Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
72a/388285.030e5f.pdf
PDF · 170.89 KB
No categories available
2Cdo/285/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 285/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom
v B., zastúpenej A., so sídlom v B., proti povinnému A. B., bývajúcemu v H.,
o vymoženie 1 602,39 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Skalica pod
sp. zn. 3 Er 1321/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave
z 30. marca 2012 sp. zn. 11 CoE 330/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 1 602,39 € s príslušenstvom. Uviedla, že exekučným titulom je
k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri R., so sídlom v B., z 21. mája 2010 sp. zn. B., ktorým bola
žalovanému A.. B. uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni B. istinu 1 602,39 €
s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Skalica o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie.
Okresný súd Skalica uznesením z 25. mája 2011 č.k. 3 Er 1321/2010-12 žiadosť
súdneho exekútora JUDr. V. S. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
z 20. septembra 2010 zamietol. Rozhodnutie odôvodnil použitím ustanovení § 44
Exekučného poriadku, § 52, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka a Smernicou Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd
mal za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky uvedenej vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní,
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného
sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť
všetkým všeobecným obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Na základe
uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný
a táto je v rozpore so zákonom. Vzhľadom na uvedené súd žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia zamietol.
Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávnenej uznesením z 30. marca 2012
sp. zn. 11 CoE 330/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že v zmluve o úvere z 12. júla 2007 č. X. si zmluvné strany dohodli,
že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy alebo z obchodných podmienok budú
riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh banky na riešenie
vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere
a obchodných podmienok, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere
alebo obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadenom pri spoločnosti R., podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového
konania sa jeho rozhodnutiu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a
záväzné. Miesto rozhodcovského konania je Bratislava. Z formy a obsahu zmluvy je
zrejmé, že sa jedná o tzv. “formulárovú” zmluvu, ktorej predtlač mala oprávnená už
pripravenú a povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť ani neovplyvnil. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie
prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné
strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská
zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami
je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba
rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán,
s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská
zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv.
formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia
spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom
a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana
sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces
neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti
spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Rozhodcovskú doložku
si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému
konaniu. Rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom
rozpore s § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale
v čase uzavretia predmetnej zmluvy Občiansky zákonník toto ustanovenie, ktoré bolo
zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho
zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 bolo potrebné
posudzovať podľa doterajších predpisov, súd vyslovil neprijateľnosť predmetnej
zmluvnej podmienky s použitím § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia jeho
eurokonformného výkladu, s poukazom na uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ
i Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alternatívne, aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého
a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodila z § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/
až c/ O.s.p. Uviedla, že rozhodcovská doložka bola uzavretá platne a v súlade
so zákonom. Súd nebol oprávnený ex offo skúmať platnosť, resp. neplatnosť
rozhodcovskej doložky. Skutočnosť, že podmienky v spotrebiteľskej zmluve neboli
individuálne dojednané sama osebe nezakladá ich neprijateľnosť v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. To, že rozhodcovské konanie
iniciovala oprávnená (dodávateľ) z titulu neplnenia si povinností riadne a včas zo strany
povinného (spotrebiteľa), nemôže mať za následok neplatnosť rozhodcovskej doložky.
Poukázala na to, že oprávnená si predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
súčasne s úverovou zmluvou len plnila povinnosť, ktorá jej vyplývala z § 93b ods. 1
zákona o bankách. Oba rozhodujúce súdy jednak nesprávne právne posúdili danú vec
a jednak zaťažili svoje konanie takými inými vadami, ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku res iudicata a je
záväzný aj pre exekučný súd. Rozsudok je nezmeniteľný a záväzný. Prvostupňový
a odvolací súd tak rozhodli o neprijateľnosti zmluvného dojednania ex offo, napriek
tomu, že exekučnému súdu zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie
rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z úradnej povinnosti. Exekučný súd
je povinný skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu
a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, nie vecnú správnosť (skutkové a právne
závery) exekučného titulu. Všeobecné súdy sú povinné rozhodnúť o nekalosti
rozhodcovskej doložky v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak sa jej
spotrebiteľ nedomáhal v rámci rozhodcovského konania. Exekučný súd v exekučnom
konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom
na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, a vzhľadom na nedostatok
právomoci. Zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnému podať v lehote 30 dní
odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu na zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Povinný však nevyvinul žiadnu aktivitu za účelom ochrany svojich práv. Súd
nemôže nahradzovať pasivitu povinného. Poukázala aj na porušenie zásady zákazu
retroaktivity.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená
v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených
uznesení, preto dovolanie oprávnenej podľa § 239 O.s.p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p.
nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že oprávnená namietala vadu v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú
a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem
iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to
ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci
súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.
Vyčíta im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej
stránke, na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, že rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku,
ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov
súdov oboch stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje
rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012
sp. zn. 4 Cdo 11/2012).
V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala aj z § 237 písm. d/ O.s.p., keď
poukázala na prekážku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu
konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať
tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav
vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je
významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ
určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak,
nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké
osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol
v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie
žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá
v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj
v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov
konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom
v B., proti povinnému A.. B., bývajúcemu v H., o vymoženie 1 602,39 €
s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku z 21. mája 2010 sp. zn. B., ktorý
vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri R., vedenej na Okresnom súde Skalica pod
sp. zn. 3 Er 1321/2010 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo
predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada
konanie nezaťažila.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, že
skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu
aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj
bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového
– hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade
založili svoje rozhodnutia.
Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka
videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia
účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh
na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul
opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne
vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú
splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide
o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,
aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená“.
Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade
platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady.
Pokiaľ ide o námietku porušenia zásady zákazu retroaktivity, dovolací súd
uvádza, že porušenie tejto zásady zo strany súdov nezistil. Záver o neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky s následkom jej neplatnosti totiž pri použití eurokonformného
výkladu (výkladu súladného so smernicou) umožňovali už aj ustanovenia Občianskeho
zákonníka platné v čase uzavretia zmluvy o úvere, a to § 53 ods. 3 a 4 tohto predpisu.
Len pre úplnosť dovolací súd uvádza, že ani § 93b zákona o bankách nijako
nezbavuje právnu predchodkyňu oprávnenej povinnosti predložiť povinnému návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé,
že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie
prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že
mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie
sporov v rozhodcovskom konaní.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada
konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto
tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu
trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala. Dovolací súd však
povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. marca 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová