Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžp/10/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: M. P., bytom B., P.,

zastúpeného JUDr. I. R., advokátkou so sídlom Š., K., proti ţalovanému: Ministerstvo

životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 9502/2010-2.1.2 zo dňa 6.

októbra 2010, na odvolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

-55 zo dňa 22. novembra 2011, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-55 zo dňa 22. novembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom rozhodnutie ţalovaného č.

9502/2010-2.1.2 zo dňa 6. októbra 2010 a rozhodnutie Krajského úradu ţivotného prostredia

v Ţiline č. 2010/00907-4/Dur zo dňa 30. júla 2010 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „“) zrušil a vec ţalovanému vrátil na ďalšie konanie;

ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi trovy konania v sume 369,31 €.

Preskúmavaným rozhodnutím č. 9502/2010-2.1.2 zo dňa 6. októbra 2010 ţalovaný ako

odvolací orgán odvolanie ţalobcu zo dňa 23. augusta 2010 zamietol a potvrdil rozhodnutie

Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline, ktorým tento ţiadateľovi – ţalobcovi nepriznal

postavenie účastníka konania v pripomienkovom konaní, zabezpečovanom prvostupňovým

správnym orgánom v zmysle o ochrane prírody a krajiny

(ďalej len „“), v rámci procesu vyhlasovania ochrany osobitne

chránených častí prírody a krajiny pod č. 2010/00351/Dur: „Zámer na vyhlásenie zón

Tatranského národného parku“.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, ţe napadnuté rozhodnutia ţalovaného ako aj

prvostupňového správneho orgánu je potrebné v intenciách právneho názoru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, vysloveného v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 12. apríla

2011, zrušiť a vec ţalovanému vrátiť na ďalšie konanie, nakoľko išlo o rozhodnutie

v obdobnej veci. V uvedenej právnej veci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzhľadom

na okolnosť, ţe ţalobca podal mnoţstvo ţalôb na súdy Slovenskej republiky, v ktorých sa

domáhal vstupu do konaní týkajúcich sa ţivotného prostredia ako účastník konania (t.j.

v obdobných veciach), s ohľadom na moţný komunitárny rozmer súdneho prieskumu

prebiehajúce konania prerušil a postupom podľa čl. 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho

spoločenstva predloţil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbeţné otázky na

rozhodnutie. Súdny dvor Európskej únie poloţené otázky prijal na ďalšie konanie a svoj názor

na ne zaslal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prostredníctvom rozsudku č. C-240/09

zo dňa 8. marca 2011, v ktorom konštatoval, ţe „článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe

k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti

v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva

rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie.

Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa

podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo

žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto

dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby

mohla organizácia na ochranu životného prostredia, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté

v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného

prostredia.“

Ďalej uviedol, ţe podľa právneho výkladu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v rozsudkoch týkajúcich sa obdobných vecí, základná otázka, ktorá bola v prebiehajúcom

konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky odvolaním predloţená, je, či s pozíciou

ţalobcu ako občianskeho zdruţenia zameraného na ochranu ţivotného prostredia v správnom

konaní, vzhľadom na predmet uvedeného konania, sa spája aj právo na súdnu ochranu alebo

je postačujúca ochrana poskytovaná predpismi správneho práva. Riešenie tejto otázky bolo

dané do súvisu s procesným postavením uvedeného občianskeho zdruţenia, najmä

v správnom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe definície účastníka

správneho konania a na základe ustálenia procesnej situácie dospel k záveru, ţe ţalobcovi

slovenský právny poriadok prostredníctvom priznáva právo na súdnu ochranu

formou súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu. Poukázal na záver Ústavného

súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze č. k. -52 z 13. januára 2011,

v zmysle ktorého tento potvrdzuje záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ţe bez

ohľadu na procesné označenie osoby v konaní je základným kritériom pre posúdenie

účastníctva predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci alebo jeho rozhodnutia

na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v (ďalej len

„ústava“) alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy. Súčasne pokladal v prejednávanej

veci za nepochybné, ţe jadrom sporu medzi ţalobcom a ţalovaným je základné právo kaţdej

osoby na súdnu ochranu v spojení s právom jednotlivca na ochranu, resp. právo na priaznivé

ţivotné prostredie. V súvislosti s uvedeným Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom

rozhodovaní zohľadnil aj vymedzenie pojmu účastníctvo z pohľadu medzinárodnoprávneho,

ktorý najmä predurčuje čl. 2 písm. a/ Odporúčania (2004) 20 Výboru ministrov Rady Európy

o súdnom prieskume správnych úkonov a .

Dal do pozornosti aj Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy (87) 16

o administratívnych konaniach, ktoré sa týkajú veľkého počtu osôb. Toto odporúčanie

vyzdvihuje narastajúci počet oblastí správneho práva, kde správne orgány stále čoraz viac

čelia výzve na ochranu kolektívnych záujmov pri ochrane krajiny, prírody a logicky sú preto

orgány štátnej moci častejšie prizývané na vydávanie uvedených kolektívnych rozhodnutí.

Citované odporúčanie kladie jasný dôraz na úlohu zdruţení (asociácií) zastupujúcich osoby

pri ich práve na ochranu záujmov chránených právom vrátane súdneho prieskumu takýchto

kolektívnych rozhodnutí správneho orgánu. Vo vzťahu k menej záväznej povahe odporúčaní

Rady Európy Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe síce pri svojej rozhodovacej

činnosti na jednej strane posudzuje uvedené odporúčania Rady Európy ako právne akty

medzinárodných organizácií, ktoré nemajú jednoznačný nariaďovací odkaz pre členské štáty,

avšak na druhej strane nie je moţné spochybniť ich obsah v tom zmysle, ţe obsahujú právne

štandardy, ktorých realizácia vo vnútroštátnom právnom systéme je logicky a legitímne

očakávaná pre členský štát Rady Európy, pokiaľ má byť hodnotený ako právny štát. Ako

posledný avšak nemenej významný právny prameň Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza

rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 8. marca 2011, ktorý je v zmysle

a Zmluvy o Európskej únii významným zdrojom poznania komunitárneho

práva pre orgány členského štátu. Najvyšší súd Slovenskej republiky mal za to, ţe ciele

Aarhuského Dohovoru (ďalej len „Dohovor“) sú predovšetkým definované v jeho preambule

a ďalej v čl. 1 Dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ“, pričom vyzdvihol jeho všeobecný

imperatív obsiahnutý v 17. Recitály, v zmysle ktorého pre verejnosť vrátane organizácií

musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy

a dodrţiavané právne normy.

V závere predmetného rozhodnutia, na ktoré krajský súd v danom prípade poukazuje,

a podľa ktorého rozhodol vo veci ţalobcu, konštatuje sa, ţe na vnútroštátnej úrovni právo na

priaznivé ţivotné prostredie a ochrana ţivotného prostredia patrí v zmysle systematiky druhej

hlavy do skupiny základných práv a slobôd. Vzhľadom na uvedené závery je podľa

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky logickým vyústením, ţe Slovenská republika okrem

iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť v zmysle čl. 9 ods. 3 Dohovoru

prístup verejnosti k správnym a súdnym konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc

nevykonala príslušné normotvorné (všeobecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných

podmienok na implementáciu tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom

poriadku, potom súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho

práva, zásady lojálnej spolupráce a rešpektovania princípu právneho štátu, musí v prípade

jednotlivca dovolávajúceho sa v konkrétne prejednávanej veci práva prístupu verejnosti

k správnym a súdnym konaniam, toto právo mu v individuálnej veci priznať.

Proti rozsudku krajského súdu podal ţalovaný včas odvolanie a ţiadal, aby Najvyšší

súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobu zamietne resp. zruší

rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vráti na nové konanie. Podané odvolanie odôvodnil

v zmysle a tým, ţe napadnutý rozsudok je nesprávny, nakoľko

súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Uvedené namietal z dôvodu, ţe súd prvého stupňa aplikoval na tento spor

odôvodnenie vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 12. apríla 2011, ktorým tento na základe výkladu ustanovení čl. 9 ods. 3

Dohovoru priznal Lesoochranárskemu zdruţeniu VLK v správnych konaniach o povolenie

výnimky na odstrel medveďa hnedého procesné postavenie účastníka konania aj napriek

tomu, ţe osobitný právny predpis – priznáva mimovládnym

organizáciám procesné postavenie zúčastnenej osoby. Poukázal na znenie čl. 9 ods. 3

Dohovoru, v zmysle ktorého „každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej

vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo

súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb

a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného

prostredia.“

Ďalej namietal, ţe z obsahu administratívneho spisu nesporne vyplýva, ţe v danom

prípade sa nejednalo o správne konanie, ktorého výsledkom by bol vydaný individuálny

správny akt o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach účastníkov. Mal za

to, ţe v uvedenom prípade ide o vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území

vrátane stupňov ochrany, podrobností o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc, ktoré

ustanovuje vnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom orgán oprávnený podľa

na vyhlásenie chráneného územia, pričom podľa cit.

zákona národný park vyhlasuje vláda Slovenskej republiky nariadením.

Z týchto dôvodov pokladal za zrejmé, ţe výklad Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ohľadne postavenia občianskeho zdruţenia zameraného na ochranu ţivotného

prostredia v správnych konaniach v oblasti ţivotného prostredia nie je moţné aplikovať na

legislatívne konanie, týkajúce sa vyhlásenia zón Tatranského národného parku (ďalej len

„TANAP“). Doplnil, ţe proces vyhlasovania národného parku alebo zón národného parku má

viacero štádií, na ktorých sa môţu jednotlivé subjekty aktívne zúčastniť. Zdôraznil, ţe medzi

subjekty, ktorým dáva právo podať písomné pripomienky k zámeru

vyhlásenia chráneného územia patria podľa § 50 ods. 3 cit. zákona vlastník (správca,

nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy (ďalej len „dotknuté

osoby“). Dodal, ţe citovaným ustanovením je okruh aktívne vecne legitimovaných osôb

oprávnených na podanie pripomienok k zámeru taxatívne stanovený.

Ďalej uviedol, ţe informovanie verejnosti zabezpečuje dotknutá obec, ktorá je podľa

povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru

informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umoţniť nahliadnuť doň na

obvyklom mieste, najčastejšie na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní, pričom prípadné

pripomienky verejnosti môţe uplatniť dotknutá obec v pripomienkovom reţime v zmysle § 50

ods. 3 a 4 cit. zákona, ktorý platí rovnako pre všetky dotknuté osoby. Dal do pozornosti, ţe

v nie je upravené právo verejnosti priamo podávať pripomienky

k zámeru i z dôvodu, ţe tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu

vyhlasovacieho predpisu – nariadenia vlády Slovenskej republiky. Podotkol, ţe

podklad/zámer je vypracovaný ako odborný návrh na základe vedeckých kritérií, pričom jeho

pripomienkovaním dotknutými osobami je ukončené prvé štádium. Avšak takto odborne

vypracovaný zámer/podklad sa vo fáze uplatňovania pripomienok k návrhu všeobecne

záväzného právneho predpisu (druhé štádium) môţe – zapracovaním verejnosťou uplatnených

pripomienok – značne líšiť od pôvodne predkladaného zámeru/podkladu, preto nesúhlasil

s tvrdením ţalobcu o neefektívnej účasti verejnosti v druhej fáze. Poukázal na skutočnosť, ţe

v zmysle čl. 21 v spojitosti s čl. 9 a čl. 10 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky

je verejnosť oprávnená podávať pripomienky k návrhu nariadenia vlády Slovenskej republiky

zverejnenom na Portáli právnych predpisov v lehote 15 dní odo dňa zverejnenia návrhu na

tomto portáli. Akúkoľvek pripomienku verejnosti je predkladateľ návrhu povinný vyhodnotiť

a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania.

Podľa ţalovaného má verejnosť pri pripomienkovaní návrhu nariadenia vlády Slovenskej

republiky takmer rovnocenné postavenie s pripomienkujúcimi orgánmi.

Uviedol, ţe ţalovaný napriek tomu, ţe platná právna úprava podľa § 50 zákona

č. verejnosť nezačleňuje do okruhu dotknutých osôb, usmernil príslušné

krajské úrady ţivotného prostredia v tom smere, aby v procese prerokovania zámeru boli

zohľadnené a vyhodnotené aj pripomienky verejnosti a ako odporúčaný spôsob ich

vyhodnotenia uviedol zverejnenie vyhodnotenia pripomienok verejnosti na webových

stránkach a úradných tabuliach krajských úradov ţivotného prostredia a súbeţné zverejnenie

na úradných tabuliach dotknutých obcí. Dodal, ţe Krajský úrad ţivotného prostredia v Ţiline

preto v procese pripomienkovania zámeru (nad rámec ) akceptoval

podávanie pripomienok verejnosti, t.j. právnických a fyzických osôb, ktoré nie sú vlastníkmi

(správcami, nájomcami) dotknutých pozemkov. S verejnosťou (viac neţ 850 fyzických alebo

právnických osôb) prerokovali príslušné krajské úrady ţivotného prostredia jej pripomienky

k zámeru písomnou formou, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení jej pripomienok na

svojich úradných tabuliach. Oznámenie bolo tieţ zverejnené na webových stránkach týchto

úradov a o zverejnenie na svojich úradných tabuliach boli tieţ poţiadané dotknuté obce

v Ţilinskom kraji a Prešovskom kraji. Zdôraznil, ţe s uvedenou argumentáciou ţalovaného sa

súd prvého stupňa nielenţe vôbec nevysporiadal, ale ani tieto dôvody ţalovaného do

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia neuviedol. V závere odvolania namietal, ţe ţalobca

neodvodzuje svoje práva od čl. 9 ods. 3 Dohovoru, ale vo svojej ţalobe poukazuje na jeho čl.

8, ktorý zabezpečuje verejnosti účinnú účasť na procesoch tvorby vykonávacích predpisov

a právo, aby verejnosť mala moţnosť pripomienkovať návrhy týchto predpisov.

Ţalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok Krajského súdu

v Bratislave ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie ţalovaného pokladal za vnútorne

protirečivé. Vyčítal mu, ţe ţalovaný na jednej strane zastáva názor, ţe čl. 8 Dohovoru nie je

moţné aplikovať na prejednávanú vec, hoci zároveň tvrdí, ţe ţalobca nemal právo na

prerokovanie pripomienok príslušným krajským úradom ţivotného prostredia. Avšak na

druhej strane poukazuje na to, ţe pripomienky ţalobcu, ako súčasť pripomienok verejnosti,

boli prerokované tým, ţe ich Krajský úrad ţivotného prostredia v Ţiline vyhodnotil a toto

vyhodnotenie zverejnil na svojej internetovej stránke. Ďalej uviedol, ţe čl. 8 Dohovoru ako

zmluva o ľudských právach zabezpečuje verejnosti účinnú účasť na procesoch tvorby

vykonávacích predpisov a právo, aby verejnosť mala moţnosť pripomienkovať návrhy týchto

predpisov a právo na to, aby výsledky tejto účasti verejnosti boli zohľadnené v najvyššej

moţnej miere. Pripustil, ţe čl. 8 Dohovoru nemá priamy účinok, čo však podľa ţalobcu

nezbavuje orgány verejnej moci povinnosti interpretovať a aplikovať právne predpisy, ktoré

upravujú spôsob tvorby vykonávacích predpisov a iných všeobecne pouţiteľných právne

záväzných pravidiel tak, aby bol naplnený zmysel a cieľ čl. 8 Dohovoru.

Zdôraznil, ţe Dohovor je súčasťou práva Európskej únie, v ktorej súvislosti poukázal

na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 8. marca 2011, v ktorom tento

v konaní začatom na návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, týkajúci sa výkladu čl. 9

ods. 3 Dohovoru, poskytol významný interpretačný a aplikačný nástroj pre výklad nie len

spomínaného čl. 9 ods. 3 Dohovoru. V citovanom rozhodnutí bol síce vyslovený záver, ţe

čl. 9 ods. 3 Dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie, avšak súčasne sa v ňom

uvádza, ţe táto okolnosť nezbavuje členské štáty Európskej únie ich záväzku uplatňovať

ustanovenia tohto Dohovoru, a to tým, ţe so zreteľom na ustanovenia Dohovoru interpretujú

a aplikujú normy vnútroštátneho práva tak, aby ciele a obsah Dohovoru boli naplnené, a aby

verejnosť, ktorej tento Dohovor práva priznáva, tieto práva aj vo vnútroštátnych podmienkach

mohla vyuţívať. S ohľadom na uvedené mal za to, ţe bolo povinnosťou súdu prvého stupňa

skúmať, či postupom ţalovaného došlo k naplneniu práv, ktoré ţalobcovi vyplývajú z čl. 8

ods. 3 dohovoru. Záver súdu prvého stupňa pokladal za vecne správny a v súlade s čl. 8, ale aj

s cieľmi a obsahom Dohovoru.

Poukázal na skutočnosť, ţe Krajský súd v Ţiline uloţil prvostupňovému správnemu

orgánu rozhodnúť o tom, či je ţalobca účastníkom konania o zámere na vyhlásenie zón

TANAPu, a v závislosti od toho potom prerokovať pripomienky ţalobcu vydaním

rozhodnutia o nich. Z uvedeného vyvodil, ţe správny orgán prvého stupňa, ako aj ţalovaný

boli povinní prerokovať tieto pripomienky spôsobom, ktorý vychádza z ustanovení zákona

č. o správnom konaní (ďalej len „“).

Nesúhlasil ani s tvrdením ţalovaného, ţe právo verejnosti zúčastniť sa na tvorbe

vykonávacích predpisov je dostatočne zabezpečené moţnosťou pripomienkovať návrh

nariadenia vlády, ktorým sa vyhlasujú zóny TANAPu. Vyslovil názor, ţe uvedené obsahu

čl. 8 Dohovoru nezodpovedá, nakoľko z citovaného článku vyplýva, ţe podmienkou sine qua

non na to, aby mohla byť účasť verejnosti povaţovaná za účinnú, je účasť v štádiu, kým sú

ešte moţnosti otvorené. Zároveň výsledky účasti verejnosti sa majú zohľadniť v najvyššej

moţnej miere. Proces vyhlasovania zón chráneného územia je dvojfázový. Výsledkom

pripomienkovania a prerokovania pripomienok k zámeru sa vyhlasovanie chráneného územia

alebo jeho zón dostáva do ďalšej fázy, s ktorou však nekorešponduje štádium „pokiaľ sú ešte

moţnosti otvorené“. Vyjadril sa, ţe pripomienkovanie právneho predpisu v štádiu, keď je jeho

návrh zverejnený na pripomienkovanie, podlieha obmedzeniam ustanoveným

v Legislatívnych pravidlách Vlády Slovenskej republiky. Pripomienkujúca verejnosť nemá

podľa ţalobcu v zmysle týchto pravidiel v zásade ţiadnu moţnosť dosiahnuť zohľadnenie

svojich pripomienok. Doplnil, ţe Legislatívne pravidlá neustanovujú ţiadny postup, ktorým

by bolo moţné nevyhovenie pripomienke podrobiť akejkoľvek kontrole. Za takúto

nepovaţoval ani rozporové konanie, keďţe aj v prípade povinného rozporového konania môţe

predkladateľ predloţiť návrh právneho predpisu na rokovanie vlády. Dvojfázovosť

vyhlasovania chránených území a jeho zón má nepochybne zabezpečiť moţnosť, aby v prvej

fáze bol zámer diskutovaný a posudzovaný z hľadiska záujmov tak ochrany prírody, ako aj

vlastníckych, uţívacích a iných záujmov právnických a fyzických osôb. V závere vyjadrenia

zdôraznil, ţe moţnosť ovplyvnenia konečnej podoby nariadenia vlády, je v štádiu jeho tvorby

podstatne širšia, ako v štádiu, keď je vypracovaný návrh predpisu predloţený v podobe, v akej

má byť prerokovaný orgánom príslušným schváliť ho, v tomto prípade vládou Slovenskej

republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1

v spojení s veta prvá ) a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok

krajského súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté

(, ).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten,

o koho práva v konaní ide.

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej

časti ( ).

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku (rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je,

aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré

po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo

právoplatnosť ( ).

Podľa predmetom preskúmania môţe byť za podmienok

ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný

prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Z obsahu odvolania ţalovaného je zrejmé, ţe okrem iného namietal skutočnosť, ţe pri

vyhlasovaní ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny podľa

Z. z. povaţoval ţalovaný účinnú účasť verejnosti v zmysle čl. 8 Dohovoru za zabezpečenú,

nakoľko proces vyhlasovania národného parku alebo zón národného parku má viacero štádií,

na ktorých sa môţu jednotlivé subjekty zúčastniť. Súd prvého stupňa sa v prejednávanej veci

nezaoberal ani námietkou ţalovaného, ţe taxatívne stanovuje okruh

aktívne vecne legitimovaných osôb oprávnených na podanie pripomienok k zámeru

vyhlásenia chráneného územia, ktorými podľa § 50 ods. 3 cit. zákona sú vlastník (správca,

nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy. Opomenul aj námietku

ţalovaného, ţe informovanie verejnosti zabezpečuje dotknutá obec, ktorá môţe prípadné

pripomienky verejnosti uplatniť v pripomienkovom reţime podľa § 50 ods. 3 a 4 cit. zákona,

ktorý platí rovnako pre všetky dotknuté osoby. Taktieţ bolo potrebné, aby sa krajský súd

vysporiadal aj s námietkou ţalovaného, ţe v nie je upravené právo

verejnosti priamo podávať pripomienky k zámeru i z dôvodu, ţe tento je svojou povahou len

podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu – nariadenia vlády Slovenskej

republiky, dodávajúc, ţe verejnosť uplatňuje pripomienky k návrhu všeobecne záväzného

právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny TANAPu v rámci pripomienkového konania.

Napokon v napadnutom rozhodnutí súdu prvého stupňa absentuje aj reakcia na námietku, ţe

ţalovaný napriek skutočnosti, ţe platná právna úprava verejnosť do okruhu dotknutých osôb

nezačleňuje, usmernil príslušné krajské úrady ţivotného prostredia v tom smere, aby

v procese prerokovania zámeru boli zohľadnené a vyhodnotené aj pripomienky verejnosti

(viac neţ 850 fyzických alebo právnických osôb), pričom príslušné krajské úrady ţivotného

prostredia prerokovali jej pripomienky k zámeru písomnou formou, a to zverejnením

oznámenia o vyhodnotení jej pripomienok na svojich úradných tabuliach.

Podľa (v spojení s veta prvá ) v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo

veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne

vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a

ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu

v zmysle vykladať a uplatňovať tak, ţe rozhodnutie súdu musí obsahovať

dôvody, na základe ktorých je zaloţené.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je teda aj právo účastníka konania (teda aj žalovaného) na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, pripadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať

odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veciach sp. zn. či sp. zn. – www.concourt.sk). Túto

poţiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto

súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tieţ

pripomína, ţe právo na spravodlivý súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval na

kaţdý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci

(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielko a Hiro Balani/Španielsko, oba

z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného

súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované

právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. I. ÚS

380/08, sp. zn. či sp. zn. - www.concourt.sk).

Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo ţalovaného správneho

orgánu, ako účastníka preskúmavacieho konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré

bude zodpovedať na jeho primárne námietky oponujúce ţalobe ţalobcu voči jeho

rozhodnutiu.

Opomenutie krajského súdu, ţe sa v rozhodnutí ţiadnym spôsobom nevysporiadal

s vyššie uvedenými námietkami ţalovaného, však zhora definovanému právu na riadne

odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nie je prejavom

aplikačnej a interpretačnej dostatočnosti konajúceho všeobecného súdu, nedáva

zrozumiteľným spôsobom odpoveď na námietky ţalovaného uvedené v jeho vyjadrení.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom

súdnictve je oprávnený a povinný vysporiadať sa nielen s námietkami ţalobcu uvedenými

v ţalobe, ale aj námietkami ţalovaného uvedenými v jeho vyjadrení.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, ţe

odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je súladné s

Ak teda v posudzovanej veci krajský súd podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sa riadne nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami ţalovaného,

postupoval nedôsledne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa

veta druhá a zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie ( ), v ktorom krajský súd po opätovnom vyporiadaní sa

s námietkami ţalovaného znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náleţite (teda

dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konania bolo

urobené zadosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru povaţuje

za potrebné dodať, ţe napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom

súdnictve v Slovenskej republike nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť

prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa včítane

odôvodňovania rozhodnutia.

V novom rozhodnutí rozhodne však krajský súd i o náhrade trov tohto odvolacieho

konania ( v spojení s vety prvej ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. marca 2013

JUDr. Eva Babiaková, CSc. v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Dagmar Bartalská