Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/10/2012

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny

Siebenstichovej, v právnej veci žalobcu D., s.r.o., so sídlom v T., IČO: X., zastúpeného P. B.,

advokátkou so sídlom v T., proti žalovanému S., a.s., so sídlom v T., IČO: X., zastúpenému

J. N., advokátom so sídlom v P., o zaplatenie 238 356,24 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave z 13. októbra 2009 sp. zn. a dovolaní žalovaného

proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 6. decembra 2011 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcu z a m i e t a.

Dovolanie žalovaného o d m i e t a.

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom z 3. decembra 2008 č.k. -81 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca na žalovanom domáhal zaplatenia 238 356,24 € (7 180 720 Sk)

s 0,04 % úrokom z omeškania od 22. septembra 2006 do zaplatenia. Žalobcovi uložil

povinnosť zaplatiť žalovanému 97 138,50 Sk trov konania. V odôvodnení uviedol, že

vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný na základe príklepu udeleného

2

12. februára 2001 na dražbe nehnuteľností bližšie označených v žalobe sa ako vydražiteľ ujal

držby vydražených nehnuteľností a tieto začal v čase od 1. marca 2001 do 31. marca 2007

užívať, pričom príklep bol schválený uznesením Okresného súdu Trnava z 16. decembra 2002

sp. zn. . Na základe odvolania podaného proti tomuto uzneseniu Krajský súd

v Trnave uznesením z 21. júla 2006 sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa

zmenil a príklep udelený vydražiteľovi neschválil. Po tomto rozhodnutí krajského súdu

žalovaný ako podnájomník uzavrel dňa 22. septembra 2006 s nájomcom O., spol. s r.o.

zmluvu o podnájme, na základe ktorej žalovaný pokračoval v užívaní nehnuteľností

užívaných od 1. marca 2001 a nájomcovi uhradil nájomné spolu za 6 mesiacov (za obdobie

od 22. septembra 2006 do 31. marca 2007) spolu vo výške 794 596 Sk. Spornou ostala medzi

účastníkmi otázka, či užívaním nehnuteľností žalovaným v období od 1. marca 2001

do 21. septembra 2006 došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu tak, ako to tvrdil

žalobca. Pri posudzovaní tejto otázky dospel súd prvého stupňa k záveru, že žalovaný vstúpil

na základe úspešnej účasti v dražbe v súlade s § 150 ods. l Exekučného poriadku

do oprávnenej držby nehnuteľností a žalobca žalovanému žiadne plnenie týkajúce sa sporných

nehnuteľností v jeho vlastníctve neposkytol. Skutočnosť, že žalovaný nehnuteľnosti po určitú

dobu užíval bez zmluvy s ich vlastníkom alebo nájomcom, nie je následkom plnenia žalobcu

bez právneho dôvodu, ale nezávisle od vôle žalobcu vykonaných úkonov súdneho exekútora

a súdu. Preto mal za to, že na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu (§ 451

ods. 2 ) na úkor žalobcu. Bol toho názoru, že pojem úžitky nie

je možné stotožňovať s peňažnou náhradou za užívanie, nakoľko tento pojem má súvislosť

s vecami plodonosnými a prírastkami k veci. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142

ods. 1

Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu rozsudkom z 13. októbra 2009

sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil

a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému 2 157,18 € trov odvolacieho konania. Odvolací súd

s poukazom na sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu

prvého stupňa vo veci samej. Zdôraznil, že ak sa vydražiteľ po udelení príklepu už ujal držby

vydraženej nehnuteľnosti a užíval ju v rozsahu oprávnení patriacich k chránenej (oprávnenej)

držbe, nehnuteľnosť musí v zmysle § 151 Exekučného poriadku vrátiť vlastníkovi, vydať

3

mu úžitky a nahradiť mu aj škodu, ak škoda pri hospodárení s nehnuteľnosťou vznikla.

Užívanie nehnuteľnosti vydražiteľom po udelení príklepu je užívaním na základe právneho

dôvodu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu za úžitok podľa § 151 Exekučného poriadku

nemožno považovať prínos získaný na základe samotného užívania nehnuteľnosti

vydražiteľom, ale prínos na základe užívania nehnuteľnosti napríklad titulom prenajímania

nehnuteľnosti a inkasovania nájomného. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania

odôvodnil a Zároveň samostatným výrokom vyslovil,

že proti rozsudku je prípustné dovolanie ( ) a za otázku zásadného právneho

významu považoval otázku, „či v prípade, ak sa vydražiteľ ujme držby nehnuteľnej veci

podľa ustanovenia § 150 ods. 1 Exekučného poriadku a následne súd neschválil udelenie

príklepu exekútora, vzniká vlastníkovi nehnuteľnej veci nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, resp. úžitkov podľa § 151 Exekučného poriadku od vydražiteľa za užívanie veci

vydražiteľom“.

Proti potvrdzujúcemu výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie

žalobca a žiadal, aby dovolací súd rozsudky odvolacieho ako i prvostupňového súdu zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolateľ súhlasil s názorom odvolacieho

súdu, že z ustanovenia § 151 Exekučného poriadku nevyplýva povinnosť vydražiteľovi

zaplatiť vlastníkovi nehnuteľnosti za jej užívanie, ak súd nechválil príklep exekútorom. Mal

však za to, že aj v takomto prípade ide o bezodplatné užívanie veci bez toho, aby bol užívateľ

vlastníkom veci, preto je opodstatnený záver, aby takto získaný majetkový prospech bol

vydaný tomu, na úkor koho bol získaný v zmysle ustanovení

o bezdôvodnom obohatení. Dovolateľ nesúhlasil s právnym názorom odvolacieho súdu pri

výklade pojmu úžitky, nakoľko odvolací súd v rozpore s

nesprávne stotožnil pojem úžitky veci s pojmom plody veci.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol dovolanie zamietnuť vzhľadom

na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Okresný súd Trnava uznesením z 28. mája 2010 č.k. -159 priznal

žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie. Proti tomuto uzneseniu podal

odvolanie žalovaný. Krajský súd v Trnave uznesením z 6. decembra 2011 sp. zn.

odvolanie odporcu odmietol ako podanie niekým, kto na odvolanie nie

je oprávnený ( ). V odôvodnení uviedol, že odvolanie môže podať

účastník, ktorému výrokom rozhodnutia bola spôsobená ujma na jeho právach. Výrokom,

ktorým súd prvého stupňa priznal žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie

nemohla byť a ani nebola spôsobená žiadna ujma na právach žalovaného. Žalovaný preto

nemal subjektívne právo na podanie odvolania.

Proti vyššie uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania podal

dovolanie žalovaný z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom zmysle § 237

písm. f/ Trval na tom, že bol osobou oprávnenou podať odvolanie, nakoľko právne

účinky odvolaním napadnutého rozhodnutia zhoršujú jeho právne postavenie, nakoľko

aj žalovaný ako účastník konania má záujem na výsledku konania vo veci rozhodovania

o oslobodení od súdneho poplatku, keďže v prípade neúspešnosti žalovaného v spore, bude

musieť žalovaný nahradiť trovy konania, ktoré inak za žalobcu znášal štát. Z uvedených

dôvodov navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Žalobca sa k dovolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), ktorí sú zastúpení advokátmi

( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom, preskúmal napadnuté rozhodnutia bez nariadenia dovolacieho pojednávania

(, ) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné a dovolanie

žalovaného nie je prípustné.

I.

K dovolaniu žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 13. októbra 2009

sp. zn. :

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného

právneho významu. V prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom v zmysle § 238

ods. 3 je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), a to práve len

v konkrétne vymedzenej otázke. V dovolacom konaní môžu byť v takom prípade predmetom

súdneho posudzovania iba právne otázky, pre ktoré bolo pripustené dovolanie.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia

dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v a tzv. inými

vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; existenciu vád tejto povahy

však dovolací súd nezistil.

Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa možno

odvolaciemu súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho

súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť,

či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne

interpretoval.

V danej veci je predmetom preskúmania dovolacím súdom právna otázka, pre ktorú

odvolací súd pripustil dovolanie, a to otázka, „či v prípade, ak sa vydražiteľ ujme držby

nehnuteľnej veci podľa ustanovenia § 150 ods. 1 Exekučného poriadku a následne súd

neschválil udelenie príklepu exekútora, vzniká vlastníkovi nehnuteľnej veci nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia, resp. úžitkov podľa § 151 Exekučného poriadku od vydražiteľa

za užívanie veci vydražiteľom“.

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) po udelení príklepu môže sa vydražiteľ ujať držby vydraženej veci; o tom

je povinný upovedomiť exekútora.

Ak súd udelenie príklepu neschválil, vydražiteľ je povinný vrátiť vec povinnému,

vydať mu úžitky a nahradiť škodu, ktorú mu spôsobil pri hospodárení s nehnuteľnosťou

(§ 151 Exekučného poriadku).

Podľa vlastník má právo na ochranu proti tomu,

kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci

od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený

mať vec u seba ( ).

Podľa ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri

pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (ods. 1). Ak zákon neustanovuje inak,

má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä má tiež právo na plody a úžitky

z veci po dobu oprávnenej držby (ods. 2). Oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok

na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej držby, a to v rozsahu

zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia. Obvyklé náklady súvisiace s údržbou

a prevádzkou sa však nenahrádzajú (ods. 3).

Neoprávnený držiteľ je povinný vždy vydať vec vlastníkovi spolu s jej plodmi

a úžitkami a nahradiť škodu, ktorá neoprávnenou držbou vznikla. Môže si odpočítať náklady

potrebné pre údržbu a prevádzku veci ( ).

Neoprávnený držiteľ si môže od veci oddeliť to, čím ju na svoje náklady zhodnotil,

pokiaľ je to možné bez zhoršenia podstaty veci ( ).

Z vyššie citovaného ustanovenia § 150 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon

vydražiteľovi priznáva právo, aby sa po udelení príklepu ujal držby vydraženej nehnuteľnosti.

Ustanovenia Exekučného poriadku však neobsahujú bližšiu právnu úpravu práv a povinností

vyplývajúcich z držby nehnuteľnosti, ktorá vznikla udelením príklepu. Z toho dôvodu je treba

na obsah držby aplikovať všeobecnú právnu úpravu, ktorou je .

rozlišuje držbu na oprávnenú a neoprávnenú ( a ).

Ustanovenie v spojení s Občianskeho

zákonníka poskytuje oprávnenému držiteľovi rovnaké práva ako vlastníkovi, okrem ak zákon

neustanovuje inak. Rozdielnosť oprávnenej a neoprávnenej držby vyplýva aj z ustanovení

, a , .

Keďže vznik práva držby v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 Exekučného poriadku

vyplýva priamo zo zákona, v takomto prípade treba takúto držbu považovať za oprávnenú,

a to napriek tomu, že ods. 2 uvedeného ustanovenia obsah povinností vydražiteľa (ako

oprávneného držiteľa) je takmer totožný s obsahom povinností neoprávneného držiteľa

v zmysle .

Nakoľko právna úprava držby v nadväznosti na udelenie príklepu sledovala

predovšetkým umožnenie ujať sa reálneho výkonu práv vyplývajúcich z vlastníctva

(čo vyplýva aj so spätných účinkov rozhodnutia súdu o schválení príklepu), je potrebné

aj právne dôsledky sledované uvedenou právnou úpravou vykladať v súlade s týmto

zámerom.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že žalovaný sa na základe príklepu udeleného

súdnym exekútorom 12. februára 2001 na dražbe nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu, ktorý

bol schválený uznesením Okresného súd Trnava z 16. decembra 2002 č.k. 16 Er 1949/2000-

203, ujal držby vydražených nehnuteľností počnúc 1. marcom 2001, ako i že toto uznesenie

súdu prvého stupňa o schválení príklepu bolo uznesením Krajského súdu v Trnave z 21. júla

2006 sp. zn. , právoplatným 27. septembra 2006, zmenené tak, že príklep

sa neschvaľuje.

Pokiaľ ide o obdobie od 1. marca 2001 do 21. septembra 2006 (od udelenia príklepu

po neschválenie udelenia príklepu exekútorom súdom), za ktoré si v tomto konaní žalobca

voči žalovanému uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. úžitkov, ktoré mal

žalovaný získať užívaním nehnuteľností, dovolací súd sa stotožňuje s názorom súdu nižšieho

stupňa, že v tomto období išlo zo strany žalovaného o oprávnenú držbu. Oprávnený držiteľ

má právo vec užívať v rovnakom rozsahu ako vlastník a z toho užívania mu vo vzťahu

k vlastníkovi nevznikajú žiadne povinnosti; jedinou povinnosťou, ktorú oprávnený držiteľ

má voči vlastníkovi, je povinnosť vydať mu vec. Oprávnený držiteľ teda nie je povinný vydať

vlastníkovi to, o čo sa bezodplatným užívaním jeho veci obohatil.

Z uvedeného vyplýva, že v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením otázky zásadného

právneho významu, sa žalobcovi v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť správnosť

právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel

k záveru, že v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2

písm. c/

Nakoľko dovolací dôvod podľa nie je daný a keďže neboli

zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali za následok

nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa zamietol.

II.

K dovolaniu žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo 6. decembra

2011 sp. zn. :

Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované

v a Podľa je dovolanie prípustné proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ ) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa Podľa

ods. 2 je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Žalovaným je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania, teda

rozhodnutie, ktoré nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Jeho dovolanie

preto podľa a prípustné nie je.

V danom prípade by prípustnosť podaného dovolania zakladala len procesná vada

konania uvedená v Žalovaný procesné vady konania v zmysle až

e/ a g/ nenamietal; existencia vád tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.

Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania bolo v dovolacom konaní osobitne skúmané,

či postupom súdu nedošlo k odňatiu možnosti účastníka konania pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ). V prejednávanej veci žalovaný odôvodnil prípustnosť dovolania vadou

uvedenou v tým, že odvolací súd odmietol jeho odvolanie ako podané

neoprávnenou osobou, hoci neboli splnené podmienky pre takýto postup. Podľa dovolacieho

súdu žalovaný vytýka uvedenú vadu konania odvolaciemu súdu nedôvodne.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať ( ) treba rozumieť taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Za takýto postup, odnímajúci účastníkovi konania možnosť pred súdom

konať a zakladajúci prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia, treba považovať

aj odmietnutie odvolania podľa v prípade, že podmienky preň

neboli splnené, nakoľko odvolanie bolo podané osobou na podanie odvolania.

V prejednávanej veci dovolací súd pri skúmaní, či k takej vade nedošlo, vychádzal

z ustanovenia , podľa ktorého odvolací súd odmietne odvolanie,

ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj stránku

subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa

a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu

vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné (objektívna

prípustnosť odvolania je vymedzená ustanovením určujúcim podmienky,

v prípade splnenia ktorých je odvolanie prípustné). Na rozdiel od toho sa subjektívna stránka

10

prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt

toho, kto podáva odvolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie

(hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým

dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvého stupňa bol odvolateľ po procesnej

stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver

o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak

po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti

odvolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania.

Dovolací súd pri posudzovaní subjektívnej prípustnosti odvolania je zhodného názoru

ako odvolací súd, že právo podať odvolanie prináleží len tomu účastníkovi, ktorému bola

rozhodnutím spôsobená ujma, pričom v danom prípade žalovanému priznaním oslobodenia

od súdneho poplatku za dovolanie žalobcovi nebola spôsobená žiadna ujma na jeho

procesných právach, a preto žalovaný nie je osobou subjektívne oprávnenou na podanie

odvolania.

Ak teda odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný nie je osobou (subjektívne)

oprávnenou na podanie odvolania proti uzneseniu súdu prvého stupňa o priznaní oslobodenia

od súdneho poplatku žalobcovi, a odvolanie žalovaného podľa

odmietol, rozhodol správne a týmto postupom mu neodňal možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ustanovení

a , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

Dovolací súd nepriznal účastníkom náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali

návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (

v spojení s , a )

11

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. marca 2013

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková