Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/54/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučných veciach oprávnenej

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej

Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, v mene a na účet ktorej koná

advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinným 1/ E. M., bývajúcej v R., 2/ J.

C., bývajúcej v L., 3/ V. H., bývajúcej v T., 4/ J. M., bývajúcemu v P., o vymoženie

peňažných súm s príslušenstvom, vedených na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 6 Er

842/2010, a a na Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. 15 Er

3143/2010, o dovolaniach oprávnenej proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 2. mája 2012 sp.zn. , z 8. augusta 2012 sp.zn. , z 8.

augusta 2012 sp.zn. a Krajského súdu v Trenčíne z 2. augusta 2012 sp.zn. 2

CoE 239/2012, takto

rozhodol:

Veci vedené na tunajšom súde pod sp.zn. , ,

a spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod

sp.zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrhy na prerušenie konania z a m i e t a.

Dovolania o d m i e t a.

Povinným nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Prvostupňový súd vo vyššie uvedených konaniach poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na vymoženie peňažných súm s príslušenstvom v zmysle ustanovenia

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe

exekučného titulu, ktorým boli v daných konaniach rozhodcovské rozsudky Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom

v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761, z 10. decembra 2009, sp.zn.

SR 17466/09, z 21. decembra 2007 sp.zn. SR 9057/07, z 23. júla 2007 sp.zn. SR 4758/07

a z 11. júna 2010 sp.zn. SR 04835/10.

Následne súd prvého stupňa v označených konaniach vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a konania zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45

ods. 1, 2 o rozhodcovskom konaní, až 4, , ,

a , /, -3 a bod 1 písm. q/ smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa

opätovne preskúmal exekučné tituly, žiadosti o udelenie poverenia, návrhy na vykonanie

exekúcie, predložené Zmluvy o úvere a zohľadnil tiež rozhodovaciu činnosť nadriadených

súdov v exekučných veciach, kde povinným je spotrebiteľ a dospel k záveru, že exekúcia je

neprípustná a treba ju zastaviť. Vychádzal zo zistenia, že oprávnená a povinní uzavreli

Zmluvy o úvere, ktoré majú charakter zmluvy spotrebiteľskej. Ich súčasťou sú aj Všeobecné

podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská doložka, na podklade ktorej v danom

prípade rozhodol rozhodcovský súd. Táto ustanovila, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi

zmluvnými stranami budú riešené alternatívne pred rozhodcovským súdom alebo pred

všeobecným súdom v zmysle v závislosti od toho, kde žalujúca strana podá návrh.

Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude

mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude

takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti

s mierou povinností dlžníka, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom

vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Veriteľ teda sledoval

riešenie sporov na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho

nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou doložkou

napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými

stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú

vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemal možnosť

relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania pred

rozhodcovským súdom alebo v občianskom súdnom konaní. K narušeniu rovnováhy

dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť

v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde, domáhať sa možnosti

uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska. Takáto rozhodcovská doložka nebola

individuálne dojednaná, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia

úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Ak chcel dlžník zmluvu o úvere uzavrieť,

musel ju akceptovať. Predmetnú rozhodcovskú doložku považovali súdy za neprijateľnú

(nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve, zakladajúcu značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorá nebola individuálne

so spotrebiteľom dojednaná. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky, nemôže

byť (na jej podklade vydaný rozhodcovský rozsudok) spôsobilým exekučným titulom.

Na základe toho prvostupňový súd exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku vyhlásil za neprípustné a zároveň ich zastavil.

Na odvolania oprávnenej odvolací súd v záhlaví označenými uzneseniami potvrdil ako

vecne správne napadnuté prvostupňové uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú

a zastavení exekúcie. Stotožnil sa s postupom prvostupňového súdu a poukázal na správnosť

dôvodov jeho rozhodnutí. Uviedol, že súd prvého stupňa správne posúdil rozhodcovskú

doložku koncipovanú v takom znení ako vyplýva zo všeobecných podmienok poskytovania

úveru ako neprijateľnú, a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú

v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami

a povinnosťami zmluvných strán výrazne v neprospech spotrebiteľa a nebola

so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu

bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, rozhodcovský rozsudok bol

vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe

ktorého by oprávnenej voči povinným vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci

exekúcie domáhať.

Proti týmto uzneseniam odvolacieho súdu podala oprávnená dovolania. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenia odvolacieho súdu a uznesenia súdu prvého stupňa zrušil

a veci vrátil súdom prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací súd

konania prerušil podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré

bližšie v dovolaniach špecifikovala. Dôvodila tým, že v konaniach došlo k vadám uvedeným

v ustanovení keď súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci (

), keď o tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ) a keď jej

súdy svojím postupom odňali možnosť konať pred súdom ( ). Ďalej

uviedla, že konania sú postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutia

vo veci ( ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho

právneho posúdenia veci ( ). Svoju argumentáciu podrobne

a rozsiahlo v dovolaniach rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací

súd založil svoje rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako

neprijateľnej podmienkym v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou

a povinnými. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami svojej

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR. Podľa názoru dovolateľky závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,

že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len

veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len

s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto

vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,

pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa

dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je

nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ

z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,

takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Súd prvého stupňa, ani odvolací súd

sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili,

prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky

nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ods. 1 písm. q/ jej prílohy

v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, že

ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového

predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať

do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Ďalej podľa dovolateľky sa súdy nijako nevysporiadali s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnili prečo považujú rozhodcovskú

doložku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, že v danom

prípade je nutné požiadať spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná

podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, že súdy svojím

postupom odňali oprávnenej ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, keď

v súdnych konaniach nerozhodli o návrhoch oprávnenej na prerušenie konania v zmysle § 109

ods. 1 písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ a neumožnili jej tak uplatňovať

právne argumenty na podporu svojej pozície.

Povinní, ani súdni exekútori sa k dovolaniam oprávnenej nevyjadrili.

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

S prihliadnutím na totožnosť predmetu konania, totožnosť v osobe dovolateľky

a skutkovú i právnu súvislosť obsahu dovolaní vo veciach vedených tunajším súdom pod

sp.zn. , , a , rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), aplikujúc ustanovenie

v spojení s tak, že predmetné veci spojil do jedného

spoločného konania ako je to uvedené v prvom výroku tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd SR predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaniami napadnutých rozhodnutí v zmysle ustanovenia

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhov oprávnenej na prerušenie konania dospel

k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ustanovením

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Podľa názoru najvyššieho

súdu nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolania podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či

dovolania smerujú proti rozhodnutiam, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smerujú dovolania proti uzneseniam. Uznesenia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v a Podľa

veta prvá je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,

ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( )

na zaujatie stanoviska. Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaniami oprávnenej sú napadnuté uznesenia odvolacieho súdu, ktoré nevykazujú

znaky rozhodnutí uvedených v a , proti ktorým je dovolanie prípustné.

Prípustnosť jej dovolaní preto z nemožno vyvodiť.

Dovolania by vzhľadom na uvedený záver boli procesne prípustné, len ak by

v konaniach došlo k niektorej z procesných vád uvedených v , ku ktorým je

dovolací súd povinný prihliadnuť ( veta druhá ). Vzhľadom na túto zákonnú

povinnosť neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239

, ale zaoberal sa i otázkou, či konania nie sú postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolania teda v zmysle týchto ustanovení nie sú

prípustné.

Nedostatok právomoci súdu ( a ) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému

orgánu. Ide súčasne aj o vadu konania podľa , ktorú však dovolateľka

v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať

a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa

nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45

ods. 1 a 2 o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej

právomoci ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka

namietala nesprávnu aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom

konaní, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd

dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva

jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného

poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/

nie je dôvodná, lebo súdy rozhodovali vo veciach, ktoré patria do ich právomoci.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten

istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého

premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok

alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých

bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že predmetným exekučným konaniam

nepredchádzali žiadne iné exekučné konania s tým istým predmetom konania, ktoré by sa

týkali tých istých účastníkov a ktoré by s konečnou platnosťou boli skončené inak ako

vymožením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Vzhľadom na uvedené dovolateľka

neopodstatnene namieta, že konania pred exekučnými súdmi boli postihnuté vadou podľa

Konania neboli zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetných veciach nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej

podmienky konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučné súdy totiž

začali konať na základe žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, o ktorých boli povinné rozhodnúť do 15 dní od ich doručenia (§ 44 Exekučného

poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska ( )

zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle

ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho

posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom,

že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

() a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi

(). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, ).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súdy prvého stupňa exekučné

konania zastavili, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolacie súdy i exekučné súdy

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ust. § 45 ods. 1 a 2

Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie uvedené

závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012,

sp.zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp.zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinných. V podrobnostiach sa dovolací súd stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu

exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomných

vyhotovení rozhodnutí odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,

jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

, v spojení s ustanovením Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na

doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

().

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery

rozhodnutí súdov prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné

s Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky, a že aj odôvodnenia dovolaním napadnutých rozhodnutí odvolacieho súdu spĺňajú

parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutia

podľa predstáv oprávnenej.

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konania sú postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutia vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); treba pod ním rozumieť

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,

mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutých uznesení, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či

odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či

zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolania boli procesne prípustné, ale o taký prípad v daných veciach nejde.

Keďže prípustnosť dovolaní oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovenia

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolania odmietol podľa v spojení s ako

dovolania smerujúce proti rozhodnutiam, proti ktorým je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešným povinným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však žiadne trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že nepodali návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. decembra 2013

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová