Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f45/392359.10f1a8.pdf
PDF · 193.17 KB
No categories available
5Cdo/341/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 341/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P.,
s. r. o., so sídlom P., zastúpeného F. P., s. r. o., so sídlom G., proti povinnej M. P., nar. X.,
bytom K., o vymoženie pohľadávky v sume 143,07 Eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 5Er/2667/2006, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17CoE/143/2012-42 z 29. júna 2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Veľký Krtíš uznesením č. k. 5Er/2667/2006-29 z 3. novembra 2011
rozhodol o zastavení exekúcie. Druhým výrokom uložil oprávnenému povinnosť nahradiť
súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. účelne vynaložené trovy exekúcie vo výške 29,62 Eur v
lehote troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Tretím výrokom nepriznal súdnemu
exekútorovi JUDr. R. K. náhradu trov exekúcie.
Vychádzal zo zistenia, že exekučným titulom, na podklade ktorého sa vedie exekúcia,
je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 2474/06, ktorý vydal dňa 6. júla 2006 JUDr. M. R.,
rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom v B..
Rozhodcovský súd svoju právomoc na vydanie predmetného exekučného titulu vyvodil z tzv.
rozhodcovskej doložky, upravenej v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktoré tvoria súčasť zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným. Okresný súd
predmetnú zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere s poukazom na to, že
pre posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúca právna
forma, ale výlučne to, že ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa
za odplatu. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka preto nie je na prekážku pre
aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, vrátane ust. § 52 a nasledujúcich,
týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa.
Podľa ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“) okresný súd ex
offo skúmal vyššie uvedenú rozhodcovskú doložku, berúc do úvahy kritériá, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Zisťoval, či rozhodcovská doložka,
začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy, nespôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Poukázal na to, že rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu,
ale zákonodarca upravil postup, ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom vymohlo, ak
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Okresný súd
dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by spotrebiteľ v konaní vystupoval na strane
žalovaného, predstavuje neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa. Konštatoval, že
spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými zmluvnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť,
alebo ju prijať a podrobiť sa tak všetkým zmluvným podmienkam, vrátane rozhodcovského
konania. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom (dokonca s uvedením
konkrétnych osôb rozhodcov) zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom
samotnej zmluvy. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú
pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Svedčí o tom i množstvo exekučných
vecí s obdobným skutkovým základom, ktoré sa vedú na tamojšom súde, kde rozhodcovské
rozsudky ako exekučné tituly v závislosti od konkrétneho oprávneného vykazujú značnú
dávku podobnosti, čo naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou
zmluvnou stranou, čo tiež vyvoláva pochybnosti o dostatočne individuálnom prístupe
k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.
Podľa názoru súdu, zmluvná podmienka, ktorá je v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa (ako slabšej zmluvnej strany) v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej
zmluvy (ako vzťahu fakticky nerovnom, nevyváženom), sa zároveň prieči dobrým mravom.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka
a dodávateľ ju použije, ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu
v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy (doložky). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica
93/13/EHS“), t. j. zabezpečiť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky nezaväzovali. Táto
smernica bola do nášho právneho poriadku prevzatá zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa
novelizoval Občiansky zákonník. Má aj tzv. nepriamy účinok, takže je záväzná pre Slovenskú
republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov.
Na základe vyššie uvedeného v posudzovanom prípade boli splnené podmienky na zastavenie
predmetnej exekúcie podľa ust. § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení
s ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 ZoRK.
Rozhodnutie o trovách exekúcie okresný súd odôvodnil tým, že uznesením č. k.
5Er/2667/2006-15 z 9. decembra 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22. decembra
2009, boli súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. priznané trovy exekúcie vo výške 29,62 Eur.
Keďže k zastaveniu exekúcie došlo procesným zavinením oprávneného, nakoľko podal návrh
na vykonanie exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu, súd oprávnenému
podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi
JUDr. J. Ď. účelne vynaložené trovy exekúcie vo výške 29,62 Eur. Súdny exekútor JUDr. R.
K. v podaní doručenom súdu dňa 25. októbra 2011 oznámil, že si v predmetnej exekúcii trovy
neuplatňuje, preto mu súd ich náhradu nepriznal.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici (ako súd odvolací)
rozhodol uznesením č. k. 17CoE/143/2012-42 z 29. júna 2012 tak, že napadnuté uznesenie
okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „O. s. p.“) ako vecne správne potvrdil.
Za opodstatnenú považoval odvolací súd námietku oprávneného, že zmluvu o úvere,
uzavretú medzi oprávneným a povinnou, nemožno podradiť pod režim zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, pretože tomu bráni
ustanovenie § 1 ods. 2 písm. d/ citovaného zákona. Na druhej strane však okresný súd správne
posúdil predmetnú zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2007, pri uzavretí ktorej povinná vystupovala
ako spotrebiteľ (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Preto bol okresný súd povinný skúmať,
či rozhodcovská doložka (obsiahnutá v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru),
od ktorej rozhodcovský súd odvodzoval svoje oprávnenie rozhodnúť spor medzi zmluvnými
stranami, nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Okresný súd
správne posúdil predmetnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to
i napriek tomu, že nebola formulovaná ako výhradná rozhodcovská doložka, keďže
umožňovala podať žalobu nielen na rozhodcovskom súde, ale aj na príslušnom všeobecnom
súde. Spotrebiteľ bol však v zmysle tejto rozhodcovskej doložky vylúčený z možnosti
dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak veriteľ podal svoj návrh
na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka, ktorá núti spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu, je aj podľa názoru odvolacieho súdu neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a ako taká je podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Pokiaľ
rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými stranami,
vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy, na rozhodcovský rozsudok sa hľadí ako na paakt,
ktorý nie je spôsobilým exekučným titulom. Okresný súd ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách vyložil v súlade so smernicou 93/13/EHS a dospel k správnemu
záveru, že exekúciu je potrebné zastaviť aj bez návrhu povinnej. Na správnosť rozhodnutia
okresného súdu nemá vplyv, že pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nepostrehol materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu.
Uvedený záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. januára
1997, sp. zn. 3 Cdo 164/96 (R 58/1997), v ktorom Najvyšší súd vyslovil, že súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu
nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.
Za správny označil odvolací súd tiež záver okresného súdu, že oprávnenému vznikla
podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie z dôvodu procesného zavinenia na zastavení exekúcie, spočívajúceho v tom, že
oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu.
Námietkami oprávneného proti výške trov prisúdených pôvodnému exekútorovi JUDr. J. Ď.
sa však odvolací súd v tomto štádiu konania nemohol zaoberať preto, že ich výška bola
určená právoplatným uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 5Er/2667/2006-15 z 9.
decembra 2009.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby
dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Dovolateľ neuviedol žiadne námietky voči potvrdzujúcemu výroku
odvolacieho súdu v časti trov exekúcie, z čoho dovolací súd vyvodil, že v tejto časti
rozhodnutie krajského súdu nie je dovolaním napadnuté. Dovolateľ výslovne namietal, že
v konaní súdov oboch stupňov došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p.
(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Odvolaciemu súdu tiež vytýkal, že jeho uznesenie nie je dostatočne odôvodnené a právne
posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súčasťou dovolania bol
tiež návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. v spojení s ust. § 243c O. s. p. a článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd predložil Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie
prejudiciálne otázky nasledovného znenia:
1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská
doložka individuálne dojednaná?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustano-
venie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane
sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom,
ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu
o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá
žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro-
štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi?
Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) by
mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa záväzkových vzťahov
v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej
neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie
vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ust. § 10a ods. 1 O. s. p.),
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (ust. § 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený
právnickou, osobou založenou na účel výkonu advokácie (ust. § 241 ods. 1 O. s. p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. § 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (ust. § 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
Prípustnosť dovolania podľa ust. § 239 O. s. p. v preskúmavanej veci neprichádza
do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie, ktorým by
odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru ES (ust. § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by
odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávneného by tak prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania
podľa ust. § 237 O. s. p. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že
došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom ustanovení, keďže rozhodujúcou skutočnosťou
je len zistenie súdu, že k takejto procesnej vade skutočne aj došlo.
Dovolateľ v dovolaní namietal vadu podľa ust. § 237 písm. a/ O. s. p., t. j. že sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Právomoc súdov upravujú ustanovenia
Podľa ust. § 7 ods. 1 O. s. p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú
a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy
preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to
ustanovuje zákon (ods. 3 vyššie citovaného uznesenia).
Podľa ust. § 8 O. s. p., ak sa má pred konaním na súde konať u iného orgánu, súdy
môžu konať len vtedy, ak nebola vec v takomto konaní s konečnou platnosťou vyriešená (ide
o tzv. delenú právomoc).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľný nedostatok podmienky
konania, ktorý spôsobuje, že súd nemôže vo veci konať a musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľ vadu konania podľa ust. 237 písm. a/ O. s. p. nevyvodzuje
z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní
nepopiera. Vytýka im iba, že sa „nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovení
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 ZoRK postavili do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá im v rámci
zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží, čím prekročili mieru možného
rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušili
fundamentálnu zásadu právneho štátu – zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky)“. Dovolateľ tak v skutočnosti namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii zákona. Z obsahového hľadiska (ust. § 41 ods. 2
O. s. p.) teda nejde o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, vo väzbe
na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov, na ktorých v danom
prípade založili svoje rozhodnutia. Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku
právomoci súdov dostatočne nezohľadňuje, že ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona,
viď napríklad ustanovenia § 38 ods. 3, § 44 ods. 2, § 50 ods. 2, § 56, § 57 a ďalšie
Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZoRK. Vzhľadom k tomu nie je
opodstatnená námietka dovolateľa o existencii vady konania podľa ust. 237 písm. a/ O. s. p.,
keďže súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z ust. § 237 písm. d/ O. s. p., keď
poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Podľa ust. § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa ust. § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa ust. § 104 ods. 1 vety prvej O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným
podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto
prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú
istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený žalobným petitom,
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol
po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o.,
so sídlom v B., proti povinnej M. P., nar. X., bytom K., o vymoženie sumy 143,07 Eur
s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 2474/06 zo 6. júla 2006,
vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S., a. s., vedenej
na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 5Er/2667/2006, nepredchádzalo žiadne iné
konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je súdnym rozhodnutím, ktoré by zakladalo prekážku veci
rozsúdenej v zmysle ust. § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie je
individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho
exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu, adresovaný súdnemu exekútorovi,
na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta
Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu
vykonávať (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn.
Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v predmetnej exekučnej veci nebolo s konečnou
platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať
exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia,
že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, je
povinný exekúciu aj bez návrhu zastaviť. S poukazom na uvedené dovolateľom vytýkaná
vada konanie súdov nezaťažila.
Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa ust. § 237 písm.
e/ O. s. p., pretože sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť. V predmetnej veci exekučný súd nezačal
konať svojvoľne, sám od seba, ale na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (ust. § 44 Exekučného poriadku), teda návrh na začatie
konania bol podaný. Následne súd exekúciu zastavil podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45
ods. 2 ZoRK v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa ust. § 45 ods. 2 ZoRK je
exekučný súd povinný zastaviť exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ ZoRK. Aj podľa ust. § 58 ods. 1
Exekučného poriadku platí, že súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých založili svoje rozhodnutia.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto
opodstatnená.
Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov tiež postihnuté vadou podľa ust. § 237
písm. f/ O. s. p. O takú vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť
konať pred súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Dovolateľ existenciu tejto vady vyvodzoval z toho, že súdy oboch stupňov
oprávneného nevyzvali, ani s ním inak nekomunikovali o jeho právnych a skutkových
návrhoch, konali bez nariadenia pojednávania a bez dokazovania. Citoval z nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len Ústavný súd SR) sp. zn. II. ÚS 136/08, ktorý v postupe,
ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal
a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému
účastníkovi podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými
disponuje druhý účastník konania, videl nielen porušenie základného práva účastníka vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ale aj porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti
zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Poukázal aj
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“) sp. zn.
1 Cdo 145/2004, ktorý existenciu vady podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. videl v takom
postupe odvolacieho súdu, ktorým tento potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného
právneho dôvodu, vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli žalobcom tvrdené a ani súd
prvého stupňa sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, a to bez toho, aby účastníkovi
konania umožnil k novým právnym záverom sa vyjadriť, prípadne predložiť dôkazy, ktoré sa
z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými.
K uvedenému dovolací súd opätovne poznamenáva, že podľa ust. § 58 ods. 1
Exekučného poriadku môže exekučný súd zastaviť exekúciu nielen na návrh účastníka
konania, ale aj bez návrhu, ak zistí, že na to existuje zákonný dôvod. Exekučný súd v takom
prípade pochopiteľne nemá povinnosť účastníkov vopred informovať o svojom zámere
zastaviť exekúciu a vyzývať ich na zaujatie stanoviska. V prejednávanej veci okresný súd
exekúciu zastavil podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 ZoRK, pretože dospel k záveru,
že vykonávaný exekučný titul – rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného ako účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzal
z posúdenia rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, a preto absolútne neplatnej. Pokiaľ rozhodcovský súd založil svoju právomoc
na konanie na neplatnej rozhodcovskej doložke, rozhodnutie vydané v takom konaní nie je
spôsobilým exekučným titulom pre vedenie exekúcie. Nedostatok právomoci rozhodcovského
súdu odvíjajúci sa od neplatnosti rozhodcovskej doložky má za následok materiálnu
nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Vykonateľnosť exekučného titulu (formálnu aj
materiálnu) je exekučný súd povinný skúmať už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku je exekučný súd po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
povinný preskúmať podanú žiadosť a k nej pripojený návrh na vykonanie exekúcie, ako aj
exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V rámci toho najmä skúma, či návrh
na vykonanie exekúcie obsahuje všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul
opatrený doložkou vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú
oprávnený a povinný osobami špecifikovanými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné
podmienky konania podľa ust. § 103 O. s. p. V tomto štádiu exekučného konania, kedy je
úlohou súdu posúdiť, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 42 ods. 2
Exekučného poriadku) sa vychádza z tvrdení oprávneného, ktoré sú obsahom jeho návrhu
na vykonanie exekúcie a z pripojeného exekučného titulu. Dokazovanie v zmysle procesnej
činnosti súdu upravenej v ust. § 122 až § 124 O. s. p. exekučný súd v tomto štádiu
exekučného konania nevykonáva, postačuje totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi priamo zo súdneho spisu. Oboznamovanie sa s obsahom listín,
tvoriacich súčasť súdneho spisu, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania
a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, si
nevyžaduje nariadenie pojednávania a osobnú účasť oprávneného a povinného. Ak aj napriek
existencii skutočnosti, ktorá by bola dôvodom pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd poverenie vydá, je povinný toto svoje
pochybenie napraviť tým, že exekúciu dodatočne aj bez návrhu zastaví. Postupuje pritom
rovnako ako v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, čiže vychádza z obsahu spisu a listín predložených samotným
oprávneným.
Odvolací súd rovnako rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby vo veci
vykonával dokazovanie. Oprávnenému účastníkovi exekučného konania napriek tomu nebola
odňatá možnosť konať pred súdom, pretože ide o zákonom predpokladaný a dovolený postup
odvolacieho súdu, vyplývajúci z ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého odvolací súd
môže o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania s výnimkou prípadov uvedených
v odseku 1, kedy je nariadenie pojednávania naopak povinné. Ide o prípady, keď odvolanie
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej a buď je potrebné v odvolacom konaní zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, alebo súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, alebo ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
alebo si nariadenie pojednávania vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch je
nariadenie pojednávania ponechané na úvahu odvolacieho súdu. V prejednávanej veci
odvolací súd bez akýchkoľvek výhrad prevzal skutkový stav tak, ako ho zistil súd prvého
stupňa a stotožnil sa aj s jeho právnym posúdením veci. Pre doplnenie alebo opakovanie
dokazovania, na účely ktorého by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, nebol žiadny dôvod,
keďže ani samotní účastníci vykonanie žiadnych dôkazov v odvolacom konaní nenavrhli.
Pokiaľ teda oprávnený vyvodzuje existenciu procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm.
f/ O. s. p. z toho, že súdy konali vo veci bez nariadenia pojednávania a bez dostatočnej
komunikácie s oprávneným, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov
nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení.
Námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti
so zisťovaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237
písm. f/ O. s. p, teda či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.
V predmetnej veci okresný súd, ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu sp. zn. SR 2474/06 zo 6. júla 2006 poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti z citovaného rozhodcovského
rozsudku. Následne exekúciu zastavil s poukazom na ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2
ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa názoru dovolacieho súdu, tak
exekučný súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, podmienky na zastavenie exekúcie posúdili
správne. Je potrebné tiež uviesť, že v predmetnej veci nemalo byť vydané ani poverenie
pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy
(doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci (t. j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou
zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom, ako aj z ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie,
na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.
Rozhodcovský rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci, je ako exekučný titul
v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola
vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej
veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej
úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré tvoria
samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode
spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie
uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(napr. uznesenie sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z 10. októbra 2012 alebo uznesenie sp. zn.
6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012).
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia
ZoRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú
všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než
spotrebitelia. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu možnosti skúmať
a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej
veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“
(práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz, vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 230/2011 z 18. septembra 2012.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného ako spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali.
Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská
doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou
sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane
rozhodcovskej doložky upravenej v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj
s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej
rozhodcovskej doložky.
Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade
konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu
prvého stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom.
V ďalšej časti dovolania oprávnený uplatnil viacero výhrad voči právnemu posúdeniu
veci súdmi, poukázal na nesprávnu aplikáciu a interpretáciu smernice 93/13/EHS,
nedostatočnú odôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu,
čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva ako účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku
46 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“).
Podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1
Ústavy SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Súd tiež nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozhodnutie
opravného (odvolacieho) súdu (ust. § 211 O. s. p.). Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zahŕňa
aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu
účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody,
na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny
poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.
Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa ust. § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa
na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril
vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu
(sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09
Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd
podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. platí aj v odvolacom konaní (ust. § 211 ods. 2
O. s. p.). Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 78/05 uviedol, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument,
uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie
citovaného zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.
Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré
oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho
rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere považoval
za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa ust. § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa rozhodcovské
konanie uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok,
vydaný v takomto konaní, preto nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie
exekúcie.
Krajský súd (ako súd odvolací) napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil (ust.
§ 219 ods. 1 O. s. p.), pretože dospel k rovnakému záveru o materiálnej nevykonateľnosti
exekučného titulu a tiež v primeranom rozsahu objasnil, prečo sa nestotožnil s námietkami
oprávneného, uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia tak
dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď
v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné pristúpiť k zastaveniu predmetnej
exekúcie. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená, že
odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek dovolateľa.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť
a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové
a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a článkom 46 odsekom 1 Ústavy SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie
rozhodnutia.
Námietku dovolateľa týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu posúdil teda dovolací súd
ako nedôvodnú.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), je potrebné uviesť, že ide o dovolací dôvod,
ktorý sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom
poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania (ust. § 236 a nasl. O. s. p.), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
prieskumu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Uvedený záver platí aj
pre dovolaciu námietku, obsahom ktorej je výskyt tzv. inej vady v konaní pred odvolacím
súdom, odlišnej od vád taxatívne uvedených v ust. § 237 O. s. p., o ktorej dovolateľ tvrdí, že
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.).
Keďže dovolanie oprávneného nie je procesne prípustné, dovolací súd nebol
oprávnený pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom
(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a ani skúmať, či odvolací súd svoje
konanie nezaťažil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nemožno vyvodiť
z ust. § 239 O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania podľa ust. § 237
O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, podľa ust. § 218 ods. 1 písm.
c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol dovolanie oprávneného, pretože
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je
prípustný.
Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd podľa ust. § 109
ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p. prerušil konanie v predmetnej dovolacej
exekučnej veci a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy, a to o výklad ustanovenia písmena q/ odseku 1 prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom
v dovolaní uviedol tri konkrétne predbežné otázky, ktoré navrhol predložiť Súdnemu dvoru
Európskej únie.
Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva) ustanovuje, že Súdny dvor EÚ má právomoc vydať
predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Napriek zneniu ustanovenia § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého
exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd
zastáva názor, že ustanovenie 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je aplikovateľné aj v exekučnom
konaní, pretože povinnosť vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania
o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ, vyplýva z noriem primárneho úniového práva
(pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktoré podľa čl. 7 Ústavy SR a aj v zmysle judikatúry
Súdneho dvora ES/EÚ (napr. rozsudok vo veci Simmenthal, č. 106/77) majú prednosť
pred vnútroštátnymi právnymi normami.
Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke, resp. viacerých predbežných otázkach. Túto povinnosť má len vtedy, ak
dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je
potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
konkrétnej právnej veci. Účelom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, avšak nie rozhodnúť o konkrétnych skutkových alebo právnych
okolnostiach určitého sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu a je prejednávaný
vnútroštátnym súdom.
V predmetnej exekučnej veci oprávnený spochybňoval, či exekučný súd je oprávnený
skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, uzavretej medzi účastníkmi zmluvy a či predmetná
rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky
oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby
výkladu a prejudiciálneho rozhodnutia zo strany Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva,
že vnútroštátne súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na predmetnú
vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol
transponovaný obsah príslušných právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu, resp.
vymedzenia hraníc aplikácie komunitárneho práva nebola pre riešenie predmetného prípadu
kľúčová, resp. rozhodná vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej problematiky
v právnom poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj
na svoju ustálenú judikatúru, keďže k rovnakým záverom v otázke prerušenia konania podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v iných
exekučných veciach, napr. sp. zn. 3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012 a 3 Cdo 118/2012.
Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, tak prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
v takom prípade nezakladá procesnú vadu konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že
v predmetnej exekučnej veci nie je daný dôvod na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania zamietol.
V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnej
povinnej (ust. § 243b ods. 5 a § 243c v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.). Keďže si však
povinná v dovolacom konaní náhradu trov neuplatnila a ani jej žiadne trovy nevznikli,
dovolací súd jej ich náhradu nepriznal.
Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom
hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. mája 2013
JUDr. Štefan Šatka, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová