Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1ObdoV/44/2011

Najvyšší súd 1ObdoV/44/2011 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v právnej veci ţalobcu: R. R.,

bytom P., B., zastúpený JUDr. D. R., advokátom, K., B., proti ţalovanému: M.. Š., N., Š.,

zastúpenému Mgr. A. K., advokátom, N. 7, Š., o zaplatenie 52 057,74

eur (1.568.291,50 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.

, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.

k. -363 zo 04. 10. 2007, právoplatného 07. 12. 2007, takto

rozhodol:

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho,

č. k. -363 zo 04. 10. 2007, právoplatného 07. 12. 2007, z r u š u j e .

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Nitre, ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k. -332

z 12. 09. 2006, vyhovel ţalobe a zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 1 568 291,50 Sk

s 19 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 588.317,90 Sk od 21. 12. 1997 do zaplatenia, zo

sumy 176.682,10 Sk od 21. 01. 1998 do zaplatenia, zo sumy 223 824,-- Sk od 21. 2. 1998 do

zaplatenia, zo sumy 140 000,-- Sk od 21. 04. 1998 do zaplatenia, zo sumy 155 000,-- Sk od

21. 05. 1998 do zaplatenia, zo sumy 134 733,70 Sk od 21. 06. 1998 do zaplatenia a zo sumy

149 733,80 Sk od 21. 07. 1998 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa tak, ţe k ich náhrade

zaviazal neúspešného ţalovaného v sume 232 436,– Sk voči plne úspešnému ţalobcovi.

2

Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, ţe súd mal z vykonaného

dokazovania za preukázané, ţe zodpovednosť za porušenie záväzku zabezpečeného

zmluvnou pokutou má charakter objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemoţno zbaviť ani ak

by bolo preukázané, ţe porušenie tohto záväzku spôsobila okolnosť vylučujúca zodpovednosť

podľa . Zmluvné strany sa však od tejto koncepcie

zodpovednosti za porušenie zmluvnou pokutou zabezpečeného záväzku odchýlili. V zmluve

si dohodli zodpovednosť subjektívnu, vyţadujúcu zavinenie zhotoviteľa. Zmluvným stranám

tomu nič nebránilo, pretoţe ustanovenie nepatrí, v zmysle

, medzi kogentné ustanovenia , od

ktorých sa nemoţno odchýliť. V zmysle dohody o zmluvnej pokute, je ţalovaný, ako

objednávateľ, povinný preukázať zavinenie ţalobcu, t. j. zhotoviteľa, za omeškanie so

zhotovením diela. Ţalovaný však neprodukoval jednoznačné dôkazy, ktoré by túto skutočnosť

preukazovali. Nim predloţené nepriame dôkazy spochybnilo vyjadrenie Ing. D. S., CSc., zo

dňa 04. 08. 1997, ktoré za hlavnú príčinu deštrukcie objektov, majúcej za dôsledok omeškanie

ţalobcu s ukončením diela, povaţuje vytrvalé daţde veľkej intenzity, ktoré spôsobili zvýšenie

hladiny spodnej vody, a tým pokles únosnosti podlaţia. Z uvedených dôvodov súd

nepovaţoval ţalovaným za preukázané, ţe mu vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty,

a teda, ţe jej započítaním ţalobcom uplatnená pohľadávka zanikla. Preto vyhovel ţalobe

v istine, aj v časti úrokov z omeškania, s poukazom na ustanovenie § 369 ods. 1 v spojení s

.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, na odvolanie ţalovaného,

rozsudkom č. k. -363 zo 04. 10. 2007, právoplatným 07. 12. 2007, zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu zamietol, a ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť

ţalovanému trovy konania v sume 224 061,– Sk.

Predmetom odvolacieho konania bolo zaplatenie peňaţnej pohľadávky z titulu dlhu,

vzniknutého nezaplatením časti poskytnutého dodávateľského úveru na financovanie časti

1. stavby na základe Zmluvy o dielo z 09. 02. 1996 č. 0391/95. Ţalovaný sa v konaní bránil

tým, ţe uplatnená pohľadávka zanikla započítaním vzájomnej pohľadávky. Pohľadávka

ţalovaného predstavuje zmluvnú pokutu, ktorú si účastníci dohodli pre prípad omeškania

zhotoviteľa s ukončením stavby v dodatku č. 8 citovanej zmluvy o dielo. Zmluvná pokuta

zabezpečovala len prípad omeškania zhotoviteľa spôsobeného jeho vlastnou vinou. Odvolací

súd argumentoval vykonaním dostatočného dokazovania súdom prvého stupňa ohľadne

3

zistenia, či omeškanie ţalobcu (zhotoviteľa diela) s ukončením diela bolo spôsobené jeho

vlastnou vinou alebo poškodením diela zvýšením spodných vôd v mesiaci júl 1997. Dôvod

na zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa však vzhliadol odvolací súd v nesprávnom názore

prvostupňového súdu, podľa ktorého ţalovanému nevzniklo právo na zaplatenie zmluvnej

pokuty, a z toho dôvodu nezanikla uplatnená pohľadávka vzájomným započítaním. Odvolací

súd vytkol súdu prvého stupňa pochybenie, keď z dôkazov produkovaných účastníkmi

konania si vybral len odborný posudok, ktorý si dal vypracovať ţalobca. Nechal pritom bez

povšimnutia záznamy v stavebnom denníku stavby, stanovisko Slovenského

vodohospodárskeho podniku o vodnom stave na Váhu v mesiaci júl 1997 a zápisy

z preberacieho konania predmetnej stavby „Č. Š.“. Odvolací súd mal za to, ţe zo zápisov

v stavebnom denníku uvedenej stavby nevyplýva nič, čo by nasvedčovalo ţalobcom

tvrdenému poškodeniu stavby v mesiaci júl 1997 v dôsledku vysokej hladiny spodných vôd,

resp. poškodeniu diela v dôsledku „storočnej vody“. Vyhodnotil, ţe zo stavebného denníka

vyplýva opak, a to, ţe práce na stavbe prebiehali bez akéhokoľvek narušenia. Poznamenal

pritom, ţe zhotoviteľ v tom čase ani ţiadnym iným listinným dôkazom nepreukázal, ţe

upozorňoval ţalovaného na poškodenie diela v dôsledku storočnej vody, a ţe z toho dôvodu

príde k ukončeniu prác s omeškaním. Z uvedeného vyvodil záver o ţalobcovom dostaní sa do

omeškania s dokončením diela jeho vlastnou vinou. Preto argumentoval, ţe ţalovanému

vzniklo právo na zaplatenie zmluvnej pokuty v zmysle dohody obsiahnutej v dodatku č. 8

zmluvy o dielo. Pritom podotkol, ţe ţalobca nenamietal výšku zmluvnej pokuty. Odvolací súd

sa stotoţnil so záverom prvostupňového súdu, ţe medzi účastníkmi došlo v čl. 8 bode 18

dodatku č. 8 zmluvy o dielo k platnému dojednaniu zmluvnej pokuty v súlade s ustanovením

. Ţalovaný vyúčtoval zmluvnú pokutu ţalobcovi dňa

11. 11. 1997 v sume 460 000,-- Sk, dňa 02. 12. 1997 v sume 150.000,-- Sk, spolu v sume

610.000,-- Sk, pričom túto pohľadávku započítal podľa ustanovenia § 580 Občianskeho

zákonníka podaním zo dňa 18. 12. 1997 (č. l. 66). Ďalšiu zmluvnú pokutu vyúčtoval

ţalovaný ţalobcovi dňa 5. 1. 1998 v sume 155 000,-- Sk, dňa 09. 02. 1998 v sume 155 000,--

Sk, dňa 4. 3. 1998 v sume 140.000,-- Sk a dňa 8. 6. 1998 v sume 155.000,-- Sk, ktoré taktieţ

zanikli vzájomným započítaním zo dňa 26. 1. 1998, 5. 3. 1998 a 17. 6. 1998. Ţalovaný

v konaní preukázal, ţe splátky z úveru za mesiace november a december 1997, a január, apríl

aţ jún 1998, započítal svoje pohľadávky, čím tento dlh zanikol.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca v zákonom stanovenej lehote

dovolanie navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4

Prípustnosť dovolania odôvodnil odkazom na ustanovenia a

a dovolacie dôvody vzhliadol v ustanoveniach a .

V dovolaní uviedol, ţe prvostupňový súd dospel po dôslednom dokazovaní k správnym

skutkovým zisteniam, na základe ktorých ţalobe vyhovel. Vecnú správnosť jeho rozhodnutia

videl v neuznaní nároku ţalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty a jej započítanie

s pohľadávkou ţalobcu. Rozhodnutie odvolacieho súdu označil za nesprávne dôvodiac tým,

ţe odvolací súd svoj zmeňujúci rozsudok odôvodnil len tým, ţe zo zápisov v stavenom

denníku predmetnej stavby nevyplýva nič, čo by nasvedčovalo poškodeniu stavby v júli 1997

v dôsledku vysokej hladiny spodných vôd, resp. poškodenia diela v dôsledku „storočnej

vody“. Prezentoval nesúhlas s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého zo stavebného

denníka vyplýva opak, a to, ţe práce na stavbe prebiehali bez akéhokoľvek narušenia, a ţe

zhotoviteľ v tom čase neprodukoval ţiaden listinný dôkaz preukazujúci, ţe upozorňoval

ţalovaného na poškodenie diela v dôsledku storočnej vody, kvôli čomu príde k omeškaniu s

ukončením prác. Oponoval, ţe ţalobca upozorňoval ţalovaného na poškodenie diela

v dôsledku ţivelnej udalosti, a ţalovaný bol o jeho poškodení v celom rozsahu informovaný,

keďţe spolu s ním sa hľadali vhodné riešenia. Svoju pozornosť uprel dovolateľ aj na

nesprávne uvedenie času ţivelnej pohromy odvolacím súdom v jeho rozhodnutí, kde tento

chybne označil za čas ţivelnej pohromy mesiac júl 1997, hoci k jej výskytu prišlo v mesiaci

jún 1997. Jeho zámerom bolo upozorniť týmto na mylné zameranie sa odvolacieho súdu na

skúmanie iného časového obdobia. Na základe uvedeného bol, podľa dovolateľa, odvolacím

súdom vyvodený mylný záver, ţe ţalobca sa dostal do omeškania s dokončením diela

vlastnou vinou, a ţe tým vzniklo ţalovanému právo na zaplatenie zmluvnej pokuty. Označil

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu za rozhodnutie vychádzajúce z nesprávne

zisteného skutkového stavu veci, pričom odvolací súd vychádzal zo skutkového zistenia

nemajúceho v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko v konaní pred

súdom prvého stupňa bolo jasne preukázané, ţe k omeškaniu zhotoviteľa s ukončením diela

došlo z objektívnych príčin, a nie jeho vlastnou vinou. Na zdôraznenie týchto tvrdení uviedol,

ţe dané skutočnosti vyplývajú jednak z odborného posudku vypracovaného Ing. D. S., CSc.

dňa 04. 08. 1997, ktorého správne závery boli podkladom pre rozhodnutie prvostupňového

súdu, avšak odvolací súd ich nechal absolútne bez povšimnutia. Dal do pozornosti

dovolacieho súdu i ďalšie dôkazy svedčiace o tom, ţe k omeškaniu zhotoviteľa s ukončením

diela došlo z objektívnych príčin, a to zápisy z jednotlivých kontrolných dní č. 14, 15, 16,

17, zápis v stavebnom denníku – list č. 001031 zo dňa 25. 06. 1997, denný úhrn

atmosferických zráţok zo Slovenského hydrometeorologického ústavu v stanici 820 – Ţ. (v

5

obci susediacej s mestom Š.) zo dňa 17. 06. 1997 a dňa 19. 06. 1997, a napokon citovaný

odborný posudok súdneho znalca Ing. D. S., CSc., ktorý dal ţalobca vypracovať v dobe, keď

bolo dielo ešte otvorené, t. j. nezasypané. Dovolateľ uviedol, ţe v dobe po ţivelnej pohrome,

nespochybňoval túto ţivelnú pohromu ani ţalovaný. Naopak, sám ţalovaný ţivelnú pohromu

potvrdil na pojednávaní dňa 16. 11. 2001, ale s tým, ţe ju neuznal ako omeškanie vis maior.

Dovolateľ ďalej ozrejmil, ţe by bolo mylné domnievať sa, ţe ak bolo dielo začiatkom júna

1997 (pred ţivelnou pohromou) pred dokončením, ţe by dokončenie diela v rozsahu cca 10

%, bez ţivelnej pohromy, malo trvať cca 300 dní, ako si uplatnil ţalovaný na započítanie.

Uvedenými skutočnosťami mal dovolateľ za dostatočne preukázané, ţe ním označené dôkazy

úplne vyvracajú nesprávne tvrdenia odvolacieho súdu obsiahnuté v odôvodnení dovolaním

napadnutého rozsudku (strana štyri odsek tretí). Z týchto dôkazov je naopak zrejmé, ţe aj

v stavebnom denníku (záznam zo dňa 25. 06. 1997) sa spomína pokles celej trasy kanalizácie,

t. j. poškodenie stavby v júni 1997. Následne prebiehali práce na odstránení poškodenia

stavby v dôsledku ţivelnej pohromy. Taktieţ spomínané záznamy z kontrolných dní

(vyhotovené zástupcom ţalovaného) konštatujú poškodenie stavby a nutné prerušenie prác.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, vzhliadol dôvodnosť dovolania

ţalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu a svojím uznesením č. k. -429

z 31. 03. 2010 ho zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie s poukazom na

ustanovenie a a veta prvá . Toto uznesenie

dovolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 05. 05. 2010.

V odôvodnení uznesenia dovolací súd konštatoval prípustnosť dovolania v zmysle

, podľa ktorého dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Nezistil pritom, ţe by

dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vykazoval niektorú z vád uvedených § 237

. Vzhliadal však existenciu oboch dovolacích dôvodov podľa

a písm. c/ , t. j. ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ), a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Na margo opodstatnenosti dovolacieho dôvodu podľa

uviedol, ţe odvolací súd vychádzajúc z nesprávne zisteného skutkového stavu vydal

rozhodnutie spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci, keď zmenil odvolaním

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre, ako súdu prvostupňového, tak, ţe ţalobu

6

zamietol dôvodiac zánikom dlhu na základe započítania pohľadávky ţalovaného z titulu

zmluvnej pokuty, keď dospel k nesprávnemu záveru o omeškaní ţalobcu z jeho viny.

Súhlasne s názorom dovolateľa mal i dovolací súd za to, ţe ţalovaný nemal právo započítať

podľa svoju pohľadávku proti pohľadávke ţalobcu, pretoţe

ţalovanému nevznikla pohľadávka z titulu zmluvnej pokuty, keďţe ţalobca nebol v omeškaní

vlastnou vinou. Odvolací súd na strane 4 dovolaním napadnutého rozsudku (č. l. 364) opieral

svoje tvrdenia o tom, ţe ţalobca sa dostal do omeškania s dokončením diela vlastnou vinou,

o stanovisko Slovenského vodohospodárskeho podniku o vodnom stave na Váhu v mesiaci

júli 1997, avšak obdobie júla 1997 je uţ obdobím po „storočnej vode“ (tá bola v mesiaci jún

1997), z čoho je zrejmé, ţe odvolací súd skúmal dôkazy z iného, neţ pre posúdenie veci

relevantného, časového obdobia. V prvostupňovom konaní bolo produkované dostatočné

mnoţstvo dôkazov preukazujúcich, ţe k omeškaniu zhotoviteľa (ţalobcu) došlo

z objektívnych príčin (v dôsledku ţivelnej udalosti ako vis maior), nie jeho vlastnou vinou.

Bez povšimnutia dovolacieho súdu nezostala ani tá skutočnosť, ţe odvolací súd nerešpektoval

skutkové zistenie vyplývajúce z odborného posudku vypracovaného súdnym znalcom

Ing. D. S. CSc., ako relevantný dôkaz, o ktorý opieral svoje rozhodnutie prvostupňový súd.

Váha tohto dôkazu pritom spočíva zvlášť v tom, ţe uvedený odborný posudok bol

vypracovaný v období, keď bolo dielo ešte otvorené (nezasypané). Keďţe súd prvého stupňa

odborný posudok ako dôkaz akceptoval, ale odvolací súd nie, vychádzal odvolací súd pri

svojom rozhodovaní z iného skutkového základu ako súd prvého stupňa bez toho, aby

postupoval v zmysle a dokazovanie zopakoval, prípadne doplnil, alebo aby

si vykonaním ďalších dôkazov zadováţil dostatočný podklad pre svoje vlastné skutkové

zistenia. Dovolací súd preto konštatoval, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uznal, ţe z odvolaním

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa (č. l. 332, str. 6 a 7) vyplýva, ţe prvostupňový súd

vychádzal pri hodnotení dôkazov prevaţne len zo záverov citovaného odborného posudku,

a nevyhodnotil aj dôkazy nachádzajúce sa na č. l. 119 – Zápis č. 14 z kontrolného dňa stavby

„Č. Š. 1. stavba.“ konaného dňa 04. 06. 1997 a na č. l. 121 - Zápis č. 16 z kontrolného dňa

stavby „Č. Š. 1. stavba“ konaného dňa 13. 08. 1997, o ktorých sa zmieňuje dovolateľ. V tejto

súvislosti však dovolací súd zdôraznil, ţe nič nebránilo odvolaciemu súdu vyhodnotiť aj

uvedené dôkazy a poukázať na nedostatočné zaoberanie sa ich obsahom súdom prvého

stupňa. Zo zápisu č. 14 z kontrolného dňa stavby uskutočneného dňa 04. 06. 1997 (pred

ţivelnou udalosťou – tzv. storočnou vodou), nachádzajúceho sa v spise na č. l. 119, vyplýva,

ţe na diele boli rozhodujúce práce zrealizované na 90 % a podľa bodu 2.1 prebiehali stavebné

7

práce podľa harmonogramu s predpokladaným ukončením montáţe čerpadiel dňa 20. 07.

1997 tak, aby dňa 31. 07. 1997 mohlo prísť k odovzdaniu diela vrátane skúšobnej prevádzky.

Zápis č. 14 je vyhotovený zástupcom ţalovaného p. P. B., a obsah tohto zápisu naviac

odsúhlasila svojím podpisom v prezenčnej listine aj zástupkyňa ţalovaného p. M.. Z bodov

1.1 a 2.1 zápisu č. 16 z kontrolného dňa stavby konaného dňa 13. 08. 1997 (po ţivelnej

udalosti – tzv. storočnej vode), nachádzajúceho sa v spise na č. l. 121, je zrejmé prerušenie

prác ako dôsledok poklesu potrubia, zaviazanie sa zhotoviteľa predloţiť návrh riešenia

opravy, zmienka o tom, ţe v priebehu 34. týţdňa prerokuje zhotoviteľ s objednávateľom ďalší

postup realizácie, a ţe cenový nárast na úpravu bude cca 800 000,-- Sk. Aj tento zápis je

vyhotovený zástupcom ţalovaného p. P. B. a taktieţ odsúhlasený i zástupkyňou ţalovaného p.

M.. Uvedené dva zápisy predloţil ako prílohu dovolania aj dovolateľ na podporu svojich

tvrdení, avšak, ako dovolací súd uviedol, ďalšie jeho podporné dôkazy, a to konkrétne zápis

z kontrolného dňa č. 15, zápis z kontrolného dňa č. 17, zápis v stavebnom denníku – list č.

001031 zo dňa 25. 06. 1997 a denný úhrn atmosferických zráţok zo Slovenského

hydrometeorologického ústavu v stanici 820 – Ţ. (obec susediaca s mestom Š.) zo dňa 17. 06.

1997 a dňa 19. 06. 1997, netvoria dôkazný materiál ako súčasť spisového materiálu do

podania dovolania. Dovolací súd teda dospel k záveru, ţe odvolací súd nevykonal

v predmetnej veci ţiadne nové dôkazy, rozhodol na základe identických dôkazov

a preukázaných skutočností ako súd prvého stupňa, ktorými však dospel k opačným záverom.

Súhlasne s názorom ţalobcu prezentovanom v jeho dovolaní, i dovolací súd preto konštatoval

nedostatočné vysporiadanie sa odvolacieho súdu s predloţenými dôkazmi, čoho následkom

bolo nesprávne právne posúdenie veci.

K opodstatnenosti dovolacieho dôvodu podľa dovolací súd

uviedol, ţe v danom prípade došlo zo strany odvolacieho súdu, vzhľadom na ním

nedostatočne zistený skutkový stav, k nesprávnej aplikácii ustanovení

na tento prípad, konkrétne ustanovenia pojednávajúceho

o zmluvnej pokute a ustanovenia upravujúceho vzájomné

započítanie pohľadávok. Nebolo preukázané právo ţalovaného na započítanie pohľadávky

proti pohľadávke ţalobcu podľa . Ţalovaný nepreukázal, ţe mu

vznikol nárok na zmluvnú pokutu, a teda, ţe jej započítaním by zanikla pohľadávka ţalobcu,

nakoľko nepreukázal zavinenie ţalobcu ako zhotoviteľa na jeho omeškaní so zhotovením

diela.

8

Odkazujúc na záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu (§ 243d ods. 1 veta druhá

), nariadil dovolací súd odvolaciemu súdu vysporiadať sa v ďalšom konaní s vytknutými

vadami, opätovne vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť v súlade

s ustanovením , a v novom rozhodnutí znova rozhodnúť aj o trovách

pôvodného a dovolacieho konania ( veta tretia ).

Toto uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, č. k.

-429 z 31. 03. 2010 napadol sťaţnosťou na Ústavnom súde Slovenskej

republiky ţalovaný (M.. Š.). V sťaţnosti tvrdil, ţe mu nebolo doručené dovolanie ţalobcu na

vyjadrenie, pričom v odôvodnení sťaţnosťou napadnutého uznesenia dovolacieho súdu sa

napriek tomu uvádza, ţe: „Ţalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.“. Bol toho názoru, ţe

v dôsledku rozhodnutia dovolacieho súdu bez toho, aby mal moţnosť sa k dovolaniu vyjadriť,

došlo k porušeniu princípu rovnosti strán v súdnom konaní, a teda aj základného práva podľa

a .

Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o sťaţnosti nálezom -42

z 24. 08. 2011, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 10. 10. 2011 (v spise na

č. l. 448 – 453), v ktorom konštatoval porušenie základného práva M. Š. (ţalovaného) na

rovnosť účastníkov konania podľa SR a základné právo vyjadriť sa ku

všetkým vykonaným dôkazom podľa SR postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 31. 03. 2010. Z toho dôvodu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. 03. 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne priznal M.

Š. úhradu trov konania v sume 612,05 eur, ktorú mu je povinný Najvyšší súd Slovenskej

republiky uhradiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. K. do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe porušenie

sťaţovateľových ústavných práv mal za preukázané z vyţiadaného súdneho spisu Krajského

súdu v Nitre sp. zn. . Z neho zistil, ţe dovolanie ţalobcu nebolo sťaţovateľovi

vôbec doručené na vyjadrenie (v napadnutom uznesením sa uvádza, ţe sťaţovateľ sa

k dovolaniu nevyjadril bez toho, aby sa predtým skúmalo, či mu bolo vôbec na vyjadrenie

zaslané), a teda tvrdenie sťaţovateľa namietajúceho túto skutočnosť zodpovedá zisteniam

ústavného súdu z obsahu spisu.

9

Ústavný súd Slovenskej republiky ozrejmil, ţe napriek tomu, ţe Občiansky súdny

poriadok výslovne neustanovil povinnosť súdu doručovať rovnopis dovolania účastníka

konania protistrane, daná poţiadavka môţe v konkrétnom prípade vyplývať z nutnosti

ochrany procesných práv účastníka konania vyplývajúcich z princípov spravodlivého procesu,

a to v tom prípade, ak by v dôsledku toho, ţe súd dovolanie druhému účastníkovi konania

nezaslal, mu bola odňatá moţnosť zoznámiť sa s obsahom dovolania, a v spojitosti s tým

plnohodnotne realizovať svoje procesné práva. Povinnosť všeobecných súdov je interpretovať

procesné ustanovenia a princípy spravodlivého procesu predovšetkým z pohľadu účelu

a zmyslu ochrany (resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) garantovaných

základných práv a slobôd. V sťaţovateľom namietanom porušení základného práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa je implikovaná i zásada

rovnosti účastníkov konania podľa . Túto zásadu je potrebné v danej

súvislosti interpretovať tak, ţe účastník konania musí mať moţnosť zoznámiť sa s procesne

relevantnými návrhmi protistrany, ako aj moţnosť sa k nim následne vyjadriť. Ďalej ústavný

súd prihliadol aj na skutočnosť, ţe v danom prípade dovolanie nielenţe smerovalo proti

právoplatnému rozsudku vo veci samej, ale navyše na jeho základe dovolací súd zrušil

rozsudok odvolacieho súdu v neprospech sťaţovateľa bez toho, aby bolo vo veci nariadené

pojednávanie, a sťaţovateľovi tak nebolo umoţnené zaujať stanovisko k dovolacím

námietkam ţalobcu a podieľať sa na bránení svojich práv. Na základe toho ústavný súd

uzavrel, ţe takýto postup vo svojich dôsledkoch znamená porušenie základného práva

sťaţovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako aj porušenie zásady rovnosti

účastníkov konania, resp. kontradiktórnosti konania.

Keďţe ústavný súd rozhodol, ţe postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 31. 03. 2010 došlo k porušeniu základných práva

sťaţovateľa podľa a , ústavný súd toto uznesenie zrušil

a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný právnymi názormi

ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze. Ústavný súd stanovil najvyššiemu súdu

v ďalšom priebehu dovolacieho konania rozhodnúť o dovolaní ţalobcu proti odvolaciemu

rozsudku najvyššieho súdu č. k. -363 zo 04. 10. 2007 potom, ako bude

sťaţovateľovi (ţalovanému) zaslané predmetné dovolanie na vyjadrenie s tým, aby mal

rovnakú moţnosť na uplatnenie svojich práv ako ţalobca.

10

Po doručení predmetného nálezu ústavného súdu Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky pristúpil najvyšší súd k vyţiadaniu súdneho spisu sp. zn.

z Krajského súdu v Nitre (č. l. 447), ktorý ho predloţil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie

dňa 25. 10. 2011. Dovolacie konanie sa odvtedy vedie pod sp. zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky, rozhodujúc ako súd dovolací v intenciách nálezu

ústavného súdu, v ďalšom konaní zaslal dovolanie ţalobcu z 28. 12. 2007 proti

právoplatnému potvrdzujúcemu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu

odvolacieho, č. k. -363 zo 4. 10. 2007, spolu s jeho prílohami, ţalovanému

(M. Š.) na vyjadrenie v lehote 10 dní odo dňa doručenia. Výzvu na vyjadrenie ţalovaný

prevzal dňa 24. 05. 2013.

Ţalovaný sa k dovolaniu vyjadril podaním z 03. 09. 2013. Nevzhliadajúc danosť

oboch uplatnených dovolacích dôvodov, navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť ako nedôvodné

podľa . Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov dovolacieho konania vo

výške 533,94 eur pozostávajúcu z odmeny za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie

k dovolaniu) v sume 526,13 eur a reţijného paušálu v sume 7,81 eur.

V rámci dovolacieho konania dovolací súd zistil, ţe pred vydaním nálezu ústavného

súdu -42 z 24. 08. 2011, rozhodol najvyšší súd, ako súdu odvolací, na

podklade uznesenia najvyššieho súdu, ako súdu dovolacieho, č. k. -429

z 31. 03. 2010, právoplatného 5. 5. 2010, ktorý bol zrušený predmetným nálezom, o odvolaní

ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. -332

z 12. 09. 2006, a to rozsudkom č. k. z 22. 07. 2010, právoplatným 13. 08. 2010

a vykonateľným 17. 08. 2010, tak, ţe napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.

-332 z 12. 09. 2006 potvrdil ako vecne správny podľa . Druhým

výrokom uloţil ţalovanému zaplatiť ţalobcovi na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov

dovolacieho konania v sume 6 246,56 eur. Tretím výrokom nepriznal ţalobcovi náhradu trov

odvolacieho konania.

Takto rozhodol riadiac sa záväzným právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným

v jeho uznesení č. l. 429, v ktorom dovolací súd uviedol, ţe ţalovaný nemal právo započítať

podľa svoju pohľadávku proti pohľadávke ţalobcu, pretoţe

ţalovanému nevznikla pohľadávka z titulu zmluvnej pokuty, keďţe ţalobca nebol v omeškaní

vlastnou vinou. Poukázal tieţ na názor dovolacieho súdu, podľa ktorého v prvostupňovom

11

konaní bolo produkované dostatočné mnoţstvo dôkazov preukazujúcich, ţe k omeškaniu

zhotoviteľa (ţalobcu) došlo z objektívnych príčin (v dôsledku ţivelnej udalosti ako vis

maior), nie jeho vlastnou vinou. Skutočnosť, ţe uplatnená pohľadávka nebola ţalovaným

spochybňovaná čo do dôvodu a výšky, bránil sa len zánikom pohľadávky formou vzájomného

zápočtu, na čo podľa názoru dovolacieho súdu ţalovaný nemal právo, odvolací súd

vyhodnotil, ţe ţalovanému povinnosť zaplatiť uplatnenú pohľadávku spolu s úrokmi

z omeškania naďalej trvá. Preto napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.

O náhrade trov dovolacieho a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142

ods. 1 v spojení s a tak, ţe náhradu trov dovolacieho konania

spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku za dovolanie v sume 188 184,- Sk (6.246,56 eur)

priznal úspešnému ţalobcovi. Náhradu trov odvolacieho konania mu nepriznal

s odôvodnením, ţe ţalobca si v odvolacom konaní ţiadne trovy nevyčíslil.

Keďţe základom spravodlivého rozhodovania je zistenie skutočného stavu veci,

dovolací súd zistil a starostlivo uváţil predchádzajúci stav prejednávanej veci v jeho celku,

aby získal naozaj spoľahlivý a skutočnosti zodpovedajúci základ rozhodnutia.

Výsledkom tohto zistenia je záver o nemoţnosti danú vec znova prejednať v tomto

dovolacom konaní, nakoľko do vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

-42 z 24. 8. 2011, bolo uţ vo veci meritórne a právoplatne rozhodnuté, a to

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho, č. k.

z 22. 07. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. 08. 2010 a vykonateľnosť

17. 08. 2010.

Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods.

2 ), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je

zastúpený advokátom ( ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto

opravným prostriedkom ( ), rozhodujúc bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ), spravujúc sa pritom zákonným ustanovením

vyjadrujúcim zásadu, ţe pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia

v nadväznosti na ustanovenie (primeranosť pouţitia ustanovení o rozsudku

na uznesenie) a v spojení s ustanovením pred bodkočiarkou , podľa ktorého pre

konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa,

12

pokiaľ nie je ustanovené niečo iné, zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ako súdu odvolacieho, č. k. -363 zo 04. 10. 2007, právoplatného 07. 12. 2007.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 24. októbra 2013

JUDr. Juraj Seman, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Helena Farkašová