Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 99 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (107)5d4/387828.2e5ad8.pdf
PDF · 178.61 KB
No categories available
2Cdo/31/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 31/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom
v B. zastúpenej spoločnosťou V., so sídlom v B., proti povinnej I. Ž., bývajúcej v M.,
o vymoženie 215,51 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves
pod sp. zn. 6 Er 864/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach z 28. septembra 2012 sp. zn. 1 CoE 54/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoţenie sumy 215,51 € s príslušenstvom. Uviedla, ţe exekučným titulom je
k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom
v Bratislave, Trnavská cesta 7, zo 7. októbra 2011 sp. zn. WHA/0111/0157, ktorým bola
ţalovanej I. Ţ. uloţená povinnosť zaplatiť ţalobkyni B. istinu 215,51 € s príslušenstvom.
Súdny exekútor poţiadal Okresný súd Spišská Nová Ves o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie.
Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 10. januára 2012 č.k.
6 Er 864/2011-14 zamietol ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe
Zmluvy o úvere č. 6151288905 z 21. októbra 2005, ktorú s povinnou uzavrela P. ako
právna predchodkyňa oprávnenej. Súd vec právne posúdil podľa § 44 ods. 2, § 41 ods. 1,
2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,
§ 52 ods. 1 aţ 3, § 53 ods. 1 aţ 4 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a/, § 3 ods. 1 a 2
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a podľa Smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993. Konštatoval, ţe predmetná zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere
a rozhodcovská doloţka uvedená v článku 9.2 obchodných podmienok predmetnej
zmluvy je neprijateľná, pretoţe spotrebiteľa núti podrobiť sa výlučne rozhodcovskému
konaniu. Takúto rozhodcovskú doloţku pokladal za neplatnú a rozsudok rozhodcovského
súdu za materiálne nevykonateľný exekučný titul. Na základe uvedeného súd ţiadosť
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením z 28. septembra
2012 sp. zn. 1 CoE 54/2012 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Účastníkom náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe pri skúmaní,
či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doloţky, ak exekučným titulom v konaní je
rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doloţky.
V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doloţka nachádzala v článku 9.2 obchodných
podmienok pre úver (verzia 2/2005) pripojených k úverovej zmluve. Podľa znenia tejto
doloţky sa zmluvné strany dohodli, ţe akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy
o úvere a obchodných podmienok, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia
dohody klient prijíma návrh banky (pôvodný veriteľ) na riešenie vzájomných sporov
vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere a obchodných podmienok,
vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo obchodných podmienok,
v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti
R.R. podľa jej vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu R.
podriadia s tým, ţe toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom
rozhodcovského konania je Bratislava. Odvolací súd sa stotoţnil s posúdením uvedenej
rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky. Praktickým dôsledkom takto
formulovanej rozhodcovskej doloţky je skutočnosť, ţe spotrebiteľovi, teda povinnej, je
fakticky odopretá moţnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Pre povinnú to
znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú
si oprávnená uţ predformulovala v zmluve, a na výbere ktorej povinná nemala ţiadnu
účasť. Pritom tak dôleţitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu,
bola skrytá v mnoţstve drobných klauzúl. Ako neprijateľnú moţno rozhodcovskú
doloţku vyhodnotiť aj z hľadiska určenia miesta rozhodcovského konania, ktorým malo
byť mesto Bratislava, teda miesto, kde sídli oprávnená (Súdny dvor ES veci C-243/08).
Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva
zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnováţneho, obavy,
ţe slabšia strana si svoj osud v tak závaţnej veci, akou je prípadný neskorší
rozhodcovský proces, nedokáţe náleţite naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovskú
doloţku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Na základe uvedeného odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 O.s.p. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu
i uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť
z § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Poukázala na to, ţe je neprijateľné, aby súd poprel
právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretoţe nebol podaný návrh
na začatie konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktieţ boli splnené
všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť tohto rozsudku. Exekučný súd
podľa názoru dovolateľky nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol
vydaný. Vo veci je daná prekáţka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Ďalej
poukázala na to, ţe ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného
konania vstupovať do uţ ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel
úprava moţnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je
vecne príslušný vo veci konať či uţ ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd
konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Právo na výkon
rozhodnutia, ktoré je v zmysle zákona perfektným exekučným titulom, je integrálnou
súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu. Konaním súdu jej bolo odňaté právo
domáhať sa práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, pretoţe súd
vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade
so zákonom za nevykonateľné. Tým súd oprávnenej spôsobil ujmu. Dovolateľka ďalej
tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd
dopustil tým, ţe jej neumoţnil podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu
prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia
a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní
uviedla. Poukázala aj na porušenie zásady zákazu retroaktivity. Poznamenala, ţe
exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu
rozhodcovskej doloţky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená
v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť dovolaním.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených
uznesení, preto dovolanie oprávnenej podľa § 239 O.s.p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p.
nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.
Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe oprávnená namietala vadu v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú
a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem
iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to
ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci
súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.
Vyčíta im, ţe v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej
stránke, na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, ţe rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku,
ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov
súdov oboch stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch zaloţili svoje
rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012
sp. zn. 4 Cdo 11/2012).
V prejednávanej veci je nepochybné, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala aj z § 237 písm. d/ O.s.p., keď
poukázala na prekáţku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu
konania. Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať
tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav
vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je
významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania. Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ
určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak,
nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké
osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol
v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie
ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá
v novom konaní procesné postavenie ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj
v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov
konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom
v B. proti povinnej I. Ţ., bývajúcej v M., o vymoţenie 215,51 € s príslušenstvom, na
základe rozhodcovského rozsudku zo 7. októbra 2011 sp. zn. WHA/0111/0157, ktorý
vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A
MEDIAČNÁ, a.s., vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn.
6 Er 864/2011, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým
rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada konanie
nezaťaţila.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, ţe
skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinná nevyvinula ţiadnu
aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj
bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového
– hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza taktieţ vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade
zaloţili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, ţe jej neumoţnil podať kvalifikované
odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia
jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré
v podanom odvolaní uviedla.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
súdov oboch stupňov nie je dôvodná.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia
s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia
nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,
pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia
príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného
súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka
videla v tom, ţe súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, ţe súdy
nemôţu preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia
účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súd preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh
na vykonanie exekúcie má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul
opatrený potvrdením (doloţkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne
vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú
splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.
Vzhľadom na to, ţe právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, ţe uţ v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide
o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, ţe „súdna
exekúcia môţe byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto poţiadavky nespĺňa,
aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v kaţdom štádiu konania i bez návrhu
zastavená“.
Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade
platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady.
Pokiaľ ide o námietku porušenia zásady zákazu retroaktivity dovolací súd
pre úplnosť uvádza, ţe porušenie tejto zásady zo strany súdov nezistil. Navyše dodáva, ţe
záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky s následkom jej neplatnosti totiţ pri
pouţití eurokonformného výkladu (výkladu súladného so smernicou) umoţňovali uţ aj
ustanovenia Občianskeho zákonníka platné v čase uzavretia zmluvy o úvere, a to § 53
ods. 3 a 4 tohto predpisu.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada
konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto
tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, ţe právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej však trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich
priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.), navyše povinnej ani ţiadne trovy v dovolacom konaní
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. marca 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová