomto rozhodnutí krajského súdu
žalovaný ako podnájomník uzavrel dňa 22. septembra 2006 s nájomcom O., spol. s r.o.
zmluvu o podnájme, na základe ktorej žalovaný pokračoval v užívaní nehnuteľností
užívaných od 1. marca 2001 a nájomcovi uhradil nájomné spolu za 6 mesiacov (za obdobie
od 22. septembra 2006 do 31. marca 2007) spolu vo výške 794 596 Sk. Spornou ostala medzi
účastníkmi otázka, či užívaním nehnuteľností žalovaným v období od 1. marca 2001
do 21. septembra 2006 došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu tak, ako to tvrdil
žalobca. Pri posudzovaní tejto otázky dospel súd prvého stupňa k záveru, že žalovaný vstúpil
na základe úspešnej účasti v dražbe v súlade s § 150 ods. l Exekučného poriadku
do oprávnenej držby nehnuteľností a žalobca žalovanému žiadne plnenie týkajúce sa sporných
nehnuteľností v jeho vlastníctve neposkytol. Skutočnosť, že žalovaný nehnuteľnosti po určitú
dobu užíval bez zmluvy s ich vlastníkom alebo nájomcom, nie je následkom plnenia žalobcu
bez právneho dôvodu, ale nezávisle od vôle žalobcu vykonaných úkonov súdneho exekútora
a súdu. Preto mal za to, že na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu (§ 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka) na úkor žalobcu. Bol toho názoru, že pojem úžitky nie
je možné stotožňovať s peňažnou náhradou za užívanie, nakoľko tento pojem má súvislosť
s vecami plodonosnými a prírastkami k veci. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu rozsudkom z 13. októbra 2009
sp. zn. 10 Co 181/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil
a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému 2 157,18 € trov odvolacieho konania. Odvolací súd
s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu
prvého stupňa vo veci samej. Zdôraznil, že ak sa vydražiteľ po udelení príklepu už ujal držby
vydraženej nehnuteľnosti a užíval ju v rozsahu oprávnení patriacich k chránenej (oprávnenej)
držbe, nehnuteľnosť musí v zmysle § 151 Exekučného poriadku vrátiť vlastníkovi, vydať
mu úžitky a nahradiť mu aj škodu, ak škoda pri hospodárení s nehnuteľnosťou vznikla.
Užívanie nehnuteľnosti vydražiteľom po udelení príklepu je užívaním na základe právneho
dôvodu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu za úžitok podľa § 151 Exekučného poriadku
nemožno považovať prínos získaný na základe samotného užívania nehnuteľnosti
vydražiteľom, ale prínos na základe užívania nehnuteľnosti napríklad titulom prenajímania
nehnuteľnosti a inkasovania nájomného. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania
odôvodnil § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Zároveň samostatným výrokom vyslovil,
že proti rozsudku je prípustné dovolanie (§ 238 ods. 3 O.s.p.) a za otázku zásadného právneho
významu považoval otázku, „či v prípade, ak sa vydražiteľ ujme držby nehnuteľnej veci
podľa ustanovenia § 150 ods. 1 Exekučného poriadku a následne súd neschválil udelenie
príklepu exekútora, vzniká vlastníkovi nehnuteľnej veci nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, resp. úžitkov podľa § 151 Exekučného poriadku od vydražiteľa za užívanie veci
vydražiteľom“.
Proti potvrdzujúcemu výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie
žalobca a žiadal, aby dovolací súd rozsudky odvolacieho ako i prvostupňového súdu zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolateľ súhlasil s názorom odvolacieho
súdu, že z ustanovenia § 151 Exekučného poriadku nevyplýva povinnosť vydražiteľovi
zaplatiť vlastníkovi nehnuteľnosti za jej užívanie, ak súd nechválil príklep exekútorom. Mal
však za to, že aj v takomto prípade ide o bezodplatné užívanie veci bez toho, aby bol užívateľ
vlastníkom veci, preto je opodstatnený záver, aby takto získaný majetkový prospech bol
vydaný tomu, na úkor koho bol získaný v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka
o bezdôvodnom obohatení. Dovolateľ nesúhlasil s právnym názorom odvolacieho súdu pri
výklade pojmu úžitky, nakoľko odvolací súd v rozpore s § 131 Občianskeho zákonníka
nesprávne stotožnil pojem úžitky veci s pojmom plody veci.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol dovolanie zamietnuť vzhľadom
na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Okresný súd Trnava uznesením z 28. mája 2010 č.k. 36 C 122/2008-159 priznal
žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie. Proti tomuto uzneseniu podal
odvolanie žalovaný. Krajský súd v Trnave uznesením z 6. decembra 2011 sp. zn.
24 Co 56/2011 odvolanie odporcu odmietol ako podanie niekým, kto na odvolanie nie
je oprávnený (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že odvolanie môže podať
účastník, ktorému výrokom rozhodnutia bola spôsobená ujma na jeho právach. Výrokom,
ktorým súd prvého stupňa priznal žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie
nemohla byť a ani nebola spôsobená žiadna ujma na právach žalovaného. Žalovaný preto
nemal subjektívne právo na podanie odvolania.
Proti vyššie uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania podal
dovolanie žalovaný z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Trval na tom, že bol osobou oprávnenou podať odvolanie, nakoľko právne
účinky odvolaním napadnutého rozhodnutia zhoršujú jeho právne postavenie, nakoľko
aj žalovaný ako účastník konania má záujem na výsledku konania vo veci rozhodovania
o oslobodení od súdneho poplatku, keďže v prípade neúspešnosti žalovaného v spore, bude
musieť žalovaný nahradiť trovy konania, ktoré inak za žalobcu znášal štát. Z uvedených
dôvodov navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Žalobca sa k dovolaniu žalovaného písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení advokátmi
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom, preskúmal napadnuté rozhodnutia bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1, 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné a dovolanie
žalovaného nie je prípustné.
I.
K dovolaniu žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 13. októbra 2009
sp. zn. 10 Co 181/2009:
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného
právneho významu. V prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom v zmysle § 238
ods. 3 O.s.p. je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to práve len
v konkrétne vymedzenej otázke. V dovolacom konaní môžu byť v takom prípade predmetom
súdneho posudzovania iba právne otázky, pre ktoré bolo pripustené dovolanie.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia
dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými
vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; existenciu vád tejto povahy
však dovolací súd nezistil.
Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. možno
odvolaciemu súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho
súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť,
či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne
interpretoval.
V danej veci je predmetom preskúmania dovolacím súdom právna otázka, pre ktorú
odvolací súd pripustil dovolanie, a to otázka, „či v prípade, ak sa vydražiteľ ujme držby
nehnuteľnej veci podľa ustanovenia § 150 ods. 1 Exekučného poriadku a následne súd
neschválil udelenie príklepu exekútora, vzniká vlastníkovi nehnuteľnej veci nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, resp. úžitkov podľa § 151 Exekučného poriadku od vydražiteľa
za užívanie veci vydražiteľom“.
Podľa § 150 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) po udelení príklepu môže sa vydražiteľ ujať držby vydraženej veci; o tom
je povinný upovedomiť exekútora.
Ak súd udelenie príklepu neschválil, vydražiteľ je povinný vrátiť vec povinnému,
vydať mu úžitky a nahradiť škodu, ktorú mu spôsobil pri hospodárení s nehnuteľnosťou
(§ 151 Exekučného poriadku).
Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu,
kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci
od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený
mať vec u seba (§ 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Podľa § 130 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri
pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (ods. 1). Ak zákon neustanovuje inak,
má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä má tiež právo na plody a úžitky
z veci po dobu oprávnenej držby (ods. 2). Oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok
na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej držby, a to v rozsahu
zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia. Obvyklé náklady súvisiace s údržbou
a prevádzkou sa však nenahrádzajú (ods. 3).
Neoprávnený držiteľ je povinný vždy vydať vec vlastníkovi spolu s jej plodmi
a úžitkami a nahradiť škodu, ktorá neoprávnenou držbou vznikla. Môže si odpočítať náklady
potrebné pre údržbu a prevádzku veci (§ 131 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Neoprávnený držiteľ si môže od veci oddeliť to, čím ju na svoje náklady zhodnotil,
pokiaľ je to možné bez zhoršenia podstaty veci (§ 131 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Z vyššie citovaného ustanovenia § 150 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon
vydražiteľovi priznáva právo, aby sa po udelení príklepu ujal držby vydraženej nehnuteľnosti.
Ustanovenia Exekučného poriadku však neobsahujú bližšiu právnu úpravu práv a povinností
vyplývajúcich z držby nehnuteľnosti, ktorá vznikla udelením príklepu. Z toho dôvodu je treba
na obsah držby aplikovať všeobecnú právnu úpravu, ktorou je Občiansky zákonník.
Občiansky zákonník rozlišuje držbu na oprávnenú a neoprávnenú (§ 126 a § 130).
Ustanovenie § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 130 ods. 2 Občianskeho
zákonníka poskytuje oprávnenému držiteľovi rovnaké práva ako vlastníkovi, okrem ak zákon
neustanovuje inak. Rozdielnosť oprávnenej a neoprávnenej držby vyplýva aj z ustanovení
§ 130 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka a § 131 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
Keďže vznik práva držby v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 Exekučného poriadku
vyplýva priamo zo zákona, v takomto prípade treba takúto držbu považovať za oprávnenú,
a to napriek tomu, že ods. 2 uvedeného ustanovenia obsah povinností vydražiteľa (ako
oprávneného držiteľa) je takmer totožný s obsahom povinností neoprávneného držiteľa
v zmysle § 131 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Nakoľko právna úprava držby v nadväznosti na udelenie príklepu sledovala
predovšetkým umožnenie ujať sa reálneho výkonu práv vyplývajúcich z vlastníctva
(čo vyplýva aj so spätných účinkov rozhodnutia súdu o schválení príklepu), je potrebné
aj právne dôsledky sledované uvedenou právnou úpravou vykladať v súlade s týmto
zámerom.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že žalovaný sa na základe príklepu udeleného
súdnym exekútorom 12. februára 2001 na dražbe nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu, ktorý
bol schválený uznesením Okresného súd Trnava z 16. decembra 2002 č.k. 16 Er 1949/2000-
203, ujal držby vydražených nehnuteľností počnúc 1. marcom 2001, ako i že toto uznesenie
súdu prvého stupňa o schválení príklepu bolo uznesením Krajského súdu v Trnave z 21. júla
2006 sp. zn. 23 Co 105/2005, právoplatným 27. septembra 2006, zmenené tak, že príklep
sa neschvaľuje.
Pokiaľ ide o obdobie od 1. marca 2001 do 21. septembra 2006 (od udelenia príklepu
po neschválenie udelenia príklepu exekútorom súdom), za ktoré si v tomto konaní žalobca
voči žalovanému uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. úžitkov, ktoré mal
žalovaný získať užívaním nehnuteľností, dovolací súd sa stotožňuje s názorom súdu nižšieho
stupňa, že v tomto období išlo zo strany žalovaného o oprávnenú držbu. Oprávnený držiteľ
má právo vec užívať v rovnakom rozsahu ako vlastník a z toho užívania mu vo vzťahu
k vlastníkovi nevznikajú žiadne povinnosti; jedinou povinnosťou, ktorú oprávnený držiteľ
má voči vlastníkovi, je povinnosť vydať mu vec. Oprávnený držiteľ teda nie je povinný vydať
vlastníkovi to, o čo sa bezodplatným užívaním jeho veci obohatil.
Z uvedeného vyplýva, že v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením otázky zásadného
právneho významu, sa žalobcovi v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť správnosť
právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel
k záveru, že v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.
Nakoľko dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je daný a keďže neboli
zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok
nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
II.
K dovolaniu žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo 6. decembra
2011 sp. zn. 24 Co 56/2011:
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované
v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Žalovaným je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania, teda
rozhodnutie, ktoré nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Jeho dovolanie
preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
V danom prípade by prípustnosť podaného dovolania zakladala len procesná vada
konania uvedená v § 237 O.s.p. Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až
e/ a g/ O.s.p. nenamietal; existencia vád tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.
Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania bolo v dovolacom konaní osobitne skúmané,
či postupom súdu nedošlo k odňatiu možnosti účastníka konania pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.). V prejednávanej veci žalovaný odôvodnil prípustnosť dovolania vadou
uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. tým, že odvolací súd odmietol jeho odvolanie ako podané
neoprávnenou osobou, hoci neboli splnené podmienky pre takýto postup. Podľa dovolacieho
súdu žalovaný vytýka uvedenú vadu konania odvolaciemu súdu nedôvodne.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Za takýto postup, odnímajúci účastníkovi konania možnosť pred súdom
konať a zakladajúci prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia, treba považovať
aj odmietnutie odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. v prípade, že podmienky preň
neboli splnené, nakoľko odvolanie bolo podané osobou na podanie odvolania.
V prejednávanej veci dovolací súd pri skúmaní, či k takej vade nedošlo, vychádzal
z ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p., podľa ktorého odvolací súd odmietne odvolanie,
ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj stránku
subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa
a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu
vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné (objektívna
prípustnosť odvolania je vymedzená ustanovením § 202 O.s.p. určujúcim podmienky,
v prípade splnenia ktorých je odvolanie prípustné). Na rozdiel od toho sa subjektívna stránka
prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt
toho, kto podáva odvolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie
(hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým
dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvého stupňa bol odvolateľ po procesnej
stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver
o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak
po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti
odvolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania.
Dovolací súd pri posudzovaní subjektívnej prípustnosti odvolania je zhodného názoru
ako odvolací súd, že právo podať odvolanie prináleží len tomu účastníkovi, ktorému bola
rozhodnutím spôsobená ujma, pričom v danom prípade žalovanému priznaním oslobodenia
od súdneho poplatku za dovolanie žalobcovi nebola spôsobená žiadna ujma na jeho
procesných právach, a preto žalovaný nie je osobou subjektívne oprávnenou na podanie
odvolania.
Ak teda odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný nie je osobou (subjektívne)
oprávnenou na podanie odvolania proti uzneseniu súdu prvého stupňa o priznaní oslobodenia
od súdneho poplatku žalobcovi, a odvolanie žalovaného podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
odmietol, rozhodol správne a týmto postupom mu neodňal možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ustanovení
§ 237 a § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
Dovolací súd nepriznal účastníkom náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali
návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.)
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. marca 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková