Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
412/388874.40b1e5.pdf
PDF · 151.43 KB
No categories available
4Oboer/137/2013
Najvyšší súd 4 Oboer 137/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom A., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom K., IČO:
X., proti povinnej: V., nar. X., bytom O., o vymoženie 2 355,82 eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 8 Er
1761/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31.
01. 2013, č. k. 26 CoE 152/2012-46, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 2 355,82 eur s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je k návrhu pripojený
rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným
pri R., a. s. z 01. 07. 2011, sp. zn. IIB0610125, ktorým bolo povinnej uložené zaplatiť
oprávnenému istinu 2 355,82 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal
Okresný súd Komárno o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Komárno uznesením zo 07. 03. 2012, č. k. 8 Er 1761/2011-15 žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal na § 44 ods. 2, § 41 ods. 2
písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), § 40 ods. 1,
§ 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní), § 52 , § 53, § 54 a § 39 Občianskeho
zákonníka, § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia
zmluvy, § 879 Občianskeho zákonníka, ako aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že v obchodných podmienkach zmluvy o úvere, ktoré tvoria
neoddeliteľnú súčasť zmluvy, je obsiahnutá neprijateľná podmienka, a to rozhodcovská
doložka. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola
spotrebiteľom osobitne vyjednaná a fakticky núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a
povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané
rozhodcom na základe takejto rozhodcovskej doložky je plnením, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi. Exekučný titul vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky je
materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu
exekúcie.
Krajský súd v Nitre uznesením z 31. 01. 2013, č. k. 26 CoE 152/2012-46 na odvolanie
oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Stotožnil sa s názorom súdu prvého
stupňa a zároveň poukázal na jeho odôvodnenie. Na doplnenie uviedol, že akákoľvek
rozhodcovská doložka, bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej
medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľ a nebola
individuálne dojednaná. Vo vzťahu k námietke oprávneného, že zmluva bola uzavretá pred
nadobudnutím ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka odvolací súd uviedol,
že na zmluvy uzavreté pred nadobudnutím účinnosti tejto novely Občianskeho zákonníka
možno aplikovať na nekalú rozhodcovskú doložku ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 12. 04. 2013.
Uznesenie odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním. Dôvodnosť dovolania
odvodil z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už
právoplatne rozhodlo alebo v tej veci sa už prv začalo konanie, § 237 písm. e/ O. s. p., že sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p., že
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ako
dovolací dôvod tiež uviedol ustanovenie § 238 ods. 3 O. s. p. (t. j. dovolanie je prípustné tiež
proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4). Podľa dovolateľa právomoc daná
rozhodcovskému súdu vyplýva z rozhodcovskej doložky priloženej úverovej zmluvy.
Pôvodný veriteľ, banka, bol v zmysle zákona o bankách povinný svojim klientom ponúknuť
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Ďalej poukázal na nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03. 11. 2006, sp. zn. III. ÚS 192/06, z 30. 10. 2007,
sp. zn. I. ÚS 335/06, z 29. 09. 2009, sp. zn. II. ÚS 244/09 a z 03. 07. 2008, sp. zn.
I. ÚS 242/07. Mal za to, že bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským
rozsudkom. Považoval za neprijateľné, aby exekučný súd skúmal materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o zrušení
rozhodcovského rozsudku, hoci bol podľa zákona potrebný. Uvedeným konaním súdu došlo
k porušeniu čl. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy Slovenskej republiky, keďže vo veci
je rozhodcovským rozsudkom daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata).
Poukázal na to, že exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch
voči exekučnému titulu a v exekučnom konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia,
ktoré je exekučným titulom. Podľa názoru oprávneného uvedeným konaním súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu mu bolo odňaté právo domáhať sa práva na uspokojenie jeho
pohľadávky v exekučnom konaní. Za významnú považoval aj okolnosť, že Súdny dvor
Európskej únie v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu Smernice 93/13/EHS,
vo vzťahu k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého
dojednania. Ďalej namietal, že zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť
sa, kde uplatnia svoje práva, a preto nie je na mieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa.
Ak povinná žiadnym spôsobom neprejavila vôľu napadnúť rozhodcovský rozsudok,
oprávnený považoval za absurdné, aby túto vôľu nahrádzal súd. Vyslovil názor, že
rozhodcovská doložka, ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú
rozhodcovskému konaniu, nie je v zmysle Smernice 93/13/EHS nekalou podmienkou
v spotrebiteľskej zmluve.
Odňatie práva oprávneného konať pred súdom sa odrazilo v tom, že uznesenia súdu
prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené, čím došlo
k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Ďalej poukázal na dôvodovú správu k § 53
ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej je rozhodcovská doložka v súlade
so zákonom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na
príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči
dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle rozhodcovskej doložky. Dovolateľ
podotkol, že exekučný súd je povinný skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu
so zákonom, nie vecnú správnosť exekučného titulu. Zároveň uviedol, že zákon
o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnej podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia
rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho zrušenie. V tomto smere dovolateľ poukázal
na stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. 01. 2008 A. proti C., bod 47.
Navrhol, aby do volací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého a druhého
stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
v zmysle § 243a ods. 3 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie
je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, b/odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení.
Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale
nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až písm. c/
O. s. p. Dovolanie oprávneného podľa ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je
prípustné.
Dovolateľ zastáva nesprávny názor, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 3
O. s. p. Oprávnený prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len
v prípade, že dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvedenému
v tomto ustanovení. Keďže dovolanie oprávneného smeruje proti uzneseniu, neprichádza
do úvahy použitie § 238 O. s. p. Prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z tohto
ustanovenia.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady v zmysle § 237 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. g/ O. s. p.
nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. d/ O. s. p., keď poukázal
na prekážku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej
existencia vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,
keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet
konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakých
skutkových okolností). Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý
skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či
neúplné. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom
konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní
žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto
v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné
postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní
vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej
alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že exekučnému konaniu vo veci oprávneného P., s. r. o., so
sídlom A., proti povinnej V., nar. X., bytom O., o vymoženie 2 355,82 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 8 Er 1761/2011, na základe rozhodcovského
rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným
pri R., a. s. z 01. 07. 2011 sp. zn. IIB0610125 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo
veci nebolo predtým rozhodnuté. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí
právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak
exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je
materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž
vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním
exekúcie.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. e/
O. s. p., teda že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
V súvislosti s touto vadou tvrdil, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh
(okrem prípadov uvedených v ustanovení § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.). Ak nebol podaný
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho v ktoromkoľvek
štádiu konania zastaviť. Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že v danej veci bol návrh
na začatie exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť
postupu a právnych záverov súdov, resp. ich právne posúdenie veci.
Námietka dovolateľa o existencii vady v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto
opodstatnená.
Dovolateľ ďalej tvrdil, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O. s. p., ktorej sa súd dopustil tým, že mu neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti
uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a
odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom odvolaní
uviedol. Dovolateľ tiež namietal, že pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá
skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesné
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta aj porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a č1. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V súvislosti s porušením práva podľa vyššie uvedených ustanovení dovolací súd
uvádza, že obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom
tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo
na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a
právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa č1. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/
tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. V spotrebiteľských veciach je
zvýraznený princíp ochrany práv spotrebiteľa, čo znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa. V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali
neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne
dojednaná, a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech povinnej. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Z úverovej
zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola
medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne
uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné obchodné podmienky
a Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v týchto
podmienkach. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní
odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Preto súdy správnym
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnený mylne v dovolaní tvrdí, že
exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované
zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladný výpočet neprijateľných podmienok
uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej
zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne
uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou 93/13/EHS tak, ako tomu bolo
v danom prípade.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani námietka dovolateľa týkajúca
sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je
dôvodná.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, §29; Hiro Balani
c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 05. 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. 02. 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. US 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 167
ods. 2 O. s. p.). Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. US 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a
v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť
skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.
Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávneného uvedenými v odvolaní.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu
zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Jeho
rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
K námietke dovolateľa, že právny predchodca oprávneného v danom prípade len plnil
zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 93b ods. 1 zákon č. 483/2001 Z. z. uviedol,
že v preskúmavanej veci zo spisu nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá bola
v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského
súdu, ktorý bol ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna
predchodkyňa len plnila svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť
k neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve, dovolací súd považoval v danom prípade
za nenáležitú.
Dovolateľ v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto do volacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0 .
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2013
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková