Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/381/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. N., bývajúceho K., t.č. B.,

proti žalovanému A. N., bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. I. V., advokátom so sídlom

v K., o zrušenie práva spoločného nájmu a o určenie, že žalovaný je výlučným

nájomcom bytu, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , o dovolaní

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 15. decembra 2010 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 15. decembra 2010 sp. zn. z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 31. mája 1999 č.k. -28 zrušil právo

spoločného nájmu žalobcu a žalovaného bytu č. 2, nachádzajúceho sa na 1. poschodí domu

v Košiciach na Č. (ďalej len „sporný byt“) s tým, že za výlučného nájomcu sporného bytu

určil žalobcu a žalovanému uložil povinnosť vypratať ho do 15 dní po zabezpečení

náhradného bytu. Rozhodol aj o trovách konania. V odôvodnení uviedol, že účastníkom tohto

konania (bratom) vzniklo právo spoločného nájmu bytu, obaja ale uzavreli manželstvá a tým

vznikol stav komplikujúci spoločné užívanie sporného bytu a brániaci realizácii práv

a povinností vyplývajúcich z tohto právneho vzťahu. Právo spoločného nájmu sporného bytu

zrušil podľa , pričom po zohľadnení rodinných,

sociálnych, ekonomických a zdravotných pomerov účastníkov konania a ich záujmu

o riešenie bytovej otázky určil za výlučného nájomcu sporného bytu žalobcu.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 6. apríla 2000 sp. zn.

potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny a žalovanému

uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Reagujúc na odvolacie

námietky žalovaného uviedol, že ak žalobca trvalo opustil spoločnú domácnosť

so žalovaným, nedošlo k zániku jeho práv spojených so spoločným nájmom bytu, lebo

trvalým opustením bytu jedným zo spoločných nájomcov bytu dochádza k zániku práva

spoločného nájmu bytu iba vtedy, ak spoločnými nájomcami sú manželia. V danej veci ale

o tento prípad nejde. Navyše, v konaní ani nebolo preukázané trvalé opustenie sporného bytu

žalobcom.

Proti uvedenému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal generálny

prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) dospel k záveru, že tento opravný prostriedok je podaný dôvodne,

preto rozsudkom z 26. marca 2002 sp. zn. MCdo 32/2001 rozsudok odvolacieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, lebo trvalé opustenie spoločnej domácnosti

má za následok zánik práva spoločného nájmu nie len v prípade manželov, ale aj iných osôb

(vrátane súrodencov). Navyše, napadnuté rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré

nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. V ďalšom konaní treba preto

vychádzať z toho, že ak žalobca opustil spoločnú domácnosť (čo zatiaľ nebolo náležite

zistené), právo spoločného nájmu sporného bytu zaniklo.

Krajský súd v Košiciach, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, uznesením

z 23. septembra 2003 sp. zn. zrušil odvolaním napadnutý rozsudok a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dospel k názoru, že v danom prípade nie

sú splnené podmienky pre potvrdenie ani zmenu rozsudku, lebo na zistenie skutkového stavu

ohľadom otázky, či žalobca trvale opustil alebo neopustil spoločnú domácnosť, je potrebné

vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré nemožno vykonať v odvolacom konaní.

V priebehu nasledujúceho konania na súde prvého stupňa (9. novembra 2008) podal

žalovaný vzájomný návrh ( ), ktorým sa domáhal určenia, že je výlučným

nájomcom sporného bytu. Poukazoval na to, že požadovaným určením sa vyrieši otázka

významná tiež z hľadiska posúdenia platnosti zmluvy z 2. apríla 2001 o prevode vlastníctva

sporného bytu z Mesta K. do vlastníctva žalobcu a jeho manželky v zmysle zákona č.

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (v ďalšom texte len „zákon č.

“), k uzavretiu ktorej medzičasom došlo.

Okresný súd Košice I rozsudkom z 18. júna 2009 č.k. -121 zamietol tak

žalobu žalobcu (o zrušenie práva spoločného nájmu sporného bytu, určenie žalobcu za jeho

ďalšieho nájomcu a uloženie povinnosti žalovanému vypratať ho), ako aj vzájomný návrh

žalovaného (o určenie, že je výlučným nájomcom sporného bytu). Rozhodol tiež o náhrade

trov konania. Dôvod pre zamietnutie žaloby a vzájomného návrhu vyvodil zo skutkového

zistenia, že Mesto K. previedlo vlastníctvo sporného bytu podľa do

bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a jeho manželky, a tiež z právneho názoru, že

uvedeným prevodom zo zákona zanikol spoločný nájomný vzťah žalobcu a žalovaného

k spornému bytu a už k nemu neexistuje ani žiadny iný nájomný vzťah. V odôvodnení tiež

uviedol, že po vyslovení záväzných právnych názorov súdov vyšších stupňov v zrušujúcich

rozhodnutiach bola zistená nová a dovtedy neznáma okolnosť (prevod vlastníctva sporného

bytu majúci za následok zánik nájomného vzťahu ako takého), so zreteľom na ktorú už nebol

viazaný právnymi názormi vyslovenými súdmi vyšších stupňov. O trovách konania rozhodol

podľa

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 15. decembra 2010

sp. zn. potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí vzájomného

návrhu a vo výroku o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalovanému

nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozsudku poukázal

na správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Stotožnil sa tiež s jeho názorom, že

vzhľadom na (nové) zistenie, že sporný byt bol prevedený do bezpodielového

spoluvlastníctva žalobcu a jeho manželky, nebol už súd prvého stupňa viazaný právnymi

závermi zaujatými v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach z 23. septembra 2003

sp. zn. a v zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu z 26. marca 2002 sp. zn.

MCdo 32/2001.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 15. decembra 2010 sp. zn.

napadol žalovaný dovolaním. Jeho prípustnosť vyvodzoval z ustanovení

a Uviedol, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru vysloveného

v tejto veci najvyšším súdom a tým mu zároveň odňal možnosť pred súdom konať, lebo

v konečnom dôsledku nebola poskytnutá ochrana jeho právu, ktoré uplatnil vzájomným

návrhom. Podľa jeho názoru treba zohľadniť, že zmluva o prevode vlastníctva sporného bytu

do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a jeho manželky je absolútne neplatná a nemohla

mať za následok prevod vlastníctva ani zánik nájomných vzťahov k spornému bytu. Táto

zmluva bola uzavretá na podklade rozsudku (Krajského súdu v Košiciach zo 6. apríla 2000

sp. zn. ) určujúceho žalobcu za výlučného nájomcu sporného bytu, ktorý bol

ale neskôr zrušený (rozsudkom najvyššieho súdu z 26. marca 2002 sp. zn. MCdo 32/2001).

Z týchto dôvodov navrhol, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu a určil, že

žalovaný je výlučným nájomcom sporného bytu; alternatívne žiadal, aby rozsudok

odvolacieho súdu bol zrušený a vec vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalobca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) skúmal, či dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel k záveru, že

dovolanie žalovaného je procesne neprípustné, preto ho uznesením z 24. novembra 2011

sp. zn. odmietol. Pri rozhodovaní vzal na zreteľ, že dovolaním nie

je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu ( ), ale taký

potvrdzujúci rozsudok, ktorý nevykazuje znaky uvedené v Prípustnosť

jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť. Dovolací súd skúmal aj to,

či prípustnosť dovolania nevyplýva z Konštatoval, že i keď žalovaný podal

proti žalobcovi vzájomnú žalobu, v dôsledku čoho sa potom rozhodovalo o žalobe

aj vzájomnej žalobe spoločne v jednom konaní, išlo v skutočnosti o prejednanie dvoch

spojených vecí. V prvej z nich sa žalobca (žalobou) domáhal zrušenia práva spoločného

nájmu sporného bytu, učenia jeho osoby za ďalšieho nájomcu a uloženia povinnosti

žalovaného sporný byt vypratať, v druhej veci sa žalovaný (vzájomnou žalobou) domáhal

určenia, že je výlučným nájomcom sporného bytu. Najvyšší súd nerozhodoval v oboch

uvedených veciach, ale len v prvej z nich. Keďže dovolanie žalovaného bolo podané v druhej

veci, v ktorej najvyšší súd záväzný právny názor nevyslovil, prípustnosť dovolania

žalovaného z nevyplýva. Dovolací súd ďalej skúmal, či dovolanie nie

je prípustné podľa Žalovaný existenciu procesných vád konania v zmysle

písm. a/ až e/ a g/ netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani

nevyšli najavo. Pokiaľ uvádzal, že závery súdov mali v konečnom dôsledku za následok

odňatie jeho možnosti pred súdom konať v zmysle , dovolací súd

konštatoval, že táto jeho námietka je neopodstatnená, lebo súdy zaujatím právnych záverov

nemôžu založiť procesnú vadu uvedenú v tomto ustanovení. Z týchto dôvodov dovolací súd

dovolanie odmietol ako procesne neprípustné ( v spojení s

písm. c/ ).

Na základe sťažnosti žalovaného Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) v náleze z 3. októbra 2012 sp. zn. (ďalej len „nález“)

konštatoval, že uznesením najvyššieho súdu z 24. novembra 2011 sp. zn.

bolo porušené základné právo žalovaného na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd vytkol najvyššiemu súdu, že

konanie v časti týkajúcej sa vzájomného návrhu žalovaného považoval za takú právnu vec,

v ktorej ako dovolací súd nevyslovil právny názor. Toto odôvodnenie označil ústavný súd

za akceptovateľné iba cez prizmu časových súvislostí prípadu, teda že vzájomná žaloba bola

podaná až po zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu. Pokiaľ však ide o materiálne hľadisko,

je zrejmé, že v zrušujúcom rozsudku bolo jasne a zreteľne uvedené, aké právne dôsledky

má (malo) prípadné trvalé opustenie spoločnej domácnosti žalobcom. Predmetom daného

konania bolo od jeho počiatku okrem otázky zrušenia práva spoločného nájmu bytu aj určenie

osoby výlučného nájomcu bytu a práve v tejto veci najvyšší súd vyslovil v roku 2002 záväzný

právny názor. Rozdiel medzi žalobou a vzájomnou žalobou preto nebol v charaktere veci,

ktorá bola predmetom konania, ale v tom, že v prvom prípade sa určenia výlučného nájmu

bytu domáhal žalobca a v druhom prípade žalovaný. Rozdiel spočíval iba v odlišnosti

účastníkov konania v rôznom procesnom postavení, ktorí sa však domáhali totožného výroku

rozsudku. Neobstojí preto odvolávanie sa najvyššieho súdu na časové súvislosti a neskoršie

podanie vzájomnej žaloby. Je zrejmé, že v prípade žalovaného existuje konkurencia skoršieho

právneho názoru najvyššieho súdu a neskoršieho právneho názoru odvolacieho súdu

na otázku nájmu bytu žalovaného, v dôsledku čoho pri materiálnom ponímaní základného

práva na súdnu ochranu nemožno akceptovať záver najvyššieho súdu v napadnutom uznesení.

Podľa názoru ústavného súdu okolnosti danej veci vyžadovali v záujme spravodlivej ochrany

práv a oprávnených záujmov účastníkov konania starostlivejšie preskúmanie žalovaným

tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom ( ). Súdy totiž po zistení,

že žalobca byt odkúpil od Mesta K. v roku 2001, o uplatnenom vzájomnom návrhu

žalovaného vecne nerozhodli a nedali žalovanému odpoveď na otázku, či zo strany žalobcu

došlo alebo nedošlo v roku 1995 k trvalému opusteniu spoločnej domácnosti a či sa žalovaný

v dôsledku správania žalobcu stal alebo nestal výlučnom nájomcom bytu. Pritom dôsledky

trvalého opustenia spoločnej domácnosti jedným zo spoločných nájomcov bytu nastávajú

ex lege a rozsudok súdu osvedčujúci existenciu týchto dôsledkov má deklaratórny charakter.

Vzhľadom na to bolo povinnosťou najvyššieho súdu dať žalovanému odpoveď na otázku,

či nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému bytu žalobcom je pri materiálnom ponímaní

základného práva na súdnu ochranu takou prekážkou, pre ktorú súdy nemohli rozhodnúť

o určení jeho výlučného nájmu k spornému bytu. Nález poukázal aj na to, že medzi

žalovaným a žalobcom prebieha tiež konanie o neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu,

ktoré bolo prerušené do právoplatného skončenia konania o zrušenie práva spoločného nájmu

sporného bytu. Odvolací súd v potvrdzujúcom rozsudku (o vzájomnej žalobe žalovaného)

uzavrel, že otázku žalovateľnosti nároku na určenie výlučného nájmu bytu možno riešiť

až potom, ako v konaní o neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu bude vydané

právoplatné rozhodnutie. Takýto prístup však nie je súladný s požiadavkou na spravodlivé

a rýchle konanie. Pokiaľ najvyšší súd v uznesení odmietajúcom dovolanie žalovaného tieto

východiská nezohľadnil, nemožno jeho prístup hodnotiť inak ako prísne formalistický

a odporujúci základnému právu na súdnu ochranu a právu na spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom na to ústavný súd konštatoval porušenie základných práv žalovaného najvyšším

súdom, so zreteľom na ktoré predmetné uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie s tým, že bude jeho povinnosťou ústavne konformným, presvedčivým

a najmä spravodlivým spôsobom vysporiadať sa s dovolaním žalovaného proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktoré podľa názoru ústavného súdu bolo procesne prípustné.

Najvyšší súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, je viazaný právnym

názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov); táto viazanosť sa týka posudzovania tak otázok hmotného práva, ako aj otázok

súvisiacich s aplikáciou procesných predpisov.

Ústavný súd v bode 26. nálezu vyslovil, že dovolanie žalovaného, ktoré najvyšší súd

odmietol uznesením z 24. novembra 2011 sp. zn. ako procesne neprípustné,

bolo prípustné. Najvyšší súd, viazaný týmto názorom, preto v ďalšom vychádzal z toho, že

dovolanie žalovaného je v danej veci procesne prípustné.

1. Pokiaľ najvyšší súd v dovolacom konaní sp. zn. pri odmietnutí

dovolania žalovaného vychádzal z toho, že tento opravný prostriedok bol podaný vo veci,

v ktorej nebol vyslovený záväzný právny názor, ústavný súd akcentoval, že predmetom

konania v danom prípade bolo od jeho počiatku okrem otázky zrušenia práva spoločného

nájmu bytu aj určenie osoby výlučného nájomcu bytu a že práve v tejto otázke najvyšší súd

vyslovil v roku 2002 záväzný právny názor. Keďže najvyšší súd mal v uvedenom dovolacom

konaní za to, že v tejto veci nebol vyslovený záväzný právny názor, ani neskúmal, či je rozpor

medzi skorším právnym názorom najvyššieho súdu a neskorším právnym názorom

odvolacieho súdu.

Ústavný súd v bode 20. nálezu konštatoval, že v prípade žalovaného existuje

konkurencia skoršieho právneho názoru najvyššieho súdu a neskoršieho názoru odvolacieho

súdu na otázku nájmu bytu žalovaným.

So zreteľom na to dovolací súd konštatuje, že ak odvolací súd nerešpektuje právny

názor najvyššieho súdu, ktorý v tej – ktorej veci vyjadril vo svojom zrušujúcom rozhodnutí,

porušuje princíp viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom súdu rozhodujúceho

o dovolaní ( veta druhá ) alebo o mimoriadnom dovolaní (

ods. 2 a veta druhá ). Skutočnosť, že právny záver najvyššieho súdu

vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí súd nižšieho stupňa v ďalšom konaní nerešpektoval,

je relevantným dovolacím dôvodom v zmysle (porovnaj tiež

uznesenie najvyššieho súdu z 8. februára 2012 sp. zn. ).

2. V rozhodnutí zrušenom ústavným súdom najvyšší súd s poukazom na svoju

rozhodovaciu prax uviedol, že prípustnosť dovolania podľa nezakladajú

nesprávne právne závery (aktuálne viď R 54/2012). Ústavný súd v náleze označil takýto

prístup dovolacieho súdu za príliš formalistický a prehliadajúci, že žalovanému bola v danom

prípade v konečnom dôsledku znemožnená ochrana jeho práva konať pred súdom tým, že

jeho vzájomný návrh bol zamietnutý z dôvodu, ktorý nemohol a nemal viesť k takému

rozhodnutiu.

K dôvodom, ktoré odvolací súd vzal pri rozhodovaní na zreteľ, dovolací súd uvádza,

že nové skutkové zistenie, ktoré spočívalo v tom, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o prevode

vlastníctva bytu (na podklade neskôr zrušeného rozsudku určujúceho žalobcu za výlučného

nájomcu bytu), nebolo prekážkou, pre ktorú súdy – s prihliadnutím na to, že dôsledky trvalého

opustenia spoločnej domácnosti nastávajú ex lege a otázka (ne)platnosti právneho úkonu

môže byť riešená nielen v samostatnom konaní, ale aj ako prejudiciálna otázka – nemohli

rozhodnúť o určení výlučného nájmu žalovaného k predmetnému bytu. Toto zistenie

nezmenilo „zásadne stav“ tak, aby už súdy nemohli posudzovať opodstatnenosť vzájomného

návrhu žalovaného. Pokiaľ zamietli vzájomný návrh žalovaného (aby súd určil, že

je výlučným nájomcom sporného bytu) len preto, že bola uzavretá zmluva o prevode

vlastníctva bytu v zmysle , spočívajú ich rozhodnutia na nesprávnom

právnom posúdení veci. Súdy, riadiac sa nesprávnym názorom o tom, že v dôsledku uzavretia

tejto zmluvy došlo v každom prípade k zániku nájomného vzťahu a vzájomný návrh

je už bezpredmetný, nepristúpili k posúdeniu tých otázok, ktoré – pri správnom náhľade

na dôsledky uzavretia uvedenej zmluvy – mali riešiť.

V dôsledku zaujatia vyššie uvedeného nesprávneho právneho názoru Krajský súd

v Košiciach v rozsudku z 15. decembra 2010 sp. zn. nepriznal náležitý

význam odvolacím námietkam žalovaného, v zmysle ktorých nebol rešpektovaný právny

názor vyslovený najvyšším súdom v rozsudku z 26. marca 2002 sp. zn. MCdo 32/2001, a bez

primeraného právneho posúdenia ponechal argumentáciu žalovaného, že žalobca opustil

spoločnú domácnosť so žalovaným, uzavrel manželstvo a založil novú domácnosť, prestal

uhrádzať výdavky spojené s prevádzkou sporného bytu, zmluva o prevode bytu do vlastníctva

žalobcu a jeho manželky je absolútne neplatná a nemohla mať za následok zánik nájomného

vzťahu.

Dovolateľ teda v danom prípade opodstatnene namieta, že napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

3. Najvyšší súd z týchto dôvodov dovolaním napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie ( ).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. apríla 2013

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková