Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
972/391106.bfca67.pdf
PDF · 152.08 KB
No categories available
8ECdo/4/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8 ECdo 4/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému R. G., bytom S., o vymoženie 109,20 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 5 Er 697/2008, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 CoE 84/2012 zo dňa 28. mája 2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo dňa 21.2. 2008 sp. zn. SR 01041/08
vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská a.s. Okresný
súd Humenné uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie
dňa 31.7.2008.
Okresný súd Humenné uznesením zo 6. decembra 2011 č.k. 5 Er 697/2008-
32 exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v spojení s § 45 ods.1, 2, 3 zák. č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil tým, že dojednanie
rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli k tomu, že
spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia Smernice 93/13/EHS.
Súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej
zmluve je nekalou podmienkou, ktorou spotrebiteľ nie je viazaný a ktorá je v rozpore
s príslušnými ustanoveniami Smernice93/13/EHS. Právo priznané v rozhodcovskom rozsudku
je právom nedovoleným a odporujúcim dobrým mravom.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením z 28. mája
2012 sp. zn. 16 CoE 84/2012 napadnuté uznesenie prvostupňového súdu potvrdil. Stotožnil
sa s právnym záverom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka predstavuje neplatnú
zmluvnú podmienku, ktorá nezaložila právomoc rozhodcovského súdu a rozhodcovský
rozsudok, ktorý navrhol nútene vykonať oprávnený nie je spôsobilým exekučným titulom.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalej poukázal na ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, ktorý súdu ukladá povinnosť preskúmať žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a pri zistení rozporu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musí byť zamietnutá. Podľa
názoru odvolacieho súdu, ak teda v rozhodcovskom konaní bola vec prejednaná na základe
absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluvy, exekučný titul v tomto konaní nebol vydaný
v súlade so zákonom.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhol tiež odložiť vykonateľnosť
napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu
dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť
prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní. Dôvodil tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237
písm. e/ O.s.p.), súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5
Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedol, že konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinul.
K uvedeným dôvodom dovolania uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na
nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Podľa dovolateľa
odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS
a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery
odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom
je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na
ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň
informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej
významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,
ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že podľa právnej doktríny
smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským
štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávneného nevysporiadali najmä
s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov
zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné
závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľ poukázal
na znenie smernice Rady 93/13/EHS v ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom,
anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedol, že ustanovenie
slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu
je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy
skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva
Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej sa súd nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako
nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v Zmluve
o úvere. Tvrdil, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami, o výklad
pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.
Najvyšší súd sa oboznámil aj z doplnením dovolania oprávneného zo dňa 16.7.2013
o právnu argumentáciu – porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ,
v ktorom oprávnený dôvody dovolania bližšie špecifikuje právnou argumentáciou vzhľadom
k rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.2.2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba
Csipai, Viktória Csipai. Oprávnený poukázal na to, že dovolanie podal aj z dôvodu § 237
písm. f/ O.s.p. pre odňatie možnosti konať pred súdom, keď exekučný súd neumožnil
účastníkom exekučného konania, najmä oprávnenému viesť kontradiktórne konanie, v ktorom
by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným
samotným súdom, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal
možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom
ovplyvniť súdne rozhodnutie. Exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými
nedostatkami, ktoré neboli odstránené ani revíznou činnosťou krajského súdu na základe
podaného opravného prostriedku, a to napriek tomu, že oprávnený v odvolaní namietal
odňatie možnosti konať pred súdom. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na
aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a krajský súd podporil právnu a ústavnú udržateľnosť tejto
aplikácie, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje
interpretácii uskutočnenej Súdny dvorom Európskej únie. Poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 140/2010 a v súvislosti s tým uviedol, že výklad práva EÚ
obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora tvorí súčasť právneho základu rozhodnutia vo veci
samej. V súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora EÚ, uplatnenie smernice 93/13/ES sa musí
uskutočňovať prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie
záruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko
v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ. Pri zohľadnení analyzovaných právnych záverov,
ako vyplýva z doplnenia dovolania, je nutné konštatovať, že v danom prípade nastalo
činnosťou súdov oboch stupňov ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne,
oprávnený tvrdí, že súdy nezohľadnili pri aplikácii smernice 93/13/ES povinnosť súdu
upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku, a dať im tak možnosť
vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku
alebo reakcii povinného. Podľa názoru oprávneného exekučný súd a aj krajský súd sa mali
obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom
zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom,
ak tak navrhne dodávateľ v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú
judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by
nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií
textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ
odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho
súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Súdy si túto povinnosť nesplnili.
Zároveň oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia európskych súdov, ktoré v doplnení
dovolania uvedenú právnu argumentáciu podporujú. S poukazom na doplnenie dovolania
a uvedenú záväznú interpretáciu práva EÚ žiadal oprávnený, aby dovolací súd zrušil
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je založené na nesprávnom právnom základe
a je vydané v konaní, v ktorom došlo k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok
pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 243 O.s.p. V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávneného na prerušenie
konania dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a že takýto návrh
preto nie je dôvodný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal
najskôr, či je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, 3. júla
2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, na ktoré v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
Je potrebné k tomu uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny
dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady
konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho
dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy
komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľ domáhal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky potom skúmal bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie
je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie
je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdil
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie
je prípustné.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho
poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má
za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľ v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá
patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,
v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia
§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľa o existencii vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o (dovolateľom namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka, nie
je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného proti povinnému
pre vymoženie 109,20 € s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S. a.s., so sídlom v B., IČO:X) zo dňa
21.2.2008, sp. zn. SR 01041/08, vedenému na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.
5 Er 697/2008 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým
rozhodnuté.
Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,
či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.
Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou
možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,
splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Vzhľadom na uvedené dovolateľom vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.
konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávneného ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný
súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade
aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba
uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012 sp. zn.
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto
rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávneného
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávneného, že mu súdy svojím postupom odňali
možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však (účinné od 9. augusta 2012
do 31. decembra 2012) stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch
zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Ako vyplýva z rozhodnutia
exekučného súdu, tento exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku.
V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že
by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy
nevznikli a ani nebol podaný návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 30. októbra 2013
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková