Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
0c6/389874.109b85.pdf
PDF · 111.55 KB
No categories available
7Nc/59/2013
Najvyšší súd 7 Nc 59/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Ing. P. B., bývajúci v S.S.,
proti ţalovaným: 1/ Exekútorský úrad P., súdny exekútor JUDr. M. B., N., 2/ príslušník
PZ SR, OO PZ S. J. P., Bytom S., Š., 3/ poverený pracovník exekútora Š. K., 4/ zástupca
Obecného úradu S. Ing. P. K., 5/ R., 6/ Okresný súd S., S. a 7/ Krajský súd v K., Š.,
o vydanie veci a náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15 C
389/2009, o námietke zaujatosti sudcov Krajského súdu v Košiciach, takto
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v K. JUDr. G. M., JUDr. V. M., JUDr. A. H., JUDr. M. S.,
JUDr. O. J. a JUDr. D. F. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci
vednej pod sp. zn. 6 Co 441/2013, 6 Co 443/2013 (vec Okresného súdu Košice I sp.
zn. 15 C 389/2009).
O d ô v o d n e n i e :
Ţalobca v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Košice. I z 29. októbra 2009, č. k.
15 C 389/2009-99 uplatnil aj námietku zaujatosti (o. i.) proti sudcom Krajského súdu
v Košiciach (č. l. 102 a nasl. spisu). Námietku odôvodnil aj tým, ţe vo veci nemôţu nestranne
rozhodovať („sám o sebe“) sudcovia Krajského súdu v Košiciach, voči ktorému súdu bola
ţaloba tieţ podaná „za bezbrehé nivočenie a rozkrádanie jej (rozumej pôvodnej ţalobkyne M.
B. - E., p. f. S.; poznámka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) majetku“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach
(§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku
pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je
sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14
ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom, a tieţ predísť
moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením
zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná
za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to:
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu
na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu
(§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť
súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie
veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci
pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to,
ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej
zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.), treba trvať na tom, ţe
sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne
a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)
v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
„ústavný súd“) k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje,
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť
poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený
na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol
byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať
zreteľ na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi
vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť,
ktorá by zaloţila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho
vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení, tzv. teórie zdania
uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah
k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj
napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda
nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
V tejto spojitosti nadriadený súd pripomína (čo uţ s poukazom na svoju ustálenú
judikatúru uviedol, okrem iného, v svojom skoršom uznesení z 10. septembra 2012, sp. zn.
1 Nc 38/2012), ţe vzájomný vzťah medzi súdom a sudcom, ktorý na tomto súde vykonáva
súdnictvo, nie je vzťahom zamestnaneckým alebo sluţobným. Vymenovaním za sudcu vzniká
a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné
práva a povinnosti sudcu a štátu; za štát v týchto vzťahoch nekoná súd, na ktorom sudca
vykonáva súdnictvo (k tomu porovnaj § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a
prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Práve osobitnosť vzťahu sudcu
k štátu umoţňuje sudcovi konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda
aj vo veciach týkajúcich sa štátu, s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej
funkcie má, ako aj veciach týkajúcich sa súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu.
Do pozornosti treba dať aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010,
sp. zn. 3 Nc 14/2010, v ktorom bolo objasnené, ţe dôvod na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1
O. s. p.) nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej právnej veci konajúci o námietke
zaujatosti uplatnenej z dôvodu, ţe vo veci predsa nemôţu nestranne rozhodovať („sám
o sebe“) sudcovia Krajského súdu v Košiciach, voči ktorému súdu bola ţaloba tieţ podaná,
nezistil ţiadny dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vyššie uvedených záverov, a preto
dospel k záveru, ţe okolnosť, ţe ţaloba smeruje aj proti Krajskému súdu v Košiciach sama
osebe nezakladá dôvod na pochybnosti o nezaujatosti sudcov tohto súdu v prejednávanej veci.
Podľa Rozvrhu práce Krajského súdu v Košiciach na rok 2013 je senát 6 Co, ktorý má
vo veci rozhodovať, zloţený zo sudcov JUDr. G. M., JUDr. V. M. a JUDr. A. H..
Zastupujúcimi sudcami sú JUDr. M. S., JUDr. O. J. a JUDr. D. F.. Uvedení sudcovia vo
svojich vyjadreniach jasne uviedli, ţe nemajú ţiaden pomer k veci, k účastníkom konania ani
k ich zástupcom. Z dôvodov vyššie uvedených pomer menovaných sudcov k veci bez
ďalšieho nezakladá okolnosť, ţe majú prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej ţalovaným je súd,
na ktorom vykonávajú súdnictvo.
Pokiaľ ţalobca vyvodzuje zaujatosť sudcov Krajského súdu v Košiciach aj z toho, ako
niektorý z nich (napr. JUDr. V. B.) postupovali a rozhodovali v predchádzajúcom konaní,
Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, ţe dôvodom vylúčenia sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu
v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O. s. p.).
Keďţe konanie a rozhodovanie iných sudcov neţ sudcov senátu 6 Co a ich prípadných
zástupcov v danej právnej veci neprichádza do úvahy, Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodol o námietke zaujatosti ţalobcu len vo vzťahu k týmto zákonným sudcom.
Z týchto dôvodov rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. decembra 2013
JUDr. Ladislav Górász, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková