Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a77/400476.1077fe.pdf
PDF · 140.71 KB
No categories available
1ObdoV/44/2011
Najvyšší súd 1ObdoV/44/2011 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v právnej veci ţalobcu: R. R.,
bytom P., B., zastúpený JUDr. D. R., advokátom, K., B., proti ţalovanému: M.. Š., N., Š.,
zastúpenému Mgr. A. K., advokátom, N. 7, Š., o zaplatenie 52 057,74
eur (1.568.291,50 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.
24Cb/123/1999, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.
k. 6Obo/100/2007-363 zo 04. 10. 2007, právoplatného 07. 12. 2007, takto
rozhodol:
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho,
č. k. 6Obo/100/2007-363 zo 04. 10. 2007, právoplatného 07. 12. 2007, z r u š u j e .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Nitre, ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k. 24Cb/123/1999-332
z 12. 09. 2006, vyhovel ţalobe a zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 1 568 291,50 Sk
s 19 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 588.317,90 Sk od 21. 12. 1997 do zaplatenia, zo
sumy 176.682,10 Sk od 21. 01. 1998 do zaplatenia, zo sumy 223 824,-- Sk od 21. 2. 1998 do
zaplatenia, zo sumy 140 000,-- Sk od 21. 04. 1998 do zaplatenia, zo sumy 155 000,-- Sk od
21. 05. 1998 do zaplatenia, zo sumy 134 733,70 Sk od 21. 06. 1998 do zaplatenia a zo sumy
149 733,80 Sk od 21. 07. 1998 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 OSP tak, ţe k ich náhrade
zaviazal neúspešného ţalovaného v sume 232 436,– Sk voči plne úspešnému ţalobcovi.
Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, ţe súd mal z vykonaného
dokazovania za preukázané, ţe zodpovednosť za porušenie záväzku zabezpečeného
zmluvnou pokutou má charakter objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemoţno zbaviť ani ak
by bolo preukázané, ţe porušenie tohto záväzku spôsobila okolnosť vylučujúca zodpovednosť
podľa § 374 Obchodného zákonníka. Zmluvné strany sa však od tejto koncepcie
zodpovednosti za porušenie zmluvnou pokutou zabezpečeného záväzku odchýlili. V zmluve
si dohodli zodpovednosť subjektívnu, vyţadujúcu zavinenie zhotoviteľa. Zmluvným stranám
tomu nič nebránilo, pretoţe ustanovenie § 300 Obchodného zákonníka nepatrí, v zmysle
§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka, medzi kogentné ustanovenia Obchodného zákonníka, od
ktorých sa nemoţno odchýliť. V zmysle dohody o zmluvnej pokute, je ţalovaný, ako
objednávateľ, povinný preukázať zavinenie ţalobcu, t. j. zhotoviteľa, za omeškanie so
zhotovením diela. Ţalovaný však neprodukoval jednoznačné dôkazy, ktoré by túto skutočnosť
preukazovali. Nim predloţené nepriame dôkazy spochybnilo vyjadrenie Ing. D. S., CSc., zo
dňa 04. 08. 1997, ktoré za hlavnú príčinu deštrukcie objektov, majúcej za dôsledok omeškanie
ţalobcu s ukončením diela, povaţuje vytrvalé daţde veľkej intenzity, ktoré spôsobili zvýšenie
hladiny spodnej vody, a tým pokles únosnosti podlaţia. Z uvedených dôvodov súd
nepovaţoval ţalovaným za preukázané, ţe mu vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty,
a teda, ţe jej započítaním ţalobcom uplatnená pohľadávka zanikla. Preto vyhovel ţalobe
v istine, aj v časti úrokov z omeškania, s poukazom na ustanovenie § 369 ods. 1 v spojení s
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, na odvolanie ţalovaného,
rozsudkom č. k. 6Obo/100/2007-363 zo 04. 10. 2007, právoplatným 07. 12. 2007, zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu zamietol, a ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť
ţalovanému trovy konania v sume 224 061,– Sk.
Predmetom odvolacieho konania bolo zaplatenie peňaţnej pohľadávky z titulu dlhu,
vzniknutého nezaplatením časti poskytnutého dodávateľského úveru na financovanie časti
1. stavby na základe Zmluvy o dielo z 09. 02. 1996 č. 0391/95. Ţalovaný sa v konaní bránil
tým, ţe uplatnená pohľadávka zanikla započítaním vzájomnej pohľadávky. Pohľadávka
ţalovaného predstavuje zmluvnú pokutu, ktorú si účastníci dohodli pre prípad omeškania
zhotoviteľa s ukončením stavby v dodatku č. 8 citovanej zmluvy o dielo. Zmluvná pokuta
zabezpečovala len prípad omeškania zhotoviteľa spôsobeného jeho vlastnou vinou. Odvolací
súd argumentoval vykonaním dostatočného dokazovania súdom prvého stupňa ohľadne
zistenia, či omeškanie ţalobcu (zhotoviteľa diela) s ukončením diela bolo spôsobené jeho
vlastnou vinou alebo poškodením diela zvýšením spodných vôd v mesiaci júl 1997. Dôvod
na zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa však vzhliadol odvolací súd v nesprávnom názore
prvostupňového súdu, podľa ktorého ţalovanému nevzniklo právo na zaplatenie zmluvnej
pokuty, a z toho dôvodu nezanikla uplatnená pohľadávka vzájomným započítaním. Odvolací
súd vytkol súdu prvého stupňa pochybenie, keď z dôkazov produkovaných účastníkmi
konania si vybral len odborný posudok, ktorý si dal vypracovať ţalobca. Nechal pritom bez
povšimnutia záznamy v stavebnom denníku stavby, stanovisko Slovenského
vodohospodárskeho podniku o vodnom stave na Váhu v mesiaci júl 1997 a zápisy
z preberacieho konania predmetnej stavby „Č. Š.“. Odvolací súd mal za to, ţe zo zápisov
v stavebnom denníku uvedenej stavby nevyplýva nič, čo by nasvedčovalo ţalobcom
tvrdenému poškodeniu stavby v mesiaci júl 1997 v dôsledku vysokej hladiny spodných vôd,
resp. poškodeniu diela v dôsledku „storočnej vody“. Vyhodnotil, ţe zo stavebného denníka
vyplýva opak, a to, ţe práce na stavbe prebiehali bez akéhokoľvek narušenia. Poznamenal
pritom, ţe zhotoviteľ v tom čase ani ţiadnym iným listinným dôkazom nepreukázal, ţe
upozorňoval ţalovaného na poškodenie diela v dôsledku storočnej vody, a ţe z toho dôvodu
príde k ukončeniu prác s omeškaním. Z uvedeného vyvodil záver o ţalobcovom dostaní sa do
omeškania s dokončením diela jeho vlastnou vinou. Preto argumentoval, ţe ţalovanému
vzniklo právo na zaplatenie zmluvnej pokuty v zmysle dohody obsiahnutej v dodatku č. 8
zmluvy o dielo. Pritom podotkol, ţe ţalobca nenamietal výšku zmluvnej pokuty. Odvolací súd
sa stotoţnil so záverom prvostupňového súdu, ţe medzi účastníkmi došlo v čl. 8 bode 18
dodatku č. 8 zmluvy o dielo k platnému dojednaniu zmluvnej pokuty v súlade s ustanovením
§ 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ţalovaný vyúčtoval zmluvnú pokutu ţalobcovi dňa
11. 11. 1997 v sume 460 000,-- Sk, dňa 02. 12. 1997 v sume 150.000,-- Sk, spolu v sume
610.000,-- Sk, pričom túto pohľadávku započítal podľa ustanovenia § 580 Občianskeho
zákonníka podaním zo dňa 18. 12. 1997 (č. l. 66). Ďalšiu zmluvnú pokutu vyúčtoval
ţalovaný ţalobcovi dňa 5. 1. 1998 v sume 155 000,-- Sk, dňa 09. 02. 1998 v sume 155 000,--
Sk, dňa 4. 3. 1998 v sume 140.000,-- Sk a dňa 8. 6. 1998 v sume 155.000,-- Sk, ktoré taktieţ
zanikli vzájomným započítaním zo dňa 26. 1. 1998, 5. 3. 1998 a 17. 6. 1998. Ţalovaný
v konaní preukázal, ţe splátky z úveru za mesiace november a december 1997, a január, apríl
aţ jún 1998, započítal svoje pohľadávky, čím tento dlh zanikol.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca v zákonom stanovenej lehote
dovolanie navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnil odkazom na ustanovenia § 236 ods. 1 a § 238 ods. 1 OSP
a dovolacie dôvody vzhliadol v ustanoveniach § 241 ods. 2 písm. b) a písm. c) OSP.
V dovolaní uviedol, ţe prvostupňový súd dospel po dôslednom dokazovaní k správnym
skutkovým zisteniam, na základe ktorých ţalobe vyhovel. Vecnú správnosť jeho rozhodnutia
videl v neuznaní nároku ţalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty a jej započítanie
s pohľadávkou ţalobcu. Rozhodnutie odvolacieho súdu označil za nesprávne dôvodiac tým,
ţe odvolací súd svoj zmeňujúci rozsudok odôvodnil len tým, ţe zo zápisov v stavenom
denníku predmetnej stavby nevyplýva nič, čo by nasvedčovalo poškodeniu stavby v júli 1997
v dôsledku vysokej hladiny spodných vôd, resp. poškodenia diela v dôsledku „storočnej
vody“. Prezentoval nesúhlas s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého zo stavebného
denníka vyplýva opak, a to, ţe práce na stavbe prebiehali bez akéhokoľvek narušenia, a ţe
zhotoviteľ v tom čase neprodukoval ţiaden listinný dôkaz preukazujúci, ţe upozorňoval
ţalovaného na poškodenie diela v dôsledku storočnej vody, kvôli čomu príde k omeškaniu s
ukončením prác. Oponoval, ţe ţalobca upozorňoval ţalovaného na poškodenie diela
v dôsledku ţivelnej udalosti, a ţalovaný bol o jeho poškodení v celom rozsahu informovaný,
keďţe spolu s ním sa hľadali vhodné riešenia. Svoju pozornosť uprel dovolateľ aj na
nesprávne uvedenie času ţivelnej pohromy odvolacím súdom v jeho rozhodnutí, kde tento
chybne označil za čas ţivelnej pohromy mesiac júl 1997, hoci k jej výskytu prišlo v mesiaci
jún 1997. Jeho zámerom bolo upozorniť týmto na mylné zameranie sa odvolacieho súdu na
skúmanie iného časového obdobia. Na základe uvedeného bol, podľa dovolateľa, odvolacím
súdom vyvodený mylný záver, ţe ţalobca sa dostal do omeškania s dokončením diela
vlastnou vinou, a ţe tým vzniklo ţalovanému právo na zaplatenie zmluvnej pokuty. Označil
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu za rozhodnutie vychádzajúce z nesprávne
zisteného skutkového stavu veci, pričom odvolací súd vychádzal zo skutkového zistenia
nemajúceho v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko v konaní pred
súdom prvého stupňa bolo jasne preukázané, ţe k omeškaniu zhotoviteľa s ukončením diela
došlo z objektívnych príčin, a nie jeho vlastnou vinou. Na zdôraznenie týchto tvrdení uviedol,
ţe dané skutočnosti vyplývajú jednak z odborného posudku vypracovaného Ing. D. S., CSc.
dňa 04. 08. 1997, ktorého správne závery boli podkladom pre rozhodnutie prvostupňového
súdu, avšak odvolací súd ich nechal absolútne bez povšimnutia. Dal do pozornosti
dovolacieho súdu i ďalšie dôkazy svedčiace o tom, ţe k omeškaniu zhotoviteľa s ukončením
diela došlo z objektívnych príčin, a to zápisy z jednotlivých kontrolných dní č. 14, 15, 16,
17, zápis v stavebnom denníku – list č. 001031 zo dňa 25. 06. 1997, denný úhrn
atmosferických zráţok zo Slovenského hydrometeorologického ústavu v stanici 820 – Ţ. (v
obci susediacej s mestom Š.) zo dňa 17. 06. 1997 a dňa 19. 06. 1997, a napokon citovaný
odborný posudok súdneho znalca Ing. D. S., CSc., ktorý dal ţalobca vypracovať v dobe, keď
bolo dielo ešte otvorené, t. j. nezasypané. Dovolateľ uviedol, ţe v dobe po ţivelnej pohrome,
nespochybňoval túto ţivelnú pohromu ani ţalovaný. Naopak, sám ţalovaný ţivelnú pohromu
potvrdil na pojednávaní dňa 16. 11. 2001, ale s tým, ţe ju neuznal ako omeškanie vis maior.
Dovolateľ ďalej ozrejmil, ţe by bolo mylné domnievať sa, ţe ak bolo dielo začiatkom júna
1997 (pred ţivelnou pohromou) pred dokončením, ţe by dokončenie diela v rozsahu cca 10
%, bez ţivelnej pohromy, malo trvať cca 300 dní, ako si uplatnil ţalovaný na započítanie.
Uvedenými skutočnosťami mal dovolateľ za dostatočne preukázané, ţe ním označené dôkazy
úplne vyvracajú nesprávne tvrdenia odvolacieho súdu obsiahnuté v odôvodnení dovolaním
napadnutého rozsudku (strana štyri odsek tretí). Z týchto dôkazov je naopak zrejmé, ţe aj
v stavebnom denníku (záznam zo dňa 25. 06. 1997) sa spomína pokles celej trasy kanalizácie,
t. j. poškodenie stavby v júni 1997. Následne prebiehali práce na odstránení poškodenia
stavby v dôsledku ţivelnej pohromy. Taktieţ spomínané záznamy z kontrolných dní
(vyhotovené zástupcom ţalovaného) konštatujú poškodenie stavby a nutné prerušenie prác.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, vzhliadol dôvodnosť dovolania
ţalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu a svojím uznesením č. k. 1ObdoV/11/2008-429
z 31. 03. 2010 ho zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie s poukazom na
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP a § 243b ods. 2 veta prvá OSP. Toto uznesenie
dovolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 05. 05. 2010.
V odôvodnení uznesenia dovolací súd konštatoval prípustnosť dovolania v zmysle
§ 238 ods. 1 OSP, podľa ktorého dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Nezistil pritom, ţe by
dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vykazoval niektorú z vád uvedených § 237
OSP. Vzhliadal však existenciu oboch dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b/
a písm. c/ OSP, t. j. ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ OSP), a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP).
Na margo opodstatnenosti dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP
uviedol, ţe odvolací súd vychádzajúc z nesprávne zisteného skutkového stavu vydal
rozhodnutie spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci, keď zmenil odvolaním
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre, ako súdu prvostupňového, tak, ţe ţalobu
zamietol dôvodiac zánikom dlhu na základe započítania pohľadávky ţalovaného z titulu
zmluvnej pokuty, keď dospel k nesprávnemu záveru o omeškaní ţalobcu z jeho viny.
Súhlasne s názorom dovolateľa mal i dovolací súd za to, ţe ţalovaný nemal právo započítať
podľa § 580 Občianskeho zákonníka svoju pohľadávku proti pohľadávke ţalobcu, pretoţe
ţalovanému nevznikla pohľadávka z titulu zmluvnej pokuty, keďţe ţalobca nebol v omeškaní
vlastnou vinou. Odvolací súd na strane 4 dovolaním napadnutého rozsudku (č. l. 364) opieral
svoje tvrdenia o tom, ţe ţalobca sa dostal do omeškania s dokončením diela vlastnou vinou,
o stanovisko Slovenského vodohospodárskeho podniku o vodnom stave na Váhu v mesiaci
júli 1997, avšak obdobie júla 1997 je uţ obdobím po „storočnej vode“ (tá bola v mesiaci jún
1997), z čoho je zrejmé, ţe odvolací súd skúmal dôkazy z iného, neţ pre posúdenie veci
relevantného, časového obdobia. V prvostupňovom konaní bolo produkované dostatočné
mnoţstvo dôkazov preukazujúcich, ţe k omeškaniu zhotoviteľa (ţalobcu) došlo
z objektívnych príčin (v dôsledku ţivelnej udalosti ako vis maior), nie jeho vlastnou vinou.
Bez povšimnutia dovolacieho súdu nezostala ani tá skutočnosť, ţe odvolací súd nerešpektoval
skutkové zistenie vyplývajúce z odborného posudku vypracovaného súdnym znalcom
Ing. D. S. CSc., ako relevantný dôkaz, o ktorý opieral svoje rozhodnutie prvostupňový súd.
Váha tohto dôkazu pritom spočíva zvlášť v tom, ţe uvedený odborný posudok bol
vypracovaný v období, keď bolo dielo ešte otvorené (nezasypané). Keďţe súd prvého stupňa
odborný posudok ako dôkaz akceptoval, ale odvolací súd nie, vychádzal odvolací súd pri
svojom rozhodovaní z iného skutkového základu ako súd prvého stupňa bez toho, aby
postupoval v zmysle § 213 ods. 3 OSP a dokazovanie zopakoval, prípadne doplnil, alebo aby
si vykonaním ďalších dôkazov zadováţil dostatočný podklad pre svoje vlastné skutkové
zistenia. Dovolací súd preto konštatoval, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uznal, ţe z odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa (č. l. 332, str. 6 a 7) vyplýva, ţe prvostupňový súd
vychádzal pri hodnotení dôkazov prevaţne len zo záverov citovaného odborného posudku,
a nevyhodnotil aj dôkazy nachádzajúce sa na č. l. 119 – Zápis č. 14 z kontrolného dňa stavby
„Č. Š. 1. stavba.“ konaného dňa 04. 06. 1997 a na č. l. 121 - Zápis č. 16 z kontrolného dňa
stavby „Č. Š. 1. stavba“ konaného dňa 13. 08. 1997, o ktorých sa zmieňuje dovolateľ. V tejto
súvislosti však dovolací súd zdôraznil, ţe nič nebránilo odvolaciemu súdu vyhodnotiť aj
uvedené dôkazy a poukázať na nedostatočné zaoberanie sa ich obsahom súdom prvého
stupňa. Zo zápisu č. 14 z kontrolného dňa stavby uskutočneného dňa 04. 06. 1997 (pred
ţivelnou udalosťou – tzv. storočnou vodou), nachádzajúceho sa v spise na č. l. 119, vyplýva,
ţe na diele boli rozhodujúce práce zrealizované na 90 % a podľa bodu 2.1 prebiehali stavebné
práce podľa harmonogramu s predpokladaným ukončením montáţe čerpadiel dňa 20. 07.
1997 tak, aby dňa 31. 07. 1997 mohlo prísť k odovzdaniu diela vrátane skúšobnej prevádzky.
Zápis č. 14 je vyhotovený zástupcom ţalovaného p. P. B., a obsah tohto zápisu naviac
odsúhlasila svojím podpisom v prezenčnej listine aj zástupkyňa ţalovaného p. M.. Z bodov
1.1 a 2.1 zápisu č. 16 z kontrolného dňa stavby konaného dňa 13. 08. 1997 (po ţivelnej
udalosti – tzv. storočnej vode), nachádzajúceho sa v spise na č. l. 121, je zrejmé prerušenie
prác ako dôsledok poklesu potrubia, zaviazanie sa zhotoviteľa predloţiť návrh riešenia
opravy, zmienka o tom, ţe v priebehu 34. týţdňa prerokuje zhotoviteľ s objednávateľom ďalší
postup realizácie, a ţe cenový nárast na úpravu bude cca 800 000,-- Sk. Aj tento zápis je
vyhotovený zástupcom ţalovaného p. P. B. a taktieţ odsúhlasený i zástupkyňou ţalovaného p.
M.. Uvedené dva zápisy predloţil ako prílohu dovolania aj dovolateľ na podporu svojich
tvrdení, avšak, ako dovolací súd uviedol, ďalšie jeho podporné dôkazy, a to konkrétne zápis
z kontrolného dňa č. 15, zápis z kontrolného dňa č. 17, zápis v stavebnom denníku – list č.
001031 zo dňa 25. 06. 1997 a denný úhrn atmosferických zráţok zo Slovenského
hydrometeorologického ústavu v stanici 820 – Ţ. (obec susediaca s mestom Š.) zo dňa 17. 06.
1997 a dňa 19. 06. 1997, netvoria dôkazný materiál ako súčasť spisového materiálu do
podania dovolania. Dovolací súd teda dospel k záveru, ţe odvolací súd nevykonal
v predmetnej veci ţiadne nové dôkazy, rozhodol na základe identických dôkazov
a preukázaných skutočností ako súd prvého stupňa, ktorými však dospel k opačným záverom.
Súhlasne s názorom ţalobcu prezentovanom v jeho dovolaní, i dovolací súd preto konštatoval
nedostatočné vysporiadanie sa odvolacieho súdu s predloţenými dôkazmi, čoho následkom
bolo nesprávne právne posúdenie veci.
K opodstatnenosti dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ OSP dovolací súd
uviedol, ţe v danom prípade došlo zo strany odvolacieho súdu, vzhľadom na ním
nedostatočne zistený skutkový stav, k nesprávnej aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka
na tento prípad, konkrétne ustanovenia § 544 Občianskeho zákonníka pojednávajúceho
o zmluvnej pokute a ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka upravujúceho vzájomné
započítanie pohľadávok. Nebolo preukázané právo ţalovaného na započítanie pohľadávky
proti pohľadávke ţalobcu podľa § 580 Občianskeho zákonníka. Ţalovaný nepreukázal, ţe mu
vznikol nárok na zmluvnú pokutu, a teda, ţe jej započítaním by zanikla pohľadávka ţalobcu,
nakoľko nepreukázal zavinenie ţalobcu ako zhotoviteľa na jeho omeškaní so zhotovením
diela.
Odkazujúc na záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu (§ 243d ods. 1 veta druhá
OSP), nariadil dovolací súd odvolaciemu súdu vysporiadať sa v ďalšom konaní s vytknutými
vadami, opätovne vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť v súlade
s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, a v novom rozhodnutí znova rozhodnúť aj o trovách
pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia OSP).
Toto uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, č. k.
1ObdoV/11/2008-429 z 31. 03. 2010 napadol sťaţnosťou na Ústavnom súde Slovenskej
republiky ţalovaný (M.. Š.). V sťaţnosti tvrdil, ţe mu nebolo doručené dovolanie ţalobcu na
vyjadrenie, pričom v odôvodnení sťaţnosťou napadnutého uznesenia dovolacieho súdu sa
napriek tomu uvádza, ţe: „Ţalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.“. Bol toho názoru, ţe
v dôsledku rozhodnutia dovolacieho súdu bez toho, aby mal moţnosť sa k dovolaniu vyjadriť,
došlo k porušeniu princípu rovnosti strán v súdnom konaní, a teda aj základného práva podľa
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o sťaţnosti nálezom IV. ÚS 259/2011-42
z 24. 08. 2011, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 10. 10. 2011 (v spise na
č. l. 448 – 453), v ktorom konštatoval porušenie základného práva M. Š. (ţalovaného) na
rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a základné právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1ObdoV/11/2008 a jeho uznesením
z 31. 03. 2010. Z toho dôvodu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1ObdoV/11/2008 z 31. 03. 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne priznal M.
Š. úhradu trov konania v sume 612,05 eur, ktorú mu je povinný Najvyšší súd Slovenskej
republiky uhradiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. K. do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe porušenie
sťaţovateľových ústavných práv mal za preukázané z vyţiadaného súdneho spisu Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 24Cb/123/1999. Z neho zistil, ţe dovolanie ţalobcu nebolo sťaţovateľovi
vôbec doručené na vyjadrenie (v napadnutom uznesením sa uvádza, ţe sťaţovateľ sa
k dovolaniu nevyjadril bez toho, aby sa predtým skúmalo, či mu bolo vôbec na vyjadrenie
zaslané), a teda tvrdenie sťaţovateľa namietajúceho túto skutočnosť zodpovedá zisteniam
ústavného súdu z obsahu spisu.
Ústavný súd Slovenskej republiky ozrejmil, ţe napriek tomu, ţe Občiansky súdny
poriadok výslovne neustanovil povinnosť súdu doručovať rovnopis dovolania účastníka
konania protistrane, daná poţiadavka môţe v konkrétnom prípade vyplývať z nutnosti
ochrany procesných práv účastníka konania vyplývajúcich z princípov spravodlivého procesu,
a to v tom prípade, ak by v dôsledku toho, ţe súd dovolanie druhému účastníkovi konania
nezaslal, mu bola odňatá moţnosť zoznámiť sa s obsahom dovolania, a v spojitosti s tým
plnohodnotne realizovať svoje procesné práva. Povinnosť všeobecných súdov je interpretovať
procesné ustanovenia a princípy spravodlivého procesu predovšetkým z pohľadu účelu
a zmyslu ochrany ústavou (resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) garantovaných
základných práv a slobôd. V sťaţovateľom namietanom porušení základného práva vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je implikovaná i zásada
rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Túto zásadu je potrebné v danej
súvislosti interpretovať tak, ţe účastník konania musí mať moţnosť zoznámiť sa s procesne
relevantnými návrhmi protistrany, ako aj moţnosť sa k nim následne vyjadriť. Ďalej ústavný
súd prihliadol aj na skutočnosť, ţe v danom prípade dovolanie nielenţe smerovalo proti
právoplatnému rozsudku vo veci samej, ale navyše na jeho základe dovolací súd zrušil
rozsudok odvolacieho súdu v neprospech sťaţovateľa bez toho, aby bolo vo veci nariadené
pojednávanie, a sťaţovateľovi tak nebolo umoţnené zaujať stanovisko k dovolacím
námietkam ţalobcu a podieľať sa na bránení svojich práv. Na základe toho ústavný súd
uzavrel, ţe takýto postup vo svojich dôsledkoch znamená porušenie základného práva
sťaţovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako aj porušenie zásady rovnosti
účastníkov konania, resp. kontradiktórnosti konania.
Keďţe ústavný súd rozhodol, ţe postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 1ObdoV/11/2008 a jeho uznesením z 31. 03. 2010 došlo k porušeniu základných práva
sťaţovateľa podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd toto uznesenie zrušil
a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný právnymi názormi
ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze. Ústavný súd stanovil najvyššiemu súdu
v ďalšom priebehu dovolacieho konania rozhodnúť o dovolaní ţalobcu proti odvolaciemu
rozsudku najvyššieho súdu č. k. 6Obo/100/2007-363 zo 04. 10. 2007 potom, ako bude
sťaţovateľovi (ţalovanému) zaslané predmetné dovolanie na vyjadrenie s tým, aby mal
rovnakú moţnosť na uplatnenie svojich práv ako ţalobca.
Po doručení predmetného nálezu ústavného súdu Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky pristúpil najvyšší súd k vyţiadaniu súdneho spisu sp. zn. 24Cb/123/1999
z Krajského súdu v Nitre (č. l. 447), ktorý ho predloţil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie
dňa 25. 10. 2011. Dovolacie konanie sa odvtedy vedie pod sp. zn. 1ObdoV/44/2011.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, rozhodujúc ako súd dovolací v intenciách nálezu
ústavného súdu, v ďalšom konaní zaslal dovolanie ţalobcu z 28. 12. 2007 proti
právoplatnému potvrdzujúcemu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu
odvolacieho, č. k. 6Obo/100/2007-363 zo 4. 10. 2007, spolu s jeho prílohami, ţalovanému
(M. Š.) na vyjadrenie v lehote 10 dní odo dňa doručenia. Výzvu na vyjadrenie ţalovaný
prevzal dňa 24. 05. 2013.
Ţalovaný sa k dovolaniu vyjadril podaním z 03. 09. 2013. Nevzhliadajúc danosť
oboch uplatnených dovolacích dôvodov, navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť ako nedôvodné
podľa § 243b ods. 1 OSP. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov dovolacieho konania vo
výške 533,94 eur pozostávajúcu z odmeny za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie
k dovolaniu) v sume 526,13 eur a reţijného paušálu v sume 7,81 eur.
V rámci dovolacieho konania dovolací súd zistil, ţe pred vydaním nálezu ústavného
súdu IV. ÚS 259/2011-42 z 24. 08. 2011, rozhodol najvyšší súd, ako súdu odvolací, na
podklade uznesenia najvyššieho súdu, ako súdu dovolacieho, č. k. 1ObdoV/11/2008-429
z 31. 03. 2010, právoplatného 5. 5. 2010, ktorý bol zrušený predmetným nálezom, o odvolaní
ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 24Cb/123/1999-332
z 12. 09. 2006, a to rozsudkom č. k. 5Obo/50/2010 z 22. 07. 2010, právoplatným 13. 08. 2010
a vykonateľným 17. 08. 2010, tak, ţe napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.
24Cb/123/1999-332 z 12. 09. 2006 potvrdil ako vecne správny podľa § 219 OSP. Druhým
výrokom uloţil ţalovanému zaplatiť ţalobcovi na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov
dovolacieho konania v sume 6 246,56 eur. Tretím výrokom nepriznal ţalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania.
Takto rozhodol riadiac sa záväzným právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným
v jeho uznesení č. l. 429, v ktorom dovolací súd uviedol, ţe ţalovaný nemal právo započítať
podľa § 580 Občianskeho zákonníka svoju pohľadávku proti pohľadávke ţalobcu, pretoţe
ţalovanému nevznikla pohľadávka z titulu zmluvnej pokuty, keďţe ţalobca nebol v omeškaní
vlastnou vinou. Poukázal tieţ na názor dovolacieho súdu, podľa ktorého v prvostupňovom
konaní bolo produkované dostatočné mnoţstvo dôkazov preukazujúcich, ţe k omeškaniu
zhotoviteľa (ţalobcu) došlo z objektívnych príčin (v dôsledku ţivelnej udalosti ako vis
maior), nie jeho vlastnou vinou. Skutočnosť, ţe uplatnená pohľadávka nebola ţalovaným
spochybňovaná čo do dôvodu a výšky, bránil sa len zánikom pohľadávky formou vzájomného
zápočtu, na čo podľa názoru dovolacieho súdu ţalovaný nemal právo, odvolací súd
vyhodnotil, ţe ţalovanému povinnosť zaplatiť uplatnenú pohľadávku spolu s úrokmi
z omeškania naďalej trvá. Preto napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.
O náhrade trov dovolacieho a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142
ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 a § 243d ods. 1 OSP tak, ţe náhradu trov dovolacieho konania
spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku za dovolanie v sume 188 184,- Sk (6.246,56 eur)
priznal úspešnému ţalobcovi. Náhradu trov odvolacieho konania mu nepriznal
s odôvodnením, ţe ţalobca si v odvolacom konaní ţiadne trovy nevyčíslil.
Keďţe základom spravodlivého rozhodovania je zistenie skutočného stavu veci,
dovolací súd zistil a starostlivo uváţil predchádzajúci stav prejednávanej veci v jeho celku,
aby získal naozaj spoľahlivý a skutočnosti zodpovedajúci základ rozhodnutia.
Výsledkom tohto zistenia je záver o nemoţnosti danú vec znova prejednať v tomto
dovolacom konaní, nakoľko do vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 259/2011-42 z 24. 8. 2011, bolo uţ vo veci meritórne a právoplatne rozhodnuté, a to
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho, č. k.
5Obo/50/2010 z 22. 07. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. 08. 2010 a vykonateľnosť
17. 08. 2010.
Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods.
2 OSP), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP), ktorý je
zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 OSP), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 OSP), rozhodujúc bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP), spravujúc sa pritom zákonným ustanovením § 154 ods. 1
OSP vyjadrujúcim zásadu, ţe pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia
v nadväznosti na ustanovenie § 167 ods. 2 OSP (primeranosť pouţitia ustanovení o rozsudku
na uznesenie) a v spojení s ustanovením § 243c pred bodkočiarkou OSP, podľa ktorého pre
konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa,
pokiaľ nie je ustanovené niečo iné, zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ako súdu odvolacieho, č. k. 6Obo/100/2007-363 zo 04. 10. 2007, právoplatného 07. 12. 2007.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 24. októbra 2013
JUDr. Juraj Seman, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Helena Farkašová