Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/341/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P.,

s. r. o., so sídlom P., zastúpeného F. P., s. r. o., so sídlom G., proti povinnej M. P., nar. X.,

bytom K., o vymoženie pohľadávky v sume 143,07 Eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. , o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -42 z 29. júna 2012, takto

rozhodol:

Dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Veľký Krtíš uznesením č. k. -29 z 3. novembra 2011

rozhodol o zastavení exekúcie. Druhým výrokom uložil oprávnenému povinnosť nahradiť

súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. účelne vynaložené trovy exekúcie vo výške 29,62 Eur v

lehote troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Tretím výrokom nepriznal súdnemu

exekútorovi JUDr. R. K. náhradu trov exekúcie.

Vychádzal zo zistenia, že exekučným titulom, na podklade ktorého sa vedie exekúcia,

je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 2474/06, ktorý vydal dňa 6. júla 2006 JUDr. M. R.,

rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom v B..

Rozhodcovský súd svoju právomoc na vydanie predmetného exekučného titulu vyvodil z tzv.

rozhodcovskej doložky, upravenej v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,

ktoré tvoria súčasť zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným. Okresný súd

predmetnú zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere s poukazom na to, že

pre posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúca právna

forma, ale výlučne to, že ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa

2

za odplatu. Prípadná klauzula o aplikácii preto nie je na prekážku pre

aplikáciu všeobecných ustanovení , vrátane ust. a nasledujúcich,

týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa.

Podľa ustanovenia a

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“) okresný súd ex

offo skúmal vyššie uvedenú rozhodcovskú doložku, berúc do úvahy kritériá, na ktorých je

založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Zisťoval, či rozhodcovská doložka,

začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy, nespôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Poukázal na to, že rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu,

ale zákonodarca upravil postup, ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom vymohlo, ak

je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Okresný súd

dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť

rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by spotrebiteľ v konaní vystupoval na strane

žalovaného, predstavuje neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa. Konštatoval, že

spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej

splynutie s ostatnými zmluvnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť,

alebo ju prijať a podrobiť sa tak všetkým zmluvným podmienkam, vrátane rozhodcovského

konania. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom (dokonca s uvedením

konkrétnych osôb rozhodcov) zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom

samotnej zmluvy. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú

pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Svedčí o tom i množstvo exekučných

vecí s obdobným skutkovým základom, ktoré sa vedú na tamojšom súde, kde rozhodcovské

rozsudky ako exekučné tituly v závislosti od konkrétneho oprávneného vykazujú značnú

dávku podobnosti, čo naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou

zmluvnou stranou, čo tiež vyvoláva pochybnosti o dostatočne individuálnom prístupe

k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

Podľa názoru súdu, zmluvná podmienka, ktorá je v hrubom nepomere v neprospech

spotrebiteľa (ako slabšej zmluvnej strany) v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej

zmluvy (ako vzťahu fakticky nerovnom, nevyváženom), sa zároveň prieči dobrým mravom.

Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka

a dodávateľ ju použije, ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu

v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo

rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej

zmluvy (doložky). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica

93/13/EHS“), t. j. zabezpečiť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky nezaväzovali. Táto

smernica bola do nášho právneho poriadku prevzatá , ktorým sa

novelizoval . Má aj tzv. nepriamy účinok, takže je záväzná pre Slovenskú

republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov.

Na základe vyššie uvedeného v posudzovanom prípade boli splnené podmienky na zastavenie

predmetnej exekúcie podľa ust. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení

s ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 ZoRK.

Rozhodnutie o trovách exekúcie okresný súd odôvodnil tým, že uznesením č. k.

-15 z 9. decembra 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22. decembra

2009, boli súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. priznané trovy exekúcie vo výške 29,62 Eur.

Keďže k zastaveniu exekúcie došlo procesným zavinením oprávneného, nakoľko podal návrh

na vykonanie exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu, súd oprávnenému

podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi

JUDr. J. Ď. účelne vynaložené trovy exekúcie vo výške 29,62 Eur. Súdny exekútor JUDr. R.

K. v podaní doručenom súdu dňa 25. októbra 2011 oznámil, že si v predmetnej exekúcii trovy

neuplatňuje, preto mu súd ich náhradu nepriznal.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici (ako súd odvolací)

rozhodol uznesením č. k. -42 z 29. júna 2012 tak, že napadnuté uznesenie

okresného súdu podľa ust. v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) ako vecne správne potvrdil.

Za opodstatnenú považoval odvolací súd námietku oprávneného, že zmluvu o úvere,

uzavretú medzi oprávneným a povinnou, nemožno podradiť pod režim Z.

z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, pretože tomu bráni

ustanovenie § 1 ods. 2 písm. d/ citovaného zákona. Na druhej strane však okresný súd správne

posúdil predmetnú zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho

zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2007, pri uzavretí ktorej povinná vystupovala

ako spotrebiteľ ( ). Preto bol okresný súd povinný skúmať,

či rozhodcovská doložka (obsiahnutá v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru),

od ktorej rozhodcovský súd odvodzoval svoje oprávnenie rozhodnúť spor medzi zmluvnými

stranami, nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Okresný súd

správne posúdil predmetnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to

i napriek tomu, že nebola formulovaná ako výhradná rozhodcovská doložka, keďže

umožňovala podať žalobu nielen na rozhodcovskom súde, ale aj na príslušnom všeobecnom

súde. Spotrebiteľ bol však v zmysle tejto rozhodcovskej doložky vylúčený z možnosti

dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak veriteľ podal svoj návrh

na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka, ktorá núti spotrebiteľa podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu, je aj podľa názoru odvolacieho súdu neprijateľnou zmluvnou

podmienkou a ako taká je podľa ust. neplatná. Pokiaľ

rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými stranami,

vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy, na rozhodcovský rozsudok sa hľadí ako na paakt,

ktorý nie je spôsobilým exekučným titulom. Okresný súd ustanovenia

o spotrebiteľských zmluvách vyložil v súlade so smernicou 93/13/EHS a dospel k správnemu

záveru, že exekúciu je potrebné zastaviť aj bez návrhu povinnej. Na správnosť rozhodnutia

okresného súdu nemá vplyv, že pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie nepostrehol materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu.

Uvedený záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. januára

1997, sp. zn. (R 58/1997), v ktorom Najvyšší súd vyslovil, že súdna exekúcia

môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu

nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.

Za správny označil odvolací súd tiež záver okresného súdu, že oprávnenému vznikla

podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy

exekúcie z dôvodu procesného zavinenia na zastavení exekúcie, spočívajúceho v tom, že

oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu.

Námietkami oprávneného proti výške trov prisúdených pôvodnému exekútorovi JUDr. J. Ď.

sa však odvolací súd v tomto štádiu konania nemohol zaoberať preto, že ich výška bola

určená právoplatným uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. -15 z 9.

decembra 2009.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby

dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Dovolateľ neuviedol žiadne námietky voči potvrdzujúcemu výroku

odvolacieho súdu v časti trov exekúcie, z čoho dovolací súd vyvodil, že v tejto časti

rozhodnutie krajského súdu nie je dovolaním napadnuté. Dovolateľ výslovne namietal, že

v konaní súdov oboch stupňov došlo k vadám uvedeným v ust. , , ,

(dovolací dôvod podľa ust. ), že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa ust.

) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (dovolací dôvod podľa ust. ).

Odvolaciemu súdu tiež vytýkal, že jeho uznesenie nie je dostatočne odôvodnené a právne

posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania

na súdnu ochranu podľa . Súčasťou dovolania bol

tiež návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/

v spojení s ust. a článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd predložil Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie

prejudiciálne otázky nasledovného znenia:

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých

okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe

rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská

doložka individuálne dojednaná?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustano-

venie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej

rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane

sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom,

ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu

o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu

na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá

žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku

rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba

6

na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými

predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro-

štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom

na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi?

Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.

dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) by

mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa záväzkových vzťahov

v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej

neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie

vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ust. ),

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (ust. ), zastúpený

právnickou, osobou založenou na účel výkonu advokácie (ust. ),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. ) skúmal najskôr, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (ust. ).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ust. a

Prípustnosť dovolania podľa ust. v preskúmavanej veci neprichádza

do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie, ktorým by

odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru ES (ust. § 109 ods. 1

písm. c/ ) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by

odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Prípustnosť dovolania oprávneného by tak prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ust.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania

podľa ust. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že

došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom ustanovení, keďže rozhodujúcou skutočnosťou

je len zistenie súdu, že k takejto procesnej vade skutočne aj došlo.

Dovolateľ v dovolaní namietal vadu podľa ust. , t. j. že sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Právomoc súdov upravujú ustanovenia

a

Podľa ust. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú

a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon (ods. 3 vyššie citovaného uznesenia).

Podľa ust. , ak sa má pred konaním na súde konať u iného orgánu, súdy

môžu konať len vtedy, ak nebola vec v takomto konaní s konečnou platnosťou vyriešená (ide

o tzv. delenú právomoc).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľný nedostatok podmienky

konania, ktorý spôsobuje, že súd nemôže vo veci konať a musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ vadu konania podľa ust. 237 písm. a/ nevyvodzuje

z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní

nepopiera. Vytýka im iba, že sa „nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovení

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 ZoRK postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá im v rámci

zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží, čím prekročili mieru možného

rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušili

fundamentálnu zásadu právneho štátu – zásadu legality ( Slovenskej

republiky)“. Dovolateľ tak v skutočnosti namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej aplikácii a interpretácii zákona. Z obsahového hľadiska (ust. § 41 ods. 2

) teda nejde o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, vo väzbe

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov, na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia. Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku

právomoci súdov dostatočne nezohľadňuje, že ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona,

viď napríklad ustanovenia § 38 ods. 3, § 44 ods. 2, § 50 ods. 2, § 56, § 57 a ďalšie

Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZoRK. Vzhľadom k tomu nie je

opodstatnená námietka dovolateľa o existencii vady konania podľa ust. 237 písm. a/ ,

keďže súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z ust. , keď

poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Podľa ust. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa ust. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ust. vety prvej , ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným

podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto

prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú

istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený žalobným petitom,

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva

z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o.,

so sídlom v B., proti povinnej M. P., nar. X., bytom K., o vymoženie sumy 143,07 Eur

s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 2474/06 zo 6. júla 2006,

vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S., a. s., vedenej

na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. , nepredchádzalo žiadne iné

konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie nie je súdnym rozhodnutím, ktoré by zakladalo prekážku veci

rozsúdenej v zmysle ust. Poverenie na vykonanie exekúcie je

individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho

exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu, adresovaný súdnemu exekútorovi,

na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta

Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu

vykonávať (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn.

).

Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v predmetnej exekučnej veci nebolo s konečnou

platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať

exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní

o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia,

že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, je

povinný exekúciu aj bez návrhu zastaviť. S poukazom na uvedené dovolateľom vytýkaná

vada konanie súdov nezaťažila.

Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa ust. § 237 písm.

e/ , pretože sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť. V predmetnej veci exekučný súd nezačal

konať svojvoľne, sám od seba, ale na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie (ust. § 44 Exekučného poriadku), teda návrh na začatie

konania bol podaný. Následne súd exekúciu zastavil podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45

ods. 2 ZoRK v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa ust. § 45 ods. 2 ZoRK je

exekučný súd povinný zastaviť exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom

konaní nedostatky uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ ZoRK. Aj podľa ust. § 58 ods. 1

Exekučného poriadku platí, že súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.

Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých založili svoje rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. nie je preto

opodstatnená.

Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov tiež postihnuté vadou podľa ust. § 237

písm. f/ O takú vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť

konať pred súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu priznáva

za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľ existenciu tejto vady vyvodzoval z toho, že súdy oboch stupňov

oprávneného nevyzvali, ani s ním inak nekomunikovali o jeho právnych a skutkových

návrhoch, konali bez nariadenia pojednávania a bez dokazovania. Citoval z nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky (ďalej len Ústavný súd SR) sp. zn. , ktorý v postupe,

ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal

a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému

účastníkovi podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými

disponuje druhý účastník konania, videl nielen porušenie základného práva účastníka vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ale aj porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti

zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Poukázal aj

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“) sp. zn.

, ktorý existenciu vady podľa ust. videl v takom

postupe odvolacieho súdu, ktorým tento potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného

právneho dôvodu, vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli žalobcom tvrdené a ani súd

prvého stupňa sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, a to bez toho, aby účastníkovi

konania umožnil k novým právnym záverom sa vyjadriť, prípadne predložiť dôkazy, ktoré sa

z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými.

K uvedenému dovolací súd opätovne poznamenáva, že podľa ust. § 58 ods. 1

Exekučného poriadku môže exekučný súd zastaviť exekúciu nielen na návrh účastníka

konania, ale aj bez návrhu, ak zistí, že na to existuje zákonný dôvod. Exekučný súd v takom

prípade pochopiteľne nemá povinnosť účastníkov vopred informovať o svojom zámere

zastaviť exekúciu a vyzývať ich na zaujatie stanoviska. V prejednávanej veci okresný súd

12

exekúciu zastavil podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 ZoRK, pretože dospel k záveru,

že vykonávaný exekučný titul – rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného ako účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzal

z posúdenia rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľských

zmluvách, a preto absolútne neplatnej. Pokiaľ rozhodcovský súd založil svoju právomoc

na konanie na neplatnej rozhodcovskej doložke, rozhodnutie vydané v takom konaní nie je

spôsobilým exekučným titulom pre vedenie exekúcie. Nedostatok právomoci rozhodcovského

súdu odvíjajúci sa od neplatnosti rozhodcovskej doložky má za následok materiálnu

nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Vykonateľnosť exekučného titulu (formálnu aj

materiálnu) je exekučný súd povinný skúmať už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku je exekučný súd po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

povinný preskúmať podanú žiadosť a k nej pripojený návrh na vykonanie exekúcie, ako aj

exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V rámci toho najmä skúma, či návrh

na vykonanie exekúcie obsahuje všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul

opatrený doložkou vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú

oprávnený a povinný osobami špecifikovanými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné

podmienky konania podľa ust. V tomto štádiu exekučného konania, kedy je

úlohou súdu posúdiť, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh

na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 42 ods. 2

Exekučného poriadku) sa vychádza z tvrdení oprávneného, ktoré sú obsahom jeho návrhu

na vykonanie exekúcie a z pripojeného exekučného titulu. Dokazovanie v zmysle procesnej

činnosti súdu upravenej v ust. až exekučný súd v tomto štádiu

exekučného konania nevykonáva, postačuje totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi priamo zo súdneho spisu. Oboznamovanie sa s obsahom listín,

tvoriacich súčasť súdneho spisu, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania

a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, si

nevyžaduje nariadenie pojednávania a osobnú účasť oprávneného a povinného. Ak aj napriek

existencii skutočnosti, ktorá by bola dôvodom pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd poverenie vydá, je povinný toto svoje

pochybenie napraviť tým, že exekúciu dodatočne aj bez návrhu zastaví. Postupuje pritom

rovnako ako v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, čiže vychádza z obsahu spisu a listín predložených samotným

oprávneným.

Odvolací súd rovnako rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby vo veci

vykonával dokazovanie. Oprávnenému účastníkovi exekučného konania napriek tomu nebola

odňatá možnosť konať pred súdom, pretože ide o zákonom predpokladaný a dovolený postup

odvolacieho súdu, vyplývajúci z ustanovenia , podľa ktorého odvolací súd

môže o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania s výnimkou prípadov uvedených

v odseku 1, kedy je nariadenie pojednávania naopak povinné. Ide o prípady, keď odvolanie

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej a buď je potrebné v odvolacom konaní zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, alebo súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, alebo ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

alebo si nariadenie pojednávania vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch je

nariadenie pojednávania ponechané na úvahu odvolacieho súdu. V prejednávanej veci

odvolací súd bez akýchkoľvek výhrad prevzal skutkový stav tak, ako ho zistil súd prvého

stupňa a stotožnil sa aj s jeho právnym posúdením veci. Pre doplnenie alebo opakovanie

dokazovania, na účely ktorého by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, nebol žiadny dôvod,

keďže ani samotní účastníci vykonanie žiadnych dôkazov v odvolacom konaní nenavrhli.

Pokiaľ teda oprávnený vyvodzuje existenciu procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm.

f/ z toho, že súdy konali vo veci bez nariadenia pojednávania a bez dostatočnej

komunikácie s oprávneným, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov

nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení.

Námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti

so zisťovaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f/ O. s. p, teda či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

V predmetnej veci okresný súd, ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu sp. zn. SR 2474/06 zo 6. júla 2006 poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti z citovaného rozhodcovského

rozsudku. Následne exekúciu zastavil s poukazom na ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2

14

ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa názoru dovolacieho súdu, tak

exekučný súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, podmienky na zastavenie exekúcie posúdili

správne. Je potrebné tiež uviesť, že v predmetnej veci nemalo byť vydané ani poverenie

pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy

(doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci (t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou

zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského

rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so

zákonom, ako aj z ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie,

na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.

Rozhodcovský rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci, je ako exekučný titul

v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola

vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej

veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej

úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré tvoria

samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej

nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode

spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie

uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(napr. uznesenie sp. zn. z 10. októbra 2012 alebo uznesenie sp. zn.

z 21. marca 2012).

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia

ZoRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú

15

všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než

spotrebitelia. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov

rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu možnosti skúmať

a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej

veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“

(práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje

dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz, vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 18. septembra 2012.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného ako spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali.

Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská

doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou

sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane

rozhodcovskej doložky upravenej v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj

s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej

rozhodcovskej doložky.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade

konania podľa ust. nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu

prvého stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

V ďalšej časti dovolania oprávnený uplatnil viacero výhrad voči právnemu posúdeniu

veci súdmi, poukázal na nesprávnu aplikáciu a interpretáciu smernice 93/13/EHS,

nedostatočnú odôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu,

16

čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva ako účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku

46 odseku 1 (ďalej len „“).

Podľa článku 46 odseku 1 SR každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1

SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (). Súd tiež nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (). Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozhodnutie

opravného (odvolacieho) súdu (ust. ). Podľa ust. , ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR zahŕňa

aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu

17

účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody,

na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny

poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.

Podľa ust. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ust. , ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa

na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril

vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu

(sp. zn. , , ). V rozhodnutí sp. zn.

Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd

podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ustanovenie platí aj v odvolacom konaní (ust.

). Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument,

18

uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie

citovaného zákonného ustanovenia , ako aj ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho

rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere považoval

za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa ust. § 53 ods. 4

účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa rozhodcovské

konanie uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok,

vydaný v takomto konaní, preto nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie

exekúcie.

Krajský súd (ako súd odvolací) napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil (ust.

), pretože dospel k rovnakému záveru o materiálnej nevykonateľnosti

exekučného titulu a tiež v primeranom rozsahu objasnil, prečo sa nestotožnil s námietkami

oprávneného, uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia tak

dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď

v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné pristúpiť k zastaveniu predmetnej

exekúcie. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená, že

odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa ust.

Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek dovolateľa.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť

a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové

19

a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a článkom 46 odsekom 1 SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie

rozhodnutia.

Námietku dovolateľa týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu posúdil teda dovolací súd

ako nedôvodnú.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci (ust. ), je potrebné uviesť, že ide o dovolací dôvod,

ktorý sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom

poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania (ust. a nasl. ), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

prieskumu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Uvedený záver platí aj

pre dovolaciu námietku, obsahom ktorej je výskyt tzv. inej vady v konaní pred odvolacím

súdom, odlišnej od vád taxatívne uvedených v ust. , o ktorej dovolateľ tvrdí, že

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/

).

Keďže dovolanie oprávneného nie je procesne prípustné, dovolací súd nebol

oprávnený pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom

(dovolací dôvod podľa ust. ) a ani skúmať, či odvolací súd svoje

konanie nezaťažil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(dovolací dôvod podľa ust. ).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nemožno vyvodiť

z ust. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania podľa ust.

, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, podľa ust. písm.

c/ v spojení s ust. odmietol dovolanie oprávneného, pretože

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je

prípustný.

Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd podľa ust. § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. prerušil konanie v predmetnej dovolacej

exekučnej veci a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

medzinárodnej zmluvy, a to o výklad ustanovenia písmena q/ odseku 1 prílohy smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom

v dovolaní uviedol tri konkrétne predbežné otázky, ktoré navrhol predložiť Súdnemu dvoru

Európskej únie.

Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva) ustanovuje, že Súdny dvor EÚ má právomoc vydať

predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Napriek zneniu ustanovenia § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého

exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd

zastáva názor, že ustanovenie 109 ods. 1 písm. c/ je aplikovateľné aj v exekučnom

konaní, pretože povinnosť vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania

o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ, vyplýva z noriem primárneho úniového práva

(pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktoré podľa SR a aj v zmysle judikatúry

Súdneho dvora ES/EÚ (napr. rozsudok vo veci Simmenthal, č. 106/77) majú prednosť

pred vnútroštátnymi právnymi normami.

Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke, resp. viacerých predbežných otázkach. Túto povinnosť má len vtedy, ak

dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je

potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

konkrétnej právnej veci. Účelom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, avšak nie rozhodnúť o konkrétnych skutkových alebo právnych

okolnostiach určitého sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu a je prejednávaný

vnútroštátnym súdom.

21

V predmetnej exekučnej veci oprávnený spochybňoval, či exekučný súd je oprávnený

skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, uzavretej medzi účastníkmi zmluvy a či predmetná

rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky

oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby

výkladu a prejudiciálneho rozhodnutia zo strany Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva,

že vnútroštátne súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na predmetnú

vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol

transponovaný obsah príslušných právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu, resp.

vymedzenia hraníc aplikácie komunitárneho práva nebola pre riešenie predmetného prípadu

kľúčová, resp. rozhodná vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej problematiky

v právnom poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj

na svoju ustálenú judikatúru, keďže k rovnakým záverom v otázke prerušenia konania podľa

ust. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v iných

exekučných veciach, napr. sp. zn. , a .

Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu

komunitárneho práva, tak prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

v takom prípade nezakladá procesnú vadu konania podľa ust.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že

v predmetnej exekučnej veci nie je daný dôvod na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.

v spojení s ust. , preto návrh oprávneného na prerušenie

dovolacieho konania zamietol.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnej

povinnej (ust. a v spojení s ust. ). Keďže si však

povinná v dovolacom konaní náhradu trov neuplatnila a ani jej žiadne trovy nevznikli,

dovolací súd jej ich náhradu nepriznal.

Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom

hlasov 3 : 0 (ust. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. mája 2013

JUDr. Štefan Šatka, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová