Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Nc/59/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Ing. P. B., bývajúci v S.S.,

proti ţalovaným: 1/ Exekútorský úrad P., súdny exekútor JUDr. M. B., N., 2/ príslušník

PZ SR, OO PZ S. J. P., Bytom S., Š., 3/ poverený pracovník exekútora Š. K., 4/ zástupca

Obecného úradu S. Ing. P. K., 5/ R., 6/ Okresný súd S., S. a 7/ Krajský súd v K., Š.,

o vydanie veci a náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15 C

389/2009, o námietke zaujatosti sudcov Krajského súdu v Košiciach, takto

rozhodol:

Sudcovia Krajského súdu v K. JUDr. G. M., JUDr. V. M., JUDr. A. H., JUDr. M. S.,

JUDr. O. J. a JUDr. D. F. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci

vednej pod sp. zn. , (vec Okresného súdu Košice I sp.

zn. ).

O d ô v o d n e n i e :

Ţalobca v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Košice. I z 29. októbra 2009, č. k.

-99 uplatnil aj námietku zaujatosti (o. i.) proti sudcom Krajského súdu

v Košiciach (č. l. 102 a nasl. spisu). Námietku odôvodnil aj tým, ţe vo veci nemôţu nestranne

rozhodovať („sám o sebe“) sudcovia Krajského súdu v Košiciach, voči ktorému súdu bola

ţaloba tieţ podaná „za bezbrehé nivočenie a rozkrádanie jej (rozumej pôvodnej ţalobkyne M.

B. - E., p. f. S.; poznámka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) majetku“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach

( tretia veta ) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku

pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je

sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14

ods. 1 , v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať

2

pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému

prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom, a tieţ predísť

moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením

zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná

za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to:

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu

na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu

( ). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť

súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie

veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci

pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (, , ). Vzhľadom na to,

ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa predstavuje výnimku z ústavnej

zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným ,

ods. 1 uverejnenej pod č. ), treba trvať na tom, ţe

sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne

a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade

so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)

v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho

3

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj

„ústavný súd“) k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje,

tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť

poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must

also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený

na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie

nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.

necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol

byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa

zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať

zreteľ na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi

vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť,

ktorá by zaloţila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho

4

vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení, tzv. teórie zdania

uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah

k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj

napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda

nezávisle a nestranne (porovnaj napr. ).

Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava

povaţovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,

ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

V tejto spojitosti nadriadený súd pripomína (čo uţ s poukazom na svoju ustálenú

judikatúru uviedol, okrem iného, v svojom skoršom uznesení z 10. septembra 2012, sp. zn.

), ţe vzájomný vzťah medzi súdom a sudcom, ktorý na tomto súde vykonáva

súdnictvo, nie je vzťahom zamestnaneckým alebo sluţobným. Vymenovaním za sudcu vzniká

a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné

práva a povinnosti sudcu a štátu; za štát v týchto vzťahoch nekoná súd, na ktorom sudca

vykonáva súdnictvo (k tomu porovnaj o sudcoch a

prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Práve osobitnosť vzťahu sudcu

k štátu umoţňuje sudcovi konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda

aj vo veciach týkajúcich sa štátu, s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej

funkcie má, ako aj veciach týkajúcich sa súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu.

Do pozornosti treba dať aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010,

sp. zn. , v ktorom bolo objasnené, ţe dôvod na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1

5

) nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej

ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej právnej veci konajúci o námietke

zaujatosti uplatnenej z dôvodu, ţe vo veci predsa nemôţu nestranne rozhodovať („sám

o sebe“) sudcovia Krajského súdu v Košiciach, voči ktorému súdu bola ţaloba tieţ podaná,

nezistil ţiadny dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vyššie uvedených záverov, a preto

dospel k záveru, ţe okolnosť, ţe ţaloba smeruje aj proti Krajskému súdu v Košiciach sama

osebe nezakladá dôvod na pochybnosti o nezaujatosti sudcov tohto súdu v prejednávanej veci.

Podľa Rozvrhu práce Krajského súdu v Košiciach na rok 2013 je senát 6 Co, ktorý má

vo veci rozhodovať, zloţený zo sudcov JUDr. G. M., JUDr. V. M. a JUDr. A. H..

Zastupujúcimi sudcami sú JUDr. M. S., JUDr. O. J. a JUDr. D. F.. Uvedení sudcovia vo

svojich vyjadreniach jasne uviedli, ţe nemajú ţiaden pomer k veci, k účastníkom konania ani

k ich zástupcom. Z dôvodov vyššie uvedených pomer menovaných sudcov k veci bez

ďalšieho nezakladá okolnosť, ţe majú prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej ţalovaným je súd,

na ktorom vykonávajú súdnictvo.

Pokiaľ ţalobca vyvodzuje zaujatosť sudcov Krajského súdu v Košiciach aj z toho, ako

niektorý z nich (napr. JUDr. V. B.) postupovali a rozhodovali v predchádzajúcom konaní,

Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, ţe dôvodom vylúčenia sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu

v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach ( ).

Keďţe konanie a rozhodovanie iných sudcov neţ sudcov senátu 6 Co a ich prípadných

zástupcov v danej právnej veci neprichádza do úvahy, Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozhodol o námietke zaujatosti ţalobcu len vo vzťahu k týmto zákonným sudcom.

Z týchto dôvodov rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, ako je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

6

V Bratislave 18. decembra 2013

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková