Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obdo/31/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: MUDr. M., s miestom

podnikania: L., Z., IČO: X., zast. advokátom JUDr. J., so sídlom: A. proti žalovanému: V.,

spol. s r. o., so sídlom: B., IČO: X., zast. advokátom JUDr. R., konajúci

prostredníctvom spoločnosti L., s. r. o., so sídlom: P., IČO: X., o plnenie povinností zo

zodpovednosti za vady a iné, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom

pod sp. zn. , na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

z 28. augusta 2012, č. k. -524, právoplatný 09. októbra 2012, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného o d m i e t a .

Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom ako súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa

11. 11. 2010, č. k. -480 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni

3 659,63 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Súčasne

rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť trovy štátu vo výške 1 210,94 eur, rovnako do

3 dní od právoplatnosti rozsudku, žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na vykonané dokazovanie, výsluch

účastníkov konania, ako aj znalecké dokazovanie, z ktorých mal dôvodnosť nároku žalobkyne

čo do zaplatenia sumy 3 659,63 eur za preukázanú. Uviedol, že žalobkyňa od žalovaného

požadovala pôvodne odstránenie vád v záručnej lehote opravou, a to spôsobom výmeny

motora číslo: X. osobného automobilu zn. T., číslo karosérie: S.. Na odstránenie vád poskytla

žalovanému lehotu. Z dôvodu, že žalovaný vady v lehote neodstránil, žalobkyňa si písomne

2

uplatnila nárok spočívajúci vo výmene automobilu. Súčasne však dala

žalovanému na výber, či auto opraví výmenou motora, alebo auto vymení ako celok. Súd mal

za preukázané, že žalovaný neurobil ani jedno. V priebehu konania žalobkyňa zdokladovala,

že motor, ktorého výmenu požadovala, nie je už možné zabezpečiť z dôvodu, že sa už

nedodáva a z tohto dôvodu uplatnila namiesto pôvodného nároku nárok na zľavu z kúpnej

ceny vo výške 30 % z ceny vozidla. V nadväznosti na námietku premlčania vznesenú

žalovaným súd prvého stupňa ustálil, že nárok žalobkyne na zľavu z kúpnej ceny nie je

premlčaný, a to z dôvodu, že žalobkyňa si žalobou uplatnila nárok z titulu zodpovednosti za

vady, pričom žalovaný tento nárok nevysporiadal. Vzhľadom k správaniu sa žalovaného si

žalobkyňa uplatnila nárok na zľavu z kúpnej ceny, pričom ide o nároky z toho istého titulu.

Žalobkyňa až po zistení, že žalovaný opravu, ktorú žiadala, reálne nemôže vykonať, zmenila

uplatnený spôsob riešenia zodpovednosti za vadu, a to zľavou z kúpnej ceny. Súd prvého

stupňa zdôraznil, že žalobkyňa mala záujem na odstránení vady počas celého súdneho

konania a žalovanému poskytla i lehotu na plnenie, avšak bezvýsledne. Z tohto dôvodu nárok

žalobkyne s poukazom na ust. (ďalej len ObchZ)

nemôže byť premlčaný.

Po ustálení tejto skutočnosti sa súd prvého stupňa zaoberal nárokom žalobkyne

na zľavu z kúpnej ceny. Do pozornosti dal tú skutočnosť, že zo zmluvy vyplýva

predávajúcemu vždy povinnosť dodať tovar bez vád. Ak predávajúci plní v rozpore

so zmluvou, musí znášať všetky majetkové dôsledky, ktoré z toho vyplývajú. Poukázal

na § 439 ods. 1 a ods. 2 ObchZ, podľa ktorého nárok na zľavu z kúpnej ceny zodpovedá

rozdielu medzi hodnotou, ktorú by mal tovar bez vád a hodnotou, ktorú mal tovar dodaný s

vadami, pričom pre určenie hodnôt je rozhodujúci čas, v ktorom sa malo uskutočniť riadne

plnenie. To, že žalovaný dodal tovar s vadami, mal súd za preukázané zo znaleckého posudku

Ž., Ú. č. X. zo dňa 27. 11. 2008, ktorým bol preskúmaný písomný znalecký posudok

vypracovaný znalcom Ing. J.. Zo znaleckého posudku menovaného ústavu vyplynulo, že hluk

motora, ktorý je nazývaný ako buchnutie či klepnutie, pri teplotách nad 22 °C nepochádza z

nárazu pastorku štartéra o veniec zotrvačníka. Podľa posudku ide o vadu motora, ktorú za

určitých podmienok zapríčiňuje tepelná nestabilita riadiacej jednotky palivového čerpadla.

Jedná sa o vplyv teploty na riadiacu jednotku palivového vysokotlakového čerpadla pri štarte

motora. Nadmerné vibrácie majú vždy vplyv na životnosť vozidla alebo skupiny. Ďalej

konštatoval, že servis sa mal ešte v čase záruky pokúsiť vymeniť riadiacu jednotku

3

vysokotlakového palivového čerpadla za inú, čím by sa jednoznačne potvrdilo, či sa jedná o

výrobnú vadu alebo jav, ktorý je u tohto vozidla normálny.

Súd prvého stupňa poukázal aj na znalecký posudok vypracovaný Ing. J. č. 49/2006 zo

dňa 31. 08. 2006, ako aj znalecký posudok Ing. J. č. 13/2007 zo dňa 14. 06. 2007,

v ktorých sami menovaní znalci ako odborníci v danej oblasti nedokázali v predmetnom

prípade objektívne zistiť, o akú vadu sa jedná, resp. čím je spôsobená, pričom v zásade

nedokázali ani posúdiť, akým spôsobom takáto vada obmedzuje žalobkyňu v bežnom živote.

Vo vzťahu k námietke žalovaného spočívajúceho v tvrdení, že žalobkyňa auto

prakticky využívala, súd prvého stupňa vyslovil názor, že uvedené samo osebe neznamená, že

poskytovalo žalobkyni taký komfort, aký by mala v prípade, keby bolo auto bez vád. Uviedol,

že opakované návštevy servisov v snahe zistiť príčinu vady v obave, že vozidlo nie je funkčné

po motorickej stránke, sa nabaľovali na existujúcu vadu a je len veľmi ťažko predpokladať, že

žalobkyňa by mala záujem súdiť sa len kvôli bežnému diskomfortu, pokiaľ by ju vada

neobmedzovala a s automobilom z tohto dôvodu nebola spokojná.

Fakt, že vozidlo malo vadu, mal súd v konaní za preukázaný znaleckým dokazovaním.

S poukazom na to, že pri posudzovaní danej veci niet objektívneho kritéria, na základe

ktorého by sa dalo určiť, aká zľava by pri takejto vade žalobkyni patrila, súd pri stanovení

výšky zľavy použil voľnú úvahu. Ustálil, že zľava vo výške 15 % s ohľadom na pôvodnú

hodnotu vozidla je primeraná. Vychádzal zo skutočnosti, že v prípade automobilu je

rozhodujúcou zložkou jeho motorická časť, ktorá zabezpečuje, aby auto bolo pojazdné a ktorá

v tomto prípade vadou postihnutá nie je. Na motorickú časť súd prisúdil cca 70 % hodnoty

motorového vozidla. Ďalších 15 % hodnoty motorového vozidla prisúdil výzoru auta.

Zostávajúcich 15 % prisúdil komfortu, ktorý v danom prípade žalobkyni chýbal. Vzhľadom

na uvedené rozhodol súd o zľave 15 % z celkovej kúpnej ceny vozidla (24 397,53 eur), t. j.

o zľave v sume 3 659,63 eur.

V ďalšom sa súd prvého stupňa zaoberal uplatneným nárokom na náhradu škody,

ktorá mala žalobkyni vzniknúť. Táto pozostáva zo škody vo výške 178,42 eur, zahŕňajúca

náklady na pohonné hmoty vynaložené na cesty do servisu, ďalej z vynaložených zbytočných

nákladov na cesty do servisu, nákladov podľa požiadaviek znalcov a straty času vo výške

449,80 eur (vychádzajúcej z hodinovej mzdy žalobkyne podľa daňového priznania) a ďalších

4

nákladov v celkovej výške 913,71 eur. Dospejúc k záveru, že v časti o náhradu škody je

žalobkyňou uplatnený nárok premlčaný, súd žalobu v tejto časti zamietol, v dôsledku ktorej

skutočnosti prvostupňový rozsudok v uvedenej časti nadobudol právoplatnosť dňa 02. 12.

2010.

O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že túto žalobkyni s poukazom

na (ďalej len ) nepriznal. Uviedol, že

vo vzťahu k nároku na zľavu z kúpnej ceny by síce žalobkyňa mala nárok na plnú náhradu

trov konania, avšak čo sa týka uplatneného nároku na náhradu škody, v tejto časti by trovy

patrili žalovanému podľa Z uvedeného dôvodu, keďže súd považoval

žalobkyňou uplatnené nároky v zásade za rovnocenné, žalobkyni náhradu trov konania

nepriznal.

O povinnosti žalovaného zaplatiť trovy štátu vo výške 1 210,94 eur (za svedočné

a znalečné) súd rozhodol podľa Uviedol, že trovy štátu vznikli výlučne

z nároku na zľavu z kúpnej ceny, kde súd rozhodoval voľnou úvahou, a kde by trovy boli

priznané žalobkyni. Tieto boli vynaložené predovšetkým z dôvodu, že žalovaný sa voči

uplatnenému nároku zo zodpovednosti za vady bránil.

Vychádzajúc z celkového priebehu konania, považoval súd takéto rozhodnutie

o trovách konania a trovách štátu za spravodlivé.

Na odvolanie žalovaného čo do výroku, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni

3 659,63 eur a výroku, v ktorom bol zaviazaný zaplatiť trovy štátu, Krajský súd v Trenčíne

ako súd odvolací, prejednajúc vec podľa , bez nariadenia pojednávania

podľa , svojím rozsudkom zo dňa 28. 08. 2012, č. k. -524,

rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa ,

potvrdil.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal

dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými

v a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver o dôvodnosti

žalobkyňou uplatneného nároku vo výške 3 659,63 eur majúc za to, že nárok nie je

premlčaný. Zdôraznil, že v predmetnej veci si žalobkyňa uplatnila nároky, ktoré vyplynuli

z toho istého titulu, a to z titulu odstránenia dôsledkov vadného plnenia spočívajúceho v tom,

5

že motor vozidla v určitých teplotných režimoch neštartuje a pri štartovaní vydáva zvuk ako

buchnutie - klepnutie. Žalobkyňa preukázateľne zmenila požiadavku výmeny motora, resp.

vozidla na návrh na zľavu z kúpnej ceny po tom, čo jej T. vystavila doklad o tom, že motor,

diel č. X., sa už nedodáva. Odvolací súd neprihliadol na tvrdenie žalovaného, že výmena

vozidla je možná. Uviedol, že žalovaný mal možnosť takto postupovať v priebehu celého

súdneho konania, ale preukázateľne tak neurobil, v dôsledku ktorej skutočnosti vyhodnotil

toto tvrdenie za účelové.

Vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne,

odvolací súd mu prisvedčil v tom, že v čase podania žaloby žalobkyňa túto legitimáciu

nemala. Avšak vzhľadom k tomu, že dňa 21. 09. 2005 sa žalobkyňa stala vlastníčkou

motorového vozidla, ktorú skutočnosť potvrdila na dotaz prvostupňového súdu spoločnosť T.,

s. r. o. B., pričom žaloba bola podaná dňa 26. 06. 2009, tento nedostatok bol odstránený. Od

21. 09. 2005 žalobkyňa už bola nositeľkou práv a povinností k predmetnému

vozidlu, a teda mala aj vecnú legitimáciu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na § 154

ods. 1 , podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Odvolací súd sa s názorom žalovaného, že vozidlo nemá vady, nestotožnil, pretože

z vykonaného dokazovania vyplynulo, že praktickému využívaniu auta žalobkyňou bránilo to,

že vozidlo v teplotách nad 22 °C štartovalo oneskorene a pri takomto štartovaní dochádzalo

k búchaniu - klepaniu, čo mohlo mať za následok aj nadmerné opotrebenie niektorých súčastí.

Naproti tomu, odvolací súd sa plne stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu

o priznaní 15%-nej zľavy z kúpnej ceny žalobkyni. Tým, že súd prvého stupňa vo svojom

rozsudku podrobne uviedol, akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil, nemožno jeho

rozhodnutie považovať za arbitrárne. Odvolací súd poukázal na , v ktorom je

vyjadrená tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov. Zdôraznil, že nejde o ľubovoľný, ale

o zložitý myšlienkový proces, ktorý sa formálne opiera o určité logické pravidlá, a vecne

o všeobecnú skúsenosť sudcov. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa mal za preukázané, že

základ sporu je daný, pričom jeho výšku bolo možné určiť len podľa ,

vyhodnotil odvolací súd jeho postup v súlade so zákonom.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že túto úspešnej

žalobkyni nepriznal, pretože si ich neuplatnila, ani nevyčíslila.

Rozsudok odvolacieho súdu v napadnutých výrokoch (vo výroku, ktorým bola

žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 3 659,63 eur a vo výroku, v ktorom mu

6

bola uložená povinnosť zaplatiť trovy štátu 1 210,94 eur), nadobudol právoplatnosť dňa

09. 10. 2012.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote

dovolanie žalovaný a navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

28. 08. 2012, č. k. -524, ako aj rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad

Váhom zo dňa 11. 11. 2010, č. k. -480, podľa zrušil

a konanie zastavil. Podanie dovolania žalovaný odôvodnil vadou konania podľa § 237

písm. b/ , teda že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania.

Žalovaný poukázal na predmet žaloby podanej na súd dňa 01. 07. 2005, a to

uplatnenie zodpovednosti za vady na osobnom motorovom vozidle značky T., číslo karosérie

S., číslo motora: X., ktoré od žalovaného kúpila spoločnosť T., s. r. o., so sídlom: T.B.. Medzi

menovanou spoločnosťou a žalobkyňou bola uzavretá leasingová zmluva č. X.. Zdôraznil, že

vlastníkom predmetného motorového vozidla bola v deň podania žaloby T., s. r. o. s tým, že

žalobkyňa síce mala splnomocnenie na uplatňovanie všetkých nárokov voči žalovanému,

vrátane podania žaloby, nebola však oprávnená konať v mene vlastnom, ale len v mene T., s.

r. o.. Uviedol, že žalobkyňa sa stala vlastníkom motorového vozidla až dňa 21. 09. 2005,

vzhľadom na ktorú skutočnosť nebola podľa názoru dovolateľa aktívne legitimovaná na

podanie žaloby a nemala právo byť účastníkom konania. Pri nedostatku vecnej legitimácie

(aktívnej alebo pasívnej) ide o neodstrániteľnú prekážku konania, kedy je súd povinný návrh

zamietnuť.

Dovolateľ vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nedostatku aktívnej legitimácie

vznesenej aj v odvolacom konaní, odvolaciemu súdu vytkol jeho odôvodnenie na strane 7

napadnutého rozhodnutia, kde skonštatoval, že nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne bol

po podaní žaloby odstránený, a to tým, že dňa 21. 09. 2005 sa MUDr. M. stala vlastníčkou

vozidla, čím aktívnu legitimáciu získala.

Nevysporiadanie sa so skutočnosťou, že nedostatok aktívnej legitimácie je

neodstrániteľnou podmienkou konania, vytkol dovolateľ nielen odvolaciemu súdu, ale aj súdu

prvého stupňa, ktorý odo dňa podania žaloby až do dňa nadobudnutia vlastníctva motorového

7

vozidla MUDr. M., s ňou konal ako s účastníkom konania, hoci spôsobilosť byť účastníkom

konania nemala.

Dovolateľ poukázaním na zdôraznil, že skúmanie vecnej legitimácie je

procesnou povinnosťou súdu, pričom jej nedostatok, t. j. nespôsobilosť byť účastníkom

konania, je neodstrániteľnou vadou konania, ktorá v zmysle obligatórne

vedie k jeho zastaveniu. Vyslovil názor, že skutočnosť, že žalobkyňa v priebehu konania

vlastníctvo predmetného motorového vozidla nadobudla, spomenutú prekážku nebola

spôsobilá odstrániť. Má za to, že podaná žaloba by mohla viesť k vydaniu rozhodnutia jedine

vtedy, ak by žalobu podal skutočný vlastník vozidla, t. j. spoločnosť T., s. r. o. a po prevode

vlastníckeho práva, t. j. po dátume 21. 09. 2005 by do konania namiesto neho vstúpila

žalobkyňa ako osoba, na ktorú práva a povinnosti prešli v zmysle

V závere dovolania žalovaný odvolaciemu súdu vytkol údaj uvedený na strane 7

napadnutého rozsudku, kde uviedol, že žaloba bola podaná dňa 26. 06. 2009. Dovolateľ

uviedol, že ide o dobu, kedy bola vec postupovaná z Okresného súdu Trenčín na Okresný súd

Nové Mesto nad Váhom z dôvodu zmeny miestnej príslušnosti, ktorá skutočnosť však nemala

vplyv na účinky podania žaloby, ktorá bola v skutočnosti podaná - ako to vyplýva aj

z pečiatky podateľne súdu na žalobe - dňa 01. 07. 2005.

K dovolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá dovolanie navrhla ako

nedôvodné podľa zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom (, veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b

ods. 5, veta prvá v spojení s odmietnuť.

Podľa , veta prvá , ustanovenia , ,

a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

8

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Z príslušných ustanovení je zrejmé, že dovolaním ako jedným z mimoriadnych

opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok

súdu prvého stupňa vo veci samej ( ) alebo rozsudok odvolacieho súdu,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a ( ).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí

nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad

Váhom ako súdu prvého stupňa, pričom však vo výrokovej časti prípustnosť dovolania

nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým by

súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a ods. 4 , vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že dovolanie

žalovaného v zmysle ustanovení až ods. 3 prípustné nie je.

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu, uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa § 238

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ až písm. g/ tohto ustanovenia,

9

majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou

z vád, vymenovaných v až písm. g/ , možno dovolaním napadnúť aj

rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska vylúčené.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietol vadu konania podľa ,

v zmysle ktorého dovolanie je prípustné, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania.

Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť subjektov mať

procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom konania (procesná

subjektivita).

Spôsobilosť byť účastníkom konania upravuje v ,

v zmysle ktorého túto spôsobilosť má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak

len ten, komu ju zákon priznáva. Spôsobilosť byť účastníkom konania patrí medzi základné

procesné podmienky konania, ktoré má súd povinnosť skúmať aj bez návrhu po celý čas

konania ( ). Jej predpokladom je hmotnoprávna subjektivita vo význame

spôsobilosti mať práva a povinnosti podľa hmotného práva. Hmotnoprávna spôsobilosť mať

práva a povinnosti u fyzických osôb vzniká narodením a zaniká smrťou fyzickej osoby,

prípadne jej vyhlásením za mŕtvu (, , ďalej len ).

Procesné právo môže spôsobilosť byť účastníkom konania priznať v niektorých prípadoch aj

subjektom, ktoré podľa hmotného práva nie sú spôsobilé mať práva a povinnosti (napr. § 186

ods. 1 ). Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (

). Ak po začatí súdneho konania účastník spôsobilosť byť účastníkom konania stratí,

postup súdu v konaní upravuje , podľa ktorého ak účastník stratí spôsobilosť byť

účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy

veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať.

Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľným nedostatkom

podmienky konania a má za následok zastavenie konania ( ), pretože tento

nedostatok nemožno odstrániť ani postupom podľa , keďže nejde o vadu podania

spočívajúcu v jeho neúplnosti alebo nesprávnosti.

10

Od procesnej spôsobilosti je potrebné odlišovať vecnú legitimáciu (aktívnu na strane

žalujúcej a pasívnu na strane žalovanej).

Dovolateľ vo veci konajúcim súdom vytkol, že so žalobkyňou konali ako

s účastníčkou napriek tomu, že nebola aktívne legitimovaná na podanie žaloby, pretože v deň

jej podania (01. 07. 2005) bola vlastníkom motorového vozidla, ktorého sa oprava, resp.

výmena mala týkať, spoločnosť T., s. r. o. Žalobkyňa sa vlastníkom motorového vozidla stala

až dňa 21. 09. 2005. Súčasne dovolateľ namietol, že žalobkyňa nemala spôsobilosť byť

účastníkom konania.

Vecnou legitimáciou sa rozumie hmotnoprávny vzťah účastníka konania

k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa

v konaní rozhoduje. Otázku, či žalobca bol v spore aktívne legitimovaný, t. j. či bol nositeľom

tvrdeného hmotného práva a či správne označil osobu – nositeľa tvrdenej povinnosti, teda či

ním označený žalovaný bol v spore naozaj pasívne legitimovaný, rieši súd až v samom závere

konania. Až z meritórneho rozhodnutia vyplynie autoritatívny záver o otázke vecnej

legitimácie účastníkov konania.

Pokiaľ preto dovolateľ namietol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne

v konaní, i keby tomu tak bolo, nespôsobil by tento nedostatok zmätočnosť konania podľa

, ale bol by dôvodom na zamietnutie návrhu na začatie konania

meritórnym rozhodnutím. Spôsobilosť byť účastníkom konania treba odlišovať od tzv. vecnej

legitimácie účastníka aktívnej či pasívnej, ktorá je z hľadiska prípustnosti dovolania

irelevantná.

Vo vzťahu k námietke dovolateľa spočívajúcej v tvrdení o pochybení odvolacieho

súdu, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia na strane 7 uviedol, že žaloba bola podaná dňa

26. 06. 2009, sa dovolací súd s touto námietkou stotožňuje majúc za to, že k mylnému

uvedeniu označeného dátumu došlo chybou v písaní, keďže z podacej pečiatky Okresného

súdu Trenčín na č. l. 1 spisu je zrejmé, že žaloba bola podaná skutočne dňa 01. 07. 2005.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie

žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa prípustné a vada

uvedená v (ani žiadna iná procesná vada v zmysle citovaného

11

ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, dovolanie

žalovaného podľa , veta prvá v spojení s ,

ako neprípustné odmietol.

So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť, nezaoberal sa dovolací

súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5, veta prvá

v spojení s a Žalobkyňa bola v dovolacom

konaní úspešná, a preto by jej patrila náhrada trov dovolacieho konania z titulu podania

písomného vyjadrenia k dovolaniu žalovaného. Keďže si však trovy v dovolacom konaní

neuplatnila, dovolací súd jej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 31. mája 2013

JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková