Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8ECdo/36/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P. s.r.o., so sídlom

v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,

IČO: X., proti povinnej I. P., bytom K., o vymoženie 306,71 eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. , o odvolaní a dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. júla 2013 sp. zn. 23 CoE

191/2013, takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. júla 2013

sp. zn. z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Bánovce nad Bebravou dňa

20.10.2008 poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov

v znení neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného

titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom

S., a.s., so sídlom v B., IČO: X., zo dňa 19.6.2008, sp. zn. S.. Okresný súd Bánovce nad

Bebravou poverením zo dňa 6.11.2008, č. X. poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie

na základe uvedeného exekučného titulu.

2

Exekučný súd uznesením zo 14. júna 2012 č.k. -35 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a exekúciu zastavil. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, ţe oprávnený ako

dodávateľ a povinná ako spotrebiteľ uzavreli dňa 30.11.2007 zmluvu o úvere vo formulárovej

podobe, ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na ust. § 52 a nasl.

a zákona o spotrebiteľských úveroch. Súčasťou zmluvy o úvere

sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17. Rozhodcovská doloţka

upravujú rozhodcovskú doloţku, v súvislosti s ktorou sa dohodli, ţe pokiaľ ktorákoľvek

zo zmluvných strán podá ţalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto

zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, povaţuje

sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doloţky, ustanovenie

tejto vety sa nepouţije v prípade, ak pred podaním ţaloby na súde bola podaná ţaloba

na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doloţkou v súlade

s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu zaloţená právomoc rozhodcovského súdu. Súd

dospel k záveru, ţe dojednanie rozhodcovskej doloţky v spotrebiteľskej zmluve

je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle neplatná

z dôvodu, ţe spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom

postavení, pokiaľ I. o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia

ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol

podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej

doloţky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere uzavretej 30.11.2007 z dôvodu, ţe rozhodcovská

doloţka zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká

je neplatná podľa . Pokiaľ rozhodcovský súd svoju

právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej

rozhodcovskej zmluvy, na následne vydaný rozhodcovský rozsudok sa hľadí ako na paakt,

ktorý nemôţe tvoriť spôsobilý exekučný titul v exekučnom konaní. Keďţe exekučný súd

skonštatoval, ţe v prebiehajúcej exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil.

Uvedené uznesenie napadol oprávnený odvolaním, a tieţ navrhol konanie prerušiť

podľa a Zmluvy o fungovaní EÚ.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací ( ) uznesením zo dňa

22. júla 2013 sp. zn. návrh na prerušenie konania zamietol a napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (, ). Vo vzťahu k návrhu

na prerušenie konania podľa prijal záver, ţe v tomto konaní

nebola preukázaná potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie,

lebo nie je pre daný prípad relevantná; nič by sa nezmenilo na podstatnom dôvode, pre ktorý

súd exekúciu zastavil. Poukázal na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého,

ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemoţno prerušiť, nemoţno odpustiť

zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemoţno podať návrh na obnovu

exekučného konania. S prihliadnutím na uvedené ustanovenie nebolo moţné návrhu

oprávneného na prerušenie konania vyhovieť a preto návrh zamietol. Vo veci samej

sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatoval správnosť dôvodov

a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Aj podľa názoru

odvolacieho súdu bola v danom prípade uzavretá spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahovala

neprijateľnú (neplatnú) podmienku. Neplatná rozhodcovská doloţka nemohla zaloţiť

oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať spor oprávneného s povinnou, preto označený

rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul.

Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. júla 2013 sp. zn.

, ktorým odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania

v zmysle ustanovenia a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ podal

oprávnený odvolanie, ktoré odôvodnil tým, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť

pred súdom konať ( ). Tvrdil, ţe napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/

), spočíva na zlej interpretácii a je nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov. Ţiadal rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie.

Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. júla 2013 sp. zn.

, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, podal oprávnený

dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie

súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a odloţil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušil podľa

a navrhol predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikoval v podanom dovolaní. Dôvodil

tým, ţe v konaní došlo k vadám, uvedeným v ustanovení , keď súd rozhodol nad

rámec zverenej právomoci ( ), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo

( ), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný

( ), súd mu svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom (

písm. f/ ), keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (

Exekučného poriadku). Ďalej uviedol, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie a tieţ aj to, ţe

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinul. K uvedeným dôvodom

dovolania uviedol, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom

posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve

uzavretej medzi oprávneným a povinnou. Podľa dovolateľa odvolací súd sa odvoláva

na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré

upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami

jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu [ţe rozhodcovská

doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode

spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva

v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ

si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto

(vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu) nemoţno spravodlivo

poţadovať, aby porozumel jej významu], nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe

je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľa, ak

bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať

slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávneného

nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo

aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica nepovaţuje riešenie sporov

zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné

závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Poukázal na znenie smernice Rady

93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,

poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedol, ţe ustanovenie slovenskej verzie,

uvedeného ustanovenia smernice, je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať

vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej sa súd nijako

nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako

nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku v zmluve

o úvere. Uviedol, ţe v danom prípade je nutné poţiadať, spolu s inými ustanoveniami

o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej

únie. Tvrdil, ţe súd mu svojím postupom odňal (ako účastníkovi konania) moţnosť konať

pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1

písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ.

Oprávnený dôvody dovolania bliţšie špecifikoval právnou argumentáciou – porušenie

práva EÚ a interpretácie práve EÚ Súdnym dvorom EÚ, vzhľadom k rozsudku Súdneho

dvora EÚ z 21.2.2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória

Csipai. Oprávnený poukázal na to, ţe dovolanie podal aj z dôvodu pre

odňatie moţnosti konať pred súdom, keď exekučný súd neumoţnil účastníkom exekučného

konania, najmä oprávnenému viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať

svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom,

v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal moţnosť predniesť

svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinnej s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie. Exekučné konanie je tak poznačené závaţnými procesnými nedostatkami, ktoré

neboli odstránené ani revíznou činnosťou krajského súdu na základe podaného opravného

prostriedku, a to napriek tomu, ţe oprávnený v odvolaní namietal odňatie moţnosti konať

pred súdom. Pokiaľ exekučný súd zaloţil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a krajský

súd podporil právnu a ústavnú udrţateľnosť tejto aplikácie, musela byť táto aplikácia zaloţená

na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom

Európskej únie. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

a v súvislosti s tým uviedol, ţe výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku

Súdneho dvora tvorí súčasť právneho základu rozhodnutia vo veci samej. V súvislosti

s rozsudkom Súdneho dvora EÚ, uplatnenie smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať

prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky

kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47

Charty základných práv EÚ. Pri zohľadnení analyzovaných právnych záverov, ako vyplýva

z doplnenia dovolania, je nutné konštatovať, ţe v danom prípade nastalo činnosťou súdov

oboch stupňov ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne, oprávnený tvrdí, ţe súdy

nezohľadnili pri aplikácii smernice 93/13/ES povinnosť súdu upozorniť účastníkov

exekučného konania na neprijateľnú podmienku, a dať im tak moţnosť vyjadriť sa k nej,

rovnako dať moţnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku alebo reakcii

povinnej. Podľa názoru oprávneného exekučný súd a aj krajský súd sa mali obrátiť na Súdny

dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle,

či rozhodcovská doloţka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak

navrhne dodávateľ v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/

neprijateľnou podmienkou, pretoţe pri prihliadnutí na relevantnú

judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by

nemohol dodrţať jednu z podmienok acte clair, ţe výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1

smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyţaduje zohľadniť okrem jazykových verzií

textu, pouţívania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ

odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, ţe výklad vnútroštátneho

súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Súdy si túto povinnosť nesplnili.

Zároveň oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia európskych súdov, ktoré v doplnení

dovolania uvedenú právnu argumentáciu podporujú. S poukazom na doplnenie dovolania

a uvedenú záväznú interpretáciu práva EÚ ţiadal oprávnený, aby dovolací súd zrušil

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je zaloţené na nesprávnom právnom základe

a je vydané v konaní, v ktorom došlo k odňatiu moţnosti účastníkovi konať pred súdom.

Povinná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe odvolanie podal oprávnený proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. júla 2013 sp. zn. , proti

tomu výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento súd jeho návrh na prerušenie

konania zamietol, skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe

o podanom odvolaní konať.

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Podľa prvá veta ak I. o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

V prejednávanej veci z hľadiska formálneho ani obsahového nemoţno

mať pochybnosti o tom, ţe procesný úkon oprávneného zo dňa 13.8.2013, ktorým napadol

uvedené uznesenie krajského súdu, je odvolaním v zmysle a nasl.

Podľa veta prvá , účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa , na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa , krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa , o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9

ods. 2 ).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávneného

na prerušenie konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené

odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako

súdu prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania

oprávneného preto nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. júla 2013, zastavil podľa v spojení

s bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, ţe dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. júla 2013

sp. zn. , v jeho potvrdzujúcej časti, podal včas oprávnený zastúpený v súlade

s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), potom čo nezistil splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti (dovolaním)

napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia , skúmal, či je dôvodný návrh

na prerušenie dovolacieho konania.

V súvislosti s posúdením návrhu oprávneného na prerušenie konania o dovolaní

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe podľa pre konanie

na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ

nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a ods. 4 a § 95 však pre konanie

na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie preruší,

9

ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej

otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom

poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje,

ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia

Spoločenstva, alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe

neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť

na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom

a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka

nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo

ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov niţších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnený podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, ţe o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 14.6.2012 č.k. -35 podľa § 57 ods. l

Exekučného poriadku. Zo strany súdov niţších stupňov I. teda v preskúmavanej veci výlučne

o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

Dovolací súd následne skúmal, či dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne z 22. júla 2013, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

11

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/ a písm. g/

netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto

ustanovení nie je prípustné.

V súvislosti s namietanou vadou konania podľa treba uviesť, ţe

právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ; jej

nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľ v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/

nevyvodzoval z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať.

Ich právomoc v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a

ods. 2 o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej

právomoci ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľ namietal

nesprávnu aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp.

namietal nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru,

ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo

vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo

zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle preto nie

je dôvodná.

Pokiaľ I. o dovolateľom namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237 písm. d/

) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec I. vtedy, keď v novom konaní I. o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie

je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s.r.o., so sídlom

v B., proti povinnej I. P., bytom K., o vymoţenie 306,71 eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. , na základe

rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným

zriaďovateľom S., a.s., so sídlom v B., zo dňa 19.6.2008, sp. zn. S. nepredchádzalo ţiadne iné

konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľom

vytýkaná vada podľa konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41

ods. 2 ) zo strany oprávneného ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie

konania v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnený

uvádza v súvislosti s otázkou zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov

súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania I. v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jeho názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd aj prvostupňový súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

14

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 ods. 2 a § 58 Exekučného

poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom

a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú

z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie

z 10. októbra 2012 sp. zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012 sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná, a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však I. o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

15

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

, v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma

sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávneného

v podanom odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného. Jeho rozhodnutie

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

16

parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávneného.

Rovnako námietka dovolateľa, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenal oprávnený, účinným od 8. augusta 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil

o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/

a písm. k/. Dovolateľ namietal, ţe súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu

za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.

Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa

uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením

zo dňa 14. júna 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť aţ od 8. augusta 2012.

Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. , ak o odvolaní

oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden

z ostatných dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré predseda senátu

odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe nariadenie

pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody,

pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom prvého stupňa alebo pred

odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe v štádiu, pri

ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na

vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie ( aţ ),

postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to sa

oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok

konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinnej.

17

V súvislosti s námietkou dovolateľa, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom (, , a ), nevyšli

najavo ani iné procesné vady konania vymenované v a prípustnosť podaného

dovolania nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

odmietol dovolanie oprávneného podľa v spojení s

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle a v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, ţe sa konanie o jeho odvolaní muselo

zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (

v spojení s ). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej

právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal

( v spojení s a ). Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal,

lebo nepodala návrh na náhradu trov konania ( ).

18

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 16. decembra 2013

JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková