Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ac4/390079.a58947.pdf
PDF · 128.49 KB
No categories available
4Tdo/49/2013
N a j v y š š í s ú d 4 Tdo 49/2013
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Martina Piovartsyho a sudcov JUDr. Emila Bdžocha a JUDr. Richarda Bureša
na neverejnom zasadnutí konanom 22. októbra 2013 v Bratislave v trestnej veci obvinenej C.
H. pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa
§ 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 spolupáchateľstvom podľa
§ 9 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 a iné, o dovolaní obvinenej podanom
prostredníctvom obhajkyne JUDr. A. K. proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo 17. januára
2008, sp. zn. 1 T 62/2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. decembra
2008, sp. zn. 6 To 34/2008, rozhodol podľa § 386 ods. 1, ods. 2
a § 388 ods. 1 Tr. por. z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
t a k t o :
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. decembra 2008, sp. zn. 6 To 34/2008,
bol porušený zákon
v ustanovení § 258 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. a § 259 ods. 3 Tr. por.
v neprospech obvinenej C. H..
Tento rozsudok s a z r u š u j e.
Z r u š u j ú s a aj ďalšie rozhodnutia na zrušený rozsudok obsahovo nadväzujúce,
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Krajskému súdu v Prešove s a p r i k a z u j e, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo 17. januára 2008, sp. zn. 1 T 62/05, bola
obvinená C. H. v bode 1/ uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného
do 31. 12. 2005 spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005
a v bode 2/ z trestného činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa
§ 249a ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák.
účinného do 31. 12. 2005 na tom skutkovom základe, že
1/ obžalovaní ppráp. PZ. C. H., nstržm. PZ M. B. a ppráp. PZ V. V. dňa 16.5.2004
okolo 01.50 hod. dvojčlenná hliadka v zložení
npor. R. K. a práp. PZ R. P. z Diaľničného oddelenia KR PZ Prešov, zastavila a kontrolovala
na parkovisku pred obchodným domom B. v P. vodiča P. R., nar. 16.6.1970, ktorý riadil
osobné motorové vozidlo zn. Opel Vectra,
ev. č. K. s označením Taxi, kde počas dopravnej kontroly u vodiča P. R. bolo zistené požitie
alkoholických nápojov v množstve najmenej 0,17 mg/liter alkoholu vdychu, a po tomto
zistení vodič P. R. prostredníctvom svojho mobilného telefónu číslo X. telefonoval dňa
16.5.2004 o 01.52 hod. a následne o 01.53 hod. pprap. PZ V. V. na mobilný telefón číslo X.,
aby uvedený priestupok hneď vybavil v jeho prospech, tak ppráp. PZ V. V. o tom o 01.53
hod. dňa 16.5.2004 telefonicky informoval službukonajúcu hliadku Okresného dopravného
inšpektorátu OR PZ Košice I. v zložení ppráp. PZ C. H. a nstržm. PZ M. B. na číslo
mobilného telefónu X., ktorý užívala v tom čase ppráp. PZ C. H. s tým, aby uvedený
dopravný priestupok odišli do mesta Prešov vybaviť v prospech vodiča
P. R., pričom uvedená hliadka odišla bez povolenia zo služobného obvodu Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Košice I do mesta P.- na ulicu M. pred obchodný dom B., so
služobným motorovým vozidlom polície zn. BMW,
ev. č. K. v Prešove na mieste realizácie dopravného priestupku z vozidla BMW vystúpili,
nstržm. PZ M. B. a ppráp. H. v uniformách príslušníkov dopravnej polície a po zistení, ako
bude vec P. R. riešená, naliehali na hliadku Krajského riaditeľstva PZ Prešov, aby vec ututlali
a vyriešili iným spôsobom, z dôvodu, že vodič taxíka P. R. je ich dobrý známy, že koná
v prospech polície, a že potrebuje vodičský preukaz na výkon povolania, pričom hliadka
Diaľničného oddelenia KR PZ Prešov odmietla priestupok vodiča týmto nezákonným
spôsobom vyriešiť,
2) obžalovaní ppráp. PZ C. H. a nstržm. PZ M. B. v noci zo dňa 15.5.2004 na deň
16.5.2004, počas výkonu služby motorizovanej hliadky Okresného dopravného inšpektorátu
OR PZ Košice I ppráp. C. H., ako veliteľ dopravnej hliadky a nstržm. PZ M. B., ako vodič, po
vzájomnej dohode v rozpore s Inštruktážou a pracovným plánom vedúceho oddelenia výkonu
služby ODI OR PZ Košice I v rozpore s prílohou k pracovnému plánu cestnej dopravnej
hliadky ev. č. ORP-4-133/1ODI-2004
zo dňa 14.5.2004, ako aj v rozpore s Nariadením prezidenta policajného zboru č. 10/2002,
článok 11, odsek 8, o činnosti útvarov policajného zboru a príslušníkov policajného zboru pri
vykonávaní dohľadu nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky na presne určenom
úseku v služobnom obvode Košice I, neoprávnene na pridelenom služobnom motorovom
vozidle policajného zboru zn. BMW, ev. č. K. uskutočnili jazdu do obvodu Krajského
riaditeľstva PZ Prešov, kde dňa 16.5.2004 v čase okolo 01.50 hod. v meste P. na ulici M. pred
obchodným domom B. nezákonne zasahovali do riešenia dopravného priestupku.
Za to bol obžalovanej C. H. podľa § 158 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 31. 12. 2005 s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 uložený úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 jej bol výkon trestu
podmienečne odložený.
Podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 súd obvinenej určil skúšobnú
dobu na dobu 18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1, § 50 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 súd obvinenej uložil
trest zákazu činnosti a to výkonu služby v ozbrojených zboroch na dobu 18 (osemnásť)
mesiacov.
Podľa § 47 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 bol obvinenej uložený aj trest
straty policajnej hodnosti.
Na podklade odvolaní obžalovaných C. H., M. B.
a V. V. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 9. decembra 2008, sp. zn.
6 To 34/08 rozhodol tak, že podľa § 258 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. účinného
do 31. 12. 2005 napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste u všetkých obžalovaných a sám
obžalovaným uložil podľa § 158 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 Tr. zák. účinného
do 31. 12. 2005 a u obžalovaných C. H. a M. B. aj za použitia
§ 35 ods. 1 Tr. zák. nasledovné tresty.
Obžalovanej C. H. samostatný úhrnný peňažný trest vo výmere
14.000,- Sk (štrnásťtisíc slovenských korún),
obžalovanému M. B. samostatný úhrnný peňažný trest vo výmere 10.000,- Sk
(desaťtisíc slovenských korún) a
obžalovanému V. V. samostatný peňažný trest vo výmere
6.000,- Sk (šesťtisíc slovenských korún).
Podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon uložených peňažných trestov mohol
byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradné tresty odňatia slobody a to:
obž. C. H. v trvaní 3 (troch) mesiacov,
obž. M. B. v trvaní 2 (dvoch) mesiacov a
obž. V. V. v trvaní 1 (jedného) mesiaca.
Podľa § 47 ods. 2 Tr. zák. obžalovanej C. H. uložil aj trest straty policajnej hodnosti.
Voči skôr uvedeným rozsudkom okresného a krajského súdu podala obvinená
z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/ Tr. por. 3. mája 2010
(doručené súdu prvého stupňa 5. mája 2010) prostredníctvom splnomocnenej obhajkyne
JUDr. A. K. dovolanie.
O dovolaní obvinenej Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
z 27. septembra 2010, sp. zn. 4 Tdo 25/2010 rozhodol tak, že ho z dôvodov v ňom uvedených
podľa § 382 písm. c/ Tr. por. ako nedôvodné odmietol.
Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval o sťažnosti obvinenej, v ktorej
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ústava) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor) postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 25/2010 a jeho uznesením
z 27. septembra 2010, nálezom zo 4. júla 2013, sp. zn. IV. ÚS 30/2013 rozhodol tak, že
1. Základné právo Ing. C. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 25/2010
z 27. septembra 2010 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 25/2010
z 27. septembra 2010 z r u š i l a vec mu v r á t i l na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ing. C. H. trovy konania
v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej
právnej zástupkyne JUDr. A. K., K. X., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
V odôvodnení nálezu okrem iného ústavný súd vyslovil, že vo svojej konštantnej
judikatúre zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť rozhodnutie orgánu
verejnej moci je daná vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že jeho postup
a rozhodnutie nie sú arbitrárne, neprehľadné a že jeho postup a rozhodovanie súdu sú
kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
Právo obvineného na obhajobu nemožno v podmienkach materiálne chápaného
právneho štátu redukovať na právo zvoliť si a mať obhajcu. Obsah tohto práva je podstatne
širší a zahŕňa všetky právne relevantné postupy, ktorých cieľom je zbavenie či zmiernenie
jeho viny a ktoré vychádzajú z práv obvineného (najmä § 34 Trestného poriadku) a z práv
obhajcu (§ 44 Trestného poriadku). Právo na obhajobu takto zahŕňa aj právo obvineného
uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy, pričom tomuto právu
obvineného koreluje povinnosť súdu v odôvodnení rozsudku uviesť, ako sa vyrovnal
s obhajobou (§ 168 ods. 1 Tr. por.).
Zo sťažnosti obvinenej a rovnako zo spisovej dokumentácie zjavne vyplýva, že časť
dovolacích námietok sťažovateľky týkajúcich sa (zásadného) porušenia jej práva na obhajobu
sa vzťahuje na postup krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorému vytýka procesný postup
na verejnom zasadnutí, v rámci ktorého odmietol vykonať sťažovateľkou navrhované dôkazy
ako nadbytočné, pričom ani na verejnom zasadnutí, ani v odôvodnení svojho rozsudku jej
nedal presvedčivú odpoveď, ktorá by ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnila tento
jeho postup. Rozsudku odvolacieho súdu sťažovateľka v dovolaní vytkla aj to, že je založený
na nepresvedčivých dôkazoch a dôkazy svedčiace v jej prospech (rekognícia, úradný záznam,
rozhodnutie o priestupku) nezohľadnil. Túto časť svojej argumentácie sťažovateľka logicky
nemohla použiť skôr ako v dovolaní, pretože ňou namieta zásadné porušenie práva
na obhajobu práve postupom krajského súdu na verejnom zasadnutí, ako aj jeho rozsudkom
z 9. decembra 2008. Z uvedeného vyplýva, že prvú príležitosť na uplatnenie tejto námietky
mala sťažovateľka až v rámci svojej argumentácie uplatnenej v dovolaní v spojení
s namietaným zásadným porušením svojho práva na obhajobu, t. j. v rámci svojho tvrdenia
obsiahnutého v dovolaní, podľa ktorého v jej prípade je naplnený dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.
Vychádzajúc zo sťažnostných námietok obvinenej a z obsahu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, ústavný súd dospel k názoru, že vo veci sťažovateľky postupoval dovolací
súd zjavne formalisticky pri formulovaní svojho záveru, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. c/ Tr. por. nemožno použiť. Podľa ústavného súdu najvyšší súd uplatnil vo veci
reštriktívny výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa dôvodov
dovolania a ich použiteľnosti, a nenaplnil tak svoju ústavnú povinnosť poskytnúť
sťažovateľke požadovanú súdnu ochranu. Ak je totiž dovolanie zakotvené v systéme
mimoriadnych opravných prostriedkov v Trestnom poriadku, je ústavnou povinnosťou
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho postupovať pri rozhodovaní o ňom ústavne
konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy). Normy podústavného práva týkajúce sa
dôvodov dovolania nesmú byť totiž aplikované na základe reštriktívneho výkladu tak,
že sa dovolanie formalisticky odmietne aj napriek tomu, že sťažovateľka v dovolaní uvádza
v rámci tvrdeného zásadného porušenia práva na obhajobu obdobné skutočnosti, ktoré
uvádzala už v rámci odvolacích dôvodov, a navyše uvádza okolnosti, z ktorých vyvodzuje
zásadné porušenie práva na obhajobu samotným odvolacím súdom. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukázal na svoj právny názor uplatnený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého
ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných
súdov, ktorými boli normy podústavného práva interpretované v rozpore s princípmi
spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu [m. m. IV. US 192/08, obdobne
porovnaj aj právne názory Ústavného súdu Českej republiky (napr. III. ÚS 150/99)].
Na uvedenom základe ústavný súd dospel k záveru, že namietané uznesenie najvyššieho súdu
v časti týkajúcej sa interpretácie a následnej aplikácie § 371 ods. 3 Trestného poriadku
(v súčasne platnom a účinnom znení ide o § 371 ods. 4 Trestného poriadku, pozn.), vo vzťahu
k sťažovateľkou uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného
poriadku nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Ak za okolností vyplývajúcich zo spisovej dokumentácie najvyšší súd namietaným
uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol na základe právneho záveru, že v jej veci je
nepoužiteľný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., porušil podľa názoru
ústavného súdu jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Z dôvodu, že ústavný súd namietané uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, najvyšší súd bol povinný opätovne rozhodnúť o dovolaní sťažovateľky,
pričom bol viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II jeho nálezu
(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Podľa § 382a Tr. por. dovolací súd môže rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí
o dovolaní, ak zistí, že dôvody dovolania, ktoré bolo podané v prospech obvineného,
sú zjavne preukázané a je zrejmé, že vytýkané nedostatky povedú k postupu podľa § 386
a § 388 ods. 1.
Z týchto dôvodov (so zreteľom na citovaný nález ústavného súdu a ustanovenie
§ 382a Tr. por.) Najvyšší súd Slovenskej republiky určil vo veci termín neverejného
zasadnutia, na ktorom viazaný právnymi názormi ústavného súdu rozhodol o dovolaní
obvinenej tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Úlohou krajského súdu preto bude vec opätovne preskúmať v rozsahu § 254
ods. 1 Tr. por. účinného do 31. 12. 2005, dôsledne sa zaoberať odvolacími námietkami
obvinenej C. H. a až následne bude možné o odvolaní obvinenej rozhodnúť v súlade so
zákonom. Zároveň bude odvolací súd povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia stručne
vyložiť, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak
si odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vysporiadal s obhajobou obvinenej,
prečo nevyhovel návrhom na vykonanie dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval,
keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny
a trestu. Ak boli do rozsudku pojaté ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 22. októbra 2013
JUDr. Martin P i o v a r t s y, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová