Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
df3/388820.7705f3.pdf
PDF · 175.35 KB
No categories available
10Sžd/8/2013
Najvyšší súd 10Sžd/8/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu W. J. B., nar. X., W.,
zastúpeného JUDr. R., advokátom, V., proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej
republiky, Pribinova 2, Bratislava (predtým Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre,
Piesková č. 32, Nitra), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného – bloku č. X. séria
A zo dňa 30.08.2010, konajúc o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre
č. k. 11S/179/2010-71 zo dňa 31.03.2011, jednomyseľne takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Nitre
č. k. 11S/179/2010-71 zo dňa 31. marca 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Nitre napadnutým uznesením, uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia,
zastavil podľa § 250d ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení
neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.), konanie o žalobe o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného – bloku č. X. séria A zo dňa 30.08.2010 o uložení pokuty v sume
1.655,- Eur v blokovom konaní na mieste. Rozhodol tak s odôvodnením, že skúmal
podmienky konania podľa § 103 O. s. p. a podľa § 246c O. s. p., pričom dospel k záveru,
že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom. Súd
mal nesporne za preukázané, že žalobca svojím konaním porušil ustanovenie § 3 ods. 2
písm. a) zákona č. 25/2007 Z.z. o elektronickom výbere mýta za užívanie vymedzených
úsekov pozemných komunikácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o elektronickom výbere mýta“), čím sa dopustil priestupku na úseku výberu mýta podľa § 8
ods. 1 písm. c) tohto zákona. Priestupok žalobcu bol vyriešený v blokovom konaní pokutou –
blok č. A X., udelenou podľa 8 ods. 2 zákon o elektronickom výbere mýta, účinného
do 31.07.2011, vo výške 1.655,- Eur, ktorú žalobca zaplatil v hotovosti na mieste dňa
30.08.2010. Krajský súd poukázal na ustanovenia § 84 ods. 1 a 3 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“) a uviedol, že z obsahu spisu vyplýva,
že žalobca bol policajným orgánom poučený aj o tom, že nemusí súhlasiť s prejednaním
priestupku v blokovom konaní, ale v tom prípade bude spracované oznámenie o priestupku,
ktoré bude zaslané na príslušný obvodný úrad dopravy a pozemných komunikácií, ktorý je
vecne príslušný takýto priestupok na úseku výberu elektronického mýta prejednať podľa § 8
ods. 5 zákona o elektronickom výbere mýta. Žalobca teda nemusel pokutu, uloženú podľa § 8
ods. 2 zákona o elektronickom výbere mýta, zaplatiť, ak bol presvedčený o správnosti svojho
konania, t. j. že neporušil zákon (povinnosti vodiča).
Na základe týchto skutočností krajský súd uviedol, že v preskúmavanom prípade aj
s poukazom na § 84 zákona o priestupkoch nebolo možné konštatovať, že žalobca vyčerpal
všetky právnymi predpismi prípustné opravné prostriedky v správnom konaní a preto sa
nemohol domáhať súdneho prieskumu ním napadnutého rozhodnutia, vydaného v blokovom
konaní. Súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci neboli splnené podmienky podľa § 247
ods. 1 a 2 O. s. p. a žaloba smerovala proti rozhodnutiu o uložení pokuty v blokovom konaní,
ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom v konaní správneho súdnictva.
Proti tomuto uzneseniu podal žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu,
včas odvolanie a žiadal, aby odvolací súd vyhovel úplne žalobe a zmenil tak rozhodnutie súdu
prvého stupňa. Uviedol, že keďže písomné vyhotovenie uznesenia neobsahovalo mená členov
senátu, ktorý mal v zmysle § 246b ods. l O. s. p. rozhodovať, mal obavy, či o uznesení
nerozhodla iba jedna osoba namiesto senátu a preto prosil Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „Najvyšší súd SR“), aby preskúmal aj túto otázku.
K názoru žalovaného a krajského súdu, že blok o pokute nepodlieha preskúmaniu súdu
v správnom súdnictve poukázal na druhú stranu bloku, kde bolo vytlačené „Proti pokute sa
nemožno odvolať. Rozhodnutie možno preskúmať súdom“ a v tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.05.2010 č. k. 3Sžo/19/2009, ktorým bol
potvrdený rozsudok Krajského súdu v Prešove a ten zrušil rozhodnutie o blokovej pokute
uloženej policajným orgánom. Ďalej uviedol, že ani § 84 ods. 3 zákona o priestupkoch,
ani § 248 O. s. p. nevylučuje rozhodnutie polície (alebo iného správneho orgánu) o udelení
blokovej pokuty z preskúmania súdom. Ďalej namietal, že policajt mu ani legálne nemohol
hroziť zadržaním preukazu, lebo nenastala situácia opísaná v § 71 ods. l zákona č. 8/2009 Z.z.
o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o cestnej
premávke“). Podľa § 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) konajú
štátne orgány iba spôsobom, ktorý ustanoví zákon a § 71 neustanovuje spôsob zadržania
vodičského preukazu cudzinca, ktorý spáchal priestupok nezaplatenia mýta podľa zákona
o elektronickom výbere mýta. Podľa názoru žalobcu policajti porušili aj zákon č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok), v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“) – § 3 ods. 2 zaväzuje správny orgán, aby poskytol účastníkovi konania pomoc
a poučenia, aby neutrpel v konaní ujmu pre neznalosť právnych predpisov. Tvrdil, že mu
krajský súd odňal možnosť konať pred súdom (§ 250g O. s. p.), keď rozhodol bez nariadenia
pojednávania, hoci bol súhlas žalobcu k prejednaniu veci bez jeho prítomnosti daný len
podmienečne a že si protirečil, keď v uznesení uviedol, že žalobca vraj nevyčerpal všetky
prípustné opravné prostriedky v správnom konaní, keď proti blokovému konaniu nie sú
žiadne opravné prostriedky prípustné. Podľa názoru žalobcu by bolo v rozpore s právnym
štátom, zakotveným v Ústave SR (čl. 1 ods. 1), ak by nebolo možné sa brániť
proti nezákonnosti v súvislosti s blokovým konaním v rámci správneho konania.
Žalovaný správny orgán sa k odvolaniu žalobcu vyjadril prípisom zo dňa 22.06.2011,
v ktorom v súvislosti s poučením uvedeným na bloku na pokutu uviedol, že išlo o údaj,
ktorý sa tam dostal omylom, spôsobeným nedorozumením medzi Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, resp. Prezídiom Policajného zboru a Ministerstvom financií Slovenskej
republiky, resp. Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky, ktorý zabezpečuje tlač blokov
na pokutu. Tento fakt síce mohol spôsobiť zmätočnú situáciu, avšak táto skutočnosť nemôže
zakladať dôvod na preskúmanie zákonnosti postupu (blokového konania); zákon
o priestupkoch, ani správny poriadok, resp. iný všeobecne záväzný právny predpis vzťahujúci
sa na danú vec neobsahuje ustanovenia zakladajúce povinnosť preskúmať zákonnosť postupu
alebo rozhodnutia len preto, že obsahuje nesprávne poučenie. K odkazu žalobcu na rozsudok
č. k. 3Sžo/19/2009 žalovaný poznamenal, že skutkový stav, resp. predmet konania nebol
identický s predmetom tohto konania; podstatou tohto rozsudku bolo, že správny orgán
pochybil, keď namiesto prejednania priestupku vec dodatočne vybavil uložením blokovej
pokuty. Ďalej uviedol, že v preskúmavanom prípade bolo preukázané (dokonca medzi
účastníkmi konania nesporné), že policajti vykonávajúci kontrolu poučili žalobcu, že v zmysle
§ 71 ods. 1 zákona o cestnej premávke sú oprávnení mu za priestupok spáchaný nezaplatením
úhrady za užívanie diaľnic, rýchlostných ciest a ciest I. triedy zadržať vodičský preukaz a
v zmysle § 7a ods. 1 veta prvá zákona o elektronickom výbere mýta sú oprávnení zadržať
osvedčenie o evidencii a tabuľku s evidenčným číslom vozidla, ak vodič vozidla neuhradí
mýto. Poučili ho aj o tom, že nemusí súhlasiť s prejednaním priestupku v blokovom konaní a
aký postup bude nutné na vec v tom prípade aplikovať. Zo strany kontrolu vykonávajúcich
policajtov nešlo o žiadny nátlak (ani psychický). Výklad slovného spojenia „rozhodnutie,
proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným“ je,
vychádzajúc z názoru odbornej verejnosti a ustálenej súdnej praxe nutné realizovať tak, že sa
jedná o individuálny správny akt, ktorého obsah a právne účinky jeho adresát nemohol
ovplyvniť; blok na pokutu je rozhodnutím, s ktorého obsahom sa jeho adresát stotožnil tým,
že prejavil ochotu pokutu zaplatiť, ktorú následne aj realizoval. Vzhľadom na uvedené
argumenty žiadal, aby odvolací súd uznesenie krajského súdu potvrdil.
Najvyšší súd SR, ako súd odvolací (§ 246c O. s. p., § 10 ods. 2 O. s. p.),
po preskúmaní napadnutého uznesenia a konania, ktorú mu predchádzalo, dospel
jednomyseľne k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutím sp. zn.
10Sžd/29/2011 zo 16. novembra 2011 uznesenie Krajského súdu v Nitre
č. k. 11S/179/2010-71 zo dňa 31. marca 2011 podľa § 219 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 250ja
ods. 3 veta druhá O. s. p. ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia po citácii
relevantných právnych noriem uviedol, že je nepochybné, že uloženie pokuty v blokovom
konaní je individuálnym správnym aktom, vydaným príslušným správnym orgánom, ktorým
dochádza k zásahu do práv a povinností dotknutého priestupcu. V tejto súvislosti bolo
potrebné pripomenúť, že jednou z podmienok prípustnosti vydania rozhodnutia v blokovom
konaní podľa § 84 ods. 1 zákona o priestupkoch je skutočnosť, že je ochotný pokutu zaplatiť a
ďalšou podmienkou, ktorá musí byť kumulatívne splnená, je, že priestupok bol spoľahlivo
zistený. V prípade, ak by priestupca nepovažoval priestupok za spoľahlivo zistený, prípadne
by z iného dôvodu nebol ochotný pokutu zaplatiť, nasledovalo by riadne priestupkové
konanie, ktorého súčasťou by bolo aj dokazovanie. Začatím takéhoto správneho
priestupkového konania teda fakticky disponuje osoba, ktorá sa mala priestupku dopustiť.
Priestupca teda buď považuje priestupok za spoľahlivo zistený, nechce sa ďalšiemu
konaniu podrobiť a súhlasí so sankciou uloženou v blokovom konaní alebo priestupok
nemá za preukázaný, nesúhlasí so zaplatením pokuty a využije svoje právo na začatie
správneho konania o priestupku. V predmetnej právnej veci však žalobca svoje právo
nevyužil.
Zmyslom prieskumu správnych rozhodnutí v správnom súdnictve je poskytnutie
súdnej ochrany tam, kde osoby, ktoré tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, sa ochrany týchto svojich práv nedomohli
v konaní pred správnym orgánom, hoci sa o to pokúsili využitím dostupných
prostriedkov. V predmetnej veci však žalobca nepožadoval, aby s ním bolo vedené
riadne konanie o priestupku, ktoré by bolo správnym konaním v prvom stupni a proti
ktorému by boli prípustné opravné prostriedky v zmysle zákona, ale sa uspokojil
s ukončením veci v blokovom konaní, teda nevyužil opravné prostriedky v správnom
konaní, ktoré zákon pripúšťa a preto sa žalobca teraz nemôže úspešne domáhať súdnej
ochrany. Pri použití opačného výkladu prieskumu správnych rozhodnutí, vydaných
v blokovom konaní, by totiž súd namiesto činnosti prieskumnej vykonával sám činnosť,
ktorú by inak mal uskutočňovať správny orgán, ak by priestupca takéto konanie svojim
nesúhlasom s uložením pokuty v blokovom konaní vyvolal. Nebolo preto rozhodujúce,
že proti uloženiu pokuty v blokovom konaní nie sú prípustné opravné prostriedky podľa § 84
ods. 2 zákona o priestupkoch; rozhodujúcou bola skutočnosť, že žalobca nevyužil opravné
prostriedky v konaní o priestupku, ktoré mohol vyvolať. Nebolo možné preto konštatovať,
že žalobca vyčerpal všetky právnymi predpismi prípustné opravné prostriedky v správnom
konaní a preto sa žalobca nemôže teraz domáhať súdneho prieskumu ním napadnutého
rozhodnutia. Takýto postup neodporuje ani čl. 46 ods. l a 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého sa
každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa
obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí, týkajúcich sa
základných práv a slobôd.
Proti uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal žalobca
ústavnú sťažnosť, v ktorej namietal porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci
v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. III. ÚS 366/2012-42 zo dňa 15. januára
2013 vyslovil, že základné práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenské republiky sp. zn. 10Sžd29/2011
zo 16. novembra 2011 porušené boli. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10Sžd/29/2011 zo 16. novembra 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalobcovi priznal trovy konania v sume 254,32 €, ktoré zaviazal Najvyšší súd Slovenskej
republiky uhradiť na účet jeho právneho zástupcu.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vychádzajúc zo skutkových okolností
prípadu v kontexte právneho názoru najvyššieho súdu je potrebné konštatáciu najvyššieho
súdu interpretovať v tom zmysle, že v podstate samotný sťažovateľ tým, že aj keď neochotne,
ale predsa zaplatil pokutu v blokovom konaní, vzdal sa akoby svojho práva na súdny
prieskum rozhodnutia o uložení pokuty. V demokratickej spoločnosti je však právo na súd
mimoriadne dôležité, preto skutočnosť, že taká osoba sa ešte pred súdnym konaním dohodla
na akomsi urovnaní veci, nemôže znamenať, že sa tohto práva aj vzdala. Rozhodnutie
najvyššieho súdu vyhodnotil ako príliš formálne, a to hlavne pokiaľ ide o závery a
argumentačnú rovinu spojenú s nemožnosťou súdneho prieskumu rozhodnutia v tejto veci.
Podanou žalobou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného –
bloku č. X. séria A zo dňa 30.08.2010 o uložení pokuty v sume 1.655,- Eur v blokovom
konaní na mieste s poukazom na špecifické okolnosti tohto prípadu a predovšetkým
s poukazom na nesplnenie podmienky podľa § 84 ods. 1 zákona o priestupkoch, a teda
na svoju neochotu pokutu zaplatiť.
Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu
abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie
obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu.
Najvyšší súd vzhľadom na špecifické okolnosti tohto prípadu mal prihliadnuť na nepriaznivú
situáciu sťažovateľa a jej právne následky, ktoré spočívali v tom, že sťažovateľ sa
pod hrozbou použitia sankcií rozhodol nedobrovoľne zaplatiť pokutu. O absencii donútenia
v danom prípade nemožno uvažovať. To znamená, že aj keď sťažovateľ v okolnostiach tohto
prípadu neinicioval riadne konanie o priestupku, ešte neznamená, že sa vzdal aj práva
na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu pred všeobecným
súdom. Najvyšší súd mal prihliadnuť na to, že sťažovateľ nemal k dispozícii opravný
prostriedok. Podľa ústavného súdu nedošlo k uplatneniu princípu spravodlivosti, pretože
najvyšší súd abstraktnú právnu normu aplikoval nezohľadniac individualitu sťažovateľovej
veci. Navyše nesprávne poučenie na druhej strane bloku č. A X. má nemalý význam
vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ ako cudzí štátny príslušník nestratil nádej,
že zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu je preskúmateľné nezávislým a
nestranným súdom. Za dôvodnú považoval aj námietku dvojkoľajnosti rozhodovania
najvyššieho súdu v danej otázke, keď sťažovateľ v sťažnosti označil dve rozhodnutia sp. zn.
3Sžo/19/2009 z 13. mája 2010 a sp. zn. 1Sžd/14/2011 z 27. septembra 2011, o ktorých
vyhlásil, že nimi bol uskutočnený súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu
v blokovom konaní. I keď skutkové okolnosti sťažovateľom uvádzaných prípadov sú
rozdielne, toto zistenie nezohráva význam. Významným je právny záver najvyššieho súdu
o vylúčení rozhodnutia o uložení pokuty v blokovom konaní v prípade sťažovateľa
zo súdneho prieskumu, zatiaľ čo ostatné dve rozhodnutia súdny prieskum zákonnosti
blokového konania pripúšťajú, teda najvyšší súd nekonal v súlade s princípom právnej istoty.
Keďže ústavný súd konštatoval porušenie označených práv sťažovateľa zaručených
ústavou a dohovorom rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
v ktorom je najvyšší súd podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym
názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu v rozsahu odvolania (§ 212
O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, súc viazaný dôvodmi nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 366/2012-42 zo dňa 15. januára 2013, opätovne prejednal
odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 O.s.p., a
postupujúc v intenciách zrušujúceho nálezu ústavného súdu uznesenie krajského súdu podľa
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím číslo SLV-PS1120/2012 zo dňa
12.12.2012 v zmysle § 21 ods. 11 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách
verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zrušilo ku dňu 31.12.2012 okrem iných aj rozpočtovú organizáciu Krajské riaditeľstvo
policajného zboru v Nitre, pričom práva a povinnosti zrušenej organizácie prešli dňom
zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Nakoľko
pôvodne žalovaný ako právnická osoba uvedeným dňom zanikol, účastníkom konania
na strane žalovaného sa stalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky z titulu právneho
nástupníctva. Pod všeobecným označením žalovaný v texte Je preto nutné rozumieť tak
pôvodný správny orgán ako aj jeho právneho nástupcu podľa toho, ktorého sa text
odôvodnenia týka.
Podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov rozhodnutia o uložení pokuty
v blokovom konaní, ktoré je upravené v ustanoveniach §§ 84 – 86 zákona SNR
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov sú vylúčené zo súdneho
prieskumu, keď takéto rozhodnutia sú v zásade vydávané v dôsledku súhlasu priestupcu a
s jeho vedomým rozhodnutím, že priestupok nebude prejednaný v konaní, ktorého predmetom
by bolo skutkové i právne posúdenie predmetného konania. Takýto právny názor je vyjadrený
aj v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžo/19/2009 z 13. mája 2010, na ktorý poukazoval
žalobca, a uvádza sa v ňom, že „objasňovaním priestupkov podľa priestupkového zákona sa
rozumie obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu.
Keďže v blokovom konaní sa neuskutočňuje objasňovanie priestupku, celý skutok priestupku
i jeho právna kvalifikácia je zaznamenaná iba vo vedomí správneho orgánu uskutočňujúceho
blokové konanie, ktorý základné údaje zo skutku a jeho právnej kvalifikácie vyznačí na bloku
o uložení pokuty. Práve z dôvodu neobjasňovania priestupku nie je v zmysle § 84 ods. 3
zákona o priestupkoch možné sa proti blokovému konaniu odvolať, obnoviť ho,
ani preskúmať ho mimo odvolacieho konania. Keďže priestupok ostáva zaznamenaný
vo vedomí iba orgánu, ktorý blokové konanie uskutočňuje, môže blokové konanie uskutočniť
iba tento orgán, a to iba s ohľadom na miestnu a časovú súvislosť skutku.“ Týmto
rozhodnutím bolo potvrdené rozhodnutie krajského súdu o zrušení rozhodnutia správneho
orgánu o uložení blokovej pokuty, lebo postup správneho orgánu bol nezákonný,
keď obvinený z priestupku sa priestupku dopustil dňa 20.05.2008 a bloky na pokutu boli
vydané dňa 14.07.2008, takže neboli splnené zákonné podmienky pre blokové konanie.
Rovnako v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 1Sžd/14/2011 bolo preskúmavané
rozhodnutie vydané v blokovom konaní z dôvodu sporného podpisu na bloku. V oboch
prípadoch teda išlo o skutkovo odlišné veci, než v tomto prípade. Aj tu však ústavný súd
dospel k záveru, že išlo o také špecifické okolnosti a najmä nebola splnená podmienka podľa
§ 84 ods. 1 zákona o priestupkoch, t. j. že obvinený síce pokutu zaplatil, ale nie ochotne,
iba pod hrozbou použitia sankcií, že je potrebné preskúmať zákonnosť rozhodnutia o uložení
blokovej pokuty.
Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní preto bude prejednať vec v medziach podanej
žaloby a znova o nej rozhodnúť, súc viazaný právnym názorom ústavného súdu v tejto veci.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania
(§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2013
JUDr. Zuzana Ďurišová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková