Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3e9/390597.c42f00.pdf
PDF · 222.44 KB
No categories available
3Cdo/365/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 365/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: R. B., nar. X., V., o vymoženie
336,59 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn.:
3Er 1908/2008, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 8. augusta 2012, č. k.: 17CoE 36/2012-76, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Topoľčany 12. januára 2007
požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 10 140,-- Sk
s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Uviedol, že
exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z 23. augusta
2006, sp. zn. SR 3521/06, zriadeného zriaďovateľom S., a. s., K. IČO: X. (ďalej len
„rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Topoľčany poverením zo 16. januára 2007 poveril
súdneho exekútora na vymoženie predmetnej sumy s príslušenstvom z uvedeného exekučného
titulu.
Okresný súd Partizánske uznesením z 28. novembra 2011, č. k. 3Er 1908/2008-66
exekučné konanie zastavil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
a uviedol, že v posudzovanej exekučnej veci preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov
zastavenia exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru, obsiahnutého v uznesení
Ústavného súdu SR z 9. decembra 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15. Súd prvého stupňa
opätovne preskúmal exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie, predloženú Zmluvu o úvere a vzal do úvahy rozhodovaciu činnosť nadriadených
súdov v exekučných veciach, kde povinným je spotrebiteľ a dospel k záveru, že exekúciu je
potrebné zastaviť v celom rozsahu.
Súd prvého stupňa poukázal na § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2
Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom
konaní“), čl. 3 smernice Rady 93/13/EHS, § 52, § 53 ods. 1, 2, a 4 Občianskeho zákonníka,
rozsudok Súdneho dvora EÚ z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores,
C-240/98 až C-244/98, rozsudok z 26. októbra 2006 vo veci Elisa María Mostaza Claro proti
Centro Móvil Milenium SL, C-168/05.
Uviedol, že oprávnený a povinný uzavreli Zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy
spotrebiteľskej. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená rozhodcovskou doložkou, zakotvenou v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Skúmaniu rozhodcovského rozsudku musí
predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou
zmluvou. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je materiálne
vykonateľným exekučným titulom. Rozhodcovská doložka v danom prípade nebola osobitne
dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru. V prípade ak chcel Zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju
akceptovať. Takýmto spôsobom sa pre vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným povinný
vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným
súdom. Poukázal na ust. § 106 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ktoré
pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak aj Zmluva o úvere
poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, tak takáto možnosť trvá len
do podania návrhu na začatie arbitrážneho konania. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu
je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských zmlúv je to výlučne veriteľ, ktorý iniciuje
rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. Takýmto prijatím rozhodcovskej
doložky spotrebiteľom, oprávnený voči nemu nadobudne neprimeranú výhodu v tom, že
môže sám určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne (rozhodcovský súd má navyše
logický ekonomický záujem na tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ
predkladal na rozhodovanie čo najviac sporov). Keďže rozhodcovská doložka individuálne
dohodnutá nebola a fakticky ponecháva možnosť výberu riešenia sporov dodávateľovi,
považoval súd takúto zmluvnú podmienku za neprijateľnú (nekalú) a z toho dôvodu
za absolútne neplatnú.
Z dôvodu absolútne neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto
doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Exekučný súd preto
exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučný súd má v zmysle ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku povinnosť pred vydaním poverenia preskúmať žiadosť
o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
V prípade ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, musí žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietnuť. Ak však exekučný súd poveril exekútora vykonaním
exekúcie napriek tomu, že exekučný titul má nedostatky alebo zaväzuje povinnú osobu
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým
mravom, zastaví exekúciu dodatočne. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku preto vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže predstavovať prekážku veci
rozsúdenej. Uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal
súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne
viaceré výhody v porovnaní so situáciou, keby bola vec prejednávaná riadnymi súdmi,
oprávnený vo svojom odvolaní neuviedol, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem
toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami
obsiahnutými v odporúčaní komisie 95/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných
pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto
odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad dôležitých
pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré
z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. Veriteľ na základe predmetnej
rozhodcovskej doložky môže vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si
sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej
doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto
nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O. s. p. Predmetnej
rozhodcovskej doložke nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, aj keď dáva
na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale v prípade vyvolania rozhodcovského
konania dodávateľom, sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú
doložku je preto potrebné vykladať tak, že neodporuje uvedenému ustanoveniu iba vtedy, ak
práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súd prvého stupňa preto vyvodil
správny právny záver, že dotknutá zmluvná podmienka – rozhodcovská doložka bráni tomu,
aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť
exekučným titulom. Pokiaľ aj súd prvého stupňa skúmal exekučný titul už pri rozhodovaní
o udelení poverenia, kedy ho uznal za súladný so zákonom, na základe čoho udelil poverenie,
odvolací súd dodal, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je procesné rozhodnutie,
ktoré by vylučovalo zastavenie exekúcie pre nesúlad so zákonom. Súd je oprávnený v každom
štádiu exekučného konania z úradnej povinnosti skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov,
pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Preto vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
nemôže predstavovať prekážku veci rozsúdenej. Exekúcia môže byť nariadená len na základe
titulu, ktorý je vykonateľný po formálnej a materiálnej stránke. Ak exekučný titul tieto
požiadavky nespĺňa a napriek tomu bola exekúcia nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená (R58/1997).
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie.
Dovolanie podal prostredníctvom dvoch podaní, doručených na súd prvého stupňa 3.
a 8. októbra 2012. Z obsahu oboch podaní vyplýva, že svoje dovolanie odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci, ust. § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo, ust.
§ 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, ust. § 237 písm. f) O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať
pred súdom, ust. § 237 písm. g/ O. s. p., že súd bol nesprávne obsadený, ust. § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie, ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
K uvedeným dôvodom dovolania uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie
na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Podľa dovolateľa
odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS
a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery
odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je
uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti
a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú
zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ
v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi
a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch služieb (bankovníctvo, energetika...) založené
na formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopní pozmeniť.
Argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu
v ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady 93/13/EHS. Dovolateľ položil
otázku, či je možné závery odvolacieho súdu aplikovať tak, že rozhodcovské doložky sú
v spotrebiteľských zmluvách vylúčené? Neumožňuje Občiansky zákonník v spojení
so smernicou Rady 93/13/EHS uzatváranie rozhodcovských doložiek, a teda akékoľvek spory,
vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv, musia rozhodovať jedine všeobecné súdy? Uviedol,
že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je
adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa judikatúry súdneho
dvora EÚ ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho
poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho
predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej
istoty. Právo členského štátu musí byť po uplynutí transpozičnej lehoty v súlade
s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá do slovenského
právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle
rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôže
ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať.
Uviedol, že súd prvého stupňa ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ
nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice Rady 93/13/EHS.
Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv
v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich
nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej
prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku
a uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne
v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút
„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že
spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi
osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa
dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi.
Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách
a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou.
Ďalej podľa dovolateľa sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami,
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú
doložku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľ má za to, že v danom
prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto
sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť
daná príležitosť posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty, vyplývajúcej
z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi SR. Je
potrebné požiadať Súdny dvor EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, a to
v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady
93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými súdmi a dopadom na existujúce právne
vzťahy.
Ďalej uviedol, že súd svojím postupom odňal oprávnenému ako účastníkovi konania
možnosť konať pred súdom, keď v súdnom konaní nerešpektoval návrh oprávneného
na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ a neumožnil mu tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície. Súdy
do skončenia exekučného konania nerozhodli o návrhu oprávneného na prerušenie konania.
Všeobecný súd mal zákonnú povinnosť zaoberať sa návrhom oprávneného na prerušenie
konania. Súd porušil základné právo oprávneného na súdnu ochranu, keď vôbec neuviedol
dôvody, pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. nezaoberal. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je
zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že návrhom oprávneného
sa nie je potrebné zaoberať.
K vade konania podľa § 237 písm. g/ O. s. p., že súd bol nesprávne obsadený,
dovolateľ poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.: IV. ÚS 206/08, v zmysle
ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený
rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach
interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní
pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny
sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny
súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.
Povinný sa dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia,
c) ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania
v zmysle § 239 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. (druhá veta) je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutia
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania, smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka
konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné.
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, e/, f/ a g/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dal odpoveď na všetky podstatné námietky,
uvedené v odvolaní oprávneného.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ust. § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto
ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.
Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu
tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale
napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie
súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak
v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený
žalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak
vyplýva z rovnakých skutkových okolností.
Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach
vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s. r. o., P., IČO: X., proti povinnému: R. B., nar. X., V., o vymoženie 336,59 EUR
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. 3Er 1908/2008, na
základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského z 23. augusta 2006,
sp. zn. SR 3521/06, spoločnosti S., a. s., nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom
súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia
namietaného oprávneným.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa dané
konanie končí. Vydaním takéhoto rozhodnutia nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je
z vyššie uvedeného zrejmé, v danej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci
nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom
rozsahu počas celého exekučného konania, ako pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou,
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O. s. p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Dovolateľ k tejto vade namietal, že súdy oboch stupňov interpretovali, a následne
aplikovali ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, akoby upravovalo konanie
bez návrhu vždy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie
špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ Zákona o rozhodcovskom konaní.
Ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní však upravuje konanie bez návrhu
v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. Exekučný súd v danej veci exekúciu v zmysle § 57 ods. 2
Exekučného poriadku zastavil. V zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd
zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Súd v danej veci postupoval aj podľa § 45 ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môže exekúciu zastaviť
aj bez návrhu (ex offo), ak zistí nedostatky uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.
Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je
preto opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Naplnenie tejto vady dovolateľ vyvodzuje z toho, že súdy oboch stupňov nevyzvali
a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky
proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Odvolací súd
nerešpektoval návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p., vôbec o ňom nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol dôvody
pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Ďalej namietal nesprávne
a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov oboch súdov.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
Taktiež námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je
oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd na túto námietku
prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade
uvedenej v ust. § 237 písm. f/ O. s. p., resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola
oprávnenému ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu
konania, uvedenú v tomto ustanovení, ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli
splnené zákonom stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera
právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.
V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu z 23. augusta
2006, sp. zn. SR 3521/06 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie
uloženej povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd exekúciu
podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní
zastavil. Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky
na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť
vydané ani poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj z ust. § 45 ods. 1 a 2
Zákona o rozhodcovskom konaní oprávnenie posúdiť okrem iného, či plnenie, na ktoré
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že
vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6Cdo 105/2011).
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu,
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy,
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach, založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/
tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska
právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si
každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu
podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu
možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského
súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz, vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere,
uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka,
obsiahnutá v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými
súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.
Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa, týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu.
Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12,
§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane použije aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Za porušenie základného práva, zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený podaním, doručeným na Okresný súd Topoľčany 7. septembra 2012,
navrhol prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ. Námietka oprávneného, že odvolací súd tým, že nerozhodol o návrhu
oprávneného na prerušenie konania a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom
oprávneného na prerušenie konania nezaoberal, nie je dôvodná. Súd prvého stupňa a rovnako
aj odvolací súd postupovali správne, ak sa týmto návrhom oprávneného nezoberali. V danej
veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávneného rozhodovať, nakoľko odvolací súd
o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením z 8. augusta 2012, pričom návrh oprávneného
na prerušenie konania bol doručený na súd prvého stupňa 7. septembra 2012, t. j. po dátume,
kedy bolo rozhodnuté o odvolaní oprávneného, resp. po nadobudnutí právoplatnosti
napadnutého uznesenia odvolacieho súdu spolu s uznesením súdu prvého stupňa –
5. septembra 2012. Uznesením odvolacieho súdu sa konanie skončilo a nie je proti nemu
prípustný žiadny riadny opravný prostriedok.
Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho
procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z Občianskeho súdneho poriadku.
Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, že v danom prípade rozhodol nesprávne
obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.
K tejto námietke dovolateľ poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym
súdom nie je len sudca, určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak
sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva
spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci
samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.
Právne závery, vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR, nemožno
na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné
konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a požiadať súdny dvor Európskej únie
o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto
námietke oprávneného poukazuje na svoje odôvodnenie, týkajúce sa návrhu oprávneného
na prerušenie dovolacieho konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie
a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.
K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ
o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe
výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, uzavretej medzi účastníkmi a či
predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej
námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu
bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu
vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa
vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený
obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola
pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci
v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú
judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel aj vo veciach 3Cdo 108/2012, 3Cdo 33/2012,
Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania zamietol.
Vzhľadom na uvedené konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád, taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p., nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie, smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal
z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0..
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. marca 2013
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová