Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f5f/389608.1b7ea1.pdf
PDF · 182.14 KB
No categories available
7Cdo/107/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 107/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M., rod. K., nar. X.,
bytom Š., t.č. T., zastúpenej JUDr. L., advokátom, M., proti ţalovaným 1/ V., rod. S. nar. X.,
bytom M., 2/ Ing. M., nar. X., bytom M., obidvaja zastúpení JUDr. M., advokátkou,
P., o poskytnutie peňažnej náhrady 53 000 € podľa zásad o bezdôvodnom obohatení,
vedenej na Okresnom súde Ţ. pod sp. zn. 7 C 124/2010, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Ţ. z 25. júna 2012, sp. zn. 5 Co 384/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobkyne o d m i e t a .
Ţalobkyňa je povinná zaplatiť spoločne a nerozdielne ţalovaným náhradu trov
dovolacieho konania, ktoré tvoria trovy právneho zastúpenia v sume 213,50 € na účet právnej
zástupkyne JUDr. M., vedený vo V., pobočka Ţ. č.ú.: X., do 3 dní od právoplatnosti tohto
uznesenia.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţ. rozsudkom z 20. júla 2011 č.k. 7 C 124/2010-169 zamietol ţalobu
ţalobkyne, ktorou sa voči ţalovaným spoločne a nerozdielne domáhala poskytnutia peňaţnej
náhrady 53 000 € podľa zásad o bezdôvodnom obohatení z titulu zániku darovacieho vzťahu
podľa § 630 O.z., v dôsledku jej jednostranného právneho úkonu zo dňa 17. marca 2009 –
domáhania sa vrátenia daru a to nehnuteľností zapísaných na LV č. X., pre kat. úz. R., t.j. bytu
č. X. na prvom poschodí obytného domu č. p. X., spoluvlastníckeho podielu X. na spoločných
priestoroch obytného domu č. p. X. a parcele č. K., na ktorej sa obytný dom nachádza,
ktorých bezpodielovými spoluvlastníkmi boli ţalobkyňa s nebohým manţelom M.
a ţalobkyňu zaviazal zaplatiť podľa § 142 ods. 1 O.s.p. ţalovaným náhradu trov konania vo
výške 4 779,42 €. Mal za to, ţe medzi ţalobkyňou a jej nebohým manţelom ako darcami
a ţalovanými ako obdarovanými došlo 21. mája 1999 k uzatvoreniu platnej darovacej zmluvy
ohľadne predmetných nehnuteľností z dôvodu naplnenia všetkých jej pojmových znakov,
ktorými sú predmet darovania, bezodplatnosť a dobrovoľnosť. Ďalej mal za to, ţe zo ţiadneho
z jej ustanovení nevyplýva, ţe by darcovia predmet daru darovali do bezpodielového
spoluvlastníctva obdarovaných, z ktorého dôvodu mala byť darovacia zmluva absolútne
neplatná podľa § 39 O.z., pretoţe obchádza zákon vo vzťahu k ustanoveniu § 143 O.z., ktoré
vymedzuje veci nepatriace do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov. Pokiaľ v darovacej
zmluve nebola určená veľkosť darovaných podielov mal za to, ţe podiely obdarovaných sú
rovnaké a táto skutočnosť nespôsobuje neplatnosť darovacej zmluvy. Ďalej mal za to, ţe
k zániku darovacieho vzťahu podľa § 630 O.z. dochádza na základe jednostranného právneho
úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojim správaním
k darcovi alebo k členom jeho rodiny, pričom porušením dobrých mravov sa rozumie ich
porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie, keď v danej veci neexistuje
ţiadny skutkový dôvod na vrátenie daru, lebo zo strany ţalovaných nedošlo k hrubému
porušovaniu dobrých mravov zo ţiadneho dôvodu, ktorý ţalobkyňa vymedzila vo výzve na
vrátenie daru či uţ vo vzťahu k nej a k nebohému manţelovi resp. jej dcéram. Zo ţalobkyňou
predloţeného znaleckého posudku MUDr. M., znalkyne z odvetvia psychiatria mal ďalej za
preukázané, ţe v čase robenia právnych úkonov táto netrpela takým ochorením, ktoré by
spôsobovalo jej obmedzenie spôsobilosti na právne úkony spojené s nakladaním
s predmetnými nehnuteľnosťami a vecným bremenom. Ďalej nepovaţoval za potrebné
vykonať dokazovanie výsluchom svedkov ohľadne preukazovania zabezpečenia starostlivosti
o ţalobkyňu, nakoľko sama potvrdila starostlivosť ţalovaných počas jej pobytu u nich,
v súčasnej dobe starostlivosť ţalovaných odmieta.
Krajský súd v Ţ. na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 25. júna 2012 sp. zn.
5 Co 384/2011 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým ţalobu ţalobkyne zamietol
podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil v celom rozsahu sa stotoţniac
s jeho odôvodnením a vo výroku o trovách ho zmenil tak, ţe ţalobkyňu zaviazal zaplatiť
ţalovaným pri aplikácii § 150 ods. 1 O.s.p. trovy prvostupňového konania vo výške 1 067 €
a odvolacieho konania 213,42 €. Na zdôraznenie správnosti výroku rozsudku okresného
súdu, ktorým ţalobu zamietol, doplnil, ţe pokiaľ ţalobkyňa namietala nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov a to výsluch svedkov dcér a zaťa, okresný súd mal z jej vlastného
výsluchu dostatočne preukázané skutočnosti týkajúce sa starostlivosti ţalovaných o ňu a bolo
preto nadbytočné vykonať výsluch ďalších svedkov. Postup okresného súdu povaţoval
s poukazom na ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. za správny, pretoţe účastníci sú síce povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak súd rozhodne, ktoré z označených
dôkazov vykoná, keď nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci rozhodné. Pokiaľ
ţalobkyňa v odvolaní namietala, ţe v konaní nebol vypočutý ani pracovník matričného úradu,
ktorý mal zaslať oznámenie o úmrtí darcu M., kde malo byť uvedené, ţe pohreb vybavuje
ţalovaná, ani ošetrujúci lekár ţalobkyne MUDr. Š. a ani MUDr. M., ktorá vyhotovila
znalecký posudok, poukázal na ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. s tým, ţe ţalobkyňa
vykonanie uvedených dôkazov nenavrhovala v prvostupňovom konaní hoci sa nejedná
o dôkazy, ktorých vykonanie nemohla navrhnúť bez vlastnej viny a zároveň poukázal na to,
ţe neboli splnené ani podmienky uvedené v bodoch a/, b/, c/ citovaného ustanovenia tak, aby
mohli byť povaţované za odvolací dôvod, keď skutočnosti, ktoré sa mali vykonaním
uvedených dôkazov preukázať uţ v konaní boli preukázané a preto ich vykonanie by uţ
pre prejednanie veci nebolo relevantné. Ďalej doplnil, ţe rozhodnutie okresného súdu spĺňa
všetky poţiadavky odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ ţalobkyňa ţiadala pre
prípad potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu pripustiť dovolanie podľa § 238 ods. 3
O.s.p., odvolací súd nevyslovil vo výrokovej časti svojho rozsudku prípustnosť dovolania
nakoľko bol toho názoru, ţe v prejednávanej veci sa o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu nejednalo a ţalobkyňa neuviedla, v čom túto otázku vzhliada. Vo vzťahu
k výroku rozhodnutia okresného súdu o náhrade trov prvostupňového konania rozhodol podľa
§ 220 O.s.p. o jeho zmene, nakoľko povaţoval odvolanie ţalobkyne za čiastočne dôvodné.
Mal za to, ţe je daná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1
O.s.p. a preto rozhodol o povinnosti ţalobkyne nahradiť ţalovaným jednu tretinu z priznaných
trov konania, keď prihliadol na to, ţe ţalobkyňa je vo veku 86 rokov, jej jediným príjmom je
starobný dôchodok vo výške 440 € mesačne, ţiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok väčšej
hodnoty nemá, trpí viacerými závaţnými ochoreniami, ktorých liečba si nepochybne vyţaduje
vynaloţenie pomerne vysokých nákladov, ako aj na to, ţe i keď okresný súd v konaní
nekonštatoval hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré by odôvodňovali vrátenie daru podľa §
630 O.z., vo vzťahu medzi darkyňou a obdarovanými došlo k nezhodám, ktoré vyústili do jej
odchodu z ich domácnosti. Odvolací súd zároveň zistil, ţe okresný súd nepostupoval správne
v prípade rozhodovania o trovách právneho zastúpenia pokiaľ sa týka základnej sadzby
tarifnej odmeny za 1 úkon právnej sluţby, ktorá mala byť podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 13
ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb 526,13 € (nie priznaných 789,20 €) a ţalovaným by potom patrila náhrada
trov právneho zastúpenia v prvostupňovom konaní za 5 úkonov právnej sluţby včetne
reţijných paušálov vo výške 2 667,50 € + 20% DPH 535,50 € t.j. 3 201 €, z ktorých jedna
tretina predstavovala sumu 1 067 €. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
s poukazom na § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 150 ods. 1 O.s.p., pričom aj pri
rozhodovaní o náhrade týchto trov uplatnil rovnakú argumentáciu ako v prípade rozhodovania
o trovách prvostupňového konania. Odmena za 1 úkon právnej sluţby potom predstavovala
sumu 640,25 € a jedna tretina z nej sumu 213,42 €.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, ktorá navrhla,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil
rozsudok odvolacieho aj prvostupňového súdu. Dovolanie odôvodnila tým, ţe v konaní došlo
k vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe jej postupom súdu bola odňatá moţnosť
konať pred súdom tým, ţe došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ďalej tým,
ţe odvolací ani prvostupňový súd nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, čím jej bola odňatá
moţnosť preukázať jej tvrdenia a v dôsledku tohto nezákonného procesného postupu súdy
rozhodli jednostranne a nezákonne a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania pred prvostupňovým aj odvolacím súdom
mala za to, ţe ich rozhodnutia sú nezákonné, pretoţe neakceptovali ustanovenie § 150 O.s.p.,
podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov
celkom alebo z časti priznať a priznanie trov ţalovaným by bolo aj v rozpore s dobrými
mravmi podľa § 3 ods. 1 O.z., pretoţe ţalovaní nadobudli jej byt nezákonným spôsobom,
účelovo jej zrušili právo doţivotného bývania a uţívania predmetných nehnuteľností,
keď mali jednoznačný zámer hneď od počiatku dať tento byt do nájmu a takto z neho ťaţiť.
Ţalovaní navrhli dovolanie ţalobkyne ako nedôvodné podľa § 243b zamietnuť, keďţe
prvostupňový súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého došlo
k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď vychádzal zo všetkých ţalobkyňou a jej právnym zástupcom uvádzaných
skutočností, na základe čoho odvolací súd jeho rozhodnutie, ktorým zamietol ţalobu
ţalobkyne potvrdil. Ak súdy v priebehu konania nevykonali všetky dôkazy navrhnuté
účastníkmi, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 O.s.p. nie je podľa
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prípustné, lebo to nemoţno povaţovať
za odňatie moţnosti konať pred súdom a za znemoţnenie uplatnenia procesných práv, ktoré
účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Ďalej
mali za to, ţe nie je pravdivé tvrdenie ţalobkyne, ţe súdy niţších stupňov neakceptovali pri
rozhodovaní o trovách konania ustanovenie § 150 O.s.p., keďţe odvolací súd podrobne
odôvodnil, v čom vzhliadal existenciu dôvodov pre jeho aplikáciu a s poukazom na toto
zákonné ustanovenie o prisúdení trov rozhodol, pričom preskúmal aj správnosť uplatnených
a vyčíslených trov zo strany ţalovaných.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal
najskôr, či dovolanie je prípustné, pretoţe podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno
napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. dovolanie
je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,
ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Ţalobkyňa dovolaním napadla výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky niektorého z rozsudkov uvedených v citovaných ustanoveniach. Nejde totiţ
o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolanie ţalobcov by vzhľadom na uvedené zistenie bolo prípustné,
len ak by v konaní súdov niţších stupňov došlo k vade konania podľa § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z týchto vád vyplýva pre dovolací súd
z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú významné len procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných pod písmenami a/ aţ g/ tohto
ustanovenia. Iné vady, aj keď by k nim v konaní došlo a prípade aj mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád podľa § 237 O.s.p. ako dôvodu,
ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom
významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k tejto vade, ale jednoznačne
(všetky pochybnosti vylučujúce) zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou
z taxatívne vymenovaných vád.
Vady konania vymenované v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní
namietané, ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.
Ţalobkyňa namietala vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a to, ţe svojim
postupom jej odvolací aj prvostupňový súd odňal moţnosť konať pred súdom. Odňatím
moţnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký procesný postup súdu, ktorý znemoţní účastníkovi konania realizáciu procesných práv
a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom
na zabezpečenie svojich procesných práv a oprávnených záujmov. Vady zakladajúce
zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojim procesným postupom v rozpore
so zákonom, spravidla účastníkovi konania odnímajú moţnosť konať pred súdom, pretoţe
mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky súdny poriadok priznáva
na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Vydanie zmätočného
rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje opodstatnenie a preto je vţdy nevyhnutné takéto
rozhodnutie zrušiť, najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom,
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé konanie podľa čl. X. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).
Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci
uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom
predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Dovolateľka súdom niţších stupňov vyčítala, ţe nevykonali všetky ňou navrhnuté
dôkazy, čím jej bola odňatá moţnosť svoje tvrdenia preukázať a v dôsledku tohto
nezákonného procesného postupu súdy rozhodli jednostranne a nezákonne. Pokiaľ ide
o námietku nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov, súdna prax je jednotná v názore,
ţe ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým
zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu
moţnosti konať pred súdom podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993,
R 125/1999, R 6/2000). Pre úplnosť je vhodné zdôrazniť, ţe k procesným právam účastníka
nepatrí, ako sa dovolateľka mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný kaţdý ňou navrhnutý
dôkaz. Rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vţdy výlučne
súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p., § 211 ods. 2 O.s.p.). Ak súd prípadne
aj rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo
nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť
konať pred súdom. K ďalšej námietke ţalobkyne treba dodať, ţe súd neodníma účastníkovi
moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov; jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo
o sebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľka namietala, ţe súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných
skutkových zistení, keďţe si nezabezpečili ďalšie dôkazy pre správne posúdenie veci,
po stránke obsahovej ide o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v § 237 O.s.p.
vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto
dovolateľkou tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím
dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama o sebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania
Na dovolací dôvod ţalobkyne, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom posúdení
veci súdmi niţších stupňov, dovolací súd tieţ nemohol prihliadať, pretoţe uvedené by mohlo
byť len odôvodnením dovolania v prípade, ak by dovolanie bolo prípustné, a nie dôvodom
jeho prípustnosti podľa § 236 a nasledujúcich O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, no prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska
neskúmal), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či súd (ne)pouţil správny právny predpis alebo
či ho (ne)správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Pokiaľ dovolanie ţalobkyne smeruje proti výroku o trovách konania treba uviesť,
ţe podľa ustanovenia § 167 ods. 1 O.s.p. sa o náhrade trov konania rozhoduje uznesením.
O tejto povinnosti súd rozhoduje na návrh a spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie
na ňom končí (§ 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Z uvedeného vyplýva, ţe spravidla súd pojme
rozhodnutie o trovách konania do rozsudku, ktorým rozhoduje vo veci samej (§ 155
ods. 1 O.s.p.). Výrok o náhrade trov konania sa stáva súčasťou výroku rozsudku.
To ale neznamená, ţe táto časť výroku zároveň stráca povahu rozhodnutia vydaného vo forme
uznesenia. Práve naopak, túto povahu rozhodnutia si aj naďalej zachováva, pretoţe výrok
o náhrade trov konania je obsiahnutý vo výroku rozsudku len z dôvodov procesnej
hospodárnosti.
Podmienky prípustnosti dovolania, smerujúce proti uzneseniu odvolacieho súdu
(ako tomu je v prejednávanej veci) sú upravené v ustanovení § 239 O.s.p. Podľa § 239
ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.] na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie
je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,
ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Bez ohľadu
na charakter uznesenia, ţe je dovolanie neprípustné v prípadoch uvedených v § 239
ods. 3 O.s.p., podľa ktorého ustanovenia odseku 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Dovolaním napadnuté rozhodnutie má zmeňujúci charakter, mení sa ním však
uznesenie okresného súdu o trovách konania, v ktorom prípade je prípustnosť dovolania
vylúčená s výnimkou situácie, ak by sa v konaní preukázala vada podľa § 237 O.s.p.,
spôsobujúca zmätočnosť rozhodnutia.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal aj otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ţalobkyňa vád
podľa § 237 O.s.p. nenamietala a dovolací súd nezistil existenciu ţiadneho dôvodu
obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ aţ g/. Dovolanie proti
uzneseniu o trovách konania preto ani podľa § 237 O.s.p. prípustné nie je. Pokiaľ dovolateľka
namietala, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov o trovách konania sú nezákonné, pretoţe
neakceptovali ustanovenie § 150 O.s.p. a priznanie trov ţalovaným by bolo v rozpore
s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 O.z., dovolací súd mal za to, ţe sa jedná o námietku
nesprávneho právneho posúdenia veci. K uvedenému dovolací súd uvádza, ţe uvedená
námietka nespôsobuje existenciu vady podľa § 237 O.s.p. Námietku účastníka konania,
ktorou vytýka súd existenciu omylu pri aplikácii práv treba ako to uţ bolo konštatované
povaţovať za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/, ktorý však sám o sebe prípustnosť
dovolania nezakladá. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom
právnom posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto
prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasledujúcich O.s.p.
So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolanie ţalobkyne smerovalo
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 238, § 239 ods. 3 O.s.p. prípustné
nie je; keďţe neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky jej dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.), bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná
správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Ţalovaní mali v dovolacom konaní úspech, preto im patrí právo na náhradu trov
konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Tie trovy konania by v danom prípade spočívali v odmene
advokátky za právnu sluţbu, ktorú poskytla ţalovaným vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu
zo 4. októbra 2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Zb. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za 1 úkon
právnej sluţby dovolací súd stanovil podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky
vo výške uplatnených 526,13 €, čo s náhradou výdavkov za miestne a telekomunikačné
1
výdavky a miestne prepravné vo výške /výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
100
7,63 €, 20% DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky) 106,75 € spolu predstavuje 640,51 €. Dovolací súd
za účelne vynaloţené trovy nepovaţoval odmenu advokátskej kancelárie za ďalší úkon
právnej sluţby a to za prevzatie a prípravu zastúpenia z dôvodu, ţe právne zastúpenie
ţalovaných prevzala v konaní pred súdom prvého stupňa a ţalovaných zastupovala
aj v konaní pred odvolacím súdom. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. súd priznal ţalovaným náhradu
1
trov konania v /t.j. v sume 213,50 €. Podľa § 150 O.s.p. ak sú to dôvody hodné osobitného
3
zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkovo alebo sčasti priznať. Súd
prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol
skutočnosti a dôkazy advokátov pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí ak účastník
konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Dôvody osobitného zreteľa
a výnimočnosť prípadu dovolací súd videl v tom, ţe ţalobkyňa je vo veku 87 rokov,
má starobný dôchodok vo výške 440 € mesačne, ţiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok
vyššej hodnoty nemá, trpí viacerými závaţnými ochoreniami, ktorých liečba si nepochybne
vyţaduje vynaloţenie pomerne vysokých nákladov, pričom ţalovaní sú obidvaja zárobkovo
činní, nemajú inú vyţivovaciu povinnosť, nie sú samoţivitelia a v prípade, ak by sa ţalobkyňa
dostala z dôvodu zaplatenia trov konania do finančnej núdze, boli by jej ţalovaní, ktorých
obdarovala povinní poskytnúť finančnú podporu (bod 3. Darovacej zmluvy).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. októbra 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová